Plav

„Nepopieram, že si to všetko zaslúžime, ba aj horšie, avšak zaslúžili si to aj na naši predkovia, a kiežby naši potomkovia nie! Nuž prečo teda, ó, náš sudca najsvätejší, prečo krutosť tvojej odplaty dolieha tak mocne na naše časy? Prečo i keď je pocit viny prítomný, trest nie je spravodlivý? Zhrešili sme všetci rovnako, ale trest postihol jedine nás.“

(Francesco Petrarca, Listy; Petrarch, 2005, s. 417)

Zásadné až globálne udalosti si celkom prirodzene nachádzajú cestu k umeleckému stvárneniu, epidémie a pandémie nevynímajúc. Z tých celosvetovo známych básnických reflexií epidémií a iných katastrof sa môžu čitateľovi vybaviť napríklad cyklus sonetov a kancón zo 14. storočia Francesca Petrarcu venovaných Laure, jeho láske, ktorú zabila „čierna smrť“. Čitateľ si môže spomenúť na A Litany in Time of Plague (Litánia v čase moru) od Thomasa Nashea z roku 1592, keď Anglicko pustošila morová epidémia. Môže siahnuť aj po tvorbe reprezentovanej slovenskými prameňmi z čias tureckých vojen, epidémií, reformácie a protireformácie a stavovských povstaní. Alebo si môže vyskúšať čítanie Pustatiny T. S. Eliota nielen cez prizmu kataklizmy prvej svetovej vojny, ale aj následnej pustošivej pandémie španielskej chrípky.

Keď v roku 2020 COVID-19 zasiahol aj životy Slovákov, bolo len otázkou času, kedy sa dočká stvárnenia aj v domácej básnickej tvorbe. Poézia je predsa už zo svojej podstaty vhodnou formou vyjadrenia postoja k aktuálnym udalostiam, ako to dokazujú jej angažované varianty. V tomto ohľade pôsobí ako najtypickejšia umelecká forma vyjadrenia, navyše je operatívna, jednoducho publikovateľná, časovo nenáročná a otvorená každému gramotnému človeku. Viacero autorov a autoriek to dalo pocítiť slovenskej literatúre takmer okamžite.

Morové rany

Báseň Andrey Ágg Muselo to prísť sa šírila na sociálnych sieťach na jar 2020 a s rôznymi odozvami ju zverejnili bulvárne noviny aj vtedajší premiér Igor Matovič na svojom facebookovom účte. Báseň sa dočkala aj zhudobnenia a knižného vydania, ktoré obsahuje notový zápis pre skalných fanúšikov. Samotná insitná veršovanka dokonale ilustruje dobové naivné predstavy o tom, ako ľudia strávia nejaký čas v izolácii a nakoniec sa všetko obráti na dobré: pozostáva z cenných odporúčaní („porýľuj záhradu, udržuj náladu“, „vyhni sa ponorke, zavri sa v komôrke“), je tiež plná morálnych imperatívov. Chorobu predstavuje ako reakciu vyššej moci na nekontrolovaný progres a správanie sa ľudstva, na, povedzme, civilizačné neduhy, ktoré vyrieši modlitba k Bohu a predovšetkým pokora: „Bohu sa prihovor, / priznaj, že si len tvor. // Úbohý, celkom slabý, / modlitbou baterky nabi. [...] Porazme netvora, / heslo je POKORA“ (Ágg, 2020, s. 33).

