Plav

Prozaické diela Anny Kiliánovej Blízka budúcnosť (2020), Laca Keratu Na okraji mojej hory (2020) a Karlosa Kolbasa Všetko alebo znič (2020) si z formálneho hľadiska pýtajú krátke porovnanie. Predstavujú totiž poviedkové súbory vydané v roku 2020 v rovnakom slovenskom vydavateľstve. Relevantnejším argumentom pre ich čiastkovú komparáciu je však vzťah tvorcov k možnostiam súčasnej poviedky a niektorým jej aspektom – k subjektívnemu rozprávačovi, výrazovej úspornosti, spôsobu konštruovania príbehov a reality, ako aj k schopnosti sústrediť sa na dôležité okamihy existencie či prítomnosť razantných a prekvapujúcich záverov rozprávania. Na okraji pozornosti by nemala zostať ani intenzita literárneho odkazu troch zbierok, teda schopnosť prozaikov vtiahnuť nás do ich sveta.

Blízka budúcnosť – inscenácia „zajtrajškov“

V súbore Kiliánovej poviedok absentuje jednoznačné tematické spojivo. Autorka zdanlivo obsahovo nikam nesmeruje, umelo nevytvára ani žiadne ďalšie explicitné konexie, ktoré by prepájali jednotlivé prózy.  Úplne to však  neplatí. Jednotlivé texty sa motivicky a trochu aj dejovo nepatrne kontaktujú a v tejto implicitnej hre na súdržnosť je kľúčový titul celej zbierky. Práve v ňom je uložené alternatívne uvažovanie o budúcnosti a jej možných verziách. Literárnosť Kiliánovej knihy je v tejto súvislosti závislá od rozličných fikcií, pri ktorých nemusí záležať na tom, čo sa aktuálne deje, ale skôr na tom, čo by sa eventuálne mohlo stať. Takýto autorský koncept si v prípade jednotlivých poviedok zbierky vyberá znaky absurdity, iracionálnosti, no nevyhýba sa ani občasným stratám jednoznačného hodnotového ukotvenia protagonistov. Väčšina z nich dokáže navonok prežívať harmonické momenty, no ani vtedy neustupuje z rozprávania ukrývaná neistota a znepokojenie. Toto všetko sa dostáva na povrch v drobných hyperbolách, absurditách či dokonca groteskách, ktoré nás môžu desiť, prekvapovať, prípadne aj jemne urážať. Kontakty na skutočnosť však autorka neruší. Vo väčšine próz je aktuálna doba východiskom jej projektovania budúcnosti, pri ktorej sa často pretláča do popredia aj hra so spektrom ukončenia epizód či celých príbehov. Poviedka Blízka budúcnosť realizuje takýto koncept prostredníctvom iracionálneho a zároveň desivého proroctva: „Jana nasadne do auta ako prvá. On ešte raz potiahne z cigarety a zahasína ju špičkou topánky. Otvára dvere, počuje zvuky v kríkoch. Otočí sa, ale nevidí nič. Pustí to z hlavy a sadá na sedadlo vodiča. Stále mám pred očami mŕtve telá. Iná budúcnosť nie je, pretože nič neurobím. Auto odchádza. Počúvam zvuky kolies na štrkovej ceste a hmyz, keď sa auto stratí z dohľadu. Prichádza Irma. Pýta sa ma, prečo tam stojím a či má zavolať taxík. Nepočúvam ju, viem, že o pár hodín ma zobudí telefón a v ňom sa ozve jej hlas, že Jana a jej snúbenec sú mŕtvi“ (s. 122). Okrem tohto individuálneho chápania budúcnosti tu nájdeme aj aktualizácie kozmických vízií: „Britská Vedecká spoločnosť vyhlásila stav blízky utópii. V spoločnosti ako takej vznikla silná potreba novej filozofie, ktorá by ľudstvo odvrátila od istej apatie“ (s. 52). Obe polohy prezentujú verzie životnej entropie a ontologickej hry. Nič nie je v jej fikciách nemožné. Kiliánovej Blízka budúcnosť tvorí napriek prvotnej heterogénnosti homogénny celok.

