Plav

Radek Malý: Všehomír (Brno : Host, 2015)

Pýtam sa, prečo so mnou Všehomír Radka Malého nič neurobil. Či je chyba vo mne. Alebo vo Všehomíre. Skrátka: minuli sme sa. Nebola Malého poézia primalá, ani moje nároky priveľké. Ani zážitok priveľký nebol. Ani primalý. Skôr taký – nijaký. Nemastný. Neslaný. Všehomír. Malý. Primalý. Vŕšiť slová môžeme donekonečna. Najmä ak sa rýmujú. Vtedy je ťažké zastaviť ten stroj. Zastaviť sa. Odísť preč. Nechať to tak. Nehľadať. Nachádzať.

Hneď prvý verš Malého zbierky nám môže poslúžiť ako indícia. „Hledáme slova“. I Malý hľadá slová miesto toho, aby ich nachádzal. Slová „z nich jedno každé nic víc neznamená, / než že je.“ Áno, prvá strofa prvej básne. Tá presne vystihuje môj pocit z celej zbierky. Slová básní, ktoré neznamenajú nič viac, iba to, že sú. To je veľmi málo – na poéziu. Tu by mali slová znamenať všetko. Všetko, čo si dokážeme predstaviť, i to, čo si predstaviť nedokážeme. Slová by mali mať moc nami pohnúť, pohltiť nás. Zničiť nás alebo znovuzrodiť. Alebo oboje naraz. Mali by byť zázrakom. Alebo čímsi celkom obyčajným. Alebo, alebo presnejšie: tým i tým súčasne. Kde je vo Všehomíre ten problém, že tu slová takto nefungujú? Že neznamenajú nič viac, iba to, že sú. „Ghetta slov.“

S poéziou Radka Malého som tú česť doteraz nemal. Malého som poznal ako prekladateľa. Trakl, Rilke, Kästner, Celan, Sonnenschein. Antológia nemeckej expresionistickej poézie Držíce v drzích držkách cigarety.  Expresionizmu sa Malý venuje nielen ako prekladateľ, ale tiež ako pedagóg a vedecko-výskumný pracovník. Expresionizmus je cítiť i za Všehomírom. V názve, v motívoch, vo forme. Vo Všehomíre nájdeme básne, ktoré celkom priznane aktualizujú expresionistické nálady, pocity zmaru a rozvratu prostredníctvom preberania motívov a inováciou slovníka. Znamenia apokalypsy sa rozširujú od vykoľajujúcich sa vlakov a rúcajúcich sa nadjazdov po dnešné Pendolino a šalinu, objaví sa Dalajláma, Jágr atď. Vojnové motívy, obavy, očakávanie konca – to všetko tu je. „Ve Vltavě mrtví koně plavou“. „Cikánka hladomory věští“. „Na náměstí jsou davy lidu“. „Bazén je plný osamělých dam / a pána s lysinou“. „O hladu. Žízni. Napospas mrazu“. „Šaliny padají k Mandlovu náměstí“. „Byl konec světa, když hráli jsme šachy v parcích“. A predsa: sú to iba slová, slová, slová. Malému som neuveril. Nedal mi možnosť uveriť mu. Uveriť v jeho nepokoj, v jeho úzkosť, v jeho strach. „Šílená doba. Vymknutá z vazů,“ píše Malý. Ale dokáže túto „šialenosť“, túto „vymknutosť“ evokovať? Obávam sa, že nie. Na to ju priveľmi zväzuje: do veršov a rýmov. Nedovoľuje jej dýchať. Nikdy nad ňou nestratí kontrolu. Nikdy sa priamo do nej nevydá, aby z nej priniesol iba útržky a franforce, ale živé, horúce a ešte krvavé. Miesto toho pred nás kladie starostlivo porciované, očistené a do fólií nepriedušne zabalené produkty. Pozrieme sa na ne a vidíme: toto je „šialenosť“, toto je „vymknutosť“. Hrdlo nezatlačia, oči nerozšíria. Sú predsa určené na konzumáciu. Nie na premenu, katarziu, poznanie.

