Magdalena Bystrzak
„Slabšie“ pohlavie. Ženy v prózach J. Juráňovej (Cudzie príbehy) a M. Kompaníkovej (Na sútoku)
Kritika

Jana Juráňová a Monika Kompaníková prostredníctvom svojich najnovších prozaických kníh zdieľajú rovnaký komunikát: fakt, že protagonistky ich próz tvoria súčasť mikrospoločenstiev (rodina, pracovné/školské prostredie, širší okruh známych), nie je zárukou, že ich príbeh bude zviditeľnený a vypočutý. Spoločný autorský zámer je preto možné zjednodušene čítať ako snahu ponúknuť (aspoň fikčný) priestor tým, ktorí sú marginalizovaní – kým u Juráňovej jednoznačne ide o ženy ako širšiu spoločenskú kategóriu (vzdelané ženy v strednom veku), Kompaníková upozorňuje na sociálne slabšie prostredie, ktorého príbeh je verbalizovaný ženským hlasom.

Obidve autorky sa vracajú k námetom, ktoré poznáme z ich predošlých textov – Kompaníkovej Na sútoku tematizuje disfunkčnú rodinu a Juráňová v Cudzích príbehoch pracuje s problémom diskriminácie  žien (umlčovania hlasu, odcudzovania). Nie je pritom prekvapujúce, že sa pri čítaní týchto spoločensky angažovaných próz pohybujeme v rámcoch dvoch rozdielnych autorských poetík – civilnejší rukopis Juráňovej verzus dekoratívna, priam vizuálna (Zajac, 2016) próza Kompaníkovej. V týchto súvislostiach by namiesto hľadania analógií bolo azda jednoduchšie hľadať rozdiely a vnímať Na sútoku a Cudzie príbehy ako štylistické a možno aj tematické protipóly.

Spojivom obidvoch próz ostáva pritom typológia protagonistiek: konštrukcia ženských postáv sa u Juráňovej aj u Kompaníkovej opiera o deficit niečoho/niekoho. Pre desaťročnú Aničku z Na sútoku je deficit pozornosti zo strany otca trvalým stavom, otázkou zvyku; pre Zuzanu z Cudzích príbehov (poviedka Zuzana a zopár starcov) sa ako trvalé javia sebapodceňovanie a nedostatok rovnocenných vzťahov nielen v súkromnom živote, ale aj v pracovnom prostredí. Rovnako kľúčová je absencia stabilného rodinného zázemia. U Juráňovej (v poviedke Obeť) tvorí základnú tematickú líniu demýtizácia rodiny chápanej ako útočisko, ale zároveň vnímanie rodiny ako zdroja traumy (v úzkom kruhu rodiny sa uskutoční brutálna vražda). Kompaníková sa pokúša priamo upozorniť na dôsledky disfunkčného rodinného prostredia – znížené sebavedomie, sklony k nadmernej autoanalýze (obzvlášť čitateľné vo vnútorných monológoch dospelej osamelej matky Hanky) a imperatív sebestačnosti Hanky a Aničky. Fikčný svet v prózach Kompaníkovej a Juráňovej preto tvoria zrúcaniny pomyselného ideálu – stále tu niečo škrípe, prekáža; neustále niečo chýba.

S problémom deficitu vo svete ženských protagonistiek každá z autoriek narába inak: v próze Na sútoku od Kompaníkovej nedostatky reality kompenzuje rozprávka. Rozprávkový (magicko-realistický) motív jeleňa prítomný v obidvoch dejových líniách (príbeh zanedbávanej desaťročnej Aničky verzus príbeh osamelej matky Hanky), ktorý sa miestami pohybuje na hranici gýča (Taranenková, 2016). V prípade Hanky odkazuje na absenciu plnohodnotného vzťahu – zviera je jediným stvorením, ktoré jej rozumie, v  jeho prítomnosti  nemusí zdôvodňovať „výpadky“ zo všedného automatizmu, chvíľkovú rezignáciu na úlohu, do ktorej ako osamelá matka vrástla: [jeleň] „odkráča s pokojom, akoby už videl všetko, čo mal a zhodnotil, že nie je potrebné zasahovať a chrániť ma. A ja som vďačná za pohľad čiernej zrenice, plný pochopenia.“ (s. 105) U predčasne dospelej Aničky je absencia otcovej pozornosti jednorazovo kompenzovaná výstupom na školskej besiedke v úlohe Gerdy zo známej Andersenovej rozprávky Snehová kráľovná. Vytúžené organzové šaty „síce páchli potom a niečím pivničným, rukáv mali natrhnutý, no boli to šaty požičané zo skutočného divadla” (s. 15). Tieto šaty ozvláštňujú všednú každodennosť, zhmotňujú „typický“ dievčenský sen – sú preneseným rozprávkovým atribútom do nedokonalej reality, s ktorou ostro kontrastujú. Základnú opozíciu, s ktorou Kompaníková pracuje, tvoria snovosť/iracionálnosť verzus realita. Márne pokusy ovplyvniť tok vecí (s. 128), vyplniť nedostatky skutočnosti, predurčujú Aničku k úniku do sveta ilúzií a Hanku napokon vedú k vypätým emocionálnym výjavom: „Je mi zle a nenávidím všetko naokolo aj všetko, čo je napchaté vo mne, všetku tú sebaľútosť, ktorá mi zaplavuje hlavu, všetko, čo je za oknom idúceho auta, cestu, ulice, školu, besiedky, prácu, hodiny, tachometer, zelenú na križovatke“ (s. 123). Na základe týchto súvislostí by bolo možné pátrať aj ďalej – po stereotype emocionálne labilnej ženy oscilujúcej na hranici rozumového a imaginárneho, s ktorým Kompaníková (ostáva otázne či cielene) v tejto próze pracuje.

