Vladimír Petrík
Básnik (a diplomat) spomína
Vladimír Reisel: Vidím všetky dni. Bratislava : Marenčin PT, 2017
recenzie

Vo vydavateľstve A. Marenčina vyšli spomienky Vladimíra Reisla, básnika a niekdajšieho člena nadrealistickej skupiny, s názvom Vidím všetky dni (čo je alúzia na názov jeho básnickej prvotiny Vidím všetky dni a noci). Spomienky vyšli posmrtne (V. Reisel sa narodil r. 1919, bol teda najmladším členom skupiny, a zomrel r. 2007) a vydala ich jeho dcéra Zuzana Reislová. Z edičnej poznámky sa dozvedáme, že spomienky vznikali v rokoch 1990 – 1993 a autor ich nedokončil. O spôsobe vydanie je tam aj veta: „Pri redigovaní rukopisu som po každej stránke plne rešpektovala autora a do textu som zasahovala len v minimálnej miere, s vedomím a presvedčením, že by autor s mojimi zásahmi súhlasil.“ Odvolávanie sa na súhlas autora znamená, že nešlo iba o jazykovú úpravu rukopisu. Spomienky majú ucelený charakter, až na poslednú kapitolu, ktorá má formu poznámok. V poslednom odseku Reisel píše: „... nepociťujem nijakú morálnu potrebu umývať si ruky za svoje pätnásťročné šéfredaktorské pôsobenie v Slovenských pohľadoch (1972 – 1987), o čom ešte bude reč...“ Touto vetou sa však spomienky definitívne končia. Je to škoda, lebo ide o špecifické obdobie (normalizácia) a Reisel by mal k tomu čo povedať.

Spomienky dodržiavajú chronológiu. Začína sa autorovým narodením, pokračujú rokmi detstva, portrétmi rodičov, základnou a strednou školou, pražským a bratislavským vysokoškolským obdobím, pôsobením v Paríži, návratom domov. O redakčnom pôsobení po návrate sa tu hovorí málo (autor sa sústredil na zážitky a tie zrejme v redaktorskej práci absentovali). V závere zhrnul svoje zahraničné cesty, prvé ešte z pôsobenia na ministerstve zahraničia v Prahe a ďalšie organizované spisovateľským zväzom na Slovensku. Reportáže z ciest sú z rozličných období, a tak posúvajú koniec spomienok do stratena. Posledná párstranová kapitolka zachytáva celé toto obdobie v ideovej skratke.

Aký je autorov uhol pohľadu? Dôraz položil na kultúrnu pamäť, o spoločenských pomeroch, v ktorých sa kultúra realizovala, sú tu len marginálne zmienky (obdobie vojnovej Slovenskej republiky, päťdesiate roky). Veľká plocha kultúry je bohato zaľudnená domácimi osobnosťami, ale aj zahraničnými autormi, z ktorých tvorby Reisel neskôr veľa prekladal. Vychádza z prvých dotykov s literatúrou. Ako stredoškoláka ho literatúra pripútala či priputnala tak silno, že prečítal takmer celú školskú knižnicu (zaujímala ho najmä moderná česká poézia) a na základe čitateľských zážitkov vyskúšal sám veršovať. Čoskoro sa odvážil aj publikovať a mal úspech. Cez študentské časopisy sa dostal aj do Slovenských smerov, Elánu a inde. Trochu ako kuriozitu uvádza, že ako septimán dostal pozvánku na kongres do Trenčianskych Teplíc, ktorý sa konal r. 1936 a stal sa významnou kapitolou vývinu slovenskej literatúry. Reisel sa na ňom napokon nezúčastnil, ale veľmi si vážil toto pozvanie.

Ako básnikovi mu veľa dala Praha, keď sa tam zapísal na vysokoškolské štúdium. Postupne sa bližšie zoznámil s Nezvalovou poéziou a českým surrealizmom, ale aj s tvorbou Seiferta, Halasa, Biebla a ďalších. Kultúrna Praha bola otvorená celej Európe a keďže Reisel popri slovenčine študoval aj francúzštinu, prehlboval si znalosti aj z tohto kultúrneho okruhu. Veľa získal priamymi kontaktmi so spomenutými českými básnikmi. Dosť skoro bol pripravený na vydanie prvej básnickej zbierky. Z domácej tvorby ho mimoriadne zaujala Fabryho kniha Uťaté ruky (1935), prvý domáci pokus o novú poéziu. Sám sa dal touto cestou. V čase, keď Reisel pripravoval debut, ho v rodných Brodzanoch navštívil Mikuláš Bakoš, ktorý mu nielenže pomohol s vydaním knihy, ale poradil aj s kompozíciou a výberom básní. Zbierka vyšla pod názvom Vidím všetky dni a noci na jar 1939 a mala – ako píše autor – pozitívny ohlas.

