Plav

Napriek názvu Duchamornosť prozaický debut Pavla Kuspana nepôsobí skleslo. Naopak, jedenásť poviedok ponúka čitateľsky pútavé, pôsobivé, s humorom a nadhľadom napísané príbehy. Duchamornosť ako protiklad duchaplnosti očakávame pri tematizovaní závažných životných problémov, najčastejšie krízových rokov mužských protagonistov po štyridsiatke. U Kuspana však lamentácie neprevalcujú úprimnú chuť do života, ani vtedy nie, keď sa smeje (a čitateľ s ním) cez slzy. A to je oslobodzujúce. Ak si oneskorený debutant po štyridsiatke životnú krízu riešil písaním, profituje z toho predovšetkým literatúra.

Do repertoáru Kuspanových „duchamorných“ tém patria samota, frustrácia, melanchólia a najmä choroby prichádzajúce s vekom: „Vstávanie po štyridsiatke vyžaduje rozvahu. Pokoj. Presné dodržanie naučeného algoritmu. Netreba nič zbytočne uponáhľať, bolí to. Uvedomelé vstávanie je ako naštartovať auto. Sústredím sa na to, ktoré kontrolky dnes svietia na červeno, tam sa budem šetriť. Oranžová je fajn, zelenú som už roky nevidel. Prudký pohyb a som odstavený na pol dňa. Kľúčom nie je nič iné ako aktívne uvedomenie si, že lepšie už nebude. Pomaly, už len pomaly“ (s. 70). Ale patria sem i vážne diagnózy, ako sú depresia, samovražedné sklony, nespavosť, záchvaty úzkosti, vyhorenie v práci či panická porucha (jedna sa dokonca nachádza aj v titule prvej poviedky F 41.0). Žitý svet štyridsiatnikov by mohol byť aj generačnou výpoveďou podobnou tým, aké nachádzame u prozaikov Juraja Raýmana a Ondreja Štefánika, alebo aj mužskou obmenou problematiky „prvého sveta“ (termín Petra Darovca) u Ivany Gibovej a Barbory Hrínovej. Kuspanovi protagonisti sú muži v piatej dekáde života, slobodní, bezdetní, relatívne solventní, často ekonomickí migranti. Ako nonkonformní individualisti si pestujú inakosť a vlastný štýl, napríklad i tým, že chovajú mačky. Pritom relaxujú ako muži: počúvajú metal, pozerajú porno, priam hentai, hľadajú si partnerku cez zoznamku, pijú dobré vína či whisky, šoférujú „zbesilé“ autá: „Cadillacu Escalade – benzínová verzia krízy stredného veku, ktorého kúpu som oľutoval hneď po prvej faktúre od lízingovky“ (s. 60). Ich spôsob života odzrkadľuje najmä hudobná zložka knihy. Ide o dlhší repertoár tvrdej, temnej hudby, uvádzajú sa konkrétne skupiny Dimmu Borgir, Ordo Rosarius Equilibrio, Metallica či rekvizity s tým spojené ako vúdú postava Baron Samedi a kostlivci. To všetko korešponduje s temnými témami, ako sú smrť, fóbie a deštruktívne myšlienky, a invenčne sa prepája s naratívnou líniou, napríklad známa pieseň Spooky, Scary Skeletons sa motivicky spája so stretnutím spolužiakov po 25 rokoch. K univerzálnosti ľudských pocitov (napr. Príloha č. 6 hovorí o  malom človeku zoči-voči byrokracii, próza Coronella o vyhorení v práci) čiastočne prispieva i priestor, kde sa odohrávajú príbehy. Okrem Slovenska tu figurujú Azorské ostrovy v prózach Pico a Milton a Litva v poviedke Zamestnanec L.: „To ráno bolo občas hnusné. Obloha bola taká depresívne sivá, že by ju nerozpustili ani xanaxové chemtrails, vyvracané snehové vločky sa usádzali pod viečkami a zahmlievali pohľad, akoby sa sama krajina hanbila za to, aká je. [...] Sivota tu prerastá betónom a sklom, usádza sa všade, do očí, za nechty, do každého póru. Každým enterom sa dostáva do krvného obehu a požiera posledné zvyšky vitamínu D, až kým vám nezosivie tvár, pohľad, srdce, život“ (s. 117).

Kuspanovi protagonisti ako správni individualisti si žijú po svojom, ale občas sa dajú chytiť do siete spoločenských konvencií (Bad revidendum, F 41.0) a konverzácií (Lajoš od babky, Milton) alebo sa snažia riešiť krízové stavy (F 41.0, Single Malt Morning Blues) ústiace do trápno-komickej tenzie. Ženské postavy sú stvárnené z perspektívy takýchto životom ostrieľaných štyridsiatnikov ako menej schopné a menej charakterné, čiže ako tuctové atrapy: „Jozefíny Makové. Ženy milión“ (s. 6); „Musela ku mne. Lebo ku mne prídu všetky také. Pomýlené nervové synapsy, nosiči ešte nepomenovaných porúch, patients zero, vrany k vrane. [...] Obtiahnuté legíny s leopardím vzorom na tele po dátume spotreby, tričko s leopardím vzorom, telefón s krytom s leopardím vzorom“ (s. 127). Jeden z protagonistov so spisovateľskými ambíciami zhodnotí aj ženské čitateľské návyky: „Ženy nechcú čítať pravdu, nebaví ich čítať o nich samých, ženy čítajú evitovky a lži a lživé evitovky a slepičie polievky pre dušu“ (s. 6). Nejde o vyslovene mizogýnne postoje, lebo na muške ironického ostria sú aj muži, ale predsa sú ženské postavy na tom horšie.