Základnou tematickou líniou troch poviedok zahrnutých v zbierke Cudzie príbehy (zbierka sa skladá z troch poviedok Zuzana a zopár starcov, Obeť a Cudzí príbeh) je opäť deficit vo svete ženských protagonistiek, spočívajúci v nezáujme vonkajšieho sveta. Postava Zuzany (Zuzana a zopár starcov), ženy v strednom veku, redaktorky na voľnej nohe, frustrovanej, introvertnej, nesmelej a submisívnej („Veď ak si ona na niečom zakladá, tak je to anonymita a sivosť“ s. 37), je koncipovaná ako protiklad k titulným starcom – divadelnému režisérovi a Svätoplukovi Královi – bývalému riaditeľovi inštitúcie, v ktorej v časoch  normalizácie pracoval Zuzanin otec. Zuzanin nedostatok sebadôvery a schopnosti kontrolovať svoj „tok vecí“ kontrastuje Juráňová s aroganciou, mizogýnnou a narcistickou pózou mužských postáv. Hrubú čiaru medzi mužským a ženským nastoľuje taktiež v poviedke Cudzí príbeh, v ktorej je postava známeho a úspešného herca Jana protikladom nemenovanej protagonistky, jeho bývalej manželky a pracovníčky knižnice, ktorá z dôvodu mediálnej manipulácie a šikany prichádza o životnú stabilitu („No dobre, Jano je nosič reklamy. A ja? Tiež? Tej podprahovej? Takto vyzerajú ženy, ktoré sa o seba nestarajú. Nie sú vyrovnané. Nemajú zharmonizované čary makry, fuč“ s. 214). „Mužské” a „ženské” Juráňová pritom vidí schematicky a šablónovito: mužské postavy vykresľuje ako figúrky, marionetky, ktoré síce vnášajú na úrovni rozprávania zmenu, ale neprejavujú reálny záujem o jej konzekvencie. Ľahostajnosť, ignorancia a chlad „mužského sveta“ tu funguje (najvýraznejšie azda v poviedke Zuzana a zopár starcov) ako protipól zaujatých a emocionálnych vnútorných monológov žien. V próze Juráňová pracuje predovšetkým s kontrastom/opozíciou (dominantný muž – vytesnená žena; úspešný muž – neúspešná žena; ocenený muž – podceňovaná žena a podobne), čím síce ponúka literárnu reprezentáciu vybraných feministických postulátov, ale jej text stráca na autenticite.

Juráňovej a Kompaníkovej prózy, v ktorých nepochybne dominuje perspektíva ženského subjektu, nie sú však výlučne akousi „prózou deficitu“, vylúčenia, straty, prípadne nenaplnenej túžby po inom, ideálnom svete. Sú aj príbehmi sebaobrany. Moment divadelného predstavenia, kontrastujúci so šedou realitou desaťročnej Aničky v próze Na sútoku, je zlomovým bodom v kontexte jej doterajšej marginalizácie. Z doposiaľ opomínaného dievčaťa sa protagonistka stáva stredobodom pozornosti: „Má v sebe hnev, no má v sebe aj akýsi pud sebazáchovy a veľa sily, ktorá hnev presmeruje do pľúc a hlasiviek a jej posilnený hlas zvoní ako zvon, odráža sa od rekvizít a stien a je veľmi ľahké uveriť mu. (s. 135.) Cez metaforu hlasu Kompaníková odkazuje na verejnú prítomnosť „neviditeľnej“ príležitosti ovplyvniť „tok vecí“. Súčasťou autorskej stratégie spočívajúcej v „hre na city“, je rozuzlenie Aničkinho príbehu. Napriek chvíľkovému zviditeľneniu na javisku má Anička „natrhnutý rukáv, strapaté vlasy, pančušky nahrnuté pri členkoch a od zimy prešľapuje z nohy na nohu (...) lačne skáče očami po tvárach posledných odchádzajúcich divákov, aby jej neunikol žiaden obdivný pohľad“. (s. 147 – 148) Problémom tejto prózy je emotívny povzdych Kompaníkovej nad nemennosťou osudov oboch vnútorne krehkých a zraniteľných protagonistiek – jej citový, angažovaný postoj k postave Aničky a Hanky, ktorý vytvára dojem násilnej dramatizácie príbehu.

