Plav

Na prebale knihy Mlčanie do vetra sa niekoľkokrát zdôrazňuje, že ide o debut, pričom tento fakt dopĺňajú rôzne prívlastky: oneskorený, vyzretý, prevyšujúci ostatné debutové zbierky. Aj bez redundantného upozornenia možno konštatovať, že zbierka nepôsobí ako mladá poézia, jednak preto, že jej témy a motívy pamäti, spomienok a detstva prislúchajú skôr zrelšiemu veku, ale aj preto, že deklaruje skúsenosť, keď subjekt vyslovuje svoje zistenia a nadobudnuté pravdy. Mlčanie do vetra je útla zbierka, v texte je zrejmá práca s redukciou, dôslednou sebakorekciou a pravdepodobne revíziou starších postojov a poetiky (v anotácii sa uvádza, že autor mal debutovať na prelome milénií, ale z rozličných dôvodov k vydaniu nedošlo). Nech už je pozadie akékoľvek, minimalizmus, redukciu a sebakritickosť vnímam ako zásadné konštanty zbierky.

V Ďurkovej poetike nachádzam isté afinity s „konvenčnou“ modernou poéziou postavenou na metaforizácii bezprostrednej skutočnosti, vecnosti, povedzme, strážayovského typu. Idea takto postavenej básnickej schémy tkvie v hľadaní zmyslu vo všednom bytí, ktoré je zdrojom zmyslu života ako takého. Básne pripomínajú lyrické zápisky zaznamenávajúce všedné dni (ako hovorí aj názov jedného z oddielov zbierky), ale aj širšie udalosti, ukladané do kultúrnej pamäti ľudstva napríklad prostredníctvom výtvarného umenia, biblických či mytologických príbehov.

Prvý okruh básní týkajúci sa jednotlivca a jeho bežného dňa považujem za najlepšiu časť zbierky. Ďurka opisuje s takmer bendzákovskou ľahostajnosťou až cynizmom bežné úkony,: „Ktoré ponožky si vybrať, / ak ma dnes nájdu mŕtveho?“ (s. 8). U oboch možno uvažovať o existenciálnej nude, ako ju opísal nórsky filozof Lars Svendsen v knihe Malá filosofie nudy (2011; čes. preklad Ondřej Vimr), keď sa čas subjektivizuje a nadobúda formu akejsi privátnej večnosti: „Hodiny v obývačke sa predbiehajú s hodinami v kuchyni, / medzi nimi stojí večnosť“ (s. 50). Hrdina ju zakúša v električke (Malomocný), pri práci (Správy z domova, Nič), s druhým človekom (Na pravé poludnie, Svadobná noc), v čakaní na Boha (Na rohu môjho čakania), na zázrak, na akékoľvek vyrušenie: „Kiežby naším mestom prešiel / nejaký malý kinkong“ (s. 47). Uvedomuje si, že hoci dni „nemajú konca“ (s. 46), nič neurýchli, „dá sa len dlho a bez prestávky čakať“ (s. 25). Dokedy a na koho, to sú otázky implicitne vyplývajúce z textu. Jednotlivé básne môžu pôsobiť ako fragmenty, zápisky, niekedy im chýba pointa, konkretizáciu strieda zahmlievanie, niektoré pôsobia ako zámerne preškrtané, iné sa v závere rozpoznateľne sémanticky roztvárajú. Pars pro toto báseň Dni, ktorá končí slovami: „Judáši visia na stromoch / ako kľúče od hojdačky“ (s. 46) a sprítomňuje atmosféru bezčasia, ticha a prázdna, pričom koniec (jari, dažďov, dní) neprichádza, nič nové nezačína, nič sa s ničím nestrieda. V tejto súvislosti opäť rezonuje so Svendsenovou koncepciou nudy: „Co jiného zbývá, než čekat na nějaký nový smysl? Problém ale spočívá v tom, že čekání na smysl, na okamžik, nebere konce“ (L. Svendsen, 2011, s. 92). Hoci bola reč o existenciálnej nude, smrť, ktorá „visí“ nad takto predstaveným fikčným svetom, predsa len „cúva“, čakanie sa nepreklápa na druhú stranu váh úplne, skoncovať so životom je neprijateľné: „vešiam / miesto seba prádlo“ (s. 34); „Do bordelu nechodím, / lebo sa bojím smrti. / Samovraždy nepácham / pre to isté“ (s. 11). Kruhové, cyklické bytie prekonáva lyrický hrdina precitnutím v prítomnosti, v momentoch, keď sa mu darí vychutnávať a oceniť práve prebiehajúcu chvíľu (Medzi riadkami, Na jeseň, Prsteň a iné). Vtedy je spokojný i s nedostatkom, zmierený so sebou a svetom, svoje plné mlčanie si modlitbami k Bohu len potvrdzuje. Nemuseli by ani byť vyslovené či vôbec myslené, sú teda mlčaním do vetra: „Bože, / úbohý som od kosti. / Všetko, čo nemám, / mi ani nechýba“ (s. 22). V tých najoriginálnejších textoch s podobným naladením sa kríži pokora s titanizmom, keď sa subjekt situuje do akéhosi poloboha („kým sa ja poflakujem / siedmym dňom / stvorenia“, s. 23). Celé to ústi do tlmeného sebaironického gesta („Na temene / mám svoju hviezdu: // otáčam sa za ňou, vyrovnaný / s tým, kto príde... // Voda je pokojná  a živá. Dnes / sa kráčať neodporúča.“, s. 19), ktoré spochybňuje vlastné ego. Tak možno čítať odkaz na postavu Narcisa a vyhrážku adresovanú sebe: „Pôjdeš pod obraz!“ (s. 11).

