Dom je v literárnych dejinách zásadným priestorom s polymorfným obrazným potenciálom. Objavuje sa v názvoch mnohých slávnych diel viažucich na seba nielen priestor, ale i čas. Práve dom umožní pozrieť sa napríklad na jednu generáciu v jej premenách, uvedomiť si pominuteľnosť prostredníctvom predmetov, ktorých sa roky dotýkajú rôzni obyvatelia toho istého príbytku, hoci sa niektorí z nich nikdy nestretli. V poézii sa tento priestor ešte viac „rozdrobuje“, dôležitým sa stáva každý jeho detail – kúty, zásuvky, truhlice či skrine. Podľa Gastona Bachelarda je dom privilegovaným bytím „intimity vnitřního prostoru“, „naším prvním vesmírem“ (Poetika prostoru, 2009. Praha: Malvern, s. 29 – 30). Nepochybujem o tom, že skúsená autorka Mirka Ábelová si uvedomuje široké pole asociácií týkajúcich sa tejto veľkej témy. Navyše, s priestorom domu sa u nej nestretávame prvýkrát. Stačí spomenúť zbierky Básničky pre domáce paničky (2016) a Večný pocit nedele (2018), ktoré domáce prostredie evokujú už v titule, pričom veľká časť básní je situovaná práve do priestoru izby (v druhej menovanej najmä detskej a nemocničnej). Taktiež poviedka Zázračný dom, ktorou prispela do zbierky vianočných príbehov Dohviezdny večer (2021), tematizuje spoločný priestor rodinného domu. Poetka zrejme uvažuje nad danou témou dlhšie a v jej tvorbe môžeme sledovať, ako motív získava funkciu symbolu či trópu. Mohli by sme predpokladať, že básnická zbierka s názvom Dom bude vyústením poetkinho pristavenia sa v čase a priestore domu, domova, domácnosti.
G. Bachelard by si zrejme v Ábelovej zbierke ani neškrtol, tak málo priestoru ponecháva poetka pre čitateľskú interpretáciu. Ani prajná fenomenológia či psychoanalýza si neprídu na svoje, ak len nechceme podľahnúť túžbe nadinterpretácie. „Dveře! Dveře, to je celý kosmos Pootevření“, zvoláva Bachelard a odkazuje tým na dialektiku otvoreného a uzavretého (Poetika prostoru, s. 220). Ľudská existencia je „pootevřené bytí“, zmieta sa medzi túžbou prejaviť sa a zároveň skrývať sa. V prípade lyrickej hrdinky, respektíve hrdiniek, v zbierke Dom a fikčných svetov, ktoré si prostredníctvom nich utvárame, máme dočinenia s dverami dokorán. Už základnú paralelu domu ako odrazu vnútorného stavu človeka poetka naservíruje hneď v prvých básňach jednoznačne až triviálne: „tento dom / taký zúfalý ako ja“ (s. 24). Pocit nedele strieda pocit domu, ale v tomto prípade gesto prevyšuje skutočnosť. Niektoré básne pripomínajú štylistické cvičenia na tému „čo pre nás znamenajú domovy“ (s. 68). Báseň ďalej pokračuje slovami: „čo pre ne znamenáme my / čo z nich robí nás / a čo sme my // kde je doma / a kedy to je // odkedy / na ako dlho // kto všetko má doma / kto nie“ (s. 68).
