Základné súradnice básní Maroša Bafiu obsahuje už názov jeho debutu. Spája prichádzanie ako pohybový akt, približovanie sa a vstupovanie s obrazom chlapca, jeho vekom a primeraným skúsenostným komplexom, ktoré možno spoločne označiť ako nezrelosť. Súčasne však implikuje pre Bafiov lyrický svet najpodstatnejší motív: prichádzanie chlapca „k sebe”. Čiže dospievanie, dozrievanie a napokon, nevyhnutne, stratu ilúzií a nevinnosti. Je to námet v poézii slušne vyťažovaný, Bafia ho však uchopil citlivejšie, v mnohom poučenejšie než typický debutant.
Kniha je delená na tri časti: Prichádzajúci chlapec, Čo ostalo po prichádzajúcom chlapcovi a Milý chlapec. Prvé dve sa odlišujú len rozsahom, pričom sa v nich rozvíja rozprávanie subjektívne a intímne (takmer výlučne v prvej osobe), bilancujúce dosiaľ prežité. Je to retrospektíva s jasným cieľom, lyrickému subjektu sa vynárajú momenty z minulosti, ktoré mu pomáhajú rekonštruovať životnú cestu k tomu, kým je teraz. Negatívny postoj k sebe samému formuluje už v jednej z úvodných básní: „Odkedy sa pamätám, nenávidím samého seba. / Nekonečné zaspávanie, otočený k stene, / oči privyknuté na tmu. / V tej tme neznášam tiež / ostré hrany, / bolesť zubov, / červený melón, / nutellu, / alergiu na orgován, / oslavy narodenín, / svadby. / Začínam otupovať hrany, aby to viac nebolelo“ (s. 13). Vymenúvanie vecí z minulosti, ktoré človeka mátajú a takpovediac mu nedajú spať, nie je ojedinelé, podstatná časť básní sa totiž nesie presne v tomto duchu. Umáranie sa minulosťou Bafia často príslušne avizuje (pamätám sa, obávam sa, mal som, veril som, sľúbil som, obzerám sa a pod.), nevyhne sa aj vyhrotenej a topornej expresívnosti: „Márne sa snažím spomenúť si na príjemnú spomienku. / (...) / Zúfalstvo povýšim na novú úroveň“ (s. 37). V niektorých prípadoch to však dokáže aj subtílnejšie vykreslením konkrétnych situácií, príhovorom k rôznym osobám či zameraním sa na významný detail.
Ide potom v zásade o básnické dobrodružstvo sebaspoznávania a zmierovania sa s tým, kým je, pričom v najsilnejších básňach si vystačí bez ornamentov, so strohými, až gnómickými konštatovaniami, svedčiacimi o istej vnútornej destabilizácii: „Chceš počúvať nahlas hudbu, musíš ju vypnúť; / keď potrebuješ odísť, nechcú ťa pustiť; / chceš byť smutný, nevieš sa prestať smiať; / keď chceš mlčať, musíš sa zdôveriť; / chceš žartovať, urážaš; / chceš sa lúčiť, človek neodchádza; / keď ho chceš mať pri sebe, tak ho niet“ (s. 32). Podobné verše predstavujú vyústenie osobnostného vývoja k poznaniu, že život je skôr tragický a vnútorné prežívanie jedinca sa často fatálne nezlučuje s tým, čo od neho očakávajú iní ľudia a spoločnosť. Narušenie naivity a nevinnosti nárazom na tvrdú realitu vyvoláva vnútornú tenziu, v dôsledku ktorej sa lyrický subjekt, citlivá povaha, odvracia od sveta, no v sebe samom nedokáže nájsť potrebnú oporu. Svoju povahu potom retrospektívne vidí až deterministicky: „Hoc sa snažil, nemal čím zaujať. / Tak sa mu to stalo. // Prichádzajúci chlapec skončil skôr, než začal“ (s. 18).
Protipól k veršom, v ktorých o sebe rozprávač uvažuje takmer izolovane, v zmysle som, aký som, tvoria básne vzťahujúce sa k iným ľuďom, viac či menej konkrétnym. Rodina, lásky a ďalší ľudia tu majú pomerne rozostrené kontúry, vyvolávajú síce istú nostalgiu, no najmä bolesť či sklamanie. Bafia zachytáva mimoriadne silné momenty z rodinného prostredia, napríklad v básni o zosnulej sestre: „Na dvanáste narodeniny sestra prestala chodiť. / Bola o dva roky staršia, ale do tej doby si ľudia mysleli, že sme dvojičky. / Podobala sa na otca, ja na matku. / Boli jej dopriate krásne zuby a husté vlasy, / ja som vysoký a vyziabnutý, so silnými dioptriami. / Dvaja bôžikovia nastoknutí na piedestál. / Dával som a ona si brala. / Vravím o nej v minulom čase, pretože prítomný čas by bol klamstvom. / Sedávam na jej vozíku a robím šmuhy na podlahe“ (s. 25). Bafia stavia do kontrastu telá „chlapca“ a jeho sestry. Sú esteticky protikladné, no práve preto sa dopĺňajú; hierarchicky je v očiach lyrického subjektu sestra nadradená. Zdôrazňovanie telesnosti, predovšetkým s istým vnútorným dynamizmom v záverečnom verši, je v básni vizuálne evokatívne: pôsobí ako zo štylizovanej figurálnej maľby a súčasne má sošný rozmer. Šmuha, ktorú lyrický subjekt náročky zanecháva na podlahe, materializuje onú škvrnu na duši, bolesť zo straty sestry, no súčasne tu možno vzhľadom na predošlé sebazhadzujúce verše uvažovať aj o otázke viny preživšieho, o pocite, že to on tu už nemal byť. Jemnejšie načrtnutú situáciu rodinného vzťahu, tentoraz k matke, nájdeme v básni prezentovanej ako zátišie: „Vrátil som sa domov a začal fotiť zátišie. / Svetlo prerážalo cez štrbinu, / v kuchyni rozvoniavala káva a mäknúce maslo. / Matka si opakovala slovíčka z taliančiny, / z malej ranky po ihle sa mi pustila krv“ (s. 17). Ide o pôsobivý obrázok, v kontexte ostatných, expresívnejších textov o vcelku nenápadný kúsok, zobrazujúci v žánrovom rámci suspendovaný svet so zmyslovo živými prejavmi každodennosti, pričom pripomienkou pominuteľnosti je tu len obyčajná malá ranka po vpichu ihly. Takáto básnická situácia dobre vystihuje svet Bafiovej poézie. Nejde o nafukovanie maličkostí do obludných rozmerov, ale o trefné sprítomnenie závažného scitlivenia voči sebe a svetu, ktoré býva rovnako náhle, ako nezmyselné v kolobehu veľkých udalostí.
