Magdalena Bystrzak
Márii Holuby, posmrtne
clanky

Boh zná – či to iba prelud,

A či obraz skutočnosti?

Holuby, Mária [Maria], 1884, s. 205.

 

Útly zväzok takmer šesťdesiatich linajkových nezviazaných listov formátu A4 uložený v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice pôsobí ako sterilný, starostlivo usporiadaný čistopis. Je však svedectvom psychickej krízy, v ktorej sa v rokoch 1879 až 1885 ocitla evanjelická farárka a spisovateľka Mária Holuby (1851 – 1919). V súpise archívnych fondov a zbierok je tento materiál identifikovaný ako denník so sentimentálne znejúcim názvom Tajnosti „Odkliateho zámku“. Nepravidelné a väčšinou nedatované zápisky Márie Holuby sú však záznamom obsedantných predstáv a exaltovaných nálad. Obsahujú cudzie a vlastné básne, viaceré listy, prepisy publikovaných článkov alebo príležitostné komentáre, ktoré vzápätí popierajú všetko to, čo bolo napísané predtým. Papier je však pre Holuby zrkadlom, v ktorom chce vidieť aspoň základný obrys svojho „ja“.

Osobné zápisky sú rámcované rokmi, počas ktorých sa Mária Holuby chcela etablovať v prostredí literárneho Martina. Ocitla sa však na periférií, tak vtedajšieho literárneho života, ako aj dejín slovenskej literatúry (Lustigová-Bunčáková). Vzbudzovala emócie, ktoré vyjadrila v jednej zo svojich autorských poznámok adresovanej Hviezdoslavovi: „noli me tangere, nedotkni sa ma viacej“ (Holuby, sign. 198 AI 26).

 

Gustáv Holuby, evanjelický farár v Lubine s manželkou Máriou, r. Boorovou. Fotograf: J. Sloboda. Zdroj: SH 23/51, LA SNK.

 

Tento text nebude komentárom k literárnemu profilu Márie Holuby alebo interpretáciou jej umeleckej tvorby, napríklad miestami modernisticky pôsobiacich básní, publikovaných vo Vajanského Slovenských pohľadoch alebo v zbierke Lístie s ironickým podtitulom „verše Sedliačky od rokov 1882“ (1910; mimochodom, dátum, ktorý Holuby uviedla v podnázve zbierky priam divadelne odkazuje na jej ženské, básnické prvenstvo v slovenskej literatúre). Nezohľadňujem ani jej prozaické pokusy (bližšie nešpecifikovaná, stratená próza Deň a noc, podľa Encyklopédie slovenských spisovateľov z roku 1888), ani dramatickú tvorbu (Tá ovečka z roku 1913), ktoré evidujú viaceré literárnohistorické lexikografické príručky, avšak nie katalógy popredných slovenských knižníc. V Encyklopédii slovenských spisovateľov figuruje zmienka, že z hľadiska literárnej kvality jej práce „nedosahujú ani dobový priemer“ (ESS, 1984, s. 202). Obdobné hodnotenie získala aj v Dejinách slovenskej literatúry III, a to v súvislosti s rozporuplnou literárnou kvalitou Vajanského Slovenských pohľadov: „Periférna poetka Mária Holuby-Javorinská (1851 – 1919) písala Jaroslavovi Vlčkovi 20. januára 1889, že jej v Slovenských pohľadoch‚ rad radom staré haraburdy ešte z roku 1884 uverejnili, ktoré do Pohľadov ani určené neboli a ani ta prísť nemali‘“ (Čepan a kol., 1965, s. 383). V Šmatlákových Dejinách slovenskej literatúry meno Mária Holuby, prípadne Holubyová alebo Holuby-Javorinská nefiguruje vôbec.   

V pamäti tých, ktorí ju osobne poznali a zároveň boli literárne činní, zanechala rozporuplné spomienky. Ľudmila Podjavorinská, ktorú o generáciu staršia Holuby chcela literárne umlčať a spochybniť jej autorskú samostatnosť prostredníctvom utlej brožúrky Čo je pravda? (1906), v roku 1942 na stránkach Živeny poznamenala: „Popri poézii, tak sa zdá, pani farárka zaoberala sa i špiritizmom. Pamätám, ako desne sme sa, my deti, bály, keď nám rozprávala, ako hodiny v jej izbe, čo večne stály, dakedy o polnoci samy od seba sa pohnú a odbijú dvanástu“ (Podjavorinská, 1942, s. 364). Jej vzdialený príbuzný Pavel Bunčák v krátkej biografickej próze Mária Angelína v knihe Hriešna mladosť privolal podobne pôsobiacu spomienku z detstva: „Mala si čierne šaty po zem, tvoja bledá tvár bola zvráskavená. Ešte dnes cítim tvoju kostnatú dlaň na svojej kedysi detskej hlave. Núkala si nás orechami, ktoré sa mi zdali veľké ako pästičky, ale šero tvojho bytu – vtedy som si neuvedomil, že som sa v ňom vlastne narodil – nevyvolávalo túžbu po jedení“ (Bunčák, 1973, s. 19). Detské spomienky sa viažu na dve rozdielne miesta – kým Podjavorinská píše o dedinskej fare v Lubine, Bunčák spomína meštiansky dom v Skalici.

V Skalici sa Mária Holuby ocitla ako vdova v roku 1910 po smrti manžela Gustáva, s ktorým práve na Lubinskej fare strávila vyše štyridsať rokov života. „Gustáv si ma preto vzal, že bude môcť na mne orať“, písala po rokoch v spomienkovej črte Materinský cit (Holuby, sign. 58 N 1). Ich manželstvo bolo bezdetné, čo Holuby niesla veľmi ťažko aj preto, že materstvo v súlade so svojou národne motivovanou predstavou chápala ako službu: „Sestry moje – na váš leží budúcnosť národa“; „Matky – nekazte svätosť rodiny hlúpymi cudzinčatmi!“ (Holuby [M. Javorinská], 1883, s. 345). Spoločný život Márie a Gustáva bol údajne formálny, emocionálne prázdny: „žili úplne odlúčene, i jedli osobitne“ (Podjavoriská, 1942, s. 363). Neskrývala sa však pred ľuďmi, nebola izolovaná alebo chránená pred ich pohľadmi. Vydala sa ako šestnásťročná, vo veku, ktorý v tom čase určoval symbolickú hranicu medzi dievčenstvom a ženstvom, a odvtedy bola materiálne zabezpečená, vžila sa „do svojho postavenia“ (Bunčák, 1973, s. 13).

Ako poetka netúžila po individuálnej sláve, v kresťanskom duchu potláčala svoje „ja“, pravdepodobne aj svoju telesnosť. Považovala sa za „chorú, studenú, hluchú, slepú pre všetkých chlapov“ (Holuby, sign. 58 N 1), na adresu Hviezdoslava poznamenala: „s jeho telesným človekom nemala som žiadno do činenia“ (Holuby, sign. 198 AI 26). Hľadala však prostredie, v ktorom by sa uplatnila jej modernisticky chápaná duša, „vnútorný oceán, more tajomstiev a záhad“ alebo „vedomie všetkých stavov, vedomie všetkých svetov“ (Przybyszewski, 1966, s. 149 – 150). Považovala sa za „ženu citu hlbokého“, tú, ktorá disponuje „jemnocitom“ (Holuby, sign. 198 AI 26). Vzdať sa citu, vrátane toho materinského, zmieriť sa s nedokonalosťou vecí a zvlažnieť znamenalo pre ňu žiť polovične, a preto zbytočne. Tento postoj ju však priviedol k extrémom, na hranu vlastných možností a síl.               

Keď Mária Holuby vo svojich osobných zápiskoch z rokov 1879 až 1885 píše o „zámku“, myslí tým zrejme lubinskú faru. Zápisky otvára odkaz v zátvorke, ktorým autorka rámcuje celok. Ide o 26. a 27. verš Prvého listu svätého Pavla Korinťanom: „Pozrite len svoje povolanie, bratia! Nie mnohí ste múdri, podľa tela nie mnohí mocní, nie mnohí urodzení, ale čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil“ (1. Kor. 1, 26 – 27). Viera v Boha bola pre Holuby, autorku okrem iného aj viacerých náboženských básní, útočiskom. Mala v prvom rade kompenzačnú funkciu, jej intenzita sa miestami pohybovala na hrane devótnosti. Holuby samu seba vnímala ako slabú a zároveň vyvolenú, svoj duševný stav stotožňovala s Kristovým utrpením. Písala: „Podpisujem sa krížom, lebo on [Kristus – pozn. M. B.] tak nám zanechal, že kto vezme kríž svoj na seba, nasleduje Jeho – byť i zomrel, živ bude“ (Holuby, sign. 198 AI 26). Údajne prenasledovaná a vystavená nepriateľstvu obracala sa k Bohu a často privolávala 88. žalm:

 Moja duša sa nasýtila trápenia a môj život sa priblížil až k podsvetiu. Do najspodnejšej jamy si ma položil, do temnôt a do hlbín, dolieha na mňa Tvoj hnev a stlačil si ma všetkým svojím vlnobitím. Zavretá som a nemôžem vyjsť.

„Odkliať“ zámok znamenalo aj môcť sa vyjadriť. „Som vskutku ženou, hľadám cesty bočné“, písala vo svojom literárnom debute na stránkach Slovenských Pohľadov v roku 1882, v básni Ozvena, ktorú venovala Hviezdoslavovi a podpísala pseudonymom „Jedna trafená húska“ (Holuby [Jedna trafená húska], 1882, s. 432). Bočnou cestou bola pre ňu aj literatúra, o ktorú jej manžel údajne nemal záujem. Na adresu Gustáva Holubyho Pavel Bunčák v próze Mária Angelína – azda v súlade s tým, ako k nemu pristupovala manželka – napísal toto: „Sedí na diváne a fajčí cigary, rád je a má sklon tučnieť, usmieva sa a rozpráva žarty, chodieva často do mesta a vysedáva v kasíne, viac sa zaujíma o lichvu ako o knihy“ (Bunčák, 1973, s. 13). Písanie bolo pre Holuby priestorom bezpečia, čiastočne aj vzdoru. Názov Tajnosti „Odkliateho zámku“ odkazuje preto na moment formovania sa Márie Holuby ako spisovateľky alebo Márie Holuby ako subjektu, ktorý píše. Ako každý, kto píše, však bola vystavená hodnoteniu, afirmácii, kritike alebo odmietnutiu. Jej záľuba v pátose a vznešenosti („odjakživa obľubovala som len hlboké a nevšímala si plytkých vôd, kde bolo žabe po kolena“; Holuby, sign. 198 AI 26) ju priviedla k vysokým cieľom, k Hviezdoslavovi a Vajanskému, od ktorých očakávala, že jej budú rozumieť. Možno nie ako vtedajší hýbatelia slovenskej literatúry a národného života, ale ako údajne citliví muži vybavení „dušou“, ktorí ju dokážu vnímať a zdieľať s ňou jej vnútorný svet. V tomto tkvela hlavná, vtedajšia, idealistická až naivná motivácia – ako sa vyjadrila – jej „písačiek“ (Holuby, sign. 198 AI 26).

Kvázi-dialóg s Hviezdoslavom a Vajanským, ktorý Holuby viedla prostredníctvom listov a básní starostlivo zaznamenaných v Tajnostiach „Odkliateho zámku“, poznamenalo duševné ochorenie, pravdepodobne zintenzívnené aj emocionálnou prázdnotou manželského života na fare v Lubine. V zápiskoch si Holuby podrobne zaznamenávala prajné hodnotenia redaktorov, predovšetkým však „posudky“ Vajanského, ktorý napríklad v liste z 15. júna 1883 napísal: „máte veľmi u žien neobyčajne plný myšlienkový štýl. [...] Ráčte probovať novellu napísať, vy by ste bola jediná na Slovensku u žien, ktorá má v sebe dosť elementov, dosť fantázie a dobrú formu! Vážne odporúčam sa na korektora! [...] Seriózne Vás vyzývam, aby ste nenechali ležať úhorom svoj pekný talent. Vaša prósa je krajšia ako verš, píšte novellu, lebo obrazy, lebo psychologické náčrtky, uverejním Vám v Pohľadoch. [...] I sama konajte, keď máte k tomu od Hospodina dar“ (Holuby, sign. 198 AI 26).

Holuby sa však chcela stiahnuť do ústrania. Vo svojich začiatkoch nebola stotožnená s identitou spisovateľky a nepociťovala potrebu ukazovať svoje práce verejnosti. Akoby patrila k ženám epochy, ktorá mala ešte len prísť –  k prelomu storočia. Chcela fascinovať, ovládnuť cudziu vôľu, cítenie a konanie. Nemyslela však na salóny, plesy alebo iné spoločenské udalostí, a teda súťaže krásy, pôvabu a umenia konverzácie, ale na priam démonické ovplyvnenie mužskej tvorivej mysle a koniec koncov na prienik svojej „duše“ do cudzej básnickej tvorby. O Hviezdoslavovi napríklad napísala: „že jeho básne nikto u nás nečítal, bola som veľmi rada a že im nikto nerozumel ešte radšej. Považovala som ich za svoj majetok“ (Holuby, sign. 198 AI 26). Najmä Slovenské pohľady chápala ako priestor osobných, intímnych rozhovorov, pričom vychádzala z predpokladu, že literáti (predovšetkým Vajanský a Hviezdoslav) píšu najmä pre ňu, pripadne o nej. V roku 1882 vo štvrtom čísle Slovenských pohľadov redakcia zverejnila Hviezdoslavovu báseň Mária, v ktorej zazneli tieto slová: „Čo je ti, ó čo, drahá dušo moja !? [...] ja prezrel tichý taj; už znám tvoj zbolený, žalostný duše kraj; tak povedz, raz už sver: čo ti je, prečo sa súžiš? [...] Ach, tak je, život samý klam a mam; a tys' sa ťažko oklamala!“ (Hviezdoslav, 1882, s. 292). Holuby bola presvedčená, že Hviezdoslavova báseň Mária – adresovaná jeho nebohej sestre s rovnakým menom – bola venovaná jej (Juráňová, 2008, s. 144). V Tajnostiach „Odkliateho zámku“ sa okrem iného nachádza prepis listu sestre, ktorý zaznamenáva jej silnú reakciu na Hviezdoslavove verše: „Štyri dni som nejedla ničoho, chcela som sa usmrtiť hladom.[...] Hviezdoslavova báseň Mária všetko zvrátila. [...] Najradšej bych ho kliala, kebych nemusela mu blahorečiť, že zachránil dušu moju od večného zatracenia. Som veľmi slabá a neviem, čo sa deje so mnou...“ (Holuby, sign. 198 AI 26). Holuby však nevedela alebo nechcela vedieť, že občas vedie monológy poskladané z motívov prevzatých z ľudových balád alebo intertextových narážok na cudzie básne. Neakceptovala ani to, že motivácia podporiť ju vyplýva aj z pragmatickej, redaktorskej priazne.

 

Evanjelická fara v Lubine, dom bývania publicistky a poetky Márie Holubyovej, manželky evanjelického farára Gustáva Holubyho, miesto, kde sa stretávali s Ľudmilou Riznerovou-Podjavorinskou. Prieskum v r. 1973. Zdroj: SH 23/68 , LA SNK.

 

Pseudonym Javorinská, s ktorým Mária Holuby osobne nebola stotožnená, jej pridelil redaktor Vajanský (v Tajnostiach „Odkliateho zámku“ poznamenala: „podpísal ma krikľavým pseudonymom“, túto skúsenosť hodnotila ako „trpkú“; Holuby, sign. 198 AI 26). Ako tá, ktorá píše, mala mnoho tvári, podpisovala sa ako Blažena Šťastná, Mária Dumná, Slovenčina, Angelina Slobodová, Striga krivošľapka, Noc, Holubica alebo Pravda ľudu. Bol to však pseudonym Javorinská, ktorý v osemdesiatych rokoch 19. storočia vyjadroval jej básnickú identitu. Tá nebola ani stabilná, ani samozrejmá. O svojej literárnej práci sa v osobných zápiskoch často vyjadrovala pohŕdavo, pripisovala si nedostatok literárnych schopnosti, bezdôvodne dehonestovala samu seba ako autorku. V liste adresovanom Ide Hurbanovej v roku 1883, rok po svojom časopiseckom básnickom debute na stránkach Slovenských Pohľadov, poznamenala: „Rada bych sa niečím zavďačila národu, zavďačila zvlášte ženám a pannám naším, ale ako náhle chopím sa pera, tisnú sa mi len samé romány a novely len samých ešte žijúcich osôb. Ja nemám ani za mak fantázie, ani iskričku tvorivého ducha“ (Holuby, sign. 198 AI 26). Po tom, čo Vajanský prestal odpisovať na jej listy, k niektorým jej „písačkám“ zaujal chladný vzťah alebo keď uverejňoval v Pohľadoch aj to, čo pôvodne nechcela publikovať, prípadne urobil priveľa redaktorských zásahov, Mária Holuby symbolicky pochovala Máriu Javorinskú, vzdala sa jej, priam ju uložila do hrobu: „dobrú noc spisovateľstvo, budete mať odo mňa svätý pokoj“; „ľahšie unesiem hanu ako nezaslúženú chválu“; „Tu som, zabite ma, páľte“. Vajanskému posielala listy zo záhrobia: „Mária Javorinská už dávno leží pod zrúcaninami babylonskej veže, len jej duch nemilosrdne odsúdený blúdi ešte svetom, nemá v hrobe pokoja“ (Holuby, sign. 198 AI 26). Holuby nechcela byť len spoločníčkou muža vo všetkých možných sférach, vrátane spisovateľstva. Chcela sa ho aj zmocniť. Na adresu Vajanského poznamenala: „nasilu chcela som, aby mnou, jedine mnou stal sa slávnym novelistom, románopiscom... musím trpieť a zomrieť potupená“ (Holuby, sign. 198 AI 26).

V Tajnostiach „Odkliateho zámku“ Mária Holuby vstúpila do priam obludného labyrintu vlastnej predstavivosti, občas zaľudnenej tvormi, ktoré poznáme aj zo slovenských romantických balád. V závere osobných zápiskov (1884) pripojila svoj krátky autobiografický profil. Uviedla ho vetou „ku svojim vysvetlivkám len toto ešte dokladám“ (Holuby, sign. 198 AI 26), čím naznačila, že zápisky je možné čítať aj ako náčrt knižnej publikácie alebo sebaobranu, ktorá počíta s budúcim čitateľom. Samu seba vykladala takto: „Narodila som sa 24. júna 1851... Pri mojom krste bola moja rodina a dobrí známi – mimo toho svätojánske mušky, strigy, vily, rusalky a medzi nimi nebodaj – jeho svetlosť štvorročný Svetozár Hurban. Jeho bystrozraku nemohlo ujsť vyšperkované bábo – on naisto uhranul ma pri svätom obrade, lebo nemohla som na neho zabudnúť. No chodieval síce aj potom na Bukovec...  ale len, aby ma dráždil a bil. [...] R. 1867 zišli sme sa na Javorine. [...] Po trinástich rokoch zas stretli sme sa pri krste Márie Javorinskej“ (Holuby, sign. 198 AI 26).  

*

Pri čítaní osobných zápiskov Márie Holuby som sa konfrontovala nielen s jej autorským myslením, ale aj s hlasom duševnej choroby. Holuby o svojom jemnocite, a preto aj o svojej chorobe, hovorí občas mätúcim idiolektom. Pre ňu samu bol však „jej jazyk“ nielen prostriedkom štylizácie, ale aj odrazom skúsenosti. O to pôsobivejšie a naliehavejšie rezonuje jej civilne znejúce priznanie: „Už ako 10-ročné dievča trpievala som na tajné videnia. Rozumní lekári tvrdia, že je to nemoc čivová, ktorá sa nedá pirulami vyliečiť. Ale ja nielen vidím, ale aj čujem hlasy a všeličo, čomu ani nerozumiem“ (Holuby, sign. 198 AI 26).

*

Začiatkom roka 1920 sa na stránkