Povolanie redaktor, 1. časť
anketa
iné

Nespokojnosť s aktuálnou podobou redakčnej práce, ale aj s podmienkami, v akých prebieha (od časových požiadaviek po honorárové sadzby), je asi všeobecná. Porovnanie jej súčasnej kvality s érou prednovembrových štátnych vydavateľstiev, v ktorej na texte pracovali minimálne traja a často aj viacerí ľudia, akosi automaticky vyznieva v neprospech dneška. Pritom po rokoch, keď sa väčšina pôvodných kníh obišla bez zodpovedného redaktora a vystačila si napríklad s „jazykovou úpravou“, vracia sa táto funkcia do tiráží niektorých kníh (a verme, že aj do praxe).

Kritika nezvládnutej redakčnej práce s textom, počítanie nadbytočných či absentujúcich čiarok a iných smrteľných hriechov voči materčine však stále zostávajú evergreenom a hlavným programom niektorých recenzných výkonov – a redaktor potom vďačným fackovacím panákom.

Dôležitou súčasťou problému je podiel vydavateľstva na kvalite redakčnej práce. V súčasnosti, až na výnimky, je povolanie redaktora obeťou „outsourcingu“. Prestáva byť profesiou, predstavuje len akúsi príležitosť na privyrobenie si popri hlavnom zamestnaní, v konečnom dôsledku sa amaterizuje a devalvuje.

V tejto ankete nás zaujíma podoba minulej a súčasnej redakčnej praxe, aj to, aké sú a mali by byť kompetencie knižného redaktora. Majú ešte stále platnosť určité predstavy, ktoré boli donedávna považované za samozrejmé (napr. tá, že redaktor nikdy nemôže zájsť ďalej, než mu autor dovolí)? Možnosti redigovania sa pohybujú medzi dvoma krajnosťami: na jednej strane sa zamieňa s jazykovou korektúrou, na druhej strane sa v prípade radikálnejších zásahov do významovej štruktúry diela približuje k spoluautorstvu. Možno trochu romanticky chápeme literárnu tvorbu ako osamelú prácu, prejav individuality, kde autor je ten, kto má úplnú kontrolu nad dielom, pričom zásahy redaktora a nároky vydavateľa akceptovať môže, ale nemusí (a ak tak urobí, nesie za ne zodpovednosť). Platí to ešte?

Ako túto problematiku vidia ľudia z praxe, teda redaktori a autori, vám priblíži naša anketa. Na otázky redakcie odpovedali Ján Buzássy, Stanislav Rakús, Ján Štrasser, Božena Správcová, Jaroslav Šrank, Zuzana Šeršeňová, Ondřej Horák, Viktor Suchý, Nora Ružičková, Ivana Dobrakovová a Matúš Mikšík

 

1. Otázka pre tých, ktorí majú skúsenosť s prednovembrovým obdobím: Porovnajte kvalitu a podmienky redakčnej práce pred rokom 1989 s 90. rokmi a s dneškom.

2. Ak hovoríme o vzťahu spisovateľa a redaktora, je možné viesť paralelu aj s inými druhmi umenia, napr. so vzťahom tvorcu a producenta v hudobnom alebo filmovom priemysle? Kde sa končí redigovanie a začína spoluautorstvo? Môže redaktor knihu pokaziť? A naopak: môže ju „zachrániť“?

3. Otázka pre redaktorov, ktorí sú aj autormi: Aké zásahy ste ochotní akceptovať pri redakcii svojho diela? Aká je vaša skúsenosť s redakčnou prácou? Pomohla spolupráca s vydavateľskými redaktormi vašim textom?

4. Ako vnímate súčasnú situáciu redaktorského povolania? Aký vplyv na skvalitnenie redaktorskej úpravy textu môžu mať vydavateľstvá? Ktoré faktory vnímate ako najväčšie riziká pre kvalitu redaktorského výkonu? Čo by, naopak, prispelo k jeho zlepšeniu?

 

(red.)

 

 

Ján Buzássy (1935), básnik a prekladateľ

 

