V slovenskej literatúre posledných rokov vyšlo viacero beletristických kníh, ktoré spája záujem o minulosť, no s tradičným historickým románom už nemajú alebo nechcú mať veľa spoločného. Ide o žánrovo a druhovo pomedzné diela, ktoré vychádzajú z faktov a zároveň využívajú rozprávačské postupy fikčnej prózy. Minulé chcú sprítomniť súčasným jazykom, väčšinou prostredníctvom transformácie do aktuálne zrozumiteľného príbehu. Nevyrovnávajú sa len s nepriazňou predchádzajúcich dôb, keď mnohé tragické, mocenským reprezentáciám nevyhovujúce udalosti a osobnosti boli vytláčané do zabudnutia, ale aj s informačnou presilou, charakteristickou pre súčasnosť. Beletrizácia minulosti je jedným zo spôsobov, akým sa má umlčanému vrátiť hlas. Ide o amplifikačný, teda „zosilňujúci“ či „ozvučujúci“ postup, ktorý má zabezpečiť zvolenej udalosti a jej aktérom väčšiu „spoločenskú rezonanciu“.
Pokúsim sa zhodnotiť účinnosť takejto amplifikácie beletristickými postupmi v štyroch prózach vydaných v uplynulých dvoch rokoch. Ich zameranie na minulosť signalizuje už žánrové vymedzenie. V prípade Šiestich cudzincov Mareka Vadasa ide o určenie približné a skôr obrazné („mozaika dejinnej kauzy“), ďalšie tri knihy sú charakterizované konkrétnejšie: Onderčaninovu Utópiu v Leninovej záhrade vydavateľ anonsuje ako „historický dokumentárny román“, Uzol. Vojnový príbeh Nových Zámkov Mareka Hudeca ako „dokumentárny román“ a Gruskovej Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej ako „umeleckú reportáž“ zameranú na „hľadanie stôp“. Rozprávania čerpajú námety z rovnakého obdobia (dvadsiate až štyridsiate roky minulého storočia), v každej knihe je prítomný a v niektorých akcentovaný tragický až katastrofický aspekt epochy, v rôznej miere sa všetky aktualizačne vzťahujú k súčasnosti. Odlišujú sa časovým, priestorovým i personálnym záberom, niektoré sú venované udalostiam s relatívne krátkym trvaním (dni, niekoľko mesiacov), ďalšie sú rozložené v desaťročiach. Ide o diela druhovo a funkčne oscilujúce medzi historiografickým a beletristickým naratívom.
Exkurz: minulosť v ponovembrovej slovenskej próze
Súčasťou ponovembrového „ducha doby“ bola orientácia na budúcnosť. Reprezentatívnym dielom tých čias sa stal Pišťankov román zo súčasnosti Rivers of Babylon (1991), ktorého prognostická dimenzia potvrdzovala spoločnosti jej smerovanie vpred. Táto orientácia zároveň vysvetľuje, prečo sa rozprávanie explicitne nedotklo Novembra 89: étos udalosti nebol tým, čo by postavy rozprávania potrebovali pre svoj ďalší život. O dva roky po vydaní prvotiny sa Pišťanek v titulnej novele knihy Mladý Dônč obrátil k minulosti, avšak k minulosti bez historickej dimenzie, ktorú stvárnil ako v mýte zakliatu tradíciu. Pre prítomnosť ju neoživil, iba dôrazne potvrdil jej vyprázdnenosť, nespojitosť s dobovým dianím, čím ju hodnotovo anuloval. Namiesto mýtu si ako predmet parodickej subverzie vybral Igor Otčenáš v próze Keby. Rýchle dejiny budúcnosti Slovenska (1998) naratív nacionalizujúcej historiografie, predovšetkým jeho vyprázdnený jazyk, ktorý už nemal súčasnosti čo povedať.
Väčšiu relevanciu pre slovenskú spoločnosť i prózu začala minulosť nadobúdať až po roku 2000. Čitateľský ohlas si získal román Pavla Rankova Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) (2008), kritická reflexia bola zdržanlivejšia. V prípade tejto knihy sa objavila otázka, či tradičný historický román s fiktívnym, do všeobecného dejinného rámca vsadeným modelovým subjektom dokáže sprostredkovať minulosť účinnejšie než historiografia. Autori relevantnejších próz venovaných minulosti si v nasledujúcich rokoch ako východisko volili skôr fakt, ľudí, ktorí boli, a udalosti, ktoré sa naozaj udiali. Často pritom znejasňovali hranicu medzi fikciou a skutočnosťou. Najvýraznejším výsledkom tohto prístupu je historický román Silvestra Lavríka Nedeľné šachy s Tisom (2016). Po roku 2010 sa zároveň začalo rozširovať aj žánrové spektrum písania o minulosti, v priestore na pomedzí beletrie a literatúry faktu sa objavil dokumentárny román. Na túto situáciu rôzne reagovali aj autorka a autori troch vybraných kníh.
