http://kloaka.membrana.sk/2016/11/jan-pich-mathesis-universalis/
Ivana Hostová
Ars inveniendi = ars poetica? O debute Jána Picha Mathesis universalis
Kritika

Když kolegové I. Netuka a J. Veselý jakožto překladatelé knihy Rudin (1977) provedli nezávisle na sobě korektury, zjistili touto metodou, že tam zbylo asi 8 chyb. Po téměř dvacetiletém velmi intensivním používání této učebnice tam studenti a učitelé našli 7 chyb. I když nelze pochopitelně vyloučit, že se na některé chyby dosud nepřišlo, svědčí tyto údaje o dobré shodě modelu se skutečností.

(Anděl, 2000, s. 212)

 

Experimentujúca, nekonvenčná, konceptuálna a .*mediálna tvorba (a takisto jej novšie post- či trans- podoby[1]) zažila v slovenskej poézii za posledné zhruba štvrťstoročie nebývalý rozmach – z marginálneho, nepublikovaného a zaznávaného sa postupne – vďaka mnohým verejným a čiastočne dodnes prebiehajúcim polemikám, vzniku viacerých viac-menej stabilných publikačných časopiseckých a vydavateľských platforiem a vďaka množstvu autorskej a kritickej energie – presunula do stredu kritického záujmu a reštrukturalizovala literárne pole tak, že sa ocitla na jeho (dynamickom a čiastočne roztrieštenom) autonómnom póle. Tvorivé metódy, ktoré v priebehu dvadsiateho storočia autori z vonkajších a vnútorných príčin po relatívne krátkom čase opustili (napr. nadrealistická fáza tvorby R. Fabryho, prvé dve zbierky I. Laučíka a I. Štrpku), rozvíjali ich mimo verejného obehu (M. Adamčiak), prvky, ktoré bolo možné nájsť napr. v subsystéme poézie pre deti (Šrank, 2016, s. 11), postupy, pre ktoré neexistoval recepčný rámec umožňujúci im prekročiť hranice výtvarného umenia (Zajac 2015 – 2016), sú dnes čímsi, bez čoho nové pokusy o poéziu pôsobia nerozhľadene. Zároveň – treba dodať – sa však už stali i podnetom pre viacero epigónskych, mechanických či prvoplánových textov. Niekoľkým minuloročným debutom sa však čiastočne či vcelku podarilo prekročiť netvorivé napodobňovanie. K takým patrí aj Mathesis universalis (2016) Jána Picha. Dva hlavné kontexty, do ktorých sa Pichov debut zapisuje, je vzťah matematiky a poézie a konceptuálna tvorba.

 

Matematika a poézia

 

Matematika a poézia boli v začiatkoch písomných dejín ľudstva späté – na demonštráciu toho sa zvykne v literatúre uvádzať jedna z prvých známych poetiek Enheduanna, mezopotámska kňažka mesačnej bohyne Nanny, ktorá je zároveň prvou známou matematičkou (Glaz – Growney, 2008, s. xi; Kempthorne, 2015, s. 41), prípadne sa citujú obradné texty z obdobia sumerskej, akkádskej a babylonskej civilizácie (Glaz, 2010, s. 35). Po diverzifikácii ľudskej činnosti na oddelené sféry sa poézia a matematika vzdialili natoľko, že sa ich objekt, jazyk a procesy často chápali ako protikladné. Ako však vo svojej dizertačnej práci, v ktorej detailne a zasvätene predstavuje veľkú časť existujúcej literatúry o vzťahu matematiky a poézie, argumentuje Kempthorne, absolventka postgraduálneho štúdia matematiky a francúzštiny, matematika a poézia dvadsiateho storočia majú k sebe prekvapivo blízko – a to aj na úrovni presahujúcej tradičné prieniky (rytmus, rým, kompozícia, opakovania, variácie a pod.), ktoré sa najmä v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch, ale aj neskôr, stali aj u nás podnetom pre štrukturalisticky inšpirované štatistické analýzy (Horecký, 1966; Sabol 1966; Sabol – Štraus, 1968; 1969; Štraus, 2002).[2] Matematika podobne ako poézia, pokračuje Kempthorne, je kreatívna činnosť ovplyvňovaná sociokultúrnymi faktormi, pričom „[o]be sféry reprezentujú alebo vytvárajú idealizovaný abstraktný systém poznania a intelektuálnych zážitkov, v ktorom povaha pravdy, významu a problému ich vyjadrenia, korešpondencie so skutočným svetom a úloha imaginácie sú dôležité“ (Kempthorne, 2015, s. 4). V takto naznačených súvislostiach sa matematické a básnické uvažovanie javia ako paralelné spôsoby poznávania a vytvárania sveta/svetov.

