Vladimír Barborík
Dve krídla rozprávania a jeho ťažký zadok
Ondrej Štefánik: Som Paula. Bratislava : Tatran, 2016
recenzie

Kniha Ondreja Štefánika Som Paula sa láme na dve nerovnaké časti. Pretože symetria ako významový i konštrukčný princíp je pre dielo vo viacerých ohľadoch kľúčová, pozrime sa naň najprv ako na celok. 

Veľmi presne možno určiť miesto, kde sa kniha stáva niečím iným, než bola dovtedy. Po takmer dvesto stranách rozprávania sa dostaneme k slovu „koniec“, no dielo sa tu nekončí. Poslednú štvrtinu textu tvorí dodatok, štylizovaný ako próza napísaná protagonistkou predchádzajúceho príbehu. Štylisticky a výrazovo tu nedochádza takmer k žiadnemu posunu, bez informácie o pôvode textu by sme nevedeli, že sa zmenil rozprávač. Menia sa však časové súradnice (z prítomnosti sa presúvame do budúcnosti) a s nimi aj žánrový kód diela. Ocitáme sa v inom svete, vyskladanom z technologických rekvizít sci-fi či dystopie. V jeho priestore sa inými stávajú aj postavy, ich príbehy a samotné rozprávanie. Strácajú dovtedajšiu závažnosť a stávajú sa bizarnými, emocionálnu presvedčivosť nahrádza sentiment (ako napríklad happyendový návrat vzťahu v čase na miesto, kde sa začal). Ide o prepnutie do iného režimu čítania, o nepodarený apendix, na ktorý láskavý čitateľ radšej zabudne a ten neláskavý sa zmieri s tým, že kniha netvorí homogénny celok. Istý rešpekt voči tomuto dodatku sa týka skôr snahy ponúknuť novú, alternatívnu či hrozivú podobu posthumanity než jej výsledkov. Nastolené otázky (kým sme? čím sa prostredníctvom technológií stávame?) nás môžu síce priviesť k mnohokrát citovanému záveru Foucaultových Slov a vecí („Archeológia nášho myslenia poľahky ukazuje, že človek je nedávnym vynálezom. A že sa blíži k svojmu koncu.“), no hrozivosť avizovaného konca nemá v tejto súvislosti podobu spektakulárnych atrakcií, ktoré nám ponúka Štefánik (bude sa týkať skôr jeho nenápadnosti a našej neschopnosti rozpoznať ho).

Nebolo by však spravodlivé merať celú knihu jej poslednou štvrtinou. Neštandardným, no v tomto prípade lepším  riešením – pre autora i čitateľa – bude skončiť tam, kde sa končí prvýkrát, na strane 191.

Medzi tým, čo ponúka súčasná próza, je Štefánikova kniha nebývalo sugestívna. Autor pozoruhodným spôsobom prekračuje konvencie nastolené tvorbou autoriek a autorov staršej mladšej či mladšej strednej generácie. Vekovo k nim Štefánik patrí, a preto bude treba vysvetliť, čím sa jeho próza líši od väčšiny ostatných. Tá má prevažne monologický charakter, Štefánikov román je dialogický. Je hľadaním dialógu, hoci nie vždy úspešným, ale už len potrebou druhého ako naozajstného partnera na rozhovor, nie iba ako rezonančnej plochy, odpadkového koša vlastných frustrácií či niekoho, koho vlastníme, potrebou otvoriť sa mu sa vymyká prevládajúcemu typu próz s dominujúcim subjektom, ktorý sa pohybuje od seba k sebe. Na úrovni výpovede ide o rozdiel medzi potrebou vyrozprávať sa, zjavnou v expresivite viacerých relevantných próz dneška, potrebou komunikačne asymetrickou, a úsilím rozprávať sa, ktoré je okrem iného aj výrazom túžby po symetrii a predpokladá mieru. Paula si spisovateľa vlastne vymyslí ešte predtým, ako sa skutočne spoznajú, a rovnako aj spisovateľ Paulu. Do predstáv toho druhého sa u oboch premieta predchádzajúca skúsenosť s partnerom, s ktorým to nevyšlo.