Vadas: od udalosti k umeniu
Medzi nimi predstavuje próza Mareka Vadasa Šesť cudzincov krajnú možnosť v prístupe k minulosti. Konkrétna udalosť spred takmer sto rokov, rasovo motivovaný pogrom, pri ktorom na jeseň 1928 v Pobedime pri Piešťanoch zavraždili miestni Slováci šesť Rómov, je iba východiskovým podnetom k voľnej rozprávačskej kreácii. Miesto činu, páchateľov ani obete rozprávač bližšie nekonkretizuje a historický kontext rozprávania programovo rozostiera, absentujú signály, ktoré by umožnili príbeh zasadiť do konkrétnej doby. Keby na udalosť neodkazovala anotácia na obálke knihy, pre nezasväteného čitateľa by táto súvislosť bola v najlepšom prípade iba tušená. Autor neodkazuje na pramene a dobové svedectvá, vystačí si s východiskovým podnetom a presúva sa z histórie k literatúre, k modernistickej próze s výraznými prvkami literárnej fantastiky. V Šiestich cudzincoch uplatnil Vadas autorskú licenciu v miere, ktorou anuloval skutočnosť.
Zmienená literárnosť pritom nezvyšuje účinok rozprávania a vo vzťahu k látkovému východisku nemá alarmujúci účinok. Čitateľa nemobilizuje, skôr vytvára ochranný štít a neutralizuje pôsobenie tých niekoľkých neistých fragmentov skutočnosti, ktoré máme zatiaľ o pogrome k dispozícií, dielo presúva do autonómneho estetického systému literatúry s vlastnými pravidlami a kritériami hodnotenia. Nie je pritom rozhodujúce, že Šesť cudzincov nepatrí k vrcholným prózam slovenskej literárnej súčasnosti. Aj v prípade, ak by Vadas s takýmto prístupom k minulosti namiesto priemernej napísal mimoriadnu knihu, nebola by ani v nej pobedimská tragédia výraznejším spôsobom pripomenutá.
Možnosti umeleckej literatúry vo vzťahu k historickému faktu pritom nie sú malé, beletrizácia môže zdôrazniť pôsobnosť udalosti. V tejto súvislosti sa pripomína próza Trumana Capoteho Chladnokrvne (1966). Začala sa rodiť ako reakcia na novinovú správa o záhadnom, na prvý pohľad nemotivovanom zločine. Na jeho miesto sa prozaik vybral v čase, keď páchatelia ešte neboli známi a emocionálna radiácia udalosti rozkladala miestnu komunitu. Capote bol od začiatku pri pátraní, no nenapísal reportáž. Poznanému dal románový tvar bez toho, aby oslabil jeho faktický základ, a stal sa jedným zo zakladateľov nového žánru s trochu paradoxným názvom „nevymyslený román“ (non-fiction novel).
Onderčanin: nesamozrejmá minulosť
Vo vzťahu k Šiestim cudzincom prináša kniha Lukáša Onderčanina Utópia v Leninovej záhrade protikladný typ beletrizácie minulosti. Je dôkladnou, zdrojmi a výpoveďami pamätníkov podloženou komplexnou rekonštrukciou zložitého historického fenoménu, roztiahnutého v niekoľkých desaťročiach, situovaného do rozľahlého priestorového rámca s centrom v stredoázijskom Kirgizsku a zaplneného stovkami aktérov. Jadrom rozprávania je obdobie existencie družstva Interhelpo, roky 1925 až 1944, no autor sa venuje aj jeho prehistórii i osudom členov po zániku. Fungovanie družstva našlo ohlas už v medzivojnovej slovenskej literatúre (najvýraznejšie u Jilemnického), no vtedy tento príbeh ešte nebol uzavretý. Onderčanin ho už mohol rozprávať z perspektívy celku.
Pri porovnaní s ďalšími tromi knihami o minulosti vynikne Onderčaninova schopnosť historickej kontextualizácie. Utópia v Leninovej záhrade je plná odbočení k širším historickým súvislostiam, pričom ide o exkurzy netuctové, súvisiace s hlavnou výkladovou líniou a relevantné pre pochopenie aktérov. V knihe sa čitateľ nestratí, pri porovnaní s ostatnými je nielen informačne najbohatšia, ale aj najlepšie komponovaná, zvláda nápor faktov bez toho, aby rozprávanie stratilo plynulosť.