Zbierka Miroslava Daniša Bez rúška na duši obsahuje najmä básne rurálnej a spomienkovej lyriky, no minulostný charakter zbierky v súvislosti s pandémiou nie je celkom náhodný. Autor venuje pomerne veľa priestoru exkurzu do starých čias. V básni Bez rúška na perách stavia proti sebe spomienku na jednoduchšie, lepšie časy reprezentované vidieckou idylou, a súčasnosť, synekdochicky zastúpenú rúškom na tvári, pre ktorú sú typické rôzne príznaky civilizačného, urbánneho ruchu a hodnotového regresu: „Voľakedy nám vysedávali lastovičky / na elektrickom vedení / v radoch po celej dedine. [...] Voľakedy nosili naše lásky / na hlavách vence z púpavy / a všade voňala práca ľudí / bez investičných zámerov / a vidiny bohatstva za ohradami, / múrmi a betónmi v labyrinte áut, / bez rúšok na perách“ (Daniš, 2021 s. 15). Autor sa vracia do svojej mladosti, iluzórne a sporne bezstarostnej, akoby si neuvedomoval, že pandémiu ako jedinečnú a zároveň globálnu udalosť nemožno porovnávať so špecifickou individuálnou skúsenosťou „starých čias“.

S náboženským chápaním pandémie ako kvázi-apokalyptického zásahu vyššej moci sa stretneme v zbierke Jozefa Kolibeckého 2020 a iné dni. Zbierka kazateľskou dikciou a staromilským veršovaním dokumentuje chronológiu pandémie, postupnosť básní kopíruje dočasné premeny životného štýlu a nálad ľudí: začína textami Morová rana a Zrod zla o premene „spasiteľa“ (vzhľadom na dobovú výmenu vlády azda narážajúc na postupný prepad popularity vtedajšieho premiéra), od nich prechádza cez vízie zotročeného a umlčaného sveta k patetickej výzve k vzbure a boju proti farizejom, pričom nešetrí veľkými slovami o väznení, otroctve a umlčaní. Inventár pomenovaní pandémie je tu klasicky eschatologický, je morovou ranou, bičom božím, apokalypsou: „Za temným závesom / Černoboh svoju tvár skrýva. / Cerí zuby, vrčí, kope, / chce pánom sveta byť, / ovládať masy ľudské. / Púšťa mor na zem, / na ľudí, obalí ich v strach“ (Kolibecký, 2022, s. 41). Ďalej básne postupujú cez prvý november a advent k Vianociam, pričom narážky na pandémiu sa postupne strácajú na úkor prírodnej a spomienkovej lyriky. Ako počas pandemických lockdownov prichádza k upokojeniu a novej rutine, náplňou dní sa stávajú prechádzky vyhradenými extravilánmi, obdivovanie prírody a hĺbanie nad prežitým životom. V jadre však vždy tkvie kresťanská pokora a pocit malosti: „Veď Ty, Bože, lepšie vieš, / ja len červ som, / do kože ľudskej zaodetý, / na mne už nezáleží.“ (Kolibecký, 2022, s. 85). Anotácia zbierky Márie Bátorovej Moment na Moment avizuje podobný zámer dokumentovať vnútorné i vonkajšie dianie počas pandémie. Texty sú skôr lyrickými zamysleniami či glosami rozsekanými na verše, autorka neprekvapivo reflektuje starobu, tradičné hodnoty a v načrtnutej línii moralizuje, apeluje, varuje: „Kam nás to vedú / tieto strašné / dni / kadencia mutácií / zdoláva už i nádej [...] Kým bol čas / Sme uhýbali / Pokániu / My vlastne nevieme / Ako vyzerá / Ako sa deje“ (Bátorová, 2022, s. 22). Motívy morových rán, božieho trestu a potreby pokory azda anachronicky pripomínajú staršiu duchovnú poéziu, ako príklady si vezmime úvodné verše básne Jána Silvána (1493 – 1573) Poražený lid na světě: „Poražený lid na světě / hned zdávna leží v slepotě, / v hrozných bludích, v bídě, psotě. // Ach, přesmutné časy nyní, / lid Boží jest u vězení / v babylonském zavedení. // Všecka krása, ušlechtilost, / choť Kristova, jedinká cnost / těchto časův, zmařená jest“ (Vráblová, 2014, s. 29 – 30).

Tento modus písania o pandémii si však nezaslúži len ironickú frčku do nosa. Ku cti mu slúži, že neberie ohrozenie na ľahkú váhu a nepopiera jeho existenciu. Jeho interpretácia však zdôrazňuje skôr chaos a strach ako následok „huncútstva človeka“, ktoré spustilo „ruletu s korunným vírusom“ (Daniš, 2021, s. 21), autori a autorky namiesto kritiky ako systémových javov plocho moralizujú nad nesprávnosťou spoločenského systému a životného štýlu. Príznačná je už voľba lyrického subjektu: pri spomínaní, pochopiteľne, sentimentálne ja, pokiaľ ide o spoločnosť a pandemickú situácii, ustupuje a prenecháva slovo buď flagelantskému my, alebo kazateľskému vy, nemotorne zaobaleného do príhovorov k ľudstvu ako mase. Riešením v ponímaní týchto autorov nie je postupná a dôkladná zmena, ale návrat ku koreňom, k overeným hodnotám a odovzdanie sa vyššej moci. V lepšom prípade, ak sa rozhodneme čítať striedanie lockdownov a uvoľnení ako všeobecnejšie podobenstvo, sa u Bátorovej prejavuje vedomie, že kríza nie je ojedinelá, že svet je cyklus kríz: „A v medzičase / Kolotoč / Ľahko nabiehajú zhrdzavené / Reťaze / S vervou sa naskakuje / do sedadiel // Smrť sa utiahla / tiež unavená / toľkým kynožením // Keď sa svet točí / zdá sa / už všetko v poriadku / a zrejme je / kým smrť oddychuje / do ďalšej búrky / pandémie“ (Bátorová, 2022, s. 54).

Každodennosť

Kniha Ruženy Šípkovej Moje srdce hrá na rozladených bicích obsahuje cyklus básní Zošit v karanténe datovaný prvou vlnou ochorenia. Autorka nemá satirické ani moralizujúce ambície, ani neglosuje hodnotové nastavenie spoločnosti. Značne sebaironicky a nadľahčene, často prostredníctvom jazykovej hry, opisuje tie najvypuklejšie zmeny rutiny počas vynútenej izolácie: „vonku je nepríjemné počasie // aspoň sa nám nechce von // po uliciach sa drzo špacírujú / vírusy bez rúšok // mám pocit že ich vidím / ako sa pokojne združujú / zhovárajú a smejú // vírusy s korunami na hlavách / vládnu v zakliatom svete // kráľovstvo za liek / a vakcínu“ (Šípková, 2021, s. 80). Zamýšľa sa nad hypotetickými absurdnými následkami opatrení: zošit s básňami o chorobe treba uložiť do štrnásťdňovej karantény, vtáctvo sa naučí nosiť rúška kvôli vtáčej chrípke, na Veľkú noc sa budeme oblievať dezinfekčnými prostriedkami, na online koncerte bude publikum reagovať nie potleskom, ale emotikonmi a komentármi. Keďže Šípkovej zbierka hovorí aj mimo pandémie o izolácii, samote a vlastnej inakosti, dá sa povedať, že karanténa predstavuje pre ňu v istom ohľade len malé vybočenie z normálu. Sledovať svet v pandemickom stave tak znamená, že sa akosi nepredpokladane na chvíľu prispôsobil jej životnému rytmu. Takýmto naladením otvára svoju zbierku básní Blúdenie telom Peter Hotra: „V karanténe som vlastne celý život / udržiavam sa množstvom kávy a cigariet a čítaním / a medikamentami / málo jem a málo spím / do prírody chodím trochu nasilu hoci mi to robí dobre / som v nepretržitej finančnej karanténe / závislý na televízii a internete / nekaranténne potrebujem lásku / ktorá nikdy nezostarne“ (Hotra, 2022, s. 9). Čo ostatní považujú za pandemické vykĺbenie poriadku, bolo uňho, samotárskeho človeka situovaného na okraj pozornosti, prítomné už predtým.