Rozprávanie je založené na striedaní vnútorných perspektív. K dvom hlavným (Paulinej a spisovateľovej) možno pridať ešte spôsob, akým vníma svet Paulin synček Dávid. Nepamätám si zo slovenskej prózy posledných rokov (alebo už desaťročí?) dielo s takou mierou porozumenia a citlivosti pre iného, ženu a dieťa, citlivosti pripomínajúcej Handkeho Detský príbeh. Asi nie náhodou je tu rakúsky spisovateľ sprítomnený povestným citátom zo začiatku Neba nad Berlínom: „Als das Kind Kind war…“ (s. 96.) No Štefánikova kniha nám môže nevdojak evokovať aj úvodnú koláž hlasov zo spomenutého filmu, hlasov, ktoré počujú iba anjeli. Aj tu do vnútorných monológov od začiatku nenásilne vstupujú prehovory odinakiaľ: spočiatku nepoznáme ich motiváciu, resp. nemáme ju potvrdenú a nevieme, komu patria, cítime však, že ide o vstupy organické, vedené empatiou, snahou porozumieť.

Jazyk je silnou stránkou knihy: najlepší vo vzrušených vnútorných monológoch, ktorými postavy reagujú na vonkajšie podnety vo chvíľach komunikačných kríz, funkčný v striedmych dialógoch. Expresívny a zároveň presný, ani jeden vulgarizmus netriafa vedľa, nie je samoúčelný. Jazyk je miestami – zriedka, ale o to nápadnejšie – slabinou knihy. Zarazia krkolomné konštrukcie, ktoré pripomínajú zlé preklady zo zahraničnej filozofickej literatúry z deväťdesiatych rokov a nemajú oporu v postave či situácii, ale sú jednoducho nešikovné (napr. na s. 173: „... moje hodnotenia a domnienky nedokázali byť v jej prítomnosti príčetným úsudkom“– ako by nestačilo „v jej prítomnosti som strácal súdnosť“). Nepotešia niektoré kŕčovité, akoby z povinnosti (je to predsa literatúra) dodané prirovnania („Miništranti vzdychali ako stádo dobytka...“, s. 21; „Bol bezradný a vystrašený ako opustená srna vo vysokej tráve.“, s. 61). Drobnosti, ale nápadné práve v kontraste s vysokým štýlovým (nie iba štylistickým) štandardom rozprávania.

Kniha má jednoduchú, ale veľmi funkčnú symetrickú kompozíciu. Už na tejto úrovni si utvára predpoklady na plné vyznenie témy; alebo naopak, téma – komunikácia – sa manifestuje dialogickým usporiadaním kapitol, v ktorých sa najprv strieda a potom prelína Paulin aspekt s pohľadom spisovateľa. Dva hlasy postupne vytvárajú jeden dialóg. Vzájomne symetrické sú aj vzťahové konštelácie každej z hlavných postáv. Paulino manželstvo s určitým časovým sklzom kopíruje manželstvo spisovateľa, ktorého úloha v skrachovanom vzťahu bola len variantom úlohy Paulinho manžela v aktuálnom dianí. Protagonisti sa k sebe nepribližujú s predstavou nového života, skôr im ide o možnosť žiť podarenejšiu verziu toho, čo sa nepodarilo. Kompozícia, v ktorej sa uplatňujú podobnosti a paralely, zároveň provokuje určité implicitné očakávania, otvára čitateľovi možnosti, ako uchopiť štatút postáv. Nie je Paula náhodou postavou románu, ktorý píše spisovateľ? A nie je spisovateľ Paulinou projekciou niekoho, kto by ju ako literárnu postavu stvoril nanovo a poriadne, obdaril plným životom? Nič z uvedeného sa explicitne nepotvrdí, ale aj tento hypotetický potenciál má v knihe svoje oprávnenie – o. i. aj ako neokázalé potvrdenie jej literárnosti. Pretože Som Paula je napokon aj kniha reflektujúca vlastné predpoklady, kniha o knihe a písaní a tenkej hranici medzi tvorbou a životom.