V niektorých textoch sa však sila prítomnosti zmení na neurčitosť a básne nadobudnú kazateľský tón, zmenia sa na morálne podobenstvá či lepšie aforizmy (najmä básne Hlas, V behu, Dve knihy, Východisko). Častejšie však subjekt svoje ambície vypovedať „veľké“ pravdy krotí, stiahne sa viac do seba, vyčkáva. V tejto polohe sa otvára aj osviežujúcej komike, napríklad v básni Ona: „Aby si nahmatal krídlo, / musíš ju pocítiť / vlhkú a dvojrozmernú / ako mincu alebo dážď v izbe. // Teraz o tom neviem nič / a to je jej pravá podstata. / Ale ak chceš, / môžeš jej nakrájať zemiaky“ (s. 33). K téme lásky sa pridávajú návraty do detstva a hľadanie večného dieťaťa v sebe, hľadanie svojho ja, ktoré rovnako odľahčuje ironizujúci podtón: „Neverte mi, ak vám bude / niekto z nás dvoch rozprávať / ako sa mám dobre / a ako som so sebou spokojný“ (s. 13).

Zásadným znakom minimalizmu je ticho, avizované už názvom zbierky. V tomto prípade je opäť spojené s človekom, mlčanie zastupuje rozhodnutie človeka nehovoriť. V sprítomnenom frazeologizme (hovoriť do vetra – tárať, ľahkovážne sa vyjadrovať) je zrejmý kritický odstup od témy, ale aj od seba samého. Zároveň ho čítam ako tichú kontempláciu, modlitbu, ktorá nemusí byť vyslovená nahlas, dokonca nemusí mať ani názov, aby bola žitá: „Aj dnešný deň začal východom / slnka. Bez názvu“ (s. 7). Zbierka Vladimíra Ďurku neprichádza vôbec oneskorene, s časom hrá svoju vlastnú hru na vážnosť i nevážnosť, nevzťahuje sa síce na konkrétne dobové dianie a nerozvíja aktuálne poetologické trendy, ale prináša esteticky pôsobivú poéziu so záujmom o skutočnosť.

Text je individuálnym výstupom z kolektívneho grantového projektu VEGA 1/0061/22 Podoby a funkcie minimalizmu v súčasnej slovenskej poézii.

(Eva Urbanová pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.)