Odlišný typ zacielenia na iného človeka a zdanlivé odosobnenie prináša Bafia v poslednej, tretej časti. Ten je štylizovaný ako epištolárne zafarbený rozhovor Drahej priateľky a Milého chlapca. Každá z básní predstavuje jeden prehovor, pričom dohromady tvoria bilanciu spoločnej minulosti a vzťahu. Naznačovaná vidina budúcnosti, pokus ozrejmiť si, čo sa má ďalej diať, sa závere knihy rozplýva, keď lyrický subjekt priznáva, že ide o rozhovor so sebou samým, vedený snahou čosi sa o sebe dozvedieť: „Milý chlapec píše milému chlapcovi / Tvoje plány boli zmarené. Myslím, že z vlastnej chyby. / Strápnil si sa a neopováž sa im to vysvetľovať. / Snažil si sa vravieť o nej, nakoniec si vravel o sebe. / O tom, čo si sa o sebe dozvedel. / Bol si jej miláčik a ona tvojím miláčikom. / Dnes ste pre seba malou bodkou na horizonte. / Ste súčasťou západu slnka“ (s. 53). To nie je až také prekvapujúce, tento princíp sebaspovede či „myšlienok k sebe samému“ je viditeľný už omnoho skôr, no v záverečnom oddiele sa stáva ostentatívnym gestom. Naznačuje, že dve prepojené osoby nemožno len tak oddeliť, nemožno narysovať hranice vydeľujúce, čo komu vnútorne patrí. Napokon aj osoba, o ktorej a ku ktorej rozprávač prehovára, sa stáva skôr jeho projekciou a konštruktom.
V Bafiovej lyrike sa ohlasuje čosi z dobre známeho autorského typu, ktorého vzťah k svetu, v zásade nie celkom vrúcny, sa zakladá na zaujatí malými, každodennými vecami a minucióznej vôli prispievať k chodu sveta. Bafiov prichádzajúci chlapec je hádam aj variantom wolkerovského „bosého chlapečka“ či hevierovského dospievajúceho protagonistu zo 70. a 80. rokov. V porovnaní s nimi je však o poznanie rezignovanejší, pozoruje svet, ktorý sa deje akoby mimochodom, ľahostajne, zároveň ho však vnútorne prežíva s neproporčnou intenzitou. Napriek tomu, že v zábleskoch reflektuje negatívny vzťah k spoločnosti a fakt, že sa cíti byť z nej vylúčený, je zameraný predovšetkým a vo všetkom na seba, to podstatné sa koncentruje v ňom. Bafiove básne sú v tomto naozaj bezprostredné: akoby v nich nebol žiaden zastierací manéver, ktorý sa hojne využíva v umení na znejasnenie emočného náboja. Predostiera toho mnoho, bez škrupúľ a iba zriedka banálne. A aj keď sa rozhodne vypomôcť si barličkami, ako sú záverečná hra na epištolárnosť, občasný nepotrebný ironický hrot namierený voči spoločnosti či rámcovanie básne replikami zo slovenského dabingu seriálu Frasier (s. 35), ide stále o celistvú umeleckú výpoveď.
Na záver krátko o jednej osobnej konotácii, ktorú Bafiove básne u mňa vyvolali. Nehatený, priamočiary a otvorený tón jeho písania o pocite vylúčenia, malosti, o implikovaných depresívnych náladách a umáraní sa vo veciach minulých, sprevádzaný istou dávkou sebairónie, pripomenie tvorbu rockovej kapely Mňága a Žďorp. Z nepreberného množstva textov tejto veselo-depresívnej, sladko-trpkej českej formácie vyberám jednu slohu pesničky (Je to) nemožné z albumu Furt rovně! z roku 1992. Frontman a textár Petr Fiala v nej, podobne ako Bafia v podaktorých podarenejších textoch, priamočiaro, trefne a s príznačnou melanchóliou zobrazuje niekedy až nadľudské úsilie byť obyčajným, funkčným človekom:
„Už jsem si skoro myslel že si snad vystačím sám
Že až mi bude smutno sám sobě zavolám
Pozvu se někam na kafe budu se hezky smát
A jako spokojenej člověk že budu vypadat
Tak jsem se hrozně snažil všechno jsem do toho dal
A stejně jsem se furt smažil a smažit se asi budu dál
Ve žlutém světle lampy budu před půlnocí stát
A až konečně zhasneš tak půjdu taky spát“
(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 273x
