Vladimír Barborík
Cesta premeny
recenzie

Anna Bolavá: Do tmy (Praha : Odeon, 2015)

 

Zber liečivých rastlín je dominantným, obsesívne návratným motívom prózy Do tmy, tým, čo zásadným spôsobom určuje hlavnú postavu a rozprávačku Annu.[1] Bylinkárstvo je dnes, súdiac aj podľa mediálnej podpory, v kurze. Má oporu v tradícii a zároveň je jednou z kvázi alternatívnych a všeobecne dostupných životnoštýlových aktivít, formou aktívneho naplnenia voľného času návratom k prírode; tým duchovne založeným ponúka priestor pre meditovanie, ostatným pohyb a v zime liečivý čaj.

Sympatické na knihe Anny Bolavej je, že sa situuje mimo módnej alternativity. Protagonistka nemá na výber, ovláda ju nutnosť. Do určitej miery vonkajšia, existenčná –  to keď sa zber stane jediným zdrojom zabezpečenia, ale predovšetkým vyvierajúca z vnútorných osobnostných a rodových zdrojov. Už na začiatku rozprávania, teda ešte v čase, keď ju živí skôr práca prekladateľky, vydáva sa Anna na jednu zo „spanilých jázd“ (v tomto prípade za lipovým kvetom) a hneď je zrejmé, že nejde o žiadnu rekreačnú aktivitu, ale o manické štvanie sa bytosti ovládanej prírodným rytmom rastu a dozrievania. Jeho súčasťou je však aj vädnutie, odkvitanie, zánik. Neúprosnosť prírodných, k individuálnemu životu ľahostajných cyklov človeku zmierňuje jeho sociálna a kultúrna zaradenosť. Vecou kultúrno-spoločenskou je tak zdravotná starostlivosť a s ňou súvisiace predlžovanie priemerného veku, ktoré naše „odkvitanie“ síce nezastaví, ale aspoň spomalí, ako aj rôzne podoby transcendencie, prinášajúce nádej na vykročenie za hranice upadajúcej „fyzis“, dočasného „prírodného“ tela. Tieto možnosti protagonistka rozprávania ignoruje alebo priamo odmieta. Postupne sa vyväzuje zo všetkých spoločenských väzieb. Motivácie, príčiny a dôsledky takéhoto konania sú v knihe stvárnené s ambivalenciou, ktorá je podstatná pre dôveryhodnosť diela. Annin príbeh – spisovateľkina väzba k nemu je okrem autorstva posilnená aj voľbou pseudonymu, ktorý ju krstným menom stotožňuje a symbolickým presahom priezviska približuje k protagonistke – je vyrozprávaný v prvej osobe. Ja-rozprávanie, v ktorom sa prekrýva aspekt protagonistu a rozprávača, sa ľahko môže stať subjektívnym monológom, uzavretou  výpovednou štruktúrou, z ktorej sa konštituuje jednoznačná podoba tak hovoriaceho subjektu, ako aj sveta, ktorý ho obklopuje (často ide o subjekt bolestínsky a o svet, ktorý mu ubližuje). Ide potom o monolitický výpovedný akt, v ktorom nie je priestor na vnútorný, teda skutočný konflikt – v postupe rozprávania sa tak väčšinou iba variuje základný protiklad Ja a „zlého“ sveta. V knihe Do tmy sa uplatňuje otvorené Ja-rozprávanie, ktoré si navonok síce zachováva monologickú formu, ale aspoň implicitne vpúšťa do príbehu aj hľadiská odlišné od postojov protagonistu. Prejavuje sa to na vzťahu čitateľa k postave. Počiatočné stotožnenie sa s ňou v euforicky ladenom úvode, spojené s prijatím jej na prvý pohľad sympatickej antimeštiackej nekonformnosti vo vzťahu k okoliu,  je postupne nahrádzané opatrným odstupom a zneistením: s kým to máme vlastne do činenia? S predstaviteľkou životnej alternatívy, idúcou svojou cestou bez ohľadu na okolie? So sociopatom? Bláznom? Je táto „víla“ obeťou vlastných romantizujúcich štylizácií či rodovej predestinácie? Táto neistota je produktívna, generuje tajomstvo, pretože umožňuje rozvinúť dianie v alternatívnych priebehoch (niektoré udalosti, napr. svokrova smrť, majú nejasnú motiváciu i neistý priebeh), a zabezpečuje dielu otvorenosť – až do záveru, keď rozprávanie končí zmĺknutím rozprávačky. No o tom, či ako postava naozaj prekročí hranice fyzického sveta, sa môžeme iba dohadovať. Neistota je tiež zásadná pre modelovanie postavy: je neistotou protagonistky o sebe samej.[2] Preto ani čitateľ nevie s určitosťou, čo je skutočnosťou sveta, o ktorom sa rozpráva, a čo už domýšľajúcou projekciou vyčerpaného a chorého vedomia.  