Pokiaľ v predošlej zbierke autorka vychádzala z osobnej skúsenosti a básne mali punc intimity, individuálnej a jedinečnej skúsenosti, hoci často podávanej preexponovaným výrazom, pri zbierke Dom sa nemôžem ubrániť pocitu, že autenticita je tu nahradená imitáciou, hrou na skutočnosť. Platí to predovšetkým o prvej časti zbierky s názvom Malvína P. Ulica parašutistov 3, ktorú považujem za umelecky najmenej presvedčivú. Zvolená optika lyrického „ja“ môže nabádať k čítaniu daných básní ako autentickej výpovede, čo sa však ukáže ako problematické. Témami tejto časti zbierky sú starnutie, samota a s nimi spojené dôsledky: alkoholizmus, úzkosť či depresia. Subjektka svoje východisko ozrejmí v prvých veršoch prvej básne: „už si presne nespomínam / kým som bola / keď som začala starnúť“ (s. 20). Pokračuje ošúchanými rekvizitami ako vínovočervený rúž a vráskami okolo hornej pery, aby báseň zakončila predvídateľnou pointou, ktorá až zvádza hrať sa s textom na dopovedanie. Len si to skúsme: „nespomínam si / kým som vtedy práve bola // no zastihlo ma to“ – doplňte si, v akom stave to subjektu zastihlo – áno, „nepripravenú“ (s. 20). Alebo báseň o poštovej schránke, ktorá hrdinku rozčuľuje, keď je prepchatá, ale aj vtedy, keď – ešte raz vyskúšajte uhádnuť pointu – „v nej vôbec nič nie je“ (s. 28).
So starnutím prichádza strata: dom prišiel o pána, žena o partnera a ostáva celkom sama so psom. Na ňom si občas vybíja svoju zlosť, hoci je zrejmé, že pre ňu ostal jediným spojením so svetom: „pes polámal aj tú jedinú ružu / čo sa mi podarilo vypestovať [...] vtedy som po dlhom čase konečne plakala“ (s. 33). V tomto kontexte sa objaví niekoľko esteticky pôsobivejších obrazov, silnie pocit akéhosi neuvedomelého či popieraného väznenia: „sledujem ich každý deň / potajomky / spoza záclony / a som taká rada / že tam s nimi nesedím“ (s. 39). Umocňuje sa prepojenie hrdinky a domu, aby spolu nielen starli, ale zažívali všetky otrasy, navzájom si ubližovali a opäť sa zmierovali, čo možno čítať ako náhradu vzťahu, ktorý subjektke chýba. Ako príklad možno uviesť slovné hračky s prerastaným viničom, slaninou a ružami z básne 2. Aj pôsobivé básnické obrazy však poetka dokáže oslabiť nefunkčným opakovaním, pri najlepšom ich variovaním: „ja a dom / prerastení / nestrihaní / ako ruže“ (s. 22). Opisy starnúceho domu rýchlo vyčerpajú svoju originalitu a postupne strácajú požadovaný efekt, pôsobia nežiaduco komicky: „ako prvé / povolili múry // praskliny v nich / cerili zuby / a vysmievali sa mi“ (s. 24); „dom sa mi rehoce“ (s. 37). Táto tendencia vrcholí v najslabšej a najdlhšej básni zbierky (15) v ktorej subjektka prichádza o rozum (logické vyústenie, ktoré možno prečítať aj ako dôsledok alkoholizmu): v grotesknej scéne súboja antropomorfizovaného domu a ženy je ich vzťah zakončený sériou zvolaní „zostávam tu! / toto je môj domov! / nikam neodchádzam! / budem tu s tebou až kým sa nerozpadneme“ (s. 45).
