V priebehu desaťročí sa v slovenskom vydavateľskom prostredí vžili určité štandardy. Niektoré z nich možno právom považovať za neželané, hoci to nikoho zvlášť nevzrušuje. Problém dodnes pretrvávajúci v našej edičnej praxi, na ktorý chcem poukázať, v sebe skrýva dva významy slova „zľahčovať“. Dotýka sa pritom elementárnych požiadaviek slušnej vydavateľskej práce.
Dve podoby zľahčovania mi pripomenula knižka Meno mám zo studničky (Slovart, 2021) obsahujúca viaceré prózy Boženy Slančíkovej Timravy (Za koho ísť?, Bál, Ťapákovci, Márnosť všetko, Hrdinovia, Skon Paľa Ročku). Vyšla bez akejkoľvek edičnej poznámky, akoby samotný text spadol z neba v tejto podobe. Z tiráže sa dozvieme iba to, že editorkou je Zuzana Šeršeňová a korektorkou Martina Šebeková.
Jedným z významov spomínaného slovesa je „ubrať na dôležitosti, závažnosti“. Ide o to, že práca druhého nie je vždy braná dostatočne vážne. Ďalším významom slova „zľahčovať“ je „urobiť ľahším, ľahkým“. Tentokrát svoju prácu. Ak už si totiž človek, ktorý sa v tiráži označuje za editora, nedal námahu preskúmať texty, ktoré sa chystá vydať, malo by byť samozrejmosťou aspoň uviesť, z ktorého vydania je text prebraný. (A možno je sprostredkovane získaný pomocou takzvaného OCR – optického rozpoznávania znakov, možno je stiahnutý zo Zlatého fondu denníka SME, možno... nuž, ktovie.) Žiaľ, nie je. Pritom by stačila skromná poznámka „Odtlačené podľa...“, ako to robí napríklad vydavateľstvo Perfekt pri opätovnom vydávaní Sládkovičovej Maríny, ako to urobila Dagmar Kročanová pri príprave edície Modrej katedrály (Cathedra, 2011) Jána Červeňa a tak ďalej. Je to možno detail, ale podstatný. To, že sa v knihe pripravenej ako Meno mám zo studničky objaví formula „Všetky práva vyhradené...“, je nezamýšľanou iróniou. Zostáva nám už iba pýtať sa, v čom vlastne spočíva prínos editorky.
Tak ako knižný debut nevyjde bez práce vydavateľského redaktora, ani edícia literárneho dedičstva by sa nemala uspokojiť s prostým pretlačením textu. Už len preto nie, že do každého textu prenikajú nežiaduce chyby a preklepy, ktoré by si zasluhovali opravu. Ak už sa tomu nevenuje vždy patričná pozornosť, malo by existovať aspoň minimálne povedomie, že príprava textu na vydanie si vyžaduje nemalé úsilie. Súčasťou tejto práce je heuristika, následný výskum dohľadaných prameňov, čítanie a dešifrovanie neraz zložitého rukopisu, porovnávanie variantov, explikácia nejasných miest, odhaľovanie preklepov, chýb a porušení textu či jazyková aktualizácia. K tejto práci sa vedome či nevedome hlási každý, kto je uvedený ako editor knihy.
Tieto dva problémy – zľahčovanie významu práce iného a uľahčenie si vlastnej práce – sa zbiehajú v jednom bode: v prisvojení si cudzej práce. Pomocou letmého porovnania poviedky Za koho ísť? vo viacerých vydaniach možno prísť na to, že tento text bol do knihy Meno mám zo studničky prevzatý z vydania Prózy (Bratislava: Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2008) pripraveného Marcelou Mikulovou.
Žiaľ, nie je u nás ničím výnimočným zatajovať inšpiráciu iným, neuvádzať zdroj, z ktorého sa čerpá, snažiť sa vytvárať dojem, že uvedená informácia je nóvum. Keď sa to dialo za minulého režimu, dalo sa to ospravedlniť tým, že mená nepohodlných osôb sa nesmeli v textoch objaviť (tak napríklad Nora Krausová musela v čase normalizácie vynechávať zo svojich štúdií meno Miroslava Červenku). Ale poznáme aj prípady, keď sa práca rozsiahleho autorského kolektívu pri príprave dvoch zväzkov Encyklopédie slovenských spisovateľov marginalizovala skutočne triviálnym spôsobom: „NAPÍSAL KOLEKTÍV AUTOROV POD VEDENÍM PhDr. KAROLA ROSENBAUMA, DrSc.“. No dnes budú dôvody zamlčania iné.
To, že sa text vydáva bez akéhokoľvek odkazu na vydanie, vedie nepriamym spôsobom aj k nekritickosti, v naivnom čitateľovi môže naozaj vyvolať dojem, že text „spadol z neba“ a raz navždy zostáva nemenný. Možno to znie absurdne, ale stáva sa to. Naopak, každý moment spochybnenia môže viesť ku kritickosti a k uvedomeniu si skutočnosti, že ustáleniu textu pre knižnú prezentáciu predchádzajú zložité procesy. Napokon, šťastné nie je ani to, že v knihe nie je žiadne historické situovanie Timravy, pri žiadnom texte nie je vročenie. Človek naozaj nadobudne dojem, že kniha vyšla iba preto, aby Ivana Šáteková mala kam umiestniť svoje ilustrácie. Alebo že jej impulzom bolo to, že sa dielo Boženy Slančíkovej Timravy uvoľnilo spod autorského zákona. Takže jedna editorka si svoje označenie vyslúži zdĺhavou a namáhavou intelektuálnou prácou, iná si vystačí s uvedením mena v tiráži.
(Martin Navrátil pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV v.v.i.)
- prečítané 1285x