Rok 1939 bol rokom rozpadu Československej republiky a vzniku slovenského štátu. Pre Reisla to znamenalo odchod z Prahy a doštudovanie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Tunajší pobyt bol pre Reisla básnika jeho spisovateľskou definitívou. Tu sa spoznal a spriatelil s ďalšími nadrealistami (Š. Žáry a ďalší básnici, ale aj skupinoví organizátori a kritici či teoretici M. Bakoš a M. Považan), zúčastňoval sa na skupinových podujatiach (k najdôležitejším patrilo vydávanie surrealistických zborníkov), ako aj na posedeniach v literárnych kaviarňach. K aktivitám skupiny prispieval aj vlastnou tvorbou. Vydal Neskutočné mesto (1943), poetickú spomienku na Prahu, a pripravil ďalšiu básnickú knihu Zrkadlo a za zrkadlom (vyšla až r. 1945). Reisel vníma svojich kolegov a priateľov najmä ako ľudí a z portrétov, ktoré im venoval, sála atmosféra priazne a porozumenia. Jeho spomienky sú aj patetické, preniknuté autorovou osobnou účasťou. K tomu patrí aj opätovného vyzdvihovanie zástoja nadrealistov v slovenskej literatúre a kultúre. A tiež kritika oficiálnych negatívnych hlasov, ktoré vtedy polemizovali nielen s tvorbou, ale aj s ideológiou skupiny. Reisel sa dotkol aj medzigeneračných vzťahov a zhodnotil ich ako bezkonfliktné a priateľské.

Podobný charakter majú aj kapitoly o Paríži, kam sa Reisel dostal po vojne vďaka iniciatíve V. Clementisa, ktorý ako námestník ministra zahraničia obsadzoval miesta na veľvyslanectvách Slovákmi. Reisel vykonával tri a pol roka funkciu tlačového atašé na československom vyslanectve vo Francúzsku. Aj tu sa orientuje najmä na kultúru. Sleduje rozličné umelecké aktivity, nájde si cestu k viacerým francúzskym literátom, výtvarníkom a iným umelcom (nielen francúzskym, Paríž je internacionálne mesto kultúry, ktoré prijalo umelcov z celého sveta). Vladimír Reisel sa staral o to, aby sa svet dozvedel viac o slovenskej kultúre a umení, pomáhal usporadúvať výstavy slovenských výtvarníkov (aj Kolomana Sokola), zoznamoval slovenských umelcov s francúzskymi, staral sa o prichodiacich Slovákov aj prakticky, vodil ich po umelecky, ale aj turisticky príťažlivých lokalitách. Zo slovenských návštevníkov venoval v spomienkach najväčšiu pozornosť Alexandrovi Matuškovi, ktorý bol v Paríži po vojne dvakrát na dlhších pobytoch. Možno preto, že bol podľa Reisla „čudná nátura“. Po februári 1948 sa Reisel vrátil domov, pracoval v Prahe na ministerstve zahraničných vecí. Tam zažil politickú likvidáciu V. Clementisa, ktorá znamenala odchod mnohých Slovákov z diplomatických služieb. V Prahe ešte chvíľu zostal, po návrate na Slovensko pracoval vo viacerých časopisoch, pritom intenzívne tvoril a zároveň prekladal francúzskych básnikov a prozaikov.

Ako hodnotiť tieto spomienky? Možno ich považovať za obohatenie autorovho profilu, ale aj jednej kapitoly vývinu slovenskej literatúry. Chýba v nich viac informácií o spoločenskom kontexte, ktorý vo veľkej miere determinoval celú kultúru tej doby – veď autor bol jeho súčasťou. Sú tu kritické poznámky k obdobiu slovenského štátu i päťdesiatych rokov, zmieňuje sa napr. známy aktív spisovateľov komunistov z r. 1951. Je tu aj pokus vysvetliť, prečo sa nadrealisti tak rýchlo vzdali pôvodnej poetiky a podľahli dobovému tlaku. Reisel tvrdí, že mali strach. Ten mohol prichádzať len postupne, so zvyšujúcou sa radikalizáciou pofebruárového režimu, s procesmi a pod., ale zmena, o ktorej je reč, sa udiala skôr, hneď po oslobodení. Väčšina nadrealistov boli komunisti, čo dávali najavo už vo voľbách r. 1946, okrem toho spoločenská realita sa radikálne zmenila a bolo ju treba osloviť priamo; to vedomie zmeny nepotrebovalo strach. Cítil ho vtedy aj V. Reisel, čo poznačilo niektoré jeho verše. Spoločenská realita konca šesťdesiatych rokov, vstup vojsk a následná normalizácia, to všetko dávalo Reislovi možnosť zamyslieť sa nad peripetiami vlastnej literárnej generácie. Nestalo sa tak. Ťažisko Reislových spomienok nie je vo vyrovnávaní sa s dobou, ale v silnej zážitkovosti. Zameral sa najmä na to, čo naňho najviac zapôsobilo. Sila tohto zážitku sa na viacerých miestach knihy prenáša aj na čitateľa.

(14. 10. 2017)