Viliam Nádaskay
Koncept nadovšetko
Erik Šimšík: Čabajka a iné údeniny. Bratislava : OZ Brak, 2017
recenzie

Erik Šimšík charakterizuje vlastné písanie vo svojej najnovšej básnickej zbierke Čabajka a iné údeniny pojmom dekonštruktívno-debilná poézia (s. 25, strany však nie sú číslované). Počínajúc názvom prirovnáva svoje texty ku kusom mäsa, ktoré sú „šťavnaté a bezvýznamné“ (s. 9), a v tomto duchu sa jeho zbierka nesie až do konca, či už viac alebo menej subtílne. Nejde o nič nové – tieto myšlienky môžeme hľadať v predobraze, povedzme už v deväťdesiatych rokoch u Michala Habaja, Petra Šuleja či Petra Macsovszkého, ktorých dekonštruktivistická poézia je však (väčšinou) nepomerne kvalitnejšia ako Šimšíkova. Kým u spomenutých autorov je takéto nazeranie na jazyk a tvorbu ukotvené v istých esteticko-filozofických východiskách, Šimšíkova poézia väčšmi vytvára zdanie, že nešikovným, prvoplánovým sebaironizovaním sa zbavuje zodpovednosti za kvalitu, resp. nekvalitu svojho diela.

V tomto kontexte možno za centrálnu tému zbierky priamočiaro označiť skepsu z jazyka a jazykovej produkcie, čiže aj z literatúry a z nej vyplývajúcu potrebu posúvať a prekračovať hranice jazyka. Šimšík tak nadväzuje na svoje úsilie z debutu Monorezeň a stereozemiaky (2013). Jeho básnická tvorba má v oboch zbierkach dve podoby – takpovediac „tradičnejšiu“, čisto slovnú poéziu, a vizuálnu poéziu. Tej druhej nie je na Slovensku veľa, preto sa Šimšíkov príspevok môže javiť ako pozitívum. Paradoxom však je, že podiel Šimšíkovej vlastnej vizuálnej tvorby je v knihe takmer zanedbateľný. Zbierku Čabajka a iné údeniny tvoria tri nezávislé časti, pričom v každej dominuje iná metóda dekonštrukcie jazyka a poézie.

V prvej časti pomenovanej Čabajka objavujeme zväčša tú „tradičnú“, slovnú poéziu. Šimšík v nej priamo verbalizuje a snaží sa ironizovať možnosti jazyka a poézie ako takej. Často sú to texty pomerne slabé, banálne, ak nie zbytočné. Na začiatku autor zhrnie ústrednú ideu celej zbierky: „Dosiahnuť presiahnuteľné. / Presiahnuť dosiahnuteľné. / Jazyk nie je na presiahnuteľnosť pripravený. / Toľko nepozornosti!“ (s. 14) V priebehu prvej časti sa zásadného prekročenia tohto konceptu nedočkáme, sledujeme iba jeho ironické variácie a konkretizácie, napríklad v textoch o veľkom poprsí alebo o tom, čo všetko sa dá vložiť do análneho otvoru. Rovnaký typ poézie autor uplatňuje v tretej časti zbierky menom nonCAPS, ktorú údajne vytvoril v spolupráci s anglickým básnikom Marcusom Sleasom. V tejto časti, napísanej výlučne v angličtine, sa opäť len konkretizuje Šimšíkov cieľ prekračovať možnosti jazyka. Okrem iného v nej možno pozorovať rozkladanie ustálených slovných spojení a rozširovanie významových radov na základe zvukovej podobnosti slov. Pokračuje tiež v synestetickom prelínaní rôznorodých zmyslových vnemov, s ktorým sme sa už mohli stretnúť v predošlej časti knihy. Zvyšok tvorí prevažne surrealistické, miestami až dadaistické písanie, z veľkej časti málo zrozumiteľné aj pre znalcov angličtiny. V tejto časti možno nájsť aj obrazovo zaujímavé verše, tým však chýba kontext. Postupy späté so surrealizmom sa dali nájsť aj v Šimšíkovej zatiaľ jedinej prozaickej knihe Hegemónia (2014), najzreteľnejšie v jej prostrednej časti Malasaña, a to s obdobne nevyrovnaným a neistým výsledkom.