Na okraji mojej hory – poviedky, fragmenty, motivické nápady

Zbierka poviedok Laca Keratu Na okraji mojej hory je v porovnaní s Kiliánovej knihou priestorovo konkrétnejšia. Túto rovinu rozprávania predznamenáva už samotný titul, ktorý má v sebe niečo horizontálne (na okraji) a tiež vertikálne (mojej hory). Ešte jednoznačnejšia je geograficko-priemyselná dimenzia celej zbierky, lokalizovanej do okolia mesta Nováky, ktoré je hyperbolicko-groteskne zobrazené ako mikrosvet rozdelený na dve nepriateľské časti: „Zvláštne bolo, že ma oslovil, akoby sme my boli nejakí starí dobrí kamaráti. Pretože my chalani z chemickej sa nemáme čo baviť s chalanmi z baníckej, lebo baňoši sú baňoši a všetci sú tam hlúpi a ešte k tomu aj čierni od uhlia, a keď niekedy vyrastú, budú mať detiská s čiernymi jazykmi a zubami. Je úplne jedno, že u nás sa ťaží hnedé uhlie. A zase chalani z baníckej sa nemajú čo rozprávať s chalanmi z chemickej, lebo sú vraj gumoví gumáci s gumovými mozgami. A raz im ešte kyselina určite zožerie tie ich hnusné nosiská, ručiská, vypálené pehy na nose a spľundruje najmä pľúca. Takéto trápne, zlé vymyslené hlúposti na nás hovoria tí hlupáci baňoši“ (s. 7). Aj tento citát z úvodného textu upozorňuje na detského rozprávača. Charakteristické sú jeho špecifické reflektovanie sveta a predovšetkým jeho rozprávačská nedôveryhodnosť. Nielen preto sa variácie detských motívov v knihe opakovane vracajú. Kerata detskú perspektívu kladie do centra rozprávania, v iných prípadoch ňou celý naratív ozvláštňuje. Pohľad dieťaťa často konfrontuje s optikou dospelého, pričom práve v týchto stretoch je detská iluzívnosť detronizovaná. Tieto perspektívy dopĺňa neraz dopĺňa atmosféra priemyselného malomesta na periférii, rodinné obrazy a tiež individuálne príbehy. V nich plní dôležitú úlohu sociálna determinovanosť postáv, zasahujúca aj sentimentálnu, s dospievaním v socialistickom priemyselnom meste súvisiacu vrstvu rozprávania. Nejde však o literárny dokument, hoci sa tu nachádzajú autobiografické znaky. Iba občas Kerata využíva logické rozprávačské postupy, ktoré by vytvárali priamočiare príbehy. Oveľa výraznejšia je v zbierke asociatívnosť, zásadne modifikujúca syntax či lexiku. Autor sa však neusiluje o jazykovú exkluzivitu , skôr by sme u neho našli snahu o istú autentickosť. Pestrý a náhodný je aj výber rozprávačov, ešte pestrejší je rozsah jednotlivých próz. Niektoré sú krátkymi poviedkami, iné sú ešte kratšie a v krajných prípadoch ide skôr o fragmenty. Práve tie sa zameriavajú na výseky reality, vstupujúce do rozprávania bez akéhokoľvek upozornenia. Inokedy autor zvýrazňuje prekrytie skutočnosti fantáziou, pri ktorom dochádza k porušeniu fyzikálno-logických pravidiel. Pri takýchto poviedkach je zvýraznený moment prekvapenia. Sledujeme skôr motivické nápady tvorcu ako ucelené texty, vďaka čomu je celá zbierka próz epicky ešte nejednoznačnejšou.

Všetko alebo znič – tematicky rovnorodý spôsob písania

Poviedková kniha Karlosa Kolbasa Všetko alebo znič ponúka vecný a zároveň groteskno-drsný obraz slovenskej dediny. Dominujú v ňom postavy nezamestnaných alebo aspoň frustrovaných mužov, občas aj žien, žijúcich väčšinou zo dňa na deň. Autor zdôrazňuje sociálny rozmer zbierky. Protagonistom krachujú rodinné vzťahy, práca, istoty a ilúzie. Riešenia supluje alkohol. V takto zobrazovanom svete chýba životná perspektíva, ktorú hrdinovia strácajú pri náhodnom zbere dreva, železného šrotu, kontrole kotolne, podradnej práci v zahraničí alebo pri pravidelnom dávení na ulici, ako sa to deje v poviedke Útecha: „Keď sa všetci stratia v tme, vyleziem z priekopy, sadnem si na múrik a zapálim si. Toňa nie je žiadna svätica, no aj tak nemôžem uveriť, že je až taká suka. Každý piatok aj sobotu som ju odprevádzal z krčmy. Bol to rituál, trvalo to asi rok a nebolo to zlé. Niekedy sa dogrcala ona, inokedy ja. Raz sa ma opýtala, či by som s ňou nechcel chodiť, ale ja som jej povedal, že nechcem žiadne záväzky. Ale skôr si neviem predstaviť vzťah s babou, ktorá znesie viac chľastu ako ja“ (s. 73 –74, poviedka Útecha). Kolbasova zbierka próz sa teda zameriava na periférny svet, umiestnený medzi zabudnutím a definitívnym zánikom. Tento obraz však nie je depresívny, najmä vďaka rozprávačovi, ktorý sa netlačí do popredia, udalosti komentuje často iba z odstupu a občas nenápadne a prekvapujúco sformuluje základné tematické východiská próz: „V peci mi vyhaslo, musím vybrať popol. Založím oheň a napustím si do lavóra teplej vody. Postavím na pec klobásky, nech sa zatiaľ prihrejú. Hneď sa cítim lepšie, keď ponorím nohy do teplej vody. Celý čas premýšľam, aký je ten život nespravodlivý, keď jednému nadelí plným priehrštím a druhému len polená pod nohy. Posuniem hrniec na kraj pece, lebo voda zabublala a prská malé kvapôčky, poskakujú na rozžeravenej liatinovej platni a vzápätí sa vyparia“ (s. 14). Rozprávač tu ponúka myšlienkový odkaz, ktorý však vrastá do naratívne spomaľovanej pasáže vyplnenej opisom. Takéto časti v Kolbasovej zbierke kontrastujú s razantnými vyústeniami príbehov. Okrem tohto spôsobu ich uzatvárania využíva autor aj odlišné finalizácie rozprávania. Občas v nich chýba jednoznačný záver a celé rozprávanie zostáva v „nehotovej“ podobe. Autor predstavuje príklad, ako je dnes možné literárne rozprávať. Zobrazuje svet, v ktorom pravdepodobne rozhoduje jeho vlastná skúsenosť. Práve v nej môže tkvieť spôsob zobrazenia „skazeného“ vidieka, pričom takýto ideový koncept nie je v súčasnej slovenskej próze ojedinelý. Dejový spád je poviedkovej knihe Všetko alebo znič pomalý a postavám poskytuje čas na to, aby sa predstavili ako predstavitelia istých postojov. Zachytený svet však nie je stabilný. Kolbas ho zobrazuje ako špecifickú etnologicko-sociologickú „štúdiu“, vďaka ktorej sme vťahovaní do jeho literárneho  sveta.