1. Pracoval som vyše dvadsať rokov vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Bol to veľký úrad, s výhodami aj nevýhodami súvisiacimi s tým obdobím. Mal redakciu, technické, propagačné oddelenie, výtvarné oddelenie, učtáreň atď. Vydávali sme ročne, pokiaľ si pamätám, okolo dvesto kníh pôvodnej poézie a prózy a prekladov oboch. Všetko bolo plánované, termínované, redaktori mali dennú normu: za deň zredigovať 10 strán prózy, pre poéziu to bolo l2 strán, koľko strán bolo pre kritiku a teóriu, si už nepamätám. Mali sme aj jazykovú redakciu, jazykový redaktor čítal všetko to čo redaktor a sústredil sa najmä na chyby. Umelecká stránka bola úlohou redaktora (mal aj ideologickú zodpovednosť). Všetko bolo teda iné ako dnes, keď vydavateľ býva na všetko sám (ak je to malý vydavateľ s umeleckými nárokmi) a pomocníkov si iba hľadá. Jedno však považujem v tých časoch za lepšie. Redaktori boli zväčša významní autori a skúsení prekladatelia. Denne sa schádzali v jednej budove a, jednoduchšie povedané, dohromady všetko vedeli. Vymieňali si informácie a vzájomne si poradili. Niekto bol znalec Biblie, iný poznal pojmy z oblasti automobilizmu, detektívnej a westernovej sféry (preklady detektívok to potrebovali) atď. Boli tu odborníci na ruskú, anglickú, severoeurópsku literatúru a podobne. Neschádzali sa iba pri oficiálnych redakčných poradách, ale diskutovalo sa neraz aj pri poháriku. Zväčša vysoko odborne. Táto intelektuálska sústredenosť si vedela poradiť hádam vždy. Pekne mi to povedala jedna bývalá redaktorka z Tatranu: „Teraz mám vyšší plat, ale vtedy som sa každý deň niečo naučila.“

 

2. Redaktor by mal byť pre autora rovnocenným partnerom. Dvaja, ktorí si rozumejú. Redaktor by mal vedieť poradiť, zbadať chyby a navrhnúť lepší variant. Priniesť iný pohľad na text, čo je veľmi dôležité, ale pohľad zasvätený. Ako autor som mal šťastie na takých redaktorov. Nikto mi text neprerábal. Hoci existovali aj redaktori, ktorí bazírovali na maličkostiach. Čo už. Mali by byť veľkorysí. Pravda, keď redigujú text neskúseného prekladateľa, narobia sa, ale môžu byť aj vychovávateľmi nového talentu. Spoluautorom nie. Kto rediguje prácu mladého autora, môže knihu zachrániť, urobiť ju lepšou. Zlé sa vylepšiť nedá.

 

3. Ja v súčasnosti spolupracujem len s malými vydavateľstvami. Najmä s Modrým Petrom (Peter Milčák) alebo s Petrusom (Peter Chalupa), majú moju plnú dôveru, ba pomáhajú mi, aj keď niekedy dodám rukopis nie celkom dokončený. Robia teda funkciu aj vydavateľského redaktora. Koho si priberú k tejto práci, vyplýva z konkrétnej situácie. Majú svoj okruh pomocníkov. Byť malým vydavateľom znamená pracovať v extrémnom nasadení a v relatívnej chudobe. V súčasnosti si vydavateľ často nemôže platiť stálych redaktorov. Najmä ten, ktorý sa sústreďuje na ozaj umeleckú literatúru. Komerčné vydavateľstvá redaktorov majú (niekedy vydávajú aj náročnú literatúru), ale musia byť sústredení na potreby trhu. Taká práca intelektuála utláča, znižuje jeho duševnú dispozíciu, vedie k únave a umeleckej rezignácii. Alebo odíde.

 

4. Teraz sa už časom vyskytne v knihe aj meno redaktora, vyskytne sa doslov, vyskytne sa aj dokonale pripravená knižka, kompletne s vysvetlivkami, údajmi o autorovi atď. To sú znaky, že sa azda situácia na kultúrnom poli zlepší, ale častejšie vychádzajú knihy holé, akoby ich nikto nepripravil do tvrdého umeleckého konkurenčného boja. Sú milo amatérske, ale majú dosť chýb, niekedy aj gramatických. Ťažko predpovedať, ako ďalej bude. Chcelo by to zamestnať platených redaktorov – editorov s rozhľadom a praxou. To stojí peniaze. Takže sa viac nevyjadrím. Čo poradiť komerčným vydavateľstvám? Aby sa zamerali viac aj na literárnu kvalitu a vychovali si aj takých redaktorov. Ak o nich stoja.

 

 

Stanislav Rakús (1940), prozaik a literárny vedec

 

1. Do svojho debutu Žobráci, vyšiel v roku 1976 ako voľné rozprávanie s istým sociálnym akcentom, som musel pod tlakom vtedajšieho riaditeľa vydavateľstva, podnieteným jedným z posudkov, ktorý sa pozastavil práve nad oným voľným, nezáväzným rozprávaním, upraviť incipit knihy tak, aby bolo jasné, že dej sa odohráva za monarchie. Na základe toho vznikla formulácia: „V tých časoch – za monarchie – sa v kraji potulovalo veľa žobrákov.“

Koniec druhej kapitoly som zasa dodatočne zavŕšil časovým ukotvením narácie.