Nielen starnutie, ale aj téma samoty u mňa ostala bez emočnej odozvy, čo spôsobila najmä neinvenčnosť výrazu a „hra“ na pravdivosť. Zdá sa, že sama poetka si uvedomuje, že je potrebné zaplniť výpovede lyrickej hrdinky čímsi špecifickým, jedinečným, a preto civilnosť výrazu strieda expresívna metafora. Ábelová tu pracuje s pre ňu príznačnou telesnosťou a prvoplánovou expresívnosťou: „jazvy mám dodnes na rukách / nohách / kľúčnych kostiach / veľkých pyskoch // sú ako zrazenia z vojny“ (s. 25). Na inom mieste zase estetickú mieru prekračuje smerom k sentimentu: „dnes ráno som vstala / a myslela na walta whitmana / a jeho básne / tak veľmi mi chýbal“ (s. 30). „Rázne gesto“ (s. 48) sa osvedčí len v poslednej básni, ktorá aspoň čiastočne otvára možnosť viacznačného čítania v poslednom verši: „už si ani nespomínaš kedy“ (s. 48). Vypovedá nielen o zobrazovanom akte, o žene vstupujúcej do horúcej vody, ale odkazuje aj na prvú báseň a tému starnutia, presnejšie identifikácie momentu, keď začala starnúť. O čosi lepšie si poetka počína v druhej časti zbierky s názvom Miroslava B. Nová ul. 12. Aspoň v niektorých básňach sa dostávame aj hlbšie do „útrob“ domu – do vnútra subjektky, ktorému sme ochotní uveriť. Predtým prvoplánové obrazy a verbalizmus strieda náznak hlbšieho prepojenia problematiky domova s otázkami ľudskej existencie ako takej: „energia nevzniká nezaniká / premieňa sa z jednej formy na druhú / z bytu na dom / a podobne“ (s. 75). Takto chápanú tému oddielu navodzuje vstupná báseň s názvom o, ktorú považujem za najvydarenejšiu – rodina sa premiestnila z mesto do dediny, čo ale ani zďaleka neznamená len geografický posun: „medzi palec a ukazovák / uchop hlavu mestského človeka / zdvihni strechu paneláku / figúrku prenes [...] opatrne / neodtrhni ju“ (s. 63). Opäť môžeme konštatovať, že ide o „odvekú“ tému predovšetkým slovenskej literatúry, o protiklad dediny a mesta, ktorú stvárňuje ako osobnú skúsenosť. Trojčlenná rodina sa sťahuje do novostavby na dedinu, o ktorej má idealizované predstavy: „snažíš sa začuť / šťastné hlasy v záhrade / vás o pár rokov / kosačku v jedno sobotné ráno / psí brechot a výkriky gól“ (s. 70). Tie sa však čoskoro rozplynú. Dvere domu sa otvárajú aj doslova, lyrická hrdina sa usiluje začleniť do nového spoločenstva a v súlade sa naivnými predstavami o „čistom“ vidieckom živote si určí vyšší cieľ: „stávať sa dedinčankou / až na koreň / vyplieť sa // byť sama k sebe čistá / byť čistá“ (s. 77). Zdá sa, že zámerom bolo narúšať stereotypy, napríklad emočnými obrazmi vytriezvenia: „domáce / násilie na ulici / a ľudia naučení nevidieť // auto uprostred križovatky / údery namiesto výstražného trojuholníka“ (s. 83); „jedna z matiek vyloží dieťa z kočíka / vytiahne cédečko / skladačku / občiansky a päťeurovku / a v kočíku / narysuje čiaru“ (s. 82). Tie sa len prekrývajú ďalšími stereotypmi. Utvára sa obraz dediny ako presného opaku čistého bytia, dvere opäť nie sú pootvorené, pretože tu existuje len buď – alebo. Obraz dediny vyznie rovnako schematicky ako v minulosti – ako jeden organizmus bez individualizácie jeho členov: „keď sa bijú Cigáni, fízli nechodia, / skonštatuje trénerka // a potom všetci cvičia / akoby sa nič nestalo“ (s. 81). Jedinou „odbočkou“ je „novodedinčanka v planku“, ktorá myslí a koná inak, pričom „premýšľa / ako pomôcť žene / ako zabiť muža / ako privolať fízlov“ (s. 81).
Čo však považujem za ešte výraznejšie mínus tejto časti zbierky je neustála snaha o harmonizáciu, keď každá tenzia je utlmená: „keď vyjde nešťastie / priráta rušeň / a hneď sa cíti lepšie“ (s. 74). Túto tendenciu síce možno prečítať ako pud sebazáchovy hlavnej hrdinky, ktorej neostáva nič iné, len ostať a byť šťastná na mieste, ktoré si vybrala, a preto vždy bude vidieť nielen čierne, ale i svetlé možnosti svojich dní: „budú sedieť pri stole a v krbe oheň a pod stolom / žobrajúci pes / a ona bude dojatá alebo smutná alebo oboje / a on bude dojatý alebo smutný alebo oboje / majú svoje prízraky / a liekom je on – syn / a liekom je on – druhý syn / ešte kdesi v útrobách“ (s. 80). V konečnom dôsledku to však spôsobuje, že čítame nevyžiadané návody na život, modely, ako sa vysporiadať s každou situáciou. Môžeme len súhlasiť, alebo nesúhlasiť, opäť nič medzitým a nič potom. Nemusíme sa o subjektku obávať ani špekulovať, ako dopadne, láska a harmónia vždy zvíťazia, ako v predposlednej básni oddielu: „chýba mi mesto / hovorí muž // žena sa usmeje / pritúli sa k manželovi // aj mne / odpovie // zasvieti zelená / pohnú sa“ (s. 98). Následne prichádza bodka, ktorá zopakuje niekdajšiu túžbu, tentoraz ako dosiahnutú skutočnosť: „je sobotné ráno / v záhrade počuť / šťastné hlasy“ (s. 99).