Na pomedzí troch rozprávačských modelov

Dôležitým rozlišovacím a vo viacerých momentoch paradoxne aj zlučovacím znakom troch poviedkových zbierok je odsúvanie epickej dejovosti. Tento postreh nesmeruje k spochybneniu schopnosti prozaikov spádovo fabulovať. Poukazuje skôr na časté nedejové závery, namiesto ktorých sa do popredia tlačia spomaľované alebo skôr odložené vyústenia. V prípade Kiliánovej a Keratovej zbierky sú zároveň viditeľné reflexie prekrývajúce samotný dej. Obe diela v tejto súvislosti ponúkajú neraz iba zdanie hladkého zreťazenia epizód či dejového tempa. Zaujímavé je čitateľsky odolať prvému pohľadu, smerujúceho k fabulačne „hladkému“ čítaniu a počkať si na druhý pohľad, ktorý by mohol byť eventuálne ten podstatnejší. V tejto súvislosti by sa mohlo zdať, že Kiliánová a Kerata majú ako rozprávači radi hráčske modely, modely „akoby“. Svoje poviedky nechcú produkovať iba ako sled udalostí, v ktorom predchádzajúca je východiskom nasledujúcej a nasledujúca je uviaznutá v predchádzajúcej. Obaja tvorcovia sa každý svojím spôsobom obávajú ponechať svojich protagonistov iba akcii, akoby sa obávali o ich identitu a svojbytnosť. Prehnaná podriadenosť deju by z hrdinov vytvárala obyčajných hýbateľov príbehu. Najmä v Keratovej zbierke Na okraji mojej hory nachádzame skôr nejednoznačné typy postáv. Autor sa ich snaží predstaviť prostredníctvom ich nálad,  predstáv a spomienok. Každá zo sledovaných troch zbierok navyše disponuje protagonistami pohrúženými do vlastných, trochu banálnych melanchólií. Pozorujú dianie, od ktorého sa nevedia či, ako v prípade Kiliánovej zbierky, nechcú odpútať. Často sú tak trochu nedobrovoľnými aktérmi príbehu. Občas ich prenasleduje slabo identifikovateľný „neurčitý“ pocit, v hlave majú prázdnotu. V Kiliánovej Blízkej budúcnosti je to  vďaka tomu, že samotné postavy život z časového hľadiska neraz predbieha. Reverzný spôsob formovania udalostí je naopak prítomný v Keratových poviedkach. Charakterizuje ho elementárne napätie, realizované medzi spomienkou na detstvo a jeho aktuálnym sprítomňovaním. Iba zdanlivo predstavuje návrat do obdobia, ktoré by bolo ideálne a nespochybniteľné a v ktorom by malo všetko svoj poriadok a pevné miesto. V rozprávaní sa stretá autenticita prítomného okamihu s odstupom, ktorý spomienke udeľuje čas a dodatočná interpretácia zažitého. V exponovanejších momentoch  evokuje dobovú atmosféru: „Mama mi na žiadne otázky neodpovedala, len veľmi často plakala. Starý otec Laco sa k nám nasťahoval a mame povedal, že ty si správna žena a tvoj muž sedí neprávom, ja ti budem teraz oporou. [...] Aj sestry Olina a Milena sa mi zdali zrazu nejaké menej hlúpe. [...] Vyniesť drbnuté smeti však zostávalo na mne“ (s. 16). Najpriamočiarejší spôsob rozprávania ponúkajú poviedky z Kolbasovej zbierky Všetko alebo znič. Prozaik v nich nevyužíva reflexie, motivické odbočky a  ani lyrizáciu. Minimalizuje momenty, ktoré by sa vymykali psychologicko-empirickej kontrole. Dôveruje predovšetkým obrazom determinovaných pesimistickým pohľadom na svet.

Tri súbory próz funkčným spôsobom reprezentujú aktuálne podoby poviedok. Odlišujú sa tým, ako narábajú s logikou príbehu, prípadne s jej absenciou, akým spôsobom reflektujú ľudské hodnoty. Ani v jednom prípade však nedochádza k zvlášť kreatívnemu prekračovaniu ustálených žánrových parametrov, už skôr evidovaných v súčasnej slovenskej próze. Aj z tohto dôvodu nedokážu naplno osloviť čitateľa.

Literatúra

KILIÁNOVÁ, Anna, 2020: Blízka budúcnosť. Levice: KK Bagala.

KERATA, Laco, 2020: Na okraji mojej hory. Levice: KK Bagala.

KOLBAS, Karlos, 2020: Všetko alebo znič. Levice: KK Bagala.

(Karol Csiba pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)