Tieto úpravy zostali aj vo vydaniach knihy po revolúcii, lebo nijako nenarúšali sémantiku textu. V čase paranoickej normalizácie by však bez týchto modifikácií novela nevyšla.

V ďalšej knihe som už z vlastnej iniciatívy zakotvil rozprávanie v čase: „Na Jozefa roku 1901 začali hrkotať po Markyho ulici konské povozy,...“ Týmito slovami sa začína novela Pieseň o studničnej vode.

Ospravedlňujem sa za tento rozsiahly digresívny úvod, ale chcem ním naznačiť, že redakčné problémy v predrevolučnom období, v ktorom sa vydanie kníh „zabezpečovalo“ dvoma, troma i viacerými posudkami, vyplývali dominantne z ideologických očakávaní a postulátov, a to aj v prípadoch, keď autor námetovo emigroval do minulosti, aby nemusel nadbiehať normalizačnej moci, ktorá sa narcisticky chcela najmä v širších prozaických kompozíciách zo súčasnosti vidieť v priaznivom svetle.

Na druhej strane treba uznať, že v tom čase bolo vo vydavateľstvách dosť kvalifikovaných a invenčných redaktorov (neraz nimi boli aj významní básnici a prozaici), ktorí dobre rozumeli štruktúre textu a napomáhali tomu, aby výsledný tvar bol po umeleckej stránke taký, aký má byť.

 

2. Ako literárny solitér sa necítim byť kompetentný odpovedať na túto otázku. Ani pri prepise svojich próz do rozhlasovej, televíznej alebo divadelnej podoby som nikdy nezasahoval do práce scenáristov a iných tvorcov, ktorí sa zúčastňovali na transponovaní pôvodného textu do iného komunikačného tvaru. Pokiaľ ide o ďalšiu časť otázky, myslím si, že priveľmi ambiciózny a rigidný redaktor bez prirodzeného estetického cítenia môže knihu pokaziť. A naopak. Vcelku sa však nazdávam, že umelecký je iba taký text, ktorým sa okrem malých, tzv. kozmetických úprav nedá pohnúť. A práve on by mal byť aj prostredníctvom nasadenia a tvrdej práce finálnym produktom autora.

 

3. Nikdy som nebol redaktorom umeleckej literatúry, a preto môžem odpovedať iba ako autor. S výnimkou zásahov do prózy Žobráci, ktoré som, ako uvádzam, akceptoval aj v reedíciách knihy po novembri 1989, sa usilujem písať tak, aby boli zásahy minimálne. Možno mám tú výhodu, že moja manželka Gabriela pôsobila a pôsobí aj ako jazyková redaktorka, a tak s ňou problematické miesta konzultujem ešte pred odovzdaním textu do vydavateľstva. V jazykových a štylistických otázkach mi pomáhajú i konzultácie s kolegami jazykovedcami a literátmi z vysokej školy. Za mnohých iných spomeniem aspoň Martinu Ivanovú a Mariána Andričíka.

 

4. Keďže sa od polovice 90. rokov orientujem vo svojej próze (s výnimkou reedície knihy Mačacia krajina) na jediné vydavateľstvo, nemám prehľad o súčasnej situácii redaktorského povolania. Som si však istý, že v takom jemnom mechanizme, akým je umelecká literatúra, ktorej nástrojom je jazyk, sa bez minucióznej redakčnej práce a kvalitných, múzicky disponovaných a vzdelaných redaktorov nezaobídeme.

 

 

Ján Štrasser (1946), básnik, prekladateľ, textár

 

1. Je to trochu chúlostivá otázka. V čase komunistickej totality pred rokom 1989 v Československu bola tá literatúra, ktorá bola súčasťou verejného okruhu kultúry v tej či onej miere neslobodná, podliehala ideologickej doktríne –  a na ňu sa viazalo množstvo príkazov a zákazov. A redakčná práca v základnej rovine mala tejto ideológii slúžiť – pravda, týkalo sa to najmä vedúcich pracovníkov vydavateľstiev a redakcií. Jednou vetou: ani redakčná práca nebola slobodná. A teraz príde paradox: v rovine výsostne umeleckej a technickej bola kvalitnejšia ako po roku 1989. Jednoducho preto, že vydávanie kníh bolo striktne limitované, vydavateľstiev bolo málo, no tie, čo boli, boli vlastne (v dobrom zmysle slova) továrne na knihy. Boli v nich zamestnaní kvalifikovaní redaktori a jazykoví redaktori a bolo ich dosť veľa. Redaktor pôvodnej literatúry bol v tých lepších prípadoch autorovi tvorivým partnerom, vedel sa kompetentne postaviť k autorovmu textu. Redaktor prekladovej literatúry bol zasa odborníkom v tej-ktorej jazykovej oblasti. Je pravda, že od zadania rukopisu do vydavateľstva po jeho vyjdenie v knižnej podobe uplynul minimálne rok, nezriedka aj dva. To bolo zlé, na druhej strane redaktori a jazykoví redaktori mali dosť času na rukopise zodpovedne pracovať.