Mnohé texty spája bez ohľadu na ich viac či menej zjavnú ideologickú provenienciu reflexia vnímania času ako „ohnutého“, súčasne roztiahnutého i statického, a priestoru ako nemilosrdne ohraničeného. Oľga Gluštíková to v roku 2020 vyjadrila v časopisecky publikovanej básni C-19: „lebo človek to je množina // lebo ostalo neupratané / nespláchnuté nedovarené či neumyté / ostalo nepovedané lebo // celá pandémia / trvala tri roky / a odohrala sa / v dvoch izbách“ (Gluštíková, 2020, s. 69). Dilatácia času spôsobená „vykĺbením“ sveta z jeho poriadku a narušenie individuálnej rutiny ostáva v podloží aj tých textov, ktoré sa usilujú o pevný časový rámec. V roku 2020 sa v druhom čísle časopisu Vertigo objavila rubrika Denníky z karantény (marec – júl 2020), ktorá obsahuje texty napísané na objednávku, voľne mapujúce životy autorov a autoriek v karanténach počas prvej vlny ochorenia. Texty sú rôznorodé: od viac-menej apelatívnych záznamov jedného dňa či situácie (Jana Bodnárová, Lenka Šafranová) cez solídne haiku inšpirované obľúbenými rockovými albumami (Marián Milčák) až po zápisky len marginálne súvisiace so zadaním (Dalimír Stano, Michal Tallo). Nájdeme tu tiež senzuálne pôsobivú poéziu Dominiky Moravčíkovej a lakonické básne Ivony Pekárkovej, ktoré je možné čítať samostatne, bez ohľadu na zadanie rubriky a s vedomím predchádzajúcej tvorby autoriek. Z podaktorých ostatných textov vystupuje nečakaná obyčajnosť, ak nie priam banalita. Váhu a zmysel by im mali dodať okolnosti vzniku – v inom čase by azda nemuselo byť podrobne a datovane zaznamenané a publikované, že Mila Haugová objavila online nákupy (Fraktál, č. 3/2020), Michal Tallo prežil rozchod a Dalimír Stano sa vrátil z liečebne.

Pripomeňme si rozdiely medzi samotou, osamelosťou a izoláciou: postupujeme od momentálneho neutrálneho stavu človeka bez ľudskej spoločnosti cez subjektívnu premennú, ktorú charakterizuje nepríjemný pocit nedostatku ľudských vzťahov či kontaktov až po závažnou situáciou vynútené dočasné vyradenie človeka z medziľudských interakcií (Čavojová – Brezina – Ballová Mikušková, 2021, s. 84 – 89). S vedomím tejto hierarchie a jej rozmerov počas pandémie možno povedať, že sledovaná poézia a denníkové záznamy dokumentujú z veľkej časti ruptúry v každodennom živote ľudí, ktorých izolácia uvrhla do vyhroteného pocitu osamelosti, kým u iných, ako Šípková či Hotra, izolácia splynula s bežnou samotou a len málo zmenila ich osamelosť.