Škoda, že Šimšík sa vo svojej zbierke rozhodol využiť postupy vizuálnej poézie tak málo – zdá sa, že to je práve tá znesiteľnejšia, hoci nie oslňujúca časť jeho tvorby. Kým v jeho debute tvorila vizuálna poézia polovicu, v zbierke Čabajka a iné údeniny je len niekoľko takýchto básní a ich kvalita sa stráca v kvantite konceptuálnej tvorby. Druhá časť knihy, Colors of founded poems, je z istého hľadiska užitočná – predsa len môže autor čitateľa zoznámiť s umelcami, ktorých predtým nemusel poznať. Autor v nej pracuje s postupmi takzvanej found poetry, čiže poézie vyrobenej prebratím celých viet a pasáží z nepoetických zdrojov a jemnými tvarovými zmenami, postupy poézie transponuje na farebnú schému diel. (Vzhľadom na to, že tretia časť je písaná v angličtine, nemožno gramatickú chybu v názve prisúdiť neznalosti jazyka – pravdepodobne ide o ďalší prípad nezameniteľnej šimšíkovskej irónie.) Táto časť prináša galériu cudzích diel a ich rozpixelovaných, farebne abstrahovaných variantov na náprotivnej strane. Túto schému nazýva synestetickými kolážami, odkazujúc na údajnú synestéziu farieb, manifestačne ukotvenú v úvode kapitoly. Tento nápad je prvoplánovo roztiahnutý na štyridsiatich piatich stranách bez akéhokoľvek širšieho významu.

Tak sa dostávam k hlavnému problému zbierky (a možno Šimšíkovej poézie ako takej) – jej nekomunikatívnosti. Pri type poézie, akú píše Šimšík, je na mieste očakávať nejednoznačnosť a konceptuálnosť – autor však predkladá výsledný tvar, ktorý teoreticky funguje ako koncept, ak sa bavíme o zbierke ako celku, jednotlivé texty sú ním však zviazané a majú minimálnu výpovednú hodnotu. Spochybniť možnosti jazyka a prvoplánovo ironicky ho ohýbať do nezmyselných podôb odkazovaním na zastaranosť istých lyrických tvarov nestačí. To najlepšie, čo v podobnom type poézie vzniklo, čím myslím napríklad debutové zbierky spomínaných predstaviteľov anestetickej generácie, nebolo zviazané týmto dnes už vyčerpaným konceptom. Texty Habaja, Šuleja a Macsovszkého sa totiž vyznačovali mnohovrstevnosťou, ktorá v Šimšíkovej poézii absentuje. Tiež ju možno usúvzťažniť s tvorbou Michala Rehúša, najmä s jeho debutovou zbierkou Program dekomunikácie (2011). Rehúš však na rozdiel od Šimšíka sleduje svoj cieľ dekonštruovať a ironizovať poéziu s istotou a jasnou víziou, i keď s kolísavou kvalitou.

Rovnako rozpačitým dojmom pôsobí aj doslov Borisa Ondreičku. Nemožno mu uprieť erudovanosť, no vzletná lexika často evokuje kvality, ktoré Šimšíkova zbierka nemá. Napokon, úsilie oboch autorov sa skončí podobne – aj Ondreička svoj doslov „nasýtil“ odbornou terminológiou natoľko, že sa stáva rovnako nezrozumiteľný ako text, o ktorom píše. Dá sa povedať, že nemožnosť nájsť čosi pozitívne na tejto zbierke básní Ondreička zakryl pomerne banálnymi a všeobecnými frázami, aplikovateľnými na hocijaké umelecké dielo, ktoré sa zakladá na hre s jazykom a významami.

Šimšíkova poézia môže byť vnímaná v lepšom prípade v porovnaní s kvalitnejšou slovenskou tvorbou ako surreálna (či surrealistická), v horšom ako nepodarená snaha byť samozvaným (samozrejme, ironicky) tvrdým dekonštruktivistom. Ako píše Ondreička v doslove: „Tak otravne často musíme počúvať bludy o tom, ako jazyk zväzuje.“ (s. 121) Na margo Šimšíkovej zbierky možno povedať len: škoda, že sa nenechal jazykom zviazať o trochu viac.