Ivana Hostová
Biela? Skôr bl(e)ak
Katarína Kucbelová: K bielej. Kordíky: Skalná ruža, 2022.
recenzie

Čierny papier v jasnom svetle a biely papier v tieni do oka odrážajú rovnaké svetlo. No aj tak sa čierny papier javí ako čierny a biely papier ako biely. Ako je to možné? Ľudské vnímanie je jediný existujúci dôkaz toho, že sa to vôbec dá.

 

(Gilchrist 2006: 4; preklad I. H.)

 

A možno sme si už aj mysleli, že od Kataríny Kucbelovej mnoho nových básní čítať nebudeme, že autorka definitívne zakotvila v próze, ktorá má – ak už musíme zostať v literatúre – aspoň akú-takú viditeľnosť a schopnosť pritiahnuť väčší kapitál. Hovorím to bez akéhokoľvek pohŕdania: spoločenská a ekonomická situácia dnes nie je naklonená nekomodifikovateľným aktivitám, ku ktorým patrí tak produkcia náročnejších umeleckých textov, ako aj tvorba poznania v humanitných vedách. Ale predsa len: Katarína Kucbelová: K bielej. Štipendiom podporil a vydanie financoval FPU. Autorka napísala, vydavateľ vydal, kritika reflektuje: poézia nezaniká. Aj sa čudujeme, aj sme si vydýchli, aj nevieme, či je to vôbec vhodné – v tomto živote po živote. Ale predbieham – k básni číslo 19 z nepaginovanej skladby: „ako sme to mohli prežiť? / prežili sme to?“.

Povieme biela, myslíme sneh, myslíme sever, myslíme mravnú čistotu, myslíme mlčanie. Povieme white, myslíme white supremacy, myslíme white gaze. Prečo angličtina? V skladbe autorka na viacerých miestach siaha po slove či fráze v tomto jazyku globálnej komunikácie, jazyku ako komodite: feel free, outfit, enjoy and have fun, good job, stay safe and take care, play it again. Čo tu robia? Citátovosť, vnášanie (fragmentov) textov iných do básne sú v poézii Kataríny Kucbelovej – najmä od Malého veľkého mesta (2008) – bežné a stretli sme sa u nej už aj s angličtinou. Tá dnes napokon vstupuje do väčšiny diskurzov od vedeckej terminológie a firemnej komunikácie až po verbálne prejavy rozkoše. Akú má hodnotu v tejto skladbe? Azda čosi ako inštruktáž letušky k pristátiu na vode či inej katastrofe. Rutina pred odletom, upokojujúci monotónny hlas personálu je navrstvený na situáciu, v ktorej sa telá v panike sáču k východom, zmätok, krv, výkriky, zúfalstvo, prežiť, prežiť: „a načo ti bude tá zemina? / pestujem si teplo [...] nech ste šťastní / good job // môžem si sem ponoriť ruky? / do tejto čerstvej zeme? / alebo možno radšej nohy? / bosé nohy / stále mi mrznú […] stay safe and take care“ (b. 30; zvýr. K. K.).

Komu sa prihovára tento hlas z reproduktora? Kde je umiestnené telo, z ktorého hlas vychádza, telo, ktoré všetko vidí, odrieka frázy a formulky a mantry láskavej dobroty: „nech sa vám darí dobre / nech vás napĺňa pokoj a mier / nech ste plní lásky a láskavosti / nech ste šťastní“ (b. 22). V rovine fragmentárneho postkatastrofického príbehu sú to telá troch postáv, ktoré „stúpajú / bielym úbočím“ (b. 1), „kráčajú hore kopcom / alebo dve?“ (b. 4), „ležia v snehu / nevieme ako dlho / možno to nie je sneh // nie je tam ešte jedna? / ležia? / prečo sa nehýbu?“ (b. 21). V poetkinom ponímaní je telo aparátom, máme do činenia s telom bez orgánov: na ňom „spíme, bdieme, na ňom zápasíme – zápasíme a zápasia s nami – na ňom si hľadáme svoje miesto, spoznávame nevídané šťastie a úžasné pády, na ňom penetrujeme a sme penetrovaní, na ňom milujeme“ (Deleuze – Guattari 1980: 186; preklad I. H.). Telá sú „vzdialené ropné plošiny / obrovské ťažné zariadenia / chovné stanice pre tisícky mikroorganizmov / obrie turistické rezorty // nech sa vám darí dobre [...] som vaším domovom / vaším ekosystémom [...] enjoy and have fun“ (b. 5; zvýr. K. K.).