Onderčaninova kniha je medzi novšími slovenskými prózami o minulosti výnimočná aj v tom, že sa dokázala vyhnúť ideovému apriorizmu. Dve desaťročia utopického sociálneho experimentu približuje autor v ich problematickosti a nejednoznačnosti, citlivo a vecne zvažuje množstvo faktorov, ktoré rozhodovali o projekte a motiváciách jeho účastníkov. Podielnici utópie nie sú v autorovom podaní blázni ani ideologickí zaslepenci. Prehistórii Interhelpa dominuje postava Rudolfa Marečka. Akoby sa v tomto type charakteristickom pre obdobia radikálnych dejinných zlomov a kombinujúcom črty fantastu, vizionára, podvodníka a pragmatika personifikoval utopický charakter epochy.
Vymedzenie knihy ako historického dokumentárneho románu som najprv považoval za zavádzajúcu snahu napojiť knihu na popularitu tak románového žánru, ako aj dnes nadužívanej predpony „doku-“. Najprv sa zdá, že pri pokuse o žánrovo-funkčné vymedzenie by sme si vystačili s historickou reportážou alebo literatúrou faktu, najmä keď zistíme, že beletrizácia sa u Onderčanina takmer neprejavuje v poklesnutej imitácii tzv. umeleckého štýlu. V diele sa uplatňuje iný, hĺbkový typ epickosti. Podľa Maxa Frischa doménou epiky sú „priestory neznámeho života, nezažité priestory, svet, ktorý ešte nebol vykreslený, a stojí za zmienku ako fakt.... Epickosť spočíva vo vykreslení, v správe, nie v zúčtovaní...“ (Max Frisch: Denníky 1946 – 1949. Bratislava : Premedia, 2021). Takýmto „nezažitým priestorom“ je v Onderčaninovej knihe tak exotická stredná Ázia, ako aj utópia, ku ktorej sa účastníci projektu chceli priblížiť. Epickú pôsobnosť v knihe nadobúda aj dobre komponované dokumentárne pásmo diela, koláž šťastne vybraných úryvkov z korešpondencie interhelpovcov, dobovej tlače, memoárov, historických a beletristických prác i priamych výpovedí pamätníkov, potomkov zakladateľov Interhelpa. Dovoľujú tiež čitateľovi aspoň približne odhadnúť objem práce stojacej za knihou, aspekt, ktorý sám autor sympaticky nezdôrazňuje.
Hudec: tragédia mesta dvoch štátov
V historickej reportáži Uzol. Vojnový príbeh Nových Zámkov sprítomnil Marek Hudec niektoré paradoxy minulosti južných území dnešného Slovenska. Séria náletov na mesto v poslednom roku vojny akoby sa Slovenska týkala len okrajovo, veď Nové Zámky vtedy patrili Maďarsku. Zároveň vo veľkom, hodnotovo akcentovanom príbehu 2. svetovej vojny je bombardovanie aktom, ktorý prispel k víťazstvu dobra. Záujem o mŕtvych preto nebol taký veľký ako o obete nacizmu. Publikácia je cenná práve tým, že túto bipolaritu narúša a jedinečnú pamäť regiónu zaraďuje do širšie zdieľaných spoločensko-historických rámcov.
Pri rekonštrukcii udalostí autor využil ústne i písomné spomienky preživších a ich rodinných príslušníkov. V tejto vrstve je dielo presvedčivé. K relevantnejším častiam knihy patria aj kapitoly približujúce síce širší, ale stále ešte lokálny aspekt témy, teda životnú situáciu obyvateľov mesta po roku 1938 v horthyovskom Maďarsku a povojnovom Československu, najmä osudy miestnych Židov a teror šípových krížov po Horthyho páde na jeseň 1944. Publikácia je najcennejšia tam, kde sa drží regionálnej perspektívy.
K problematickým aspektom patrí jej rámcovanie. Z hľadiska pôvodného zámeru stačilo ostať na lokálnej úrovni, no autor sa rozhodol postihnúť aj širšie aspekty problematiky a zasadiť lokálne do globálne poňatých veľkých dejín. Dotkne sa mnohých aspektov témy, ktoré síce s udalosťou súvisia, ale vzhľadom na rozsah knihy a publicistickú formu spracovania nemôžu byť podané tak, ako by si zaslúžili: za všetky spomeniem právo porazených na vlastnú pamäť. Kniha je príliš rozsiahla vo vzťahu k jadru udalosti a zároveň príliš útla na to, aby obsiahla všetko, čoho sa dotkne. Predstavuje sympatický slovenský štandard reportážneho historizovania, jej nedostatky si uvedomíme pri čítaní špičkových diel historickej reportáže či literatúry faktu, ktoré tiež vychádzajú z oral history (Posledná bitka Cornelia Ryana, Atentát na Reinhardta Heydricha Miroslava Ivanova). K najpodarenejším častiam nepatria ani priame vstupy osoby autora, najmä záver, kde píše o okolnostiach vzniku diela. Akoby sa už pripravoval na očakávané rozhovory, ktoré by mali nasledovať po vydaní. Naopak, časti venované starej mame sú kľúčové pre pochopenie autorových motivácií i zámeru a do knihy patria.