Tretia časť zbierky, Chantal L. Ul. Za dedinou, bez popisného čísla, pokračuje v tematizovaní dediny, k problematike adaptácie sa pridáva sociálny status rodiny, ktorá zápasí s chudobou. Oddiel odkazuje na ťažké obdobie karantén: „hudobníkom zakázali hrať / speváčkam spievať / osvetľovačom svietiť [...] ani môj muž nemôže [...] pýtam sa potichu / čo mám teda dať deťom jesť / odpovedá potichu // neviem / asi tie myši“ (s. 125). Symbolom utrpenia rodiny sú myši. Tie chudobné nie sú, spokojne si nažívajú v starom dome a znepríjemňujú životy nájomníkov. Ide o lajtmotív, z ktorého sa stane zásadný problém zrkadliaci spoločenskú a rodinnú situáciu. Napriek niektorým vydareným textom (básne s číslami 13, 14 a 15) umelecké stvárnenie tohto motívu poetka nezvláda podobne, ako som naznačila v úvode: vydarí sa jej efektný obraz, ktorý potom rozvíja až do významového vyprázdnenia. Mnohé obrazy tak pôsobia improvizovane: „keď synček v noci nevie zaspať / pohladíme ho po vlasoch / a radíme: / počítaj ovečky, miláčik // keď zaspí, sedíme v obývačke / počítame mŕtve myši“ (s. 115). Prevahu náhodnosti nad koncepčnou prácou s myším motívom potvrdzuje aj záver zbierky, ktorý navracia do hry aj prvoplánové pointy: „obkľúčili nás / okná i dvere sme utesnili vlastným strachom [...] / zostala len láska k sebe / a nenávisť / k nim“ (s. 131).
Zbierke Dom chýba problém, hoci sú v nej mnohé až fatálne otázky týkajúce sa kvality ľudského života: samota, vzťahy, starnutie, sťahovanie, chudoba, partnerstvo, materstvo, susedstvo, životný priestor. V prvej časti sú však podávané nepresvedčivo, neautenticky, v druhej časti zase harmonicky tlmene a v tretej bez zjavného plánu tvoria len akýsi dodatok, aby celok zbierky tvorili symbolicky tri domy. Akoby si poetka položila otázku, akú veľkú tému ešte spracuje. Ak aj vychádzala z osobných alebo sprostredkovaných skúseností, filter, cez ktorý holú skutočnosť podáva, ich skrátka premenil na štylistickú skutočnosť, na slová, vety uložené vedľa seba ako domy v radovej zástavbe. Azda nevedomky svoju poetiku pomenúva v básni zo strany 72: „gýč / prijať prežiť zaznačiť“. Na tomto „manifeste“ je, paradoxne, viac ako gýč problematické slovo „prežiť“. Knižka upúta svojou vizuálnou stránkou, obsahuje ilustrácie až troch (!) známych umelkýň (Jana Farmanová, Katarína Janečková, Ivana Šáteková). Napriek tomu, že rozhodnutie použiť viac ilustrátoriek vnímam ako zbytočne veľkolepé gesto (vydavateľstva či autorky), možno hovoriť o troch originálnych umeleckých prístupoch na tému domu a domova a jedného nepresvedčivého umeleckého výkonu zo strany poetky.
(Eva Urbanová pôsobí na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku.)
- prečítané 2080x