Básnický debut dvadsaťpäťročnej Viktórie Citrákovej tvorí 28 textov. Kniha je síce útla a autorkino meno nie je doteraz v literárnom priestore známe, no jej tvorba si zasluhuje pozornosť. Klasická tlač (22 básní) je kombinovaná s kapitálkovými rukopisnými záznamami. Pri predstavení zbierky v košickom Artfore autorka uviedla, že šesť ručne písaných textov vznikalo ako grafický záznam na sklo, zámerne jemne rozmazávaný či „ochytaný“ a následne prenášaný na papier. Na rozdiel od štandardných básní s nadpisom ide o nenadpisované skice plné škrtancov, tučného zvýrazňovania či emotikonov, v lexike sa voľne mieša slovenčina, čeština a angličtina (Citráková je multižánrová umelkyňa a výskumníčka žijúca v Brne, vďaka čomu sa do textu zanáša čeština alebo slovenčina infikovaná českými výrazmi). Vetný zápis pripomína žáner básní v próze. Na texty možno nazerať aj ako na útvary vizuálnej poézie.
Vizuál i vnútorný koncept komunikujú s názvom knihy Synestetika, odkazujúcim na vedomé spájanie a zhodnocovanie rôznorodého. Heterogenita sa prejavuje tiež na úrovni motívov, jazykových štýlov i lexiky či v miešaní zmyslových vnemov, cez prelínanie privátneho a spoločenského. Významové polohy krehkého, letargického či snového („ilúziu o najkrehkejšom porceláne / nechávam mladíkom / v povinnej vojenskej službe / a v predstavách / vyznávam sa každému stromu / čo nestihol dovŕšiť prirodzený cyklus“, s. 13) sa striedajú s popkultúrne krikľavým alebo bítnicky provokatívnym či ráznym: „Hektická doba, umelci, stoka. Doba, v ktorej 22,94% slovenských voličov hlasovalo za cenzúru kultúry a privatizáciu štátnych lesov. Termostat v hlave, 800 L agáve, fancy shit a v kabelke igelit“ (s. 25). V názvoch dvoch vnútorných oddielov – i. synestézia a ii. syntetika – je uplatnená jazyková hra, ktorá súbežne naznačuje významové i koncepčné línie diela. Ak predstavuje synestetika spôsob tvorby, štúdium umeleckého využitia nesúrodosti, synestézia je jav či umelecký prostriedok, pomocou ktorého sa synestetika dosahuje. Termín syntetika zase upriamuje pozornosť na umelosť materiálov (ale i života či doby). Syntetické sú jazyky, ktoré pracujú s flexiou (skloňovanie, časovanie) a s rôznymi typmi slovotvorby, no prívlastkom možno označiť aj schopnosť spájať fakty do nového poznania. Autorka okolo týchto sémantických jadier osciluje a modeluje živo pôsobiace privátne vibrácie i obraz znepokojivého veľkého sveta pred možnou katastrofou.
Súkromný svet lyrickej subjektky tvoria návratné postavy mamy, otca a priateľa. Neidylická prítomnosť mamy a absencia otca (ktorý je štylizovaný ako mŕtvy, chýbajúci) odkazuje na poetkin mladý vek, pobývanie ešte v rodičovskom priestore, ale už aj osamostatňovanie sa do vlastného, nadobúdanie recipročnej zodpovednosti: „Utěrka leží na kuchyňském stole a mama je bližšie, než by som chcela. Od predvčera hovoríme iným jazykom. Ja som zbesilá, ona ticho. Obe sa chCeme iba túliť, ale nie je s kým. Mami, vezmi si ibalgin, aby tvoj studený klín vedel znova zaspať“ (s. 11). Postava priateľa je sprítomňovaná cez muža z českého jazykového prostredia, ale miestami pripomína i duchovnú nadindividuálnu bytosť, asociujúcu Krista. Otázok viery sa zbierka dotýka na viacerých miestach sugestívne, cez znepokojenia i náhle pociťované potreby modlitby.
V naznačenom móde možno čítať aj báseň sympatia, prezentujúcu obraz blízkej bytosti. Prvá a tretia strofa evokujú skôr osobu z mäsa a kostí („vzal ma do lesa napadnutého kôrovcom / a pri výrazne saturovanom západe slnka / syntetickou zelenou farbou / maľoval posledné živé stromy“, s. 16), druhý a štvrtý odsek presahujú k spirituálnemu: „on / muž na konci dejín / robil by čokoľvek aby / pri svetle plastových sviečok / umožnil životu kvitnúť“ (s. 16, zvýr. V. C.). To, čo pre subjektku vytvára pocit blízkosti s mužom, je jeho citlivá vnímavosť i angažované gesto. S oceňovaním týchto kvalít sa stretávame v zbierke opakovane, napr. aj v rukopisnej básni s incipitom nalákala jsem tě...: „Rybárska udica, na ktorú chytám všetky mince, aby na tomto svete neostal už ani cent, ktorý by niekomu chýbal“ (s. 38 – 39).