Popri všetkých výhradách je Uzol relevantným príspevkom k uchovávaniu a rozvíjaniu regionálnej pamäti. Sympatie vzbudzuje autorov nesamozrejmý záujem o svet predkov a minulosť ich priestoru.
Grusková: minulosť šitá na mieru sebe a prítomnosti
„Ako to napísať, aby to nebolo banálne a sentimentálne?“ (s. 211), pýta sa autorka Anna Grusková v závere knihy Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej. Nie som si istý, či našla odpoveď. Medzi vybranými prózami predstavuje jej publikácia hraničnú možnosť písania o minulosti. Kým Vadas sa od udalosti ako látkového podnetu odpútal smerom k literatúre, Grusková sa vydala opačným smerom. So zvoleným námetom sa stotožnila a dominantnou zložkou rozprávania urobila vlastný autorský subjekt. Anonsovaný žáner umeleckej reportáže to umožňuje, postava reportéra k nemu patrí. Nie je však cieľom, iba mediátorom niečoho dôležitejšieho než on sám. Pri hodnotení knihy je vzťah autorky a protagonistky kľúčový. Jadrom rozprávania je zhruba šesť posledných rokov života literárnej historičky, hungaristky, stredoškolskej profesorky, predstaviteľky ženského hnutia a po potlačení Povstania zavraždenej odbojárky Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej. Tieto charakteristiky sú východiskom ideového rámca diela, opakovane sa v ňom vyzdvihujú hodnoty ako vzdelanie, kultúra, demokratizmus, rodová rovnosť a antitotalitarizmus. Historicky je rozprávanie situované v režime vojnovej Slovenskej republiky, ktorý spomenuté hodnoty popieral, lokálnym rámcom je Banská Štiavnica, osobnú situáciu protagonistky určuje vzťah s maliarom Edmundom Gwerkom.
Pre umeleckú reportáž typická literarizácia sa v rozprávaní uplatňuje kombináciou viacerých postupov. Patria k nim narúšanie chronológie výkladu a jeho rozdrobenie do mozaiky krátkych výjavov, monológy, v ktorých veľký priestor dostávajú kurzívou vyznačené úryvky, pravdepodobne z korešpondencie (na topornosť tohto postupu upozornil Martin Makara, viď https://plav.sk/node/274), aktualizácia prítomným časom, potlačenie väzby na zdroje a výrazovo-štylistický aspekt rozprávania. Literarizácia prostredníctvom jazyka sa autorke nepodarila, aj najjednoduchšie opisy sú plné klišé a namiesto zmyslovej evokácie svet diela banalizujú. Keď píše o okolí Štiavnice, tajchy sú „slávne“, Klinger „ikonický“ (s. 12), cesta lemuje tajch „malebne“ (s. 13), Sitno je „bájne“ (s. 40) a chata na jeho vrchole „osamelá“ (s. 41).
Skusmo nadhodené, ale vecne nedoriešené sú viaceré problémy Gwerkovej biografie. Skutočnosť, že sa jej po skončení štúdií nepodarilo zostať na pražskej katedre histórie, pripisuje Grusková aj tomu, „že bola žena“ (s. 24), rovnakú motiváciu nachádza za posudkom, ktorým historik Daniel Rapant odmietol protagonistkinu habilitačnú prácu. Tieto predpoklady stoja na tom, ako vec videla Gwerková, druhá strana sporu priestor nedostane. Na pochopenie peripetií akademického účinkovania je potrebné zvážiť spoločenskú a predovšetkým politickú brizanciu histórie a hungaristiky ako „expertných vied“ v medzivojnovom Československu, teda sprítomniť širší než osobný kontext. Autorka knihy zmieňuje, že často zažila to isté, čo jej protagonistka: problémom s obhajobou svojej doktorandskej práce venuje Grusková samostatnú kapitolu, v jej závere sa nezabudne pochváliť vlastnou skromnosťou („titul používam iba výnimočne“, s. 31 – 32). Autorkino porozumenie Gwerkovej ide tak ďaleko, že dokáže povedať, ako by nebohá zareagovala na výsledok súčasných prezidentských volieb: „Alžbeta Göllnerová-Gwerková by sa tešila“ (s. 43).