Minulý rok vyšli v Česku i zbierky Kamila Boušku a Adama Borziča. Chaos v nich nie je taký explicitný. Nepokoj nie je taký okázalý. Na tušenia a znamenia sa neukazuje prstom. Ale to všetko tam je. To všetko sa po čitateľovi naťahuje z veršov a riadkov a prehovára celkom jasne spod povrchu. Výsledkom je náraz, pohnutie, strhnutie, presne to, čo Všehomír vyvolať nedokáže. V čom je rozdiel? Nakoniec: medzi veľkým básnikom a Malým. Alebo takým: štandardným. Štandardná poézia, štandardná apokalypsa. Štandardný zážitok.

Na viacerých miestach Malý využíva grotesku. Smeruje však najčastejšie k banalite. Motívy ohrozenia a úzkosti Malému ťažko uveriť i preto, že sa často spájajú práve s banalitou. Je to však výlučne banalita básnická, teda nadbytočná a nechcená, nie banalita sveta, ktorá sa preháňa ulicami. Táto banalita je výsledkom práce básnika. Malý spája všetko so všetkým, a to dokonca na ploche jednej básne, kde sa tak vedľa seba neraz ocitnú  vydarené verše i verše celkom banálne. Báseň sa začne silným veršom „Tak blízko katedrál, my skrýváme se v sklepích“, rovnako záverečný verš je silný „My vyjdem z katakomb. Pakliže z mrtvých vstanem.“ Medzitým však okrem mnohých iných veršov (áno, často je tých veršov priveľa) dokáže zaveršovať (ako inak to nazvať) i niečo takéto: „Radno je modlit se, čekat a leštit helmy. // Přijde čas, vyjdem ven, my postřílíme šelmy!“. Myslí to básnik vážne? To je len jeden príklad, keď forma a rým robia z Malého poézie paródiu seba samej. Rýmuje sa tu neraz odvážne, helmy šelmy, nebem jebem, šampaňským kampaň s kým, odvážne alebo nevážne, i tam, kde sú témy privážne, možno na akýkoľvek rým. Hravosť, ktorá by tu azda mala podvracať pátos, ústi iba v trápnosť. Neprináša nič, čo by prekročilo horizont gesta a techniky. Malého poézia okrem iného dokazuje, že nemožno kombinovať všetko so všetkým, ani v čase básnického crossoveru, genetických manipulácií a kríženia reálneho sveta s digitálnou realitou. Aspoň týmto spôsobom nie.

Alfou a omegou Všehomíru je forma. Malý používa striktne viazaný verš. Niekde priamo sonet, niekde dve štvorveršia, striedanie štvorverší a dvojverší a podobne. Práve forma je však tým, čo v konečnom dôsledku a vlastne od základu ovplyvňuje obsah. Čo vytyčuje a zväzuje možnosti Malého básne. Čo nedovoľuje urobiť viac, než to, čo samotná forma pripúšťa. Rytmus a rým nepustia Malého báseň k skutočným básnickým objavom, k myšlienkam, ktoré môžu zneistiť, k ideám, ktoré prekročia formu i samy seba. I svojho autora. K poézii, ktorá nebude otrocky – formálne – plniť plán, ale ho obíde, naruší, pozdvihne. Prekvapí samu seba. A najmä čitateľa. Ten je nateraz tým, kto eviduje verše, nie tým, pre ktorého je každý verš objavom. Aby som nebol nespravodlivý: vo všeobecnosti Malý dokazuje, že formu dokonale ovláda. Na mnohých miestach práve forma pomáha jeho básni byť tým, čím byť má. Nie všade sa to však Malému darí. Všímam si práve tieto miesta, slabé miesta Malého zbierky, či presnejšie slabé miesta Malého poetiky – smerujúcej niekde k básnickej banalite, niekde k detskej riekanke. Niekde: nikam. Teda: do rýmu. U Malého všetky cesty vedú do rýmu. A neraz sú to cesty slepé.