            A dnes? Len stručne: sú vydavatelia, ktorí vydávajú dobré knihy a nerezignovali na kvalitnú redaktorskú prácu. Pravda, sú to skôr väčšie vydavateľstvá, vydavateľské domy, ktoré si to môžu finančne dovoliť. Okrem nich je tu veľa menších vydavateľstiev, nezriedka vydavateľstvá jedného muža či jednej ženy, ktorí tiež vydávajú dobré knihy, ale na to, aby ich vôbec mohli vydať, musia zredukovať na minimum finančné náklady na vydanie. Papier a tlačiareň zaplatiť musia. Prvé, čo sa „odbúra“, sú náklady na redakčnú prácu. (A nezriedka sa „odbúra“ či aspoň zredukuje honorár.) Nepýtajte sa ma, čo s tým. Pokiaľ ide o moje konkrétne skúsenosti, pri svojich prekladoch vždy trvám na angažovaní kompetentného redaktora, presnejšie redaktorky. Vydavateľstvá, s ktorými prevažne spolupracujem, to pokladajú za samozrejmosť.

 

2. To je skôr otázka na prozaikov. Básnik, ktorý má za sebou niekoľko zbierok, redaktora v pravom zmysle slova nepotrebuje, pravda, je vždy dobré, ak zbierku pred odovzdaním do tlače niekto prečíta „jazykovo“, hoci aj preto, aby vychytal sem-tam aj nejakú ypsilonku.

 

3. Opäť otázka skôr pre prozaikov. Ale ak už mám tú príležitosť, posuniem otázku do roviny redigovania preloženej prózy. Dobrý/á redaktor/ka je pre prekladateľa doslova poklad. Ja takú redaktorku svojich prekladov z ruského jazyka mám. Myslím si, že som dobrý prekladateľ, no keby ste videli zredigovaný rukopis prekladu (na papieri), pomysleli by ste si, že skromnosť nie je mojou silnou stránkou. Dobrý redaktor je prekladateľovo tretie oko. Vychytá chyby, často banálne, ktoré prekladateľ urobí najmä preto, že podľahne rutine. (Malý príklad: v ruskom origináli bola veta: „Sobor stojal v lesach.“ Preložil som bez rozmýšľania: Chrám stál v lese.“ Ale pani redaktorka bola pozorná, veta mala znieť: „Chrám bol obstavaný lešením.“ Niekedy žasnem, ako redaktorka elegantne rozpletie moje komplikované súvetie, niekedy napíšem, že jej riešenie neprijímam. Ale vždy je to veľmi dôležitá súčasť prekladateľskej práce. A na tých niekoľkých Cenách Jána Hollého, ktoré som za svoje preklady z ruštiny dostal, má zásluhu aj moja „dvorná“ redaktorka pani Vlasta Ballová.

 

4. Súčasná situácia nie je najlepšia. Redigovanie sa podľa mňa nedá naučiť v nijakej škole, na nijakom kurze. Najlepší knižní redaktori v minulosti spravidla absolvovali filozofickú fakultu, slovenský jazyk v kombinácii s nejakým cudzím, ak pracovali vo vydavateľstvách, tak spravidla ako korektori a postupne vnikali do redaktorskej profesie, učili sa od skúsených redaktorov. Dnes ani vo veľkých vydavateľstvách redaktori nie sú, sú len editori. Redaktorské práce sa zadávajú do externého prostredia. A tu je pes zakopaný: najlepší (a vlastne takmer jediní) redaktori sú tí, ktorí pred tridsiatimi rokmi pracovali v „kamenných“ vydavateľstvách. Starnú, odchádzajú. Nových, mladých nevidím.

Odpoveď na druhú podotázku: Nemyslím si, že by vydavateľstvá zriadili posty stálych redaktorov, napokon, ani by ich nemali odkiaľ vziať. Takže ostávajú len externisti. A to sú aj tie riziká, ako som už spomenul, redaktorstvo ako profesia zaniká, dôležitý článok medzi autorom/prekladateľom a vydaným dielom absentuje. Najhoršie je, že si na to pomaly zvykáme.

 

(anketa bude pokračovať)