Úzkosť, smrť

S prevrátením poriadku sveta počas pandémie súvisia dnes mnohorozmerne mapované pocity úzkosti, ohrozenia či strachu. V týchto súradniciach načrtáva obraz izolácie a neznámej hrozby Mirka Ábelová v zbierke Dom. Zaoberá sa témou domu a domova, v jej kontexte v tretej časti vykresľuje domov ako vynútené útočisko pred inváziou myší. Jej následky sú metaforickou artikuláciou každodennej reality v pandemických karanténach: „naše deti budí / pohrebný pochod z miestneho rozhlasu // tlačí sa pomedzi okenné rámy / ako sladkastý zápach / skazeného mäsa // deti plačú / nerozumejú oznamom / ani číslam / no cítia hudbu // dnes opäť hlásia / koľkí umreli // koľko myší posilnilo pozíciu // bránime deti pred svetom / pred chorobu / pred myšami / pred pohrebmi / pred pochodmi“ (Ábelová, 2022, s. 123). Podľa Ábelovej je dôsledkom ohrozenia obmedzenie životného priestoru a následná rastúca vzájomná nedôvera ľudí. Domov sa postupne stáva nepríjemným stiesneným miestom, z ktorého nemožno uniknúť. Vonku sa síce rozprestiera voľný svet, je však prázdny, zúfalý a nepredvídateľný. Situácia nemá riešenie, autorka ponúka len bezútešnú víziu: svet je v permanentnej kríze, určuje ho cyklus nikdy nekončiacich ohrození, ktorým sa nedá nijakým spôsobom uniknúť. Jej myšia apokalypsa sa v mnohom podobá známemu zombie variantu, častému filmovému a literárnemu trópu, v kultúrno-psychoanalytickom povedomí neraz symbolizujúcom devastujúcu hrozbu bez vôle, motivácie, vedomia, svedomia a zmyslu, pričom jeho platnosť je relevantná aj pri „neviditeľných“, napríklad epidemických hrozbách (Khan – Huremović, 2022, s. 39 – 40). Žáner zombie hororu evokuje záver cyklu básní: zdanlivo sa dá pred nebezpečenstvom len donekonečna unikať, no je možné vydať sa mu napospas. Protagonistka cyklu sa v geste vrcholného zúfalstva zabarikáduje vo vlastnom dome a čaká, kým hrozba dostane aj ju: „obkľúčili nás / okná i dvere sme utesnili vlastným strachom / deti možno navždy uspali / čakáme, čo bude / zostala len láska k sebe / a nenávisť / k nim“ (Ábelová, 2022, s. 131). Skutočným ohrozením je v konečnom dôsledku strata medziľudského porozumenia a degradácia vzťahov – myšia horda či pandémia sú ich následkom, zástupným problémom.

Za pozornosť stojí, aké malé množstvo textov sa priamo konfrontuje so všadeprítomnou smrťou, nielen s vágnym pocitom konca či apokalyptickými vidinami. Kým španielsku chrípku, ktorá naštrbila vieru v zmysel smrti ako najvyššej obety, v modernistickej literatúre často reprezentovala škála zmyslových stretov s umieraním či obraz vstávania z mŕtvych (Outka, 2020, s. 6 – 9), obraz ochorenia COVID-19 v slovenskej poézii akoby odmietal zohľadniť smrť ako najzávažnejší dôsledok pandémie. Dotyk so smrťou vykresľuje v dvojici básní Dana Podracká v zbierke Posuvné dvere. V básni Dron z Ostrova jeleňov ide o masový hrob pozorovaný z dronového záznamu, o básni Provizórna márnica na klzisku obchodného domu v Madride vypovedá už názov. Hoci v oboch stret so smrťou teleportuje poetku do duchovných výšin, poukazuje na narušenie poriadku dokonca aj v umieraní a obnažuje jeho súčasnú groteskne nedôstojnú podobu: „Zdravotná sestra hovorí z dimenzie krajného vyčerpania, / že keď musí odpojiť pľúcny ventilátor, / cíti sa ako anjel smrti // Posledný dotyk má nitrilové rukavice / Niet kam dávať telá“ (Podracká, 2022, s. 27). Smrť je masová, odľudštená, vzdialená: v prvom texte sledujeme smrť cez dron, v druhej cez spravodajstvo. U Márie Bátorovej je strach zo smrti vyjadrený elegicko-apokalypticky, no kde-tu nadobúda aj konkrétnejšiu podobu v motívoch detí, v obrazoch vnučky sledujúcej správy o masových hroboch či v úvahách o budúcnosti tých, ktoré prídu po nás: „Životy žien / Šťastné ktoré nerodili / Aj toto je v Písme / Pre čas Apokalypsy [...] Máme začať ľutovať / životy našich detí / a detných detí / si vyčítať?“ (Bátorová, 2022, s. 38).