Rozprávanie je založené na sujete premeny, vonkajšej i vnútornej, pričom to, čo má prísť, tuší protagonistka už od začiatku.[3] Premena patrí k charakteristickým mýtickým motívom a jej základná forma, uplatnená v knihe, teda metamorfóza človeka na rastlinu, rozvíja tradičný, kultúrne etablovaný motív, ktorý poznáme zo starogréckej mytológie či Ovídia.[4] Na toto archetypálne východisko sa navrstvujú ďalšie podoby premeny. Nápadná je vonkajšia, prejavujúca sa ako telesný úpadok, keď od nôh postupne celé telo modrie[5] a zároveň sa stráca, mizne, zaniká v krajine.[6] Telesné deficity nevníma protagonistka iba ako niečo negatívne, sú pre ňu aj spôsobom splynutia s vyšším celkom. Ruka v ruke s vonkajšími, telesnými zmenami tu kráča vnútorná premena, na ktorej sa pravdepodobne podieľajú aj vytesňované psychické problémy: k ich prejavom môže patriť občasná neschopnosť evidovať svoje správanie a ručiť zaň.[7] Vedia o nich niektorí ľudia z najbližšieho okolia hlavnej postavy, občas si ich prizná aj ona sama. Nedokáže sa však rozhodnúť, či s chorobou bojovať konvenčnými prostriedkami, liekmi,[8] alebo sa spoľahnúť na prírodu a dať veciam voľný priebeh;[9] či jej stavy sú prirodzenou súčasťou nadosobného, panteisticky poňatého „rytmu sveta“, stigmou vyvolenej, ktorá tomuto svetu na rozdiel od konzumného okolia rozumie a dokáže ho prijať, alebo obyčajnou diagnózou, ktorá ju postihla práve tak, ako mohla postihnúť niekoho iného.

Súčasťou premeny tela a duše je zmena spoločenskej autoštylizácie hrdinky. Na začiatku máme pred sebou na prvý pohľad štandardizované Ja súčasnej literatúry (aj tej slovenskej), sebastredný subjekt čerpajúci sebavedomie z vlastnej inakosti, z príslušnosti k inému (vyššiemu) celku než je sociálny a situujúci sa do opozície voči prízemnému okoliu. „Vymykám se všemu, co by se mezi slušnými lidmi mělo, a s tím se na venkově obtížně žije.“ (s. 18.) Tento postoj sa v priebehu niekoľkých týždňov postupne spochybňuje, protagonistka spokornieva, v závere si priznáva odkázanosť na iných[10] a vlastné sociálne fungovanie pochopí ako prehru: „Povedlo se mi to, na čem jsem léta pracovala. Vypudila jsem ze svého života veškeré známé. Týdny už existuju bez lásky a citu…“ (s. 219.)