Poézia, ktorá vedome pracuje s matematickými fenoménmi, tak robí niekoľkými spôsobmi – najbohatšie zastúpenie má už spomínané uplatnenie aritmetiky na tvarovo-kompozičnej úrovni v zmysle rátania stôp, veršov a pod., matematické prvky sa dostávajú do básne aj klasickým spôsobom v podobe motívov[3] a nemožno opomenúť ani prácu s číselnou symbolikou, ktorá často presahuje k spiritualite či okultizmu – naším ponovembrovým príkladom aj takého textovania sú najmä diela Kamila Zbruža.[4] Výrazne tieto spôsoby práce s matematickými princípmi prekročili v druhej polovici dvadsiateho storočia texty členov francúzskej experimentálnej skupiny Oulipo. Jeden z princípov, ktoré sformuloval jej člen Jacques Roubaud, bola tvorba textov, ktoré sú napísané podľa matematizovateľného obmedzenia a ktoré obsahujú dôsledky matematickej teórie nimi ilustrovanej (cit. podľa Motte, 1998, s. 12). Aj časť súčasnej konceptuálnej poézie rôznymi spôsobmi realizuje matematické princípy – pritom však nemusí nevyhnutne ísť o zložitejšie fenomény – ako píše významný severoamerický konceptuálny básnik a teoretik Kenneth Goldsmith (2005, s. 109; prel. I. H.), „matematika, ktorú väčšina autorov/autoriek používa, je jednoduchá aritmetika alebo jednoduché číselné systémy.“ Uplatnenie matematických princípov v slovenskej poézii nájdeme v tvorbe Milana Adamčiaka zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov (ide napr. o sekcie Matematické texty a Numerické texty z Archívu I [2011] a Permutácie z Archívu II [2015 – 2016]), o permutačných básňach v súvislosti s textami Ondrušovej Ovce vo vlčej koži, ktorá sa formovala prevažne v sedemdesiatych rokoch, písal Valér Mikula (1997, s. 24). Z najnovších príspevkov možno spomenúť Santa Panicu (2014) Petra Macsovszkého, ktorá je (okrem iného) básnickou realizáciou fraktálu. Experimentálny je tiež ďalší spôsob uplatnenia matematických prvkov v poézii: citovanie/používanie matematických vzorcov priamo v texte – a v tomto prípade často ide o vyššiu matematiku. Takéto postupy nachádzame napr. v poézii Petra Šuleja (výrazne napr. v b. Môj úlet – tvoja kotva z b. zb. Kult z r. 1996), zo svetovej literatúry možno spomenúť práce konceptuálneho umelca Bernara Veneta. [5] Podnetné teoretické príspevky aj k tomuto aspektu vzťahu matematiky a poézie, ako aj ukážky takto zameranej tvorby sa od r. 1998 každoročne pertraktujú na konferencii o matematických vzťahoch v umení, hudbe, architektúre a kultúre Bridges.[6]

 

Ján Pich: Mathesis universalis – kontext a poznámky k interpretácii

 