Premyslený kompozičný základ je funkčným, šťastne zvoleným východiskom pre to, čo chce byť vyslovené. Máloktorá slovenská próza evokuje súčasnosť, „svet, v ktorom žijeme“ s takouto intenzitou. Štefánik napísal psychologicko-spoločenskú prózu, ktorá sa za svoj štatút nehanbí. Prepojením sociálneho a vnútorného sveta sa produktívne odlišuje od iných kníh dneška. Je to návrat k literatúre, o akej sme si mohli myslieť, že už do súčasnosti nepatrí. Na povrchovej úrovni túto „nepatričnosť“ signalizuje napr. spojenie „triedne rozdiely“ (s. 58), donedávna takmer tabuizované ako sprofanovaný ideologický relikt obdobia spred roku 1989. V Štefánikovom rozprávaní si našlo miesto i významovú platnosť, pretože svet tohto rozprávania je aj svetom triednych rozdielov. Jeho protagonisti sa pohybujú v určitom hierarchickom rámci a ten nie je len neutrálnym pozadím ich citových peripetií. Rozprávač vie, že tieto rámce sú v podstatnej miere pre postavy určujúce, že ich produkujú, že sú „podmienkou možností“ spoločenského vzmachu a úspechu tzv. vyššej strednej triedy so všetkým, čím sa zaň platí. Uplatnenie sociálnej paradigmy vzostupu a pádu nie je v próze Som Paula mechanickým zopakovaním staršieho, povedzme balzacovského modelu spoločenskej prózy. Tieto východiská sa aktualizujú a prispôsobujú novým podmienkam, v ktorých produkciu „slasti a strasti“ podstatne určuje technologický stav spoločnosti. Nejde pritom ani o povrchnú beletrizáciu súčasných sociologických, politologických či sociálno-psychologických konceptov spoločnosti, ani o presun žurnalistického diskurzu do priestoru prózy. Štefánikovo stvárnenie zdieľania ako sociálnej, technológiami produkovanej závislosti má radikálnu podobu, s akou som sa v domácej próze ešte nestretol, no zároveň je plne integrované do rozprávania, vyjadrené jazykom a tvárnymi postupmi prózy. Zdieľanie sa z možnosti rozširovať si komunikačné obzory mení na závislosť od priestoru, v ktorom sa posúva alebo stiera hranica medzi intímnym a verejným, priestoru, ktorý vystavuje „zdieľajúceho“ kontrolným mechanizmom ad hoc sa tvoriacej a nikým negarantovanej „verejnej mienky“. Kolektívny kontrolór isté podoby intimity akceptuje a iné potláča ako „choré“. Keď Paula „zverejňuje“ manželovu „intimitu“, iba doťahuje do krajnosti určitú všeobecnú prax, no tá sama pre okolie nie je problémom, iba jej radikálne domyslenie a zviditeľnenie. Výsledok: Paula by sa mala liečiť („’Volal som s doktorkou. Zajtra ťa očakáva,’ oznámil Paule manžel.“, s. 75), mala by si intimitu, ktorú ponúkla verejnosti, zobrať späť do súkromia svojej poruchy.

Citát na záver: „Súčasná prevládajúca ontológia popiera akúkoľvek možnosť, že by príčinou duševných chorôb mohli byť sociálne faktory. Biochemizácia duševnej choroby samozrejme kráča ruka v ruke s jej depolitizáciou. (...) Nemožno pochybovať o tom, že všetky duševné choroby majú neurologické prejavy, tie však nič nevypovedajú o ich príčinách.“ (Mark Fisher: Kapitalistický realismus.)

 

Vladimír Barborík