Plav

Nespokojnosť s aktuálnou podobou redakčnej práce, ale aj s podmienkami, v akých prebieha (od časových požiadaviek po honorárové sadzby), je asi všeobecná. Porovnanie jej súčasnej kvality s érou prednovembrových štátnych vydavateľstiev, v ktorej na texte pracovali minimálne traja a často aj viacerí ľudia, akosi automaticky vyznieva v neprospech dneška. Pritom po rokoch, keď sa väčšina pôvodných kníh obišla bez zodpovedného redaktora a vystačila si napríklad s „jazykovou úpravou“, vracia sa táto funkcia do tiráží niektorých kníh (a verme, že aj do praxe).

Kritika nezvládnutej redakčnej práce s textom, počítanie nadbytočných či absentujúcich čiarok a iných smrteľných hriechov voči materinčine však stále zostávajú evergreenom a hlavným programom niektorých recenzných výkonov – a redaktor potom vďačným fackovacím panákom.

Dôležitou súčasťou problému je podiel vydavateľstva na kvalite redakčnej práce. V súčasnosti, až na výnimky, je povolanie redaktora obeťou „outsourcingu“. Prestáva byť profesiou, predstavuje len akúsi príležitosť na privyrobenie si popri hlavnom zamestnaní, v konečnom dôsledku sa amaterizuje a devalvuje.

V tejto ankete nás zaujíma podoba minulej a súčasnej redakčnej praxe, aj to, aké sú a mali by byť kompetencie knižného redaktora. Majú ešte stále platnosť určité predstavy, ktoré boli donedávna považované za samozrejmé (napr. tá, že redaktor nikdy nemôže zájsť ďalej, než mu autor dovolí)? Možnosti redigovania sa pohybujú medzi dvoma krajnosťami: na jednej strane sa zamieňa s jazykovou korektúrou, na druhej strane sa v prípade radikálnejších zásahov do významovej štruktúry diela približuje k spoluautorstvu. Možno trochu romanticky chápeme literárnu tvorbu ako osamelú prácu, prejav individuality, kde autor je ten, kto má úplnú kontrolu nad dielom, pričom zásahy redaktora a nároky vydavateľa akceptovať môže, ale nemusí (a ak tak urobí, nesie za ne zodpovednosť). Platí to ešte?

Ako túto problematiku vidia ľudia z praxe, teda redaktori, autori a prípadne redaktori a autori, vám priblíži naša anketa.

1. Otázka pre tých, ktorí majú skúsenosť s prednovembrovým obdobím: Porovnajte kvalitu a podmienky redakčnej práce pred rokom 1989 s 90. rokmi a s dneškom.

2. Ak hovoríme o vzťahu spisovateľa a redaktora, je možné viesť paralelu aj s inými druhmi umenia, napr. so vzťahom tvorcu a producenta v hudobnom alebo filmovom priemysle? Kde sa končí redigovanie a začína spoluautorstvo? Môže redaktor knihu pokaziť? A naopak: môže ju „zachrániť“?

3. Otázka pre redaktorov, ktorí sú aj autormi: Aké zásahy ste ochotní akceptovať pri redakcii svojho diela? Aká je vaša skúsenosť s redakčnou prácou? Pomohla spolupráca s vydavateľskými redaktormi vašim textom?

4. Ako vnímate súčasnú situáciu redaktorského povolania? Aký vplyv na skvalitnenie redaktorskej úpravy textu môžu mať vydavateľstvá? Ktoré faktory vnímate ako najväčšie riziká pre kvalitu redaktorského výkonu? Čo by, naopak, prispelo k jeho zlepšeniu?

(red.)

Nora Ružičková (1977), poetka a výtvarníčka

2. Možno sa to spoluautorstvo začína práve tam, kde má redaktor/ka možnosť knihu pokaziť alebo zachrániť. Niektoré vydavateľstvá majú to, čo sa ešte pokladá za redaktorskú prácu, v zmluvách definované percentuálne, ale tam ide vyslovene o jazykovú korektúru, kde sa dajú zásahy do textu pomeriavať kvantitatívne. Myslím, že autor/ka by mal/a mať kontrolu nad tým, čo sa s jeho/jej textom deje pri redigovaní a že zásadnejšie zásahy do textu by sa mali realizovať prednostne formou podnetov a návrhov, na ktoré môže autor/ka reagovať tým, že si text sám/sama upraví.

