Ivana Taranenková
Domov a svet Veroniky Šikulovej – za stratenou idylou
recenzie

Veronika Šikulová: Petrichor. Bratislava : Slovart, 2015

V aktuálnej knihe Petrichor píše Veronika Šikulová o svojej záhrade: „Je krásna, divoká, obrastená brečtanom, všetko tu kvitne, ale odušu, akoby si tu muselo vydobyť svoje miesto, lebo naozaj tu tuším rastie všetko. Nádhera sa snúbi s burinou, chodníčky, ktoré z času na čas vyčistím, opäť zarastú a strácajú sa v tráve, brečtan sa tak samozrejme vinie po starodávnych múroch, akoby by tu bol odjakživa, záhradný altánok spod neho ani nevidíš, celý si čupol k zemi... Toto je moja záhrada! Iba aby ste vedeli, ako na to, keď sa vám na to nebude chcieť. Všetkým záhradníkom závidím poriadok. Ja som si spravila z neporiadku cnosť...“ (s. 114)

A Veronika Šikulová nie je len záhradníčkou neporiadničkou, anarchistkou. Chaos, „nádheru snúbenú s burinou“, rozbujnenú všehochuť, prenáša i do svojich textov. Na čitateľa sa valia drobné príhody, glosy, aforizmy, nápady, asociácie – na nejaký poriadok v tom celom jednoducho nie je miesto. Tak ako v rozprávačkinej záhrade nájdeme vedľa seba ušľachtilé ruže, ginko, moruše a figy, ale aj „nekatalógové“ plané jablone či pestrú burinu, v nesúrodej knihe textov Petrichor nájdeme fejtóny, poviedky či letmé záznamy zo všedného dňa. Jej neskrývane autobiografická rozprávačka sprostredkúva svoje prežívanie sveta záľahou detailov, vnemov – poukazuje na to nakoniec aj názov knihy „petrichor“.Označuje vôňu po daždi, evokuje jemnú senzitívnosť a vnímavosť. Chvíľami je doma v Modre, inokedy si sprítomňuje svoje zážitky z „veľkého sveta“ (Spojené štáty, Francúzsko). Časť textov pôsobí ako vytrhnutá stránka z denníka, časť je písaná ako bezprostredná spomienka na milované osoby. Miestami sa autorka pokúša o hemingwayovskú poviedku, vtelí sa do starej ženy na pobreží francúzskeho letoviska alebo sa radšej žiadnu formu nesnaží ani predstierať.

Čitateľ, ktorý Šikulovej písanie pozná, sa však nestratí, pretože opäť číta jeden veľký text, ktorý autorka píše od svojho debutu Odtiene. Občas sa jej dokonca podarí zdisciplinovať ho, ako sa to stalo v prípade románov Miesta v sieti  či Medzerový plod, za ktorý dostala v roku 2015 cenu Anasoft litera. Jej nesúrodé texty fungujú synergeticky a pred nami sa z toho celého chaosu zrazu vynára próza s výraznou a naliehavou témou. Tou je – tak ako v zbierke poviedok Domček jedným ťahom či už v spomínaných románoch – chvíľa, keď rozprávačku zaskočí čas – situácia dospelej ženy, manželky a matky, ktorá je vo svojom srdci a mysli ešte stále „nezbedným dievčiskom“. Vystrája so sestrou, vidí sa ako Pipi Dlhá Pančucha, zlostí, no pritom zbožňuje svojich rodičov, vášnivo objavuje svet, kúpe sa v mlákach a hrá sa na „veľkú“. Ibaže roky prešli, ona je veľká naozaj, svet stráca svoju mágiu a „scvrkáva sa“ a niekde v budúcnosti nebude vôbec. Blízki odchádzajú a umierajú, na cintoríny sa už nechodí hrať so sviečkami, ako keď bola dieťaťom, ale už spolu so svojimi deťmi spomínať na babku, tetu, otca a mamu: „A potom občas niekto z rodiny zomrel a my sme šli na pohreb a na dušičky nám tých hrobov nejako pribúdalo. Odrazu sme potrebovali nejako viac sviečok a rozprávky pri hroboch boli smutnejšie a smutnejšie. (...) No zrazu sa „poberie“ tato a rozprávke je koniecVšetkým mojim rozprávkam je koniec“ (s. 236).

A práve tento „koniec rozprávky“ významne predurčuje Šikulovej tón anarchistického, živelného rozprávania. Rozprávka detstva sa skončila a nastúpila skľučujúca realita dospelosti. Preto sa rozprávačka nutkavo vracia k minulosti, kde ešte môže pobývať so starými rodičmi, s tetami, rodičmi, so strýcmi. Číta si pomyselné listy od svojho desaťročného ja a odpovedá mu. Snaží sa byť dospelá, byť oporou svojim deťom, viesť domácnosť tak bezchybne ako jej mama, no nič nie je ako predtým. Dokonalosť sveta, ktorý bol, vyniká zoči-voči neuspokojivej prítomnosti. A preto živelne, tak ako keď bola dieťaťom, hltá podnety zo svojho okolia, konzervuje vône, hlasy, obrázky, zvuky. Schováva sa do sveta umenia – do literatúry, hudby, ale predovšetkým do vlastného písania, kde sa jej darí idylu detstva oživiť. A pritom naliehavo vyzýva láskavého čitateľa, aby sa stal adresátom tejto správy o jednom svete stratenom v čase.