U Jána Buzássyho predstavuje návšteva cintorína počas uvoľnenia protipandemických opatrení paradoxne moment vydýchnutia a životnej reflexie. Symbolika priestoru, v ktorom sa život stretá a splýva so smrťou, prekračuje v autorovom stvárnení počas druhej vlny pandémie do každodenného života. Smrť sa stáva všadeprítomnou, neoddeliteľnou od života: „V medzičase, keď vlna povolila, / išli sme k hrobom, kvôli úprave. / Ten veľký priestor, naplnená chvíľa, / i možný koniec, všetko sálavé. // Už ďalej druhá vlna všetko metie / v úspornom režime. / Sme ešte stále na tom istom svete, / alebo tu už ležíme?“ (Buzássy, 2022, s. 97). Šípková k téme pristupuje so šibeničným humorom. V básni Pandémia zúri prítomnosť smrti vykresľuje prostredníctvom obmedzenia pohybu na okres, keď jedinú možnosť na výlet pre ňu predstavuje návšteva galantského cintorína namiesto seredského. Keď píše, že „je tam málo živých ľudí / a svätý pokoj od korony“ (Šípková, 2021, s. 79), výstižne tým aktualizuje starú pravdu, že pod lampou je najväčšia tma: únik pred smrťou a bezpečie hľadá tam, kde je smrť za normálnych okolností prítomná nepretržite.

Satira

V knihe krátkych básní Martina Vladika Koronavírus sa ideologický rámec pandémie naplno rozkrýva v radikálnejšej podobe. Vo Vladikovom poňatí je pandémia neprekvapivo tiež božím trestom. Básnik sa dožaduje pokory, ktorou by ľudstvo vykúpilo svoje previnenia voči božiemu poriadku: „Iba pre svoje hniezdo / bol si mudrcom / Umrela pokora? / Dotyky človeka? / Načo? / Stačilo čumenie do mobilov // Boh videl / Boh sa pozerá / Svoju nahnevanú tvár / ukázala matka príroda // Zostali opustené námestia / opustené kostoly / preplnené špitály // Boh sa však pozerá / do preplnených obydlí / Človeka / Sídli v nich panika“ (Vladik, 2021, s. 10). Na druhej strane si autor vyrovnáva účty so slovenským zdravotníctvom a medicínou ako takou: „V zarúškovanom svete / rakovinotvorné bunky / vďaka tridsaťpäť percentnému / nedostatku kyslíka / majú hody / Zarúškovaní / kašeľ / dusenie / mdloby na ulici / v zarúškovanom svete / Zarúškovaní“ (Vladik, 2021, s. 15). V  kontexte takto načrtnutého myšlienkového sveta neprekvapí, že si autor nezabudne kopnúť aj do Ameriky, Maďarov, mobilov či čipovania: „Na celom svete / začipujú / mačky / psov // Budú nasledovať národy? / Vivat roboti! / Vivat Big Brother“ (Vladik, 2021, s. 35). Kniha chce byť brisknou vlasteneckou kritikou súčasných hodnôt, západnej civilizácie, politikov a zle fungujúceho zdravotníckeho systému, no v konečnom dôsledku ide o nevtipný prejav ignorancie, šovinizmu a iracionality. Vladikova kniha je súčasťou radikálneho a populistického politického diskurzu, zaraďujúceho pandémiu do siete štátnych sprisahaní, ktorých cieľom je totálna kontrola nad obyvateľstvom (Žižek, 2021, s. 100).

K poézii, ktorá sa s pandémiou vyrovnávala prostredníctvom humoru a satiry, patrí kniha aforizmov Ondreja Kalamára Drobnosti flajstrov. Texty venované pandemickým časom si rovnako uťahujú z ľudskej hlúposti i politických aspektov karantén, ich najčastejším cieľom je hromadné testovanie, očkovanie a zosmiešňovanie stereotypov okolo nich. Účinné aforizmy si, samozrejme, pýtajú istú mieru zovšeobecnenia a redukcie, nemali by však byť plytké – a niektoré z Kalamárových také sú. V kontexte satiry možno spomenúť aj zošit Kamila Zbruža Naživo, typicky zbružovský výtvor s tromi stranami. Obsahuje dve fotografie, ktoré majú rituálny náboj, pomenované Invokácia poézie a Evokácia básnika. Pochádzajú zo Zbružovho vystúpenia Multikrst na festivale Vlna naživo 2019 so sprievodom „tanečného súboru“ Electric Sabina. Okrem autora zobrazujú aj troch hudobníkov v bielych ochranných kombinézach. Zmyslom tu je akési „prorocké“ uvedenie týchto troch postáv z roku 2019 do kontextu pandémie, ktorá na čas vylúčila živé vystúpenia z verejného života. Kontrapunkt k živému vystúpeniu tvorí fotografia z druhej strany: certifikát o negatívnom teste na COVID-19 s podtitulom Produkcia povolená.

V azda najbystrejšej básnickej analýze pandémie sa Dominik Želinský v šiestich krátkych básňach z knihy Teórie osobnosti prihovára čitateľovi glosátorsky lakonickým hlasom. V prvej sa ironicky zadúša nad nápadom písať si pandemický denník ako nad čímsi jedinečným. V ďalších textoch Želinský napríklad paroduje anotáciu knihy, konšpiračného trileru s hororovými prvkami, pričom implikuje, že pandémia je v jadre pomerne obyčajnou záležitosťou, nepredstavuje zásadné vykĺbenie z poriadku sveta, a preto je možné hyperbolizovať ju a domýšľať napínavým príbehom. Ironicky využíva superlatívy pri hodnotení albumu hudobníčky Katarzie „s témami lásky a osamelosti / na prahu tridsiatky // a digitálneho smútku // ktorý je nám dnes / a obzvlášť dnes / taký blízky“ (Želinský, 2021, bez paginácie) či pri opise výstavy v bratislavskej Kunsthalle, plochy naaranžovanej ako rozhádzaná izba, ktorá predstavuje „originálne konceptuálne dielo / nádejného absolventa / a originálnu reflexiu života v karanténe / či tzv. lockdowne“. Konceptuálne dielo z predošlej básne opisuje mimo kontextu výstavy ako „hyperrealistickú kompozíciu / objektov dennej spotreby / uložených náhodne na podlahe“. Môže byť rovnako umeleckým dielom, podľa názvu obrazom doby, ako aj obyčajným izbovým neporiadkom, z dlhých karanténnych chvíľ aranžovaným až do podoby realistickejšej ako stenami bytov a plotmi ohraničená realita pandemickej doby. Želinský v básňach paroduje rôzne druhy metajazyka a paratextov – v tomto prípade kanonáda prídavných mien s pozitívnymi konotáciami vypuklo ironizuje bezobsažnosť hodnotenia diela, ktorého prednosťou je, že prijímateľ sa s ním môže ľahko stotožniť. Je to súčasne skepsa z umenia redukovaného na čo najplochejšie zobrazenie univerzálnych skúseností – pandémia je tu presne tá skúsenosť, ktorú akoby všetci prežívali totožne, bez odtieňov.

Hodnotová pandémia

Epidémie moru či španielskej chrípky prirodzene našli vo svojej dobe odraz v umení. Španielska chrípka sa k pandémii COVID-19 približuje nielen čo do príbuznosti vírusového kmeňa, ale aj dopadov na spoločnosť. Markantným výrazom v umení počas epidémie španielskej chrípky bola úzkosť, osamelosť, prázdnota v urbánnom prostredí – čo nám iste pripomenie zábery vyľudnených miest v médiách na počiatku pandémie. Tieto pocity však neboli spôsobené výlučne pandémiou, boli naviazané na život modernistického človeka v civilizácii a urbánnom prostredí. To isté možno povedať o pandémii COVID-19: ako píše Slavoj Žižek, často sme čítali, že pandémia všetko zmenila, pričom sa zároveň nezmenilo nič, pretože pandémia iba zvýraznila to, čo už bolo v spoločnosti prítomné (Žižek, 2021, s. 101). Sociálne nerovnosti a environmentálne problémy, pocity samoty, izolácie a úzkosti existovali už predtým, počas epidémie odrazu prehovorili v novom kontexte.