Skladba K bielej nadväzuje postkatastrofickým ladením na líniu v súčasnej slovenskej poézii, ktorá sa výraznejšie začala črtať v druhej dekáde 21. storočia, keď sa v súvislosti s novými zbierkami viacerých autorov a autoriek (K. Kucbelová, M. Ferenčuhová, M. Habaj a i.) hovorilo o (post)apokalyptickosti či (novej) angažovanosti. Záujem o situáciu človeka obývajúceho konkrétnu planétu v konkrétnom čase – a to v čase radikálnej globálnej prepojenosti, stupňujúcej sa ekologickej krízy a geopolitických mocenských presunov – je však dlhodobo súčasťou žánrov ako literárna a filmová vedecká fantastika, a tiež dôležitým východiskom pre umenia súčasné v zmysle historickej súčasnosti globálnej kapitalistickej modernity. V tomto ohľade je smerodajné nastavenie recepčného rámca skladby výberom troch mott. Tie ju kotvia v

(1) súčasných stredoeurópskych literárnych súradniciach (Olga Tokarczuk), ktoré definuje

(2) nezvládnutá transformácia, čo pochovala postkomunistické priestory pod nánosmi nepreniknuteľných bariér (Nick Cave: Fifteen Feet of Pure White Snow/Päť metrov čistého bieleho snehu – videoklip k skladbe sa nakrúcal v bývalej budove Ústredného výboru Komunistickej strany Kazachstanu) a

(3) stále obnovované utiekanie sa k poézii ako azylu a iluzórnemu nástroju zmeny (Ivan Laučík).

Mottá autorka, pravda, volila aj s ohľadom na ich tematické a výrazové kvality. Fragment z Tokarczukovej hovorí o nemožnosti preniknúť za premietanie seba samého do všetkého, čo vnímame, o nestálosti priestoru a pamäti: Kucbelovej lyrická hrdinka sa totiž chronicky „nedokáže upnúť k priestoru, lebo je premenlivý a nejednoznačný“ (Nádaskay 2022: 22). Verše z Cavea vzbudzujú nepokoj – za riekankovitým vyznením rýmovaného fragmentu hovorí pieseň o ľuďoch, ktorí miznú či mrznú v snehu. Laučík v básni zo zbierky Sme príbuzní na začiatku (1970) načrtáva situáciu skupiny noriacej sa z tmy, vstupujúcej do jasu s nejednoznačnou hodnotovou náplňou – jas je bezslnečný. Putovanie k bielej sa totiž javí ako putovanie za čímsi, po čom túžime (alebo si to aspoň myslíme), čo podvedome očakávame, čo si predstavujeme, že by malo byť. Z bezprostredne najbližšej tradície tieto motívy možno pritom považovať za variácie na krajinu detstva, sever či jas u Osamelých bežcov.

Snehobiela je u Kucbelovej lacanovským nedostatkom, vytvára túžbu a uvádza putovanie, pohyb textu a interpretácie do pohybu. Je nedostupná, vzdialená, simulovaná, nedokonalá, je optický klam, umelý výtvor. Je to situácia harmónie, krásy, dobra, ku ktorej trajektória (kolektívneho) bytia mohla smerovať – ale nesmeruje. Pozitívny obsah belosti naplnený byť nemôže – aj preto, že nie je možné odlíšiť belosť (sneh) od špiny (prachu): „je to sneh alebo prach? // keď dopadne / mení sa na čiernu vodu [...] všetko bude ako predtým // everything’s gonna be alright [...] a tá dedina zasypaná sopečným prachom / vyzerá ako zo zimnej pohľadnice“ (b. 34).

Kucbelovej písanie nespájame s tou časťou slovenskej poézie označovanou za spirituálnu, no tak, ako niektoré momenty v jej staršej tvorbe (napríklad tematizovanie dýchania v Športe, 2006), aj prvky aktuálnej skladby majú rozmer nereligióznej spirituality. Tú v súčasnosti možno vnímať ako to, „čo je holistické, zahŕňa pátranie po zmysle, spája sa s ‚prospievaním‘ a usiluje sa o existenciu, ktorá reflektuje samu seba – na rozdiel od bytia, ktoré zostáva nepreskúmané“ (Sheldrake 2012; preklad I. H.). Podobne ako poézia Ivana Štrpku či Ivana Laučíka, ktorú tiež bežne neradíme k spirituálnej tradícii, sa Kucbelovej písanie dotýka nejakej formy duchovna. Spirituálny rozmer v tomto zmysle majú samy o sebe už motívy putovania a bielej: „dosiahnuť oslnivú belosť / najbelšiu z bielej / dotknúť sa jej [...] a potom sa objaví žiarivá biela [...] ktorá zbavuje hmotnosti a telesnosti / sprevádza / medzi dvomi obdobiami / medzi dvomi epochami / medzi dvomi svetmi“ (b. 31).