Umiestenie v príbehu prvkov autentického uvoľnenia sa napokon lepšie darí Juráňovej. „Babský smiech“ v závere poviedky Zuzana a zopár starcov má predovšetkým sebaobrannú funkciu a je ironickou reakciou na bariéru medzi „mužským“ a „ženským“. Ostáva však internou ženskou záležitosťou, má vnútornú motiváciu, je potvrdzovaním „sesterstva“. Dynamiku príbehu pritom určujú vonkajšie faktory, na ktoré protagonistky (platí to ináč pre všetky poviedky v zbierke) nemajú bezprostredný vplyv. Strata reálnych možností kontrolovať vlastný životný priestor ich núti zaujať melancholický postoj (obzvlášť čitateľný v poviedke Obeť, ale aj v Cudzom príbehu). Napriek istej formálnej dynamike – zmenám rozprávačskej perspektívy a striedavého rytmu rozprávania – vnímam Juráňovej knihu ako variáciu na tú istú tému. Objavuje sa tu síce séria protagonistiek, ale v zásade sa vyskytuje len jedna – opomenutá žena v strednom veku, vylúčená zo spoločnosti. Napriek individualizácii osudov jednotlivých ženských postáv Juráňovej poviedky pôsobia vzhľadom na tú istú dominantnú námetovú osnovu monotematicky. Navyše, príbehom (ktorých jadro tvorí buď brutálna udalosť – vražda, alebo expresívna tematická línia – manipulácia, šikana, obťažovanie) chýba pointa, mnohokrát konkretizujúca autorskú výpoveď.

Doterajšia literárnokritická reflexia Kompaníkovej textu Na sútoku narážala predovšetkým na problémy s kompozíciou, ornamentálny, dekoratívny štýl (Součková, 2016), prepiate, prázdne estétstvo a lyrizujúce, nadbytočné ozvláštnenia (Taranenková, 2016). Otázka miery platí rovnako v prípade tematizovania ženských protagonistiek a bezvýchodiskovosti ich osudov. Je zjavné, že Kompaníková chce ponúknuť „silný príbeh“ (!), čím azda vychádza v ústrety tej časti čitateľskej komunity, ktorá spomenuté nahromadenie emocionálnych výjavov nielen akceptuje, ale zámerne vyhľadáva.

Na sútoku pritom možno čítať ako tematickú variáciu na Snehovú kráľovnú, čo Kompaníková vo svojom texte aj naznačuje. Intertextuálnou narážkou je možné zdôvodniť nielen bezčasovosť príbehu, jazykové lyrizmy a prvky ozvláštnenia, ale aj kompozičnú, „rozbitú“ výstavbu textu, odkazujúcu na motív rozbitého zrkadla z Andersenovej rozprávky. Kompaníková nenápadne tematizuje sociálnu marginalizáciu ako kliatbu, z ktorej niet úniku. Postavy Aničky a Hanky sú jednoznačne vložené do „zlých“ okolností, do sveta traumatických zážitkov, surového (chladného, ľahostajného) prostredia. V týchto súvislostiach má „násilná dramatizácia príbehu“, ktorá priamo atakuje emócie čitateľa, ako aj kondenzácia „zla“ (všadeprítomné „zlo“ ako kúsky rozbitého skla) svoje širšie opodstatnenie. Na záver však vyvstáva otázka či Kompaníková tento textový „experiment“ zvládla, či svoj zámer dostatočne artikulovala a naplnila ambíciu podať „skutočne silný príbeh“ marginalizovaných ženských protagonistiek.

 

 

Pramene:

Juráňová, Jana: Cudzie príbehy. Bratislava : Aspekt, 2016.

Kompaníková, Monika: Na sútoku. Bratislava : Artforum, 2016.

 

Literatúra:

Janion, Maria: Kobiety i duch inności. Warszawa : Sic!, 2006.

Součková, Marta: K poetike próz Kompaníkovej, Juráňovej, Hrubaničovej a Ruttkayovej. In: Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2007. Bratislava : Ars Poetica – Ústav slovenskej literatúry, 2008, s. 55 – 81.

Taranenková, Ivana: Byť ženou je úžasné (Hrubaničová, Ruttkayová, Juráňova, Žuchová). In: Literárnokritická reflexia slovenskej literatúry 2007. Bratislava : Ars Poetica – Ústav slovenskej literatúry, 2008, s. 83 – 92.

Taranenková, Ivana: Nefunguje to (Monika Kompaníková: Na sútoku, Bratislava : Artforum, 2016) In: Platforma pre literatúru a výskum (online), dostupné na: http://plav.sk/node/33.

 

Internetový zdroj:

LQ – literárny kvocient #4_Rinaldova cesta / Na sútoku (O knihách Na sútoku Moniky Kompaníkovej a Rinaldova cesta Víťa Staviarskeho debatovali Peter Zajac, Ivana Taranenková a Radoslav Passia, moderovala Marta Součková). Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=Gge2ASIM4vs