V štruktúre zakladajúceho sujetu premeny majú dôležité miesto opakujúce sa motívy bolesti a dna (hĺbky). Význam bolesti, zdôraznený už voľbou autorského pseudonymu a podporený autoritou nebohej babičky[11] – jedinou autoritou, ktorú protagonistka uznáva, určuje aj to, že bolesť má svoje  miesto v rozprávačkinom biofilne dichotomickom ponímaní života. Jeho súčasťou je prirodzená koexistencia protikladov (napr. kvitnutie – vädnutie) zapojených do univerzálneho vegetatívneho cyklu. Rovnako prirodzene sa potom bolesť a zranenie viažu k činnosti, ktorej cieľom je uzdravovať a od bolesti uľavovať; rana na dlani potom môže byť aj stigmou, znamením vyvolenej, ktorá vie, že bolesť je nevyhnutná, aby sme vedeli že žijeme. Práve tak ambivalentné sú Annine pokusy dostať sa „na dno“, pod hladinu (napr. na s. 68). Opakované ponáranie sa môže byť motivované podvedomou snahou urýchliť pohyb na tušenej ceste „dole“, do zániku, môžeme mu tiež rozumieť ako pokusu uniknúť aspoň na chvíľu prostrediu, ktoré postava prežíva ako cudzie, ale aj ako úsiliu dostať sa pod „povrch vecí“ k ich tušenej hĺbke[12] alebo k podstate, naspäť k mýtickému počiatku (k onomu „Dolů Zpět“ Josefa Kainara). Pre hlavnú postavu je vôbec charakteristický dôsledný „pohyb za životom“, chce byť stále vedome „pri sebe“ a zároveň „v tom“, čím je obklopená:[13] „to be here now“.[14] Prechádza akýmsi kurzom intenzívneho vnímania celkom elementárnych činností a vecí,[15] pričom smeruje k dezautomatizácii svojho života, k tomu, čo Šklovskij nazval jednou zo základných funkcií umenia.[16]

V tejto próze sa Anne Bolavej podarila jedna nie celkom samozrejmá vec. Dokázala zosúladiť myšlienkové a námetovo-motivické východiská knihy so spôsobom podania, s formou. Dielo má rytmus, ktorý neurčuje ani tak vonkajšie dianie, ako jeho prežívanie hlavnou postavou. Putovanie hrdinky k dovŕšeniu premeny nie je priamočiare, tých niekoľko týždňov, možno posledných jej života, sa odohráva v znamení striedania vzmachu a pádu, eufórie a depresie, pendlovania medzi prírodným a spoločenským svetom s prevahou toho prvého. Vnútorný čas postavy má bližšie k prírodnej temporalite rastu, zrenia a odkvitania, než k sociálnemu rytmu práce a oddychu, s ktorým postupne stráca kontakt (mýli si víkendový s pracovným dňom). Spomenutý rytmus nie je mechanicky rovnomerný. Premena, ktorú som spomínal vyššie, sa prejavuje aj ako zmena hybnosti postavy, jej postupné vyhasínanie či „odkvitanie“ je aj spomaľovaním. Zber lipového kvetu v úvodnej kapitole je dynamický, plný povelov sebe samej, slovies vyjadrujúcich vôľu („Chytnu řídítka a pak na to šlápnu. Nesmím ztrácet čas. (…) Teď všechno odsejpat a každý pohyb musí navázat na ten předchozí.“, s. 8, 9, podč. V. B.); kontrastuje s ním pomalý plazivý pohyb v závere,[17] predznamenávajúci konečné zastavenie a upokojenie. Svoje stavy dokáže rozprávačka vyjadriť presným plastickým jazykom, ktorý na seba neupozorňuje, no presvedčivo evokuje spätosť rozprávačky s energiou prírodného sveta, ktorým je obklopená: „Přede mnou přišly už včely… Většina z nich je vysoko nade mnou a vlní se spolu se stromem v teplém větru. Jejich hukot je stejně jako lipová vůně všudypřítomný…“ (s. 9.)

Napriek tomu, že v rozprávaní je silne prítomný anticivilizačný étos,[18] založený na tradičnej opozícii spoločnosti a prírody, mesta a vidieka,[19] Bolavej kniha nie je ideologická. Ambivalentná a zložitá cesta premeny, ktorou sa postava uberá, patrí iba jej, dielo nevyzýva k priamočiaremu nasledovaniu.