Mathesis universalis Jána Picha vnáša do kontextu súčasnej slovenskej poézie výraznejšie, ako sa to dialo doteraz, rigorózny vedecký jazyk (vzorce, vyhodnocovací strom), estetické čítanie je tu ako azda nikdy predtým hatené takmer úplnou absenciou diskurzu, ktorý by evidentne dával najavo svoju príslušnosť k poézii – jedinými výraznejšími intratextovými prostriedkami aktualizujúcimi čítanie textu Mathesis universalis ako poéziu sú nemnohé intertextové odkazy, jedna intenčná anafora v úvodnej básni a názov, ktorý ako poetický pôsobí tým, že odkazuje k hypotetickej univerzálnej vede načrtnutej v 16. a 17. storočí. Grafická úprava časti básní do veršov by rovnako dobre mohla byť chápaná aj ako písanie poznámok a vzorcov pod seba len kvôli prehľadnosti a motívy zbierky by tiež mohli byť pertraktované vo vedeckej štúdii či eseji, a to nielen zo žartu,[7] ako to možno vidieť na príspevkoch zo spomínanej konferencie Bridges. Zo signálov verša dvadsiateho storočia, ktoré Červenka (2002, s. 59 – 60) zoskupil do ôsmich vrstiev od prvkov najviac vzdialených od samotných vnútorných charakteristík textu – komunikačným rámcom, v ktorom sa text vyskytuje počnúc a parajazykovými javmi končiac (tu ide hl. o grafickú úpravu textu), možno v Pichovej zbierke bez pochybností nájsť práve prvý z nich – začlenenie do komunikačného okruhu, v ktorom sa text ako básnická zbierka prezentuje(vydavateľstvo, webový portál časopisu Kloaka). Je pravda, že v prípade konceptuálnej a experimentálnej tvorby text sám osebe spravidla nevykazuje znaky konvenčného umeleckého textu, no vo väčšine takýchto na Slovensku doteraz publikovaných textov sú presahy k tradičnej poézii výraznejšie – občasné prechody do literárneho jazyka, opakovania častí textov, vyššia interpretačná otvorenosť, ktorá pripúšťa aktualizovanie druhého plánu, bohaté intertextové odkazy, náznaky emocionality, vytvárania atmosféry a pod. V Mathesis universalis týchto prvkov nájdeme len veľmi málo.

            Nerozsiahla zbierka, ktorá zatiaľ vyšla len v elektronickej podobe, obsahuje šesť textov, ktoré podľa informácie v obsahu vznikali v rokoch 2012 až 2015. Úvodná báseň Test textu formalizuje, resp. matematicky formuluje básnický kánon a snaží sa nájsť spôsob, resp. funkciu, ktorá by dokázala detekovať pre danú dobu esteticky hodnotný text, resp. – ako to formuluje samotný text – veľkú či inovatívnu báseň a následne ju generovať. Vstupnými údajmi sú existujúce básne, ich kritické hodnotenia („váhy“ Vytia A. Ginsberga z r. 1955 a básne Ariel S. Plath) vrátane dadaistického manifestu z r. 1916. Text však neobsahuje konkrétny program, ktorý by báseň reálne generoval, obmedzuje sa na náčrt algoritmu, ktorý pracuje s textom, s jeho hodnotou (inovatívnosť, veľká báseň) a časovo-geografickým kontextom a v ktorom kľúčovú rolu zohráva spätná väzba zabezpečovaná akýmisi druhými subjektmi, ktoré „požiadajú,“ „povedia“ – možno sa domnievať, že ide o hodnotenia zo strany recepcie či kritiky. K básni sa vracia štvrtý text zbierky Teória zložitosti, ktorá je čiastočne komentárom prvých troch básní. K popisu fungovania algoritmu na písanie poézie pridáva úvahu o možnosti  simulovať ho, teda o možnosti strojového generovania inovatívnej a esteticky hodnotnej poézie. To, ako pokračuje, by bolo možné, ak by problém teórie zložitosti o tom, či problémy riešiteľné v polynomiálnom čase (tzv. P problémy, teda problémy, ktoré možno riešiť relatívne rýchlo a malým počtom krokov – čo viac možno smeruje k našej predstave sveta ako usporiadaného a uchopiteľného systému) sú stotožniteľné s NP problémami, ktorých riešenie môže spočívať v postupnom overovaní a vyhodnocovaní mnohých možností a je do veľkej miery založené na náhode. Ako na svojej stránke, ktorú vo svojom blogu o vzťahu filozofie a matematiky Pich cituje,[8] uviedol teoretický informatik Scott Aaronson (2006), „[a]k by sa P rovnalo NP, svet by bol výrazne odlišný od toho, za aký ho bežne považujeme. ,Kreatívne skoky’ by nemali žiadnu špeciálnu hodnotu, neexistoval by žiaden zásadný rozdiel medzi riešením problému a rozpoznaním už známeho riešenia.“ Problém (ne)rovnosti P a NP však zostáva otvorený, a preto, zdá sa, Test textu aj Teória zložitosti skôr poukazujú na aktuálnu nemožnosť generovať kreativitu – či už vo vedeckom myslení alebo v poézii.