Autorka zväčša buduje texty prostredníctvom opisu, využíva naratívne prvky založené na dialógoch a uvoľnenú, zvláštnym čarom disponujúcu montážnu obraznosť. Jej tvorivá metóda, angažované gesto a dynamizujúci jazyk pripomínajú štýl oceňovanej chorvátskej poetky Dorty Jagić (1974), ktorej v slovenskom preklade vyšiel výber Vysoké cé (2014). Asociatívnu fantazijnosť, ktorá pôsobí hravo a vitálne, prestupujú enumeratívne postupy, subjektka sa odhodláva a vyzýva samu seba k aktivite smerujúcej k náprave sveta: „počkám kým svet dohorí / a o päť minút dvanásť / zožeriem všetky chránené druhy / z podhorských oblastí / lebo musím“ (s. 15). Viaceré texty založené na týchto postupoch čítame ako ironické diagnózy: „zelená propaganda / zdravšie fajčenie / 88% of our global packaging is recyclable / situovanejšia polovica zemegule / nová meta / menej smradľavé hovno / if you swipe left, are they gone forever? / animovaný boh / splachovací záchod / vyhrievaná podlaha v byte Na příkopě / teplé jedlo / a možnosť potratiť / ou je“ (s. 30, zvýr. V. C.). Nastolené problémy dokáže autorka humorne nadľahčiť: „Na dedine, kde som vyrástla, sa kravy pasú jedením politických reklám“ (s. 23).
V spoločenskej línii zbierky sa objavujú naliehavé témy dnešných dní – klimatická kríza, hektickosť, vzrastajúca chudoba a osamelosť, vojna na Ukrajine, politická dezorientácia. Možnú „nápravu“ problémového sveta vidí poetka vo fungujúcich vzťahoch, v spomalení, v posilňovaní vedomia celku, v zasadzovaní sa za druhých: „Dlžím ti leto a teplo a tisíc spotených objatí. Kráčam po ceste vystlanej z úzkosti a chcem svet farebnejší než photoshop. L“ (s. 14), „modlime sa za nás / za všetkých / kým slnko vrhá tiene / na každú tvár bez rozdielu“ (s. 20). Hoci vo výrazovej rovine charakterizuje Citrákovej poetiku sebavedomé autorské gesto, ideály slobody nie sú jej hlavným významovým posolstvom, „Pretože byť slobodným možno už neznamená nič“ (s. 24). Väčší dôraz kladie na sociálne kompetencie, konštruktívny dialóg, cvičenie sa v sebaumenšovaní. Záverečný text, ktorý má povahu partnerského rozhovoru, končí sekvenciou: „,Poslouchej, plán je takový, že teď půjdem a najdem tu správnou kompozici. A pak budem šoupat nohama o dřevo a čekat až dokud z něj někdo nevyleze. Třeba červík, víš co, nebo jakékoliv stvoření, díky kterému sE můžeš cítit alespoň o trochu míň důležitě.ʻ // Viem, čo myslíš, dík“ (s. 41).
Za povšimnutie stojí aj pokus o diagnostiku vlastnej generácie, z ktorej sa lyrická subjektka nevyčleňuje: „Ani ja nie som nevinná. Zalepím si ústa páskou a pôjdem na námestia všetkých veľkých miest. Do fólie zahalená citadela“ (s. 22 – 23). V úryvku z textu s incipitom hektická doba... je čitateľný strach či nevôľa, ale i túžba a potreba vystúpiť z komfortnej privátnej zóny. Vo viacerých básňach sa stretneme s nadpismi ako apatia, prokrastinácia, ego, letargia, hluk, návratne odkazujúcimi na problémové jadrá životného postoja poetkinej generácie. V básni letargia sa ironizujúco vníma neaktívnosť, prokrastinácia („snívať o snívaní a precitnúť až pri močení“, „letargicky očakávať príchod posledného pondelka / a zaspať na vlastný pohreb“, s. 29), v básni samota podliehanie sebailúziám o vlastnej „múdrosti“: „onanovať nad spoločenským statusom / a pomocou komentára / pozdvihnúť banalitu na inteligenciu / s použitím emoji“ (s. 32, zvýr. V. C.). Citrákovej diagnostické gesto vrcholí v básní generácia y, komponovanej na princípe litanicko-repetitívnej enumerácie a implikácie, pričom obraz mladých, žijúcich v neustálom kontakte skrz sociálne siete, poukazuje aj na povrchnosť či nedostatok predvídavosti: „generácia y šíriaca názory internetových užívateľov ako fakty / generácia y bojujúca s narastajúcou tendenciou internetových užívateľov šíriť klamstvá spoplatňuje kvalitné online spravodajstvo / generácia y spoplatnením overených zdrojov mení a hierarchizuje dostupnosť k poznaniu / [...] / generácia y pochová fakt a s ním aj mýtus“ (s. 36, zvýr. V. C.).
Citrákovej debut považujem za knihu s prevahou kladov, ide o lektúrou poučené písanie. Autorka zužitkovala pôsobenie v multižánrovom priestore, pracuje s vizuálne, hudobne aj dramaticky živými impulzmi, tiež s jazykovými kódmi svojej generácie. Zbierka je angažovaným gestom, pričom polohy vážneho, ktoré toto gesto podmieňujú, dokáže vyvažovať privátne banálnym a spontánnym, fantazijnou asociatívnosťou a humorom. Jej slabiny nateraz vidím v nadmerne voľnej montážnosti motívov a lexém, viaceré z nich sú pre tému nevýpovedné alebo priveľmi personalizované, a teda hermeticky uzavreté, prípadne nudné (napríklad v básňach vzťah, letargia, hluk, zdanie). Ako príklad citujem báseň zdanie. Hoci ide o vypointovaný text, singulárne verše vnímam v kontexte vyššie povedaného ako problémové: „klaun / asfalt na betóne / slnko na severnom póle / kyslík v stratosfére / instagram feed / obaly potravín / čierna na oblečení / kvety v januári / zviera na reťazi / prvé tetovanie / kompromis / posledné ráno / pred treťou svetovou“ (s. 37, zvýr. V. C.). Príliš voľná kompozícia je typickou slabinou excentrického písania a to, ako ju zdisciplinovať, bude výzvou aj pre mladú poetku.
(Jana Juhásová pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.)
- prečítané 195x
