Radoslav Passia
Balla naživo
glosy

Balla naživo

 

Pred niekoľkými rokmi som kdesi povedala, že Balla je jediný v tejto krajine, kto vie písať, Balla jediný má štýl. Stále si to myslím. Ak vynecháme žijúcich klasikov, je to bez debát. A nejde iba o ten štýl, ale aj o to, že nám naozaj niečo zmysluplné hovorí.

 M. Rosová

 

No prosím. Skrátka, jej písanie je mi strašne blízke. Pravdaže, iba dovtedy, kým sa netýka mňa. Jej blogy sú mimoriadne užitočné pre každého, kto ich číta a nie je nimi zasiahnutý. Lebo keď je nimi priamo zasiahnutý, asi to uvidí inak.“

Balla o M. Rosovej

 

Záujemca o slovenskú literatúru surfujúci po našich národných weboch občas narazí na čarovnú kuriozitku. Napríklad text, ktorý ukrýva sympatický príbeh, pulzujú v ňom pozitívne emócie. Škoda by bolo nepodeliť sa s takýmto nekaždodenným zážitkom: Balla sa v nedávnom rozhovore pre Týždeň[1] rozhovoril o súčasnom dianí v slovenskej literatúre. Náš prozaik napríklad nevinne provokuje názorom, že o vulgárnej spoločnosti, v ktorej žijeme, možno len ťažko písať bez vulgarizmov. Má na mysli lexikálnu stránku veci. Asi len jeho povestná schopnosť rozvinúť absurdné stránky skutočnosti mu umožnila vzápätí ponúknuť príklad takého uvažovania o literatúre, z ktorého táto vulgárnosť vylezie v podobe zábavnej ordinárnosti. S nadhľadom sa vyjadruje o knihe svojho spisovateľského kolegu po šiestich prečítaných stranách. Ide o Štefánikov román Som Paula:Zatiaľ som z nej prečítal len šesť strán. Bolo by na nich veru treba ešte popracovať. Na základe tých niekoľkých strán knihu nemožno hodnotiť či odsúdiť, no boli tam vety, ktoré mi dosť prekážali.“ Pochopiteľne, skromnosť a spisovateľská kolegiálnosť musia ísť bokom, ak môže skúsenejší autor ponúknuť univerzálne návody: „Problém vidím skôr v tom, že tých šesť strán Štefánikovej knihy sa nedá vyriešiť redakčnou prácou. Je to o spisovateľovom spôsobe ,používania slovʻ. Keby sa našiel taký redaktor, napríklad ja (smiech), ktorý by upozornil na to, že takto sa slová za sebou radiť nemajú, že sa na polstrane nesmú viackrát nezámerne opakovať – hoci to autor určite vie –, že nie je vhodné nasekať desať viet v rovnakom rytme a že niektoré veci sú zbytočné, tak by bol taký redaktor zároveň spoluautorom knihy.“ A spomenie aj svoju favorizovanú knihu, Lavríkov román Nedeľné šachy s Tisom. Koľko strán prečítal z neho, si necháva pre seba.

Rytmus, miera, cizelácia textu do najvyššej možnej miery, prečo nie, pridajme k nim spoločensky pálčivú tému a máme pravidlá, na základe ktorých by každý z nás zvládol zosmoliť prózu prinajmenšom do finálovej desiatky Anasoft litery. Ak však Balla vzápätí odporučí svojim kolegom, ktorí ešte nedorástli na túto úroveň, čítanie blogov Miky Rosovej, zdá sa, že sranda sa končí a my sme sa ocitli práve v jednom z tých čarovných zákutí nášho literárneho života, ktoré niektorí skeptici nazývajú mierne dehonestujúco čírou PR prevádzkou: „Zaujímalo by ma však, či autori sledujú napríklad spomínaný blog Michaely Rosovej a či si odtiaľ berú nejaké ponaučenia, alebo si radšej prečítajú chvály od svojich fanúšikov na nete.“

Rozhodnutie Miky Rosovej čítať slovenskú literatúru prišlo zjavne ruka v ruke s rozhodnutím o nej písať. Nuž, fajn, výsledky možno sledovať od jesene minulého roku. Jej blogy ponúkajú na naše pomery originálnu zmes dobrých čitateľských postrehov a elementárnych dezinterpretácií, dojímavej sebaštylizácie až sebastrednosti, citlivého osobného denníčka aj osobných výpadov, kompozičnej rozháranosti aj tematického chaosu. Predstava, že jej vytrvalá blogerská práca dostáva na inú kvalitatívnu úroveň našu literárnu kritiku, či nebodaj celú literatúru, je typický ballovský žartík.

Mika Rosová v jednom zo svojich blogov píše: „(...) chcela som vidieť Ballu, nikdy som Ballu nevidela naživo.“ Možno v tomto krátkom citáte je pes zakopaný. Čo tak jednoducho zájsť spolu na kávu? Naša literárna komunita by tak zostala ušetrená od niektorých zábavných vzájomných odkazov prostredníctvom verejných médií...

(5. 10. 2017)