Autentická transcendencia v tomto básnickom hľadaní však zostáva postavám aj čitateľom frustrujúco odoprená. Žiarivá biela v tomto segmente skladby sa síce vyrába z prírodného minerálu, v básni však ide o produkt ľudskej činnosti, ktorý navyše tým, že obsahuje olovo, zabíja: „olovené dosky zahrejeme konským trusom, polejeme octom / a v pare vykvitne biely kvet [...] cesta k osvieteniu a zbaveniu pudových závislostí / vedie cez bolesť, žalúdočné a črevné kŕče / maliar postupne ochrnie a zomrie na otravu“ (b. 31). Tematizovanie bielej a jej výskum nielen z hľadiska symboliky, ale aj optiky či výroby pigmentov posilňuje vizuálny rozmer básnickej interpretácie. Knihou sa tiahne mysteriózne a postapokalyptické ladenie vo fragmentárnom naratíve, textové fragmenty a ich kompozícia miestami pripomínajú filmové videnie – najmä také, v ktorom je krajina nelokalizovateľná, anonymizovaná až symbolická: „prvé, čo uvidela, boli tri postavy / ktoré kráčajú úbočím / kde je to miesto? / kto sú? / v akom čase?“ (b. 27).

Výrazová tlmenosť, hladkosť plynutia výpovede bez množstva prekvapení a výraznejších štýlových vybočení (až na hŕstku spomenutých anglicizmov) ostro kontrastuje so skľúčenou atmosférou skladby a s tým, že zóna útechy a pokoja je v nej len iluzívna. Výjavy v skladbe poznačuje hlboká bezútešnosť, žiadne ciele ciest či budúcností neponúkajú víziu úľavy, pravdy, krásy a dobra. Z existencie, ako je načrtávaná v skladbe, presakujú podprahové tóny utrpenia, nenaplnenej túžby a skepsy. Život sprevádza beznádej a bolesť a bytie je performancia, počas ktorej je na účinkujúcich vykonávané násilie: „škrtí ju pod krkom / so sklonenou hlavou / drží ju za ruky za chrbtom, sú priviazané k trupu [...] speváčka má okolo tridsať / spieva o osamelosti / nepochopení / prázdnote, zániku jej sveta“ (b. 16).

Kucbelovej poézia sa však len zriedka ponára do temnoty v zmysle kumulovania makabróznych obrazov. Temnota je tu až na pár drastických výjavov skôr daná štruktúrnou nemožnosťou lokalizovať pozitívnu hodnotu, ba dokonca ju vôbec rozpoznať v prípade, ak by aj prítomná bola: „je dobrá alebo zlá? // dobrá sa stratí v jase? / zlú pohltí tma? // jas je bludisko alebo lievik? / je tma je lievik alebo bludisko? // dobrú pohltí jas? / zlá sa stratí v tme?“ (b. 11). V tomto sa K bielej výrazne líši aj od poézie Osamelých bežcov – napriek (etickému, ekologickému) znepokojeniu a (občasnej) súkromnej melanchólii u nich vždy cítime podprahovú silu pozitívnej energie, sálajúcej z jasu. Vyžaruje z dotykov svetla na sietnici, z neustálej prítomnosti živej i neživej prírody, z vnútorného napojenia na veľké myšlienkové systémy a literárnu tradíciu. Tieto zväzky im znemožňujú skĺznuť do radikálneho zneistenia vo vzťahu k povahe reality a hodnotových daností prvkov sveta, ktoré nachádzame u Kucbelovej. Ontologická a axiologická neistota nezaniká ani v závere skladby, v ktorom „ty“ prerazí bariéru bielej sadrokartónovej steny, ocitá sa na zemi a začína vidieť „opäť zdola“ (b. 42). Posledný verš knihy sa pýta: „takto to malo byť?“ (b. 43).

Skepsa, sklamanie, neschopnosť lokalizovať autentickosť či odlíšiť ju od imitácie sa v Kucbelovej poézii javia ako stratégie prežitia v chronickom globalizovanom kapitalizme. V autorkinej najnovšej básnickej skladbe sa tak stretávame s pohľadom na svet, ktorý nadväzuje na gesto všeobjímajúcej postmodernej relativizácie a nepovažuje jej prekonanie (post-post) za možné či validné.

 

Literatúra

Deleuze, Gilles – Guattari, Félix. 1980. Mille plateaux. Capitalisme et schizophrénie. Paríž: Minuit.

Gilchrist, Alan. 2006. Seeing Black and White. Oxford: Oxford University Press.

Nádaskay, Viliam. 2022. Čas a priestor, subjekt a pamäť. Malé veľké mesto Kataríny Kucbelovej. In Slovenská literatúra, roč. 69, č. 1, s. 18-34.

Sheldrake, Philip. 2012. Spirituality: A Very Short Introduction. Oxford: Oxford University Press. Dostupné z: https://doi.org/10.1093/actrade/9780199588756.003.0002. Cit. 22. 4. 2023.

 

(Ivana Hostová pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)

 

Publikované: 05/02/2023