Spomenuté básnické knihy pristupujú k pandémii z rozličných hľadísk, väčšina ju vníma ako zásadnú udalosť, ktorá narušila status quo a odhalila nutnosť spoločenskej zmeny. Výnimkou je Želinský, nie náhodou sociológ. Práve on v trse básní precízne reflektuje paradoxnú situáciu, keď pandémia radikálne zmenila každodennosť, no vôbec nezmenila spoločnosť. Ak Žižek tvrdí, že pandémia sa v základe prejavila skôr ako kultúrna vojna kvôli súboru hodnôt a tomu, ako rozdielne vnímame hodnotu ľudského života (Žižek, 2021, s. 4), slovenskej poézii poskytla pandémia príležitosť, aby preukázala, akým skutočne pestrým a v niektorých prípadoch vrcholne bizarným súborom hodnôt dokáže disponovať.

Pramene:

Ábelová, Mirka: Dom. Bratislava: Brak, 2022.

Ágg, Andrea: Muselo to prísť. Nové Zámky: Ingred, 2020.

Bátorová, Mária: Moment na Moment. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2022.

Buzássy, Ján: Reči bokom. Bratislava: Petrus, 2022.

Daniš, Miroslav: Bez rúška na duši. Bratislava: OZ Hlbiny, 2021.

Denníky z karantény (marec – júl 2020). Vertigo, 2020, roč. 8, č. 2, s. 47 – 59.

Gluštíková, Oľga: Y, C-19. Rozum, 2020, roč. 2, č. 12, s. 68 – 69.

Hotra, Peter: Blúdenie telom. Nová Baňa: ejj-art, 2022.

Kalamár, Ondrej – Lipták, Fero: Drobnosti flajstrov. Bratislava: Petrus, 2022.

Kolibecký, Jozef: 2020 a iné dni. Enribook, 2022.

Petrarch, Francesco, 2005. Letters on Familiar Matters (Rerum Familiarium Libri). Vol. 1: Books I – VIII. New York: Italica Press. Preklad Aldo S. Bernard; preklad úryvku z angličtiny V. N.

Podracká, Dana: Posuvné dvere. Kordíky: Skalná ruža, 2022.

Šípková, Ružena: Moje srdce hrá na rozladených bicích. Trnava: Libros, 2021.

Vladik, Martin: Koronavírus. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2021.

Vráblová, Timotea (ed.): Citara svätých. Antológia zo slovenských prameňov cirkevných a duchovných piesní 16. – 18. storočia. Bratislava: Kalligram – Ústav slovenskej literatúry SAV, 2014.

Zbruž, Kamil: Naživo. Bratislava: OZ Vlna/Drewo a srd, 2021.

Želinský, Dominik: Teórie osobnosti. Bratislava: Brak, 2021.

Literatúra:

Čavojová, Vladimíra – Brezina, Ivan – Ballová Mikušková, Eva: Ako lockdown ovplyvnil naše sociálne vzťahy?. In: Brezina, Ivan – Čavojová, Vladimíra (eds.): Prečo ľudia potrebujú krízy? Psychológia spoločenských zmien. Bratislava: Premedia, 2021.

Khan, Sameer – Huremović, Damir: Psychológia pandémie. In: Huremović, Damir (ed.): Psychiatria pandémie. Reakcia duševného zdravia na prepuknutie infekcie. Nové Zámky: Psychoprof, 2022. Preklad Katarína Jandová.

Outka, Elizabeth: Viral Modernism. The Influenza Pandemic and Interwar Literature. New York: Columbia University Press, 2020.

Žižek, Slavoj: Pandemic! 2: Chronicles of a Time Lost. New York: Polity Press, 2021.

(VIliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)