I na tých sa však dá učiť. I na tých sa dá zablúdiť. I z tých sa dá zísť.

Malý však vytrvalo pokračuje. A naráža na vlastné obmedzenia.

Popri väčšine básní, ktoré sú tým spomínaným štandardom, a niektorých vyslovene slabých sú tu i básne vydarené či vydarenejšie (Zabloudili jsme ve větrném parku, Černé sloky, Říjen je v koncích. Nebo se tak tváří, V Paříži palba. Selekce. Jsi Žid?). Hranice medzi nimi sú však krehké, rozhodujú maličkosti. Povedľa invenčných veršov  („Unaussprachbare Liebe, co, proč a kolik je ti?“, „Unaussprachbare Liebe, prý už tě vyslovili“) sa v tej istej básni zrazu objaví školácka banalita („Prázdniny prázdnot plné.“). Inde je najlepší prvý verš a všetko za ním je zbytočné či nadbytočné („Jsou noci v nás. V nich lesy. V nich my.“). Alebo dobrú báseň (V Paříži palba. Selekce. Jsi Žid?) pokazí záverečný verš opäť až neuveriteľnou banalitou („stihnout si střihnout se svou smrtí selfie“). Inde sa – asi vtipne (?) – priznáva, že, skutočne, forma tu rozhoduje o obsahu a rým je nadradený myšlienke („že Slovákem je kvůli rýmu“). A čo táto perla: „Giordano Bruno, odvolej, ty vole!“. 

Báseň na strane 49 nesie názov Země se točí jako ruleta a je to jedna z mnohých básní, ktorá by v zbierke vôbec byť nemusela. Iná báseň, na strane 54, sa volá A přece se točí. A v tomto točení sa ukrýva aj intencia Malého poézie: tá sa neustále točí, točí, točí. „Tak se to mele: kosti, slova, šrot, / peklo a nebe, nahoře a dole“. Slová, slová, slová. Ako také perpetuum mobile. Dokonalá forma, forma, čo sa stala manierou. To, čo je napríklad takému Krchovskému najsilnejšou zbraňou, viazaný verš a pointa, vedie u Malého až pričasto k vyprázdneniu a banalite. Pátos a humor tu nespolupracujú: stretávajú sa, ale výsledkom nie je úškľabok či smiech, skôr pocit trápnosti. Maniera – tá tu predovšetkým znamená neprítomnosť života a ducha. Akoby Malý všetko iba predstieral. Akoby poézia nebola vyhroteným, maximálne obnaženým, priamym dotykom so skutočnosťou a so sebou samým, ale, naopak, iba akousi clonou, cez ktorú k nám skutočnosť sotva presvitá a ktorá nás od skutočnosti i seba samých vzďaľuje. Akoby sme boli svedkami nejakého zvláštneho formalizmu. I keď sa básnik Malý pýta – a sú to otázky často existenciálneho a metafyzického charakteru, otázky, ktoré by mali „ťať do živého“ – pýta sa formálne. Za týmito otázkami nie je nič. A nie je to len preto, že otázky sú tiež iba súčasťou maniery, ale, v zhode s tým i preto, že Malý sa pýta často, veľmi často, pričasto. V celej zbierke, na 50 stranách poézie, som napočítal 134 otázok. Aká je ich reálna, básnická váha?

Nuž čo. Azda by sa Radek Malý mal vrátiť zo „všehomíru“ na „zem“ („Ložnice, či spíž?“). K niečomu naozajstnému, čo mu budeme môcť veriť. Možno tak ako v záverečnej básni, kde priznáva, že „klíč od všehomíra leží pod rohožkou“. „Velký úklid“ často stojí a padá na malých veciach. Zdanlivo malých, o to však väčších. Stačí ich správne upratať. Alebo správne porozhadzovať. V prípade Radka Malého a jeho veršov – odviazať sa. A veriť viac poézii ako sebe.