            Podobne skeptický motív nájdeme v básni Produkcia inovácií, ktorá v kontexte teórie zložitosti tiež uvažuje nad algoritmom, ktorý je schopný produkovať inovatívne texty – teda také básne, ktoré nevznikli známymi spôsobmi produkovania textu. Posledný verš, ktorý čiastočne pôsobí ako ironická pointa, obracajúca sa k predtým povedanému, deklaruje, že „[p]roblém je tento obvod [teda obvod, ktorý by zjednocoval obvody, ktoré nie sú schopné riešiť celé NP tak, že by sa NP riešiť dalo] efektívne nájsť“ (Pich, 2016, nestr.). Zdá sa, že úvahy smerujú k tomu, že inovácie sa nedajú generovať v P čase a dajú sa produkovať vo väčšine prípadov len metódou pokusu a omylu, a teda napísanie originálnej či hodnotnej básne môže virtuálne trvať dlhšie ako ľudský život, ale môže sa – keďže ide o náhodu – dostaviť aj hneď. Ďalším problémom, ktorý zo zbierky pri čítaní, zameranom na literatúru, vystupuje, je spätná väzba, resp. – ako uvádza názov tretej básne – algoritmicky silná strana. Matematické aspekty textu aj metatext obsiahnutý v Teórii zložitosti hovoria o efektívnom overovaní (identifikovaní) ďalšieho prvku (bitu) básne ako toho „správneho,“ toho, ktorý zaručí optimálny výsledok. Znova sa teda pertraktuje problém kritického hodnotenia – explicitne zo strany programu ako autora/autorky, no rozšírením významu aj z recepčného a literárnokritického hľadiska a posunutím interpretácie na vyššie roviny abstrakcie tu ide aj o otázku (ne)existencie autority a pravdy. Je známe, že programy generujúce poéziu existujú,[9] ale či môžu byť samotné produkty esteticky hodnotnými textami bez toho, aby do procesu vstúpil nadaný jedinec, je druhá – a ako vyplýva aj z úvah v Mathesis universalis –, zatiaľ neriešiteľná otázka. Motivické línie zbierky zároveň miestami priveľmi abstrahujú od spoločenského podmienenia estetickej hodnoty, no azda aj spoločenské pohyby by bolo možné formalizovať podobne (nedokonale), ako „všeobecne náročné procesy ako dokazovanie matematických teorém či písanie poézie“ (Pich, 2016, nestr.).

V predposlednom, titulnom texte knižky sa opakuje leitmotív možnosti automatizácie poznávania a tvorivého procesu – postupne naznačuje kódovanie prirodzeného jazyka pomocou binárnych opozícií[10] a sériu rozhodovaní o tvrdeniach (častiach básne). Vstupné údaje by znova (ako v básni Test textu) pochádzali z existujúceho kánonu, v procese sa však ukazuje, že „ak je […] odvodenie tvrdenia exponenciálne dlhé, je prakticky nerealizovateľné“ (Pich, 2016). Záverečná báseň Vybrané otvorené problémy dôkazovej zložitosti podobne ako predchádzajúce texty neponúka riešenia, je zostavená prevažne z opytovacích viet a takýmto prezentovaním otvorených problémov skôr do ďalšieho uvažovania otvára, nie uzatvára, aj samotnú zbierku.

