Viliam Nádaskay
Na polceste ku komplexnosti
Peter Pečonka: Svätý mäsiar zo Šamorína. Bratislava : Artforum, 2016
recenzie

Peter Pečonka, resp. autor, ktorý sa za týmto pseudonymom skrýva, vstúpil do literárneho diania účasťou v súťaži Poviedka, v ktorej získal prémie v rokoch 2013 a 2015 za texty Po maďarsky je to fekete farkasok a Sapér. Knižného debutu, románu s plným názvom Svätý mäsiar zo Šamorína a iné príbehy z čias Malej dunajskej vojny, sa dočkal o rok neskôr. Dalo by sa jednoducho povedať, že ide o príkladné dielo tzv. speculative fiction či alternate history, štylizované rozprávanie o fiktívnej vojne na slovensko-maďarskom pohraničí, vyvolanej vraždou po futbalovom zápase a poháňanej umelo živenými historickými krivdami. V tejto pomerne originálnej premise však tkvie viacero problémov.

Pečonka fabuluje dianie počas vojnového stavu v nedávnej minulosti (začiatok vojny datuje rokom 2013) s presahom do bližšie nešpecifikovanej budúcnosti. Nemožno mu uprieť znalosť reálií a historických súvislostí, s ktorými v texte pracuje. V určitých momentoch však prechádza od nevyhnutných (pseudo)historických pasáží do otupnej prezentácie vojenskej faktografie, ktorá len málo posúva dej vpred. Práve na dej, v ktorom autor popustí uzdu predstavivosti, je sústredená čitateľská pozornosť a takéto odbočky ľahko rušia plynulosť čítania a záujem. Podobne pôsobí statický opis miestnosti hneď v druhej kapitole, roztiahnutý na približne sedem strán.

Kniha v dvadsiatich piatich kapitolách rozpráva o priebehu Malej podunajskej vojny, jej príčinách a dôsledkoch. Pečonka však nepodáva koncízny záznam o vojne – to naznačuje už samotný názov knihy. Sústreďuje sa na konkrétne marginálne životné príbehy, ktoré vojna poznačila, napríklad príbeh mäsiara zo Šamorína a jeho pobožnej ženy, bývalého pracovníka vojenských závodov v Novákoch a následne afrického žoldniera, mileneckého páru olympijských strelcov z oboch strán barikády či českého dobrovoľníka. O samotnej vojne sa dozvedáme skôr cez prehovory postáv v náznakoch, na základe ktorých si čitateľ postupne rekonštruuje kontext fiktívneho konfliktu. Tým text miestami pripomína žáner reportážnej literatúry, ktorá sa v súčasnosti na Slovensku teší narastajúcej pozornosti. Napriek premyslenej makrokompozičnej výstavbe textu, v ktorom autor prepletá rôzne dejové línie, sa však na úrovni mikrokompozície prejavujú isté limity. Rovnako ako autor v rôznych kapitolách nasvecuje ozbrojený konflikt z rôznych uhlov pohľadu, tak sa prirodzene mení štýl rozprávania – pri historických exkurzoch využíva odborný, učebnicový štýl s istou dávkou odstupu, vo vypätých momentoch, ako napríklad odvedenie a ďalší osud mäsiara Feriho, sa tento odstup stráca a zároveň sa prejavuje Pečonkov zmysel pre budovanie napätia v texte. Najsilnejší je však autor v častiach napísaných strohým reportážnym štýlom s nádychom irónie, ktorá sa nachádza už v premise diela – tam, kde umiestňuje osobitosti globálnych konfliktov do veľmi konkrétneho a reálneho pohraničného prostredia Podunajskej nížiny (intervencie OSN v dedinách, mínové polia, ultramoderné technológie v opozícii k zanedbanému prostrediu a profesionalita cudzích oproti laxnému, až grotesknému prístupu slovenských vojakov). Rovnako pôsobí aj vypuknutie konfliktu po futbalovom zápase (pričom nie je jasné, či dievča zavraždil Slovák alebo Maďar). Ako ironik sa autor prejavuje aj vo vyobrazovaní miestnej  „mentality“ na príklade futbalových chuligánov po zápase Slovenska a Maďarska: „V hlbokej tme si nevšimli, že tu pracujú jedni aj druhí. Vyzerali predsa rovnako – bombery s nášivkami nordických symbolov, ktoré v noci aj tak nebolo vidno, široké maskáčové nohavice, vyholené hlavy, občas sa zaleskli ich ťažké čižmy. Aj cieľ mali rovnaký – vypáliť komárňanskú synagógu. Kto len mohol tušiť, že sú tu aj Slováci? Alebo ak by sme znovu zmenili optiku: komu by prišlo na um, že toto sú Maďari?“ (s. 129)