 


[1] Už nemám v životě jiný zájem než sběr.“ (s. 12); „Vždyť sběr jsem prostě já.“ (s. 65)

 

[2] Co jsem to jen vyváděla? Slavnostní košile je celá od krve.“ (s. 53)

[3] Bůhví, kolik mi zbývá času.“ (s. 77)

[4] Možná bych do té hromady bylin vlezla a umřela tam. Existuje hezčí smrt? Nikdo by mě tam nikdy nenašel. Rozpustila bych se v té pronikavé vůni, seschla bych tam ve tmě na novinách jako jeden podivný lidský květ.“ (s. 11)

[5] Jsem modrá. Už úplně celá. Jako babička kdysi. Kolem mého těla se obtáčejí větve z jiného světa a spolu pak světélkujeme.“ (s. 227)

[6] Letos jsem ještě menší a lehčí než vloni, jsem téměř neviditelná. Přirozeně splývám s krajinou…“ (s. 143)

[7] Kde se to tu vzalo? Proč je to tady? Kdo to sem dal, když jsem to nebyla já! Tohle je spiknutí!“ (s. 62)

[8] S hlavou a žaludkem to bude horší. Oba si žádají pravidelnou dávku léků, které nemám.“ (s. 187)

[9] Možná jsem blázen, ale co jiného mám dělat? Neklid ustupuje, až když se celá zahrabu. Stesk zůstává. Přikrytá mrtvými květy můžu plakat.“ (s. 168)

[10] Bože, ať mě někdo navštíví, nikdy jsem se o to neprosila, ale dnes potřebuju, aby mi někdo pomohl.“ (s. 221.)

[11] Celý život bolí, říkávala mi babička a drsnou rukou mě hladila po vlasech.“ (s. 51)

[12] Je tu hloubka. Jsem pod vodou. Potápění mému churavému mozku jako vždy svědčí. Jiné zvuky, jiné pohyby.“ (s. 139.) Ambivalenciu a neurčitosť pohybu ku dnu sugestívne vyjadril Josef Kainar v básni Nenie zo zb. Nové mýty (v niektorých vydaniach sa skrátená verzia básne objavuje pod titulom Konec cesty): Vezmi mne s sebou Dolů Zpět / A pršet Zticha Zabíjet / Tak cizí v ústech V domě Chladno / Co zbývá S Tebou Dolů Na dno… Pozornosť tomuto smerovaniu „dole“ v kontexte zbierky i básnikovho diela venoval Jiří Trávníček v knihe Poezie poslední možnosti (Praha : Torst, 1996, s. 39 – 40).

[13] Nic jiného si v životě nepřeju. Nepropásnout to. Být v tom.“ (s. 118.); „Kdysi dávno jsem se ptala holek, jestli si někdy uvědomují samy sebe, prostě že jsou, že jsou to ony uvnitř a můžou si svá těla dle libosti řídit.“ (s. 131.)

[14] Pozoruju to své tiché právě teď. Kdybych chtěla, dokážu stále pohnout rukou, pohnout nohou, ovládat sebe samu. Můžu cokoliv a je to moje volba.“ (s. 140.)

[15] Nadechuju se a je velmi zvláštní si to uvědomovat. Že lidé potřebují vzduch a celý dlouhý život ho mají, aniž by jeho přísun vnímali.“ (s. 220.)

[16] Tak sa stráca život a mení sa na ničotu. Automatizácia požiera veci, šaty, nábytok, manželku a strach z vojny. ‘Ak celý zložitý život mnohých z nás prebieha podvedome, potom ako by tento života ani nebol.’ A preto, aby sa nám vrátil pocit života, aby sme vnímali veci, aby kameň pôsobil ako kameň, existuje to, čo nazývame umením.“ (Šklovskij, Viktor: Teória prózy. Bratislava : Tatran, 1971, s. 16. Preložila Nadežda Čepanová. V úryvku autor cituje z denníka L. N. Tolstého.)

[17] Jsem v polovině schodiště a každou chvíli se posunu o další schod. Nespěchám, mám své tempo, které respektuju. Čím dál se dostávám do tmy, tím jsem klidnější.“ (s. 226.)

[18] Nechci tenhle nový divný svět, chci ten starý!“ (s. 166.)

[19] Praha je peklo zamořené a marné, ale někdy se i v pekle dějí snesitelné věci, jak jinak by v něm mohlo existovat tolik duší?“ (s. 17.)