3. Pri príprave (svojich aj prekladových) básnických zbierok  na vydanie som sa so žiadnymi väčšími redakčnými zásahmi nestretla. Iné to bolo pri písaní a prekladaní odborných textov. Ale neviem, či sa z tejto mojej skúsenosti dá odvodiť niečo zovšeobecňujúce. Je možné, že v prípade beletrie (alebo len poézie?) sa viac rešpektuje autorský rukopis a inštitúcia autorstva ako taká, a teda redaktorské zásahy sú opatrnejšie a umiernenejšie. Myslím, že spolupráca s redaktormi vo väčšine prípadov mojim textom pomohla. V jednom prípade zas neuškodila, lebo som nevhodné úpravy neschválila a bolo to rešpektované. Pri práci na odborných textoch redakcia pomohla párkrát aj mne samej – tak, že som sa vďaka nej dokázala pozrieť na veci z nového uhla a naučila som sa niečo, čo som využila aj neskôr.

O tom, aké zásahy som alebo nie som ochotná akceptovať, neviem odpovedať takto všeobecne. Pre mňa prijateľnosť nezávisí len od toho, v akej miere zásahy text menia, ale aj od toho, akým spôsobom sa o zmenách v procese spolupráce argumentuje a vyjednáva.

4. Ako mnohé iné povolania v kultúre aj redaktorské je v súčasnosti prekarizované. Vydavateľstvá môžu ovplyvniť kvalitu redaktorskej úpravy jednak dobrým výberom človeka, ktorý bude redakciu robiť, jednak tým, že mu zabezpečia na prácu zodpovedajúce podmienky – časové aj finančné.

Keďže moje redaktorské výkony sa obmedzujú väčšinou na také, ktoré vykonávam príležitostne a na priateľskej báze, moje skúsenosti sú najmä neštandardné. Do diagnostiky a návrhov možnej nápravy sa ani nejdem púšťať, lebo mi v tejto oblasti chýba hlbší prehľad, a viem teda uviesť len všeobecne známe skutočnosti.

Ivana Dobrakovová (1982), prozaička a prekladateľka

2. Ako autorka môžem o tomto zatiaľ hovoriť len teoreticky, lebo pri všetkých troch knihách som doteraz mala len jazykovú redaktorku. Nemyslím si však, že zodpovedný redaktor by mal byť spoluautorom, resp. by som to pri svojich knihách ani nedovolila. Viackrát som si vypočula, ako sa mi nejaký redaktor (iných autorov) zveril, že keď dostal text na redakciu, bolo to celé zle, ale potom, čo na jeho rady autor knihu prepísal, hneď sa z toho stala dobrá kniha. Redaktor môže upozorniť na vecné prešľapy, nepresnosti, chyby atď., ale čo chcem povedať a ako, môžem vedieť len ja. Ako prekladateľka som už viackrát mala zodpovednú redaktorku a musím povedať, že moje preklady naozaj vylepšila, keď našla výstižnejšie vyjadrenia, lepší slovosled (niekedy pretrváva fascinácia originálom), upozornila ma na kalky a pod. Stalo sa mi avšak tiež, že redaktorka mi chcela vyhodiť z prekladu celé vety, „lebo zneli blbo, aj v origináli“. A to si myslím, že by sa už nemalo až tak do textu vstupovať, resp. ako autorke by sa mi tiež nepáčilo, keby mi prekladatelia knihy vylepšovali. (Jeden poľský prekladateľ sa mi raz zveril, ako vylepšil knihu jednej slovenskej autorky, keď tretinu vyhodil a „keby sa teraz preložila z poľštiny späť do slovenčiny, hneď by to malo iné grády“.) Jednoducho, ak má redaktor či prekladateľ aj autorské ambície, má sa realizovať na vlastných textoch.

4. Všimla som si, že mnohí autori už majú zodpovedného redaktora, a dostala som prísľub, že na svoju novú knihu tiež budem mať zodpovedného redaktora, takže sa teším a som zvedavá, ako to bude vyzerať. Myslím si, že tá práca by mala byť hlavne zaplatená, ale to sa dá povedať o každej práci. Nie som si istá, či je ešte dnes možné, aby to niekto robil profesionálne (len to). Autor by si mal v každom prípade vybrať zodpovedného redaktora, ktorému dôveruje, aby sa s ním potom celý čas nehádal (a nedopadlo to tak, že „vyhrá“ ten, kto má text v rukách ako posledný...). Ak je pri mojich prekladoch či vlastných knihách  redaktorovi –  jazykovému či zodpovednému – čosi veľmi proti srsti a tvrdí, že to „nemôže pustiť“, snažím sa nájsť nejaký kompromis. Tiež je dôležité, aby samotný redaktor nebral texty autorov, ktorých považuje za treťotriednych „pisálkov“.

(koniec ankety)