 

Konceptuálny text a estetika?

 

Mathesis universalis je tak – veľmi zovšeobecnene – zbierka, ktorá tematizuje závislosť možnosti úspešného strojového generovania inovatívnej, resp. veľkej poézie od vyriešenia základného otvoreného problému teórie zložitosti – toho, či P sa rovná NP, a je tak vlastne o nemožnosti – za súčasného stavu poznania – strojovo takúto poéziu generovať. Čítanie textu Pichovho debutu s estetickým odstupom čiastočne buduje na motívoch uvažovania o hľadaní poriadku v (zdanlivom?) chaose, o dôsledkoch konečného vysvetlenia fungovania sveta, o vzťahu človeka a počítača (pričom však nejde o naivnú opozíciu, ale o úvahy, ktoré sú ukotvené v aktuálnych vedeckých poznatkoch) a čiastočne aj na čisto vizuálnej kráse rovníc, ako o nich píše newyorský profesor filozofie Robert P. Crease. Ten sa pokúsil o kategorizáciu estetického pôsobenia matematických rovníc, pričom navrhuje štyri kategórie. Prvou z nich je krása „založená na vizuálnej príťažlivosti čisto grafickej reprezentácie rovníc“ (Crease, 2013, s. 21; prel. I. H.), potom rozoznáva krásu, ktorá vychádza „zo spôsobu, ktorým nám rovnice ukazujú čosi zásadné o svete“ (tamže, s. 22; prel. I. H.), krásu, ktorá pochádza z roly, ktorú rovnice „zohrali v premene vedy a matematiky“ (tamže, s. 22; prel. I. H.), a krásu, ktorá pramení z osobnej transformácie recipujúceho subjektu a viaže sa na moment objavu rovnice, resp. zákonitosti (tamže, s. 24). I keď v prípade Mathesis universalis nejde výhradne o rovnice, ale aj o písaný text, ktorý je navyše ikonizovaný, tieto štyri mechanizmy estetického účinku naň možno aplikovať – troch posledných aspektov som sa už dotkla, čisto vizuálnu príťažlivosť majú napr. pasáže titulnej básne:

 

A -> (B -> A)

(A -> (B -> C)) -> ((A -> B) -> (A -> C))

(¬A -> ¬B) -> (B -> A)

 

(Pich, 2016, nestr.)

 

Zbierka Jána Picha Mathesis universalis nadväzuje na tendencie existujúce v súčasnej slovenskej poézii, no zároveň ich aj posúva – kým vo viacerých literatúrach nájdeme prínosných básnikov/poetky, ktorí sú zároveň matematikmi/matematičkami, a tieto ich sféry sa v ich textoch prelínajú (napr. Don Barbilian/Ion Barbu, Andrej Belyj či Jacques Roubaud), vedecký diskurz exaktných vied vnášaný do našej poézie sa až na niekoľko výnimiek drží ďalej od aktuálneho diania a rozvoja v danej vedeckej disciplíne a viac sa blíži dianiu v literatúre. Je pravda, že azda by nebolo na škodu, ak by Pichovo písanie – ak nešlo o jednorazový projekt – v istých ohľadoch posilnilo literárny aspekt textu (bolo by možné uvažovať o odstránení bariéry ťažkej prístupnosti matematicky neškolenému recipientovi/recipientke, výraznejšom zaťažení vizuálnej stránky textu a pod.), no i tak ho treba prijať mimoriadne pozitívne. Ak by sme definovali inovatívny text ako ľubovoľný text T, pre ktorý existuje nejaké efektívne overiteľné kritérium, ktoré T spĺňa a ktoré sa nedá splniť predošlými spôsobmi „tvorenia“ poézie, mohli by sme dospieť k textu Mathesis universalis.

 

Pozn. autorky:

Za pomoc s interpretáciou niektorých pasáží textu zbierky ďakujem RNDr. Róbertovi Novotnému, PhD. z Ústavu informatiky UPJŠ v Košiciach.