Príbehy hovoria o vybočení z normálu, ktoré sa buduje vstupom cudzieho elementu do relatívne homogénneho prostredia. Stret dvoch nesúrodých prvkov produkuje komický efekt, napríklad v poviedke In nomine Patris, et phalii et SS sa ironické a posmešné poznámky v úvodných častiach segmentovaného príbehu vzťahujú na kňazove slová pri svadobnom obrade v dedinskom kostole. Kuspan však v komickej modalite zachádza ďalej, k hranici únosnosti, čiže estetickej miery, ako v obraze vracajúceho v spovednici: „a už aj viem, že sa zgrcám rovnako, ako sa zgrcám na každej skutočnej lodi, a viem aj to, že sa tak stane skôr ako dokážem vybehnúť z kostola. Všímam si na boku spovednicu, nikto ma nevidí, vojdem do správnych dverí, rýchlo ich za sebou zavriem a včerajší večer s ľahkosťou prechádza cez drevenú mriežku na druhú stranu, tam kde sedáva farár, okrem pár natrávených mätových lístkov, ktoré končia na mriežke“ (s. 39). Komika vzniká z invenčných slovných hier (bilingválny bylinkový čaj, nákypový život, kvasový dirigent), z vtipných komentárov určitých situácií („Svadby sú ako paradajková polievka. Nemám rád paradajkové polievky. Svadby v kostole sú ešte o úroveň nižšie než paradajkové polievky zo školskej jedálne. A na jednu takú som musel, lebo som musel“, s. 30), ako aj z karikatúrneho portrétovania postáv, napríklad Azorčana Miltona alebo Kreatúry z prózy Lajoš od babky. K odľahčeniu textu prispieva aj častá apelatívnosť; priamy rozprávač sa benevolentne a v konšpiračnom tóne obracia na čitateľa (s. 5, 10, 42), dokonca aj po svojej smrti: „Ak by niekoho zaujímalo, ako som toto všetko mohol vidieť, keď som bol už mŕtvy, dovoľte mi na tomto mieste v skratke objasniť, čo sa po smrti deje, alebo skôr nedeje, lebo zatiaľ je to veľmi málo a osobne som trochu aj sklamaný“ (s. 45). Uvedené postupy však iba dotvárajú dominantný nadľahčený rozprávačský modus, dokonca aj tam, kde by sme to nečakali, ako v próze o samovražde skokom z útesu na ostrove Pico: „Jasné, mohol by som si podrezať žily a skurviť si tak kerku alebo sa naládovať liekmi, ale na stránke s prekrásnym názvom lostallhope.com písali podrobné návody, len im to potom asi zakázali, a hovorili, že lieky a rezanie žíl nie sú veľmi spoľahlivé metódy, že to sú len také výkriky do tmy, a ja nechcem kričať do tmy, ja rád robím veci poriadne a za vidna“ (s. 43). U Kuspana komické obrazy často prestupujú do naturalistických scén, vzápätí funkčne odľahčených („trvalo to teda riadne dlhú a ubolenú chvíľu, kým som vykrvácal a kým mi na čierny sopečný kameň vytiekol mozog a zmiešal sa s morskou vodou. To sa mi páčilo“, s. 44), ale i do expresionistických, keď smiech mrzne na perách: „Kreatúra sa zosypala na zem. Utekali sme za ňou. Ležala vystretá, pivo jej stekalo po saku a hľadalo si cestu k cibuli vo vnútornom vrecku. Pokojne ležiac pri jej nohách si nás zvedavo obzerala hlava, s chirurgickou presnosťou odrezaná od zvyšku tela (s. 132). Miešanie komického a tragického, mix humoru a desu robí z Kuspanovej knihy pútavé čítanie. Do značnej miery k tomu prispieva autorov štýl; plynulý a autentický priamy prehovor, ale najmä šťavnatý jazyk s množstvom hovorových, subštandardných, miestami aj vulgárnych slov (buzna, zajebať a i.). O určitej internacionalizácii Kuspanovho jazyka svedčí veľký výskyt anglicizmov (that bitch, pick up lines, I wish), dokonca aj citácii piesní a piesňových textov (napr. Falcovej skladby Out of the Dark).

Kuspanova debutová prozaická kniha Duchamornosť vychádza zo stretu nesúrodých, komických i desivých, ironických i vážnych prvkov a z neprimeraných reakcií protagonistov na vykoľajenie z normálu. Vážne témy prekrýva duchaplným stvárnením, odmeraným odstupom a primeranou štylistickou a jazykovou realizáciou. Autorova podmaňujúca vtipnosť a lucidnosť pôsobia rafinovane, za komickým stvárnením trampôt produktívnych mužov v strednom veku nájdeme aj „bolesti“ súčasného neoliberálneho sveta. Dark world.

(Zuzana Čížiková pôsobí na Filologickej fakulte Belehradskej univerzity.)