Dialógy postáv sú pre napredovanie deja dôležité, ba čo viac, sú jeho hlavnou hybnou silou. Prehovory však nadobúdajú v miestach detailných opisov životných príbehov monologický ráz, čo sa neraz prejaví na zvláštnej umelosti či teatrálnosti postáv. Preto niektoré prehovory vyznievajú ako nešikovne prenesená autorská reč či floskulovité a frázovité repliky: „Tuším si nič nepochopil. Nič to, poďme ďalej, možno ti to docvakne neskôr, ale možno žiaden zmysel nie je“ (s. 88.). Keď napríklad čítame príbeh Sapéra, ktorý sa dostal z Novák do Afriky, jeho monologická štylizácia nie je rušivá, kým doň nezasiahne iná postava, nenaruší plynulosť a nespraví z nej dialógy. Tie sú však problematické aj pre ich jazyk – postavy nemajú vytvorené vlastné jazykové zázemie a charakteristické idiolekty, ich reč akoby splývala do jednej. Pečonka sa preukáže ako schopný štylista práve v častiach, v ktorých nepracuje s priamou rečou, ale sám z pozície autora variuje rôzne štýly podľa potreby, niekedy s istou dávkou irónie. Potreba byť umelecký je tak pri tvorbe monológov a dialógov, paradoxne, skôr prekážkou. Tento problém najviac vystupuje do popredia v dejovej linke štyroch vojnových zločincov na úteku, zvlášť v prípade Sapéra – ten je špecifický tým, že časť jeho rozprávania tvorí samostatná poviedka ocenená v roku 2015. To je prípad aj prvej kapitoly, ktorú tvorí poviedka ocenená v roku 2013 a ktorá pôsobí ako násilne vlepená do textu – hoci podáva určitým, i keď dosť vágnym spôsobom úvod do deja, v celom románovom texte sa o rómskych povstalcoch z hnutia Čierny pes viac nedozvieme, iba ku konci čosi málo o jeho vodcovi. Je to škoda, keďže táto jedna nerozvinutá línia prináša zaujímavé pasáže, v ktorých autor reaguje na pomerne aktuálne dianie na Slovensku (policajná razia v Moldave nad Bodvou). Ďalej, vzhľadom na charakter vodcu povstalcov funkčne provokuje: „Predstavte si študentov politológiemladí rozhľadení ľudia, všetci plynule hovoria po anglicky, čítajú knihy v cudzích jazykoch, majú plnú hubu tolerancie, sociálnej inklúzie, multikulturalizmu, partcipácie. A potom s nimi sedíte na voliteľnom predmete Slovenská republika a Rómovia a všetko je inak. Pre mňa pojem rómsky problém znamenal otázku, ako začleniť Rómov do slovenskej spoločnosti. Pre nich rómsky problém rovná sa existencia Rómov na Slovensku. Ak by zmizli Rómovia, zmizol by problém“ (s. 12.). Práve problematika ako etnické spolužitie, o ktorej je autor očividne schopný uvažovať bez pátosu, s nadhľadom a invenčne, sa utopí v siahodlhých monológoch a odbočkách. Druhý plán diela zostáva výrazne nedotiahnutý v prospech vývoja, vetvenia a zakončenia príbehu, či už má byť senzačné (implikovaná vražda a beatifikácia hrdinného mäsiara) alebo absurdné (transformácia Vojtu zo Spytihněva na divé zviera).

Ďalšou zvláštnosťou sú citáty či až pasáže z rôznych kníh, väčšinou takých, ktoré istým spôsobom s Pečonkovým textom súvisia a ktoré mu mohli slúžiť ako inšpiračný zdroj – z diel Viliama Klimáčka, Kurta Vonneguta, Olgy Tokarczuk, Michela Houellebecqa, Aleša Palána, Kaspara Collinga Nielsena a ďalších. Hoci  v literatúre  sa bežne uvádza napríklad kapitola citátom, nie je celkom jasné, čo autor stratégiou vkladania citátov priamo do textu sleduje – či chce poukázať na to, že „toto tu už bolo,“ predviesť svoj rozhľad, alebo či sa jednoducho pokúša svoje dielo príliš okato kontextualizovať a paralelizovať s inými. Nemá preto veľký zmysel pokúšať sa spomenúť si na diela s podobným námetom – autor to už veľkodušne urobil za nás.

Dotýkať sa v umeleckom diele národnej a sociálnej problematiky často predstavuje určité riziko  pátosu, neorganického esejizmu alebo žurnalizmu. Pečonka sa tomu vyhýba, uprednostňuje vecnosť, ktorú však nedokáže úplne udržať, v lepšom prípade pre funkčné ironizovanie (nie výsmech), v tom horšom kvôli bezdôvodnej potrebe spraviť text viac umeleckým. U debutantov je bežné, že ich texty ešte nevedia, čím chcú byť, a preto sa často uchyľujú k lacným riešeniam v rovine jazyka, deja i motívov. Pre Pečonku to neplatí úplne. Nezotrváva v klišé, Svätý mäsiar zo Šamorína má viditeľné ambície byť komplexným a pútavým textom s presahmi do rôznych sfér, vyvážene sa v ňom  mieša irónia a vážny prístup v súvislosti s ťaživou témou vojny. No i tak ostáva len pri ambíciách, Pečonka nenapĺňa potenciál diela a napriek jeho premyslenosti ostáva na polceste k naplneniu svojmu základnému zámeru – priblížiť absurdnosť istých javov súčasnej spoločnosti a slovensko-maďarských sporov a ironicky poukázať na ich možné vyústenie. Ako napokon tvrdí Vojta zo Spytihněva pri každej možnej príležitosti, od nástupu s nemotornými a lenivými slovenskými vojakmi cez súlož s dvojicou slovenských civilistiek až po pobyt v rómskej osade: Takže toto je Slovensko.