Dielo je tak zložené z dvoch rozprávačských línií a nie je zrejmé, ktorá má byť hlavnou, či autorka chcela téme slúžiť, alebo si ňou poslúžiť. Grusková ako postava svojho rozprávania často a niekedy dosť rušivo prekrýva Gwerkovú. Autorkinu prítomnosť v knihe možno vysvetliť empatiou, predpokladom vzájomnej podobnosti či spriaznenosti s Gwerkovou („som ako ona, ona bola ako ja“). Celé to smeruje až k trochu mysterióznemu prelínaniu identít: „Napísalo to Alžbeta Gwerková vo februári 1939 alebo ja teraz?“, pýta sa Grusková na strane 75. Explicitným biografizmom sa Tichý pobyt. približuje k ja-písaniu, k jednej z aktuálnych línií domácej prózy, ale aj k poetike sociálnych sietí – a vzďaľuje minulosti. Pre Gruskovej vzťah ku svetu je charakteristická bezprostrednosť až naivná, dobre ju vystihuje názov kapitoly Kochanie a sled slovies, ktoré dojmy posúvajú dopredu: „užívam si... bezstarostne sa vznášam... žasnem“ (s. 76). Skutočnosť je tu neustále estetizovaná, niekedy až za hranicou vkusu: zápisnica o exhumácii Gwerkovej z hromadného hrobu v Kremničke autorke pripadala „ako báseň“ (s. 173). Prozaická podobizeň hlavnej postavy potom pôsobí skôr farbotlačovo idealizovane než životne presvedčivo, trochu ako kolorované fotky v obrazovej prílohe knihy.
Tichý pobyt je príkladom aktualizácie, ktorá berie minulosti hĺbku a vyberá z nej práve to, čomu môže dnešok bez námahy porozumieť: zdanlivo nadčasové hodnoty zúročiteľné v prostredí, ktorému je publikácia určená. Všetko nejasné a problematické ide bokom, alebo sa milosrdne zahovorí, aj otázky, ktoré sa vyslovene ponúkajú: nedostala Gwerková miesto na štiavnickom gymnáziu po niektorom z českých profesorov, ktorí museli odísť zo Slovenska po vyhlásení autonómie? Iba citový, nepochybne úprimne a najlepšími úmyslami dotovaný prístup na zvládnutie určitých tém, ku ktorým patrí aj osud Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej, nestačí. Zvolený žáner umeleckej reportáže v tomto prípade viedol k oslabeniu minulostného rozmeru a pôsobnosti publikácie. Gruskovej kniha môže byť však podnetom pre ďalší výskum. Vyplýva z nej, že napriek žalostnému stavu pozostalosti Gwerkovcov – je autorkinou zásluhou, že túto skutočnosť v knihe pripomenula a zosobnila – je ešte dosť možností, ako prehĺbiť poznanie v tejto oblasti.
Pôsobivosť štyroch prozaických kníh venovaných minulosti je odlišná. O tom, do akej miery úspešne sa podarí literatúre sprítomniť minulosť, rozhoduje viacero faktorov. K dôležitým patrí neošúchanosť témy, ale aj úsilie, ktoré autor vynaložil pri pátraní po zdrojoch a pri rekonštrukcii predmetu svojho záujmu, to, či sa mu podarilo objaviť niečo doteraz nepoznané. Samostatným problémom je pôvodnosť výsledného obrazu minulosti, vrátane jej interpretácie a zhodnotenia. Ten môže mať očakávanú, dnešku konvenujúcu podobu, môže však aj prispieť k posunu ustálených predstáv, výnimočne aj k zmene hodnotiacej perspektívy. Uplatnenie prostriedkov umeleckej literatúry pri rekonštrukcii minulosti má svoje špecifiká. Na rozdiel od fikcie by na seba nemali upozorňovať a prekrývať tému, pričom požiadavka diskrétnej „neviditeľnosti“ platí aj pre exponovanie autorského alebo rozprávačského subjektu.
O knihách Vadas, Marek: Šesť cudzincov. Levice: KK Bagala, 2021; Onderčanin, Lukáš: Utópia v Leninovej záhrade: Československá komúna Interhelpo. Žilina: Absynt, 2021; Hudec, Marek: Uzol. Vojnový príbeh Nových Zámkov. Žilina: Absynt, 2022; Grusková, Anna: Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej. Banská Bystrica: Literárna bašta, 2022.
(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 1943x