 

Pramene:

Pich, Ján: Mathesis universalis. Bratislava: Literis, 2016. Zverejnené: 06-11-2016, cit. 17-02-2017. Dostupné z: https://goo.gl/ST9N2Q.

 

Literatúra:

Aaronson, Scott: Reasons to believe. In: Shtetl-Optimized. The Blog of Scott Aaronson. Zverejnené: 04-09-2006, cit. 19-02-2017. Dostupné z: https://goo.gl/c3t8BL.

Anděl, Ján: Matematika náhody. Praha: Matfyzpress, 2000.

Červenka, Miroslav: Volný verš v proměnách básnického díla dvacátého století. In: Červenka et al.: Pohledy zblízka: zvuk, význam, obraz. Poetika literárního díla 20. století. Praha: Torst, 2002, s. 55 – 125.

Crease, Robert P.: The Beauty of Equations. In: Hart, George – Sarhangi, Reza (eds.): Bridges Enschede. Mathematics, Music, Art, Architecture, Culture. Conference Proceedings. Phoenix (AZ): Tessellations Publishing, 2013, s. 19 – 26.

Glaz, Sarah – Growney, Joanne: Introduction. In: Glaz, Sarah – Growney, Joanne (eds.): Strange Attractors: Poems of Love and Mathematics. Boca Raton, FL: CRC Press, 2008, s. xi – xv.

Glaz, Sarah: Poetry Inspired by Mathematics. In: Hart, George W. – Sarhangi, Reza (eds.): Bridges Pécs. Mathematics, Music, Art, Architecture, Culture. Conference Proceedings. Phoenix (AZ): Tessellations Publishing, 2010, 35 – 43.

Goldsmith, Kenneth: Paragraphs on Conceptual Writing. In: Open Letter, roč. 12, 2005, č. 7, s. 108 – 11.

HORECKÝ Ján: Štylisticko-štatistické hodnoty jednej básnickej zbierky. In: Miko, František (ed.): Jazykovedné štúdie. 8. Spisovný jazyk - štylistika. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1965, s. 71 – 84.

Kempthorne, Loveday Jane Anastasia: Relations between Modern Mathematics and Poetry: Czesław Miłosz; Zbigniew Herbert; Ion Barbu/Dan Barbilian [dizertačná práca]. Wellington: Victoria University of Wellington, 2015. Dostupné z: https://goo.gl/CJceWg.

Lamb, Carolyn – Brown, Daniel G. – Clarke, Charles L. A.: A Taxonomy of Generative Poetry Techniques. In: Bridges Finland. Mathematics, Music, Art, Architecture,

Education, Culture. Conference Proceedings. Phoenix (AZ): Tessellations Publishing, 2016, s. 195 – 202.

Marie, Caroline – Reggiani, Christelle: Portrait of the artist as a mathematician. In: Journal of Romance Studies, roč. 7, 2007, č. 3, s. 101 – 110.

Mikula, Valér: Klepetom sem – klepetom tam. Ján Ondruš: Ovca vo vlčej koži. In: Rak, roč. 2, 1997, č. 5, s. 23 – 25.

Motte, Warren F.: Introduction. In: Oulipo: A Primer of Potential Literature. Prel. a ed. Warren F. Motte. Normal (IL): Dalkey Archive Press, 1998 [1986], s. 1 – 22.

SABOL, Ján: Frekvencia hlások v jazyku súčasnej slovenskej poézie. In: Jazykovedný časopis, roč. 17, 1966, č. 1, s. 13 – 25.

Sabol, Ján – Štraus, František: Základy exaktného rozboru verša. Bratislava: SPN, 1969.

SABOL, Ján – ŠTRAUS, František: Voľný verš v súčasnej slovenskej poézii. Litteraria 11. SAV : Bratislava, 1968.

Šrank, Jaroslav: Individualizovaná literatúra. Bratislava: Cathedra, 2013.

Šrank, Jaroslav: Kontexte und Konturen der neuen Entwicklungen in der Slowakischen Poesie. Feldnotizen. In: Buddeus, Ondřej – Dietze, Peter (eds.): Displej.eu: Zeitgenössische Poesie aus Tschechien, Deutschland und der Slowakei: Anthologie = Současná poezie z Čech, Německa a Slovenska: Antologie. Berlin – Praha: [s.n.], 2014, s. 58 – 68.

Šrank, Jaroslav: Vizuálne akcentované básne (a vizuálna poézia) v súčasnosti v slovenskej literatúre. In: Litikon, roč. 1, 2016, č. 1, s. 7 – 18.

Štraus, František: Základy informačnej analýzy verša. Bratislava: Univerzita Komenského, 2002.

Zajac, Peter. Optická poézia Milana Adamčiaka v kontexte slovenskej literatúry. In: Adamčiak, Milan: Archív II (KOPO) / Archive II (COPO). Zost. Michal Murin. Košice: DIVE BUKI, 2015 – 2016, s. [294] – 326.




[1]O premenách experimentujúcich poetík po roku 2000 pozri Šrank (2013, s. 382 – 384; 2014).

[2]V tomto kontexte treba aspoň okrajovo spomenúť aj také prúdy v lingvistike, aplikovanej lingvistike, translatológii a literárnej vede, akými sú formalizmus, generatívna gramatika, vysvetľovanie jazykových fenoménov štatistickými nástrojmi (napr. Zipfov, Menzerathov-Altmannov či Heapsov zákon) či počítačové spracovanie jazyka (korpusy a ich výskum, strojový preklad a i.).

[3]Kempthorne (2015) v tomto zmysle rozoberá okrem iného poéziu Czesława Miłosza, Zbigniewa Herberta a Iona Barbuho a spomína antológie Ernesta Robsona a Jeta Wimpa Against Infinity: An Anthology of Contemporary Mathematical Poetry z r. 1979, Discovering Patterns in Mathematics and Poetry, ktorú v roku 2008 zostavili Anne Christine Coon a Marcia Birken a Strange Attractors: Poems of Love and Mathematics, ktorú v tom istom roku zostavili Sarah Glaz a Joanne Simpson Growney. Príklady takejto poézie možno nájsť aj v slovenskej literatúre, tu spomeniem len b. V. Kondróta Matematika z b. zb. Návrat tou istou cestou (1983) a b. Gauss D. Heviera, ktorá bola uverejnená časopisecky (Časopis.týždeň, 7. 6. 2008).

[4]O okultnej praxi v poézii dvadsiateho storočia pozri JOHNSTON, Devin: Precipitations. Contemporary American Poetry as Occult Practice. Middletown, CT: Wesleyan University Press, 2002, ISBN 0-8195-6562-8.

[5]Pozri napr. b. Monostique, Une autre approche de l’infini a Interpret in English In: Public, roč. 15, 2002, č. 26, s. 164, 175, 178.

[6]Archív príspevkov je voľne dostupný z https://goo.gl/4KHbsq

[7]Aj takéto žartovné texty však majú svoju tradíciu, pozri napr. Knuth, Donald E: The Complexity of Songs. In: SIGACT News, roč. 9, 1977, č. 2, s. 17–24.

[8]Pich, Ján: Filozofia v matematickom chápaní sveta. In: Sme blog. Zverejnené: 29-01-2009, cit. 19-02-2017. Dostupné z: https://goo.gl/Tj9kYi.

[9]Lamb, Brown a Clarke (2016) podávajú prehľad existujúcich spôsobov generovania básnického, pričom rozlišujú tri spôsoby generovania poézie: (1) „čisté“ generovanie, (2) generovanie, ktoré edituje človek a (3) generovanie, ktoré edituje počítač (umelá inteligencia, optimalizácia).

[10]Zdá sa však, že odhliada od obmedzení, ktoré stále existujú v oblasti spracovania prirodzeného jazyka a demonštrujú sa napr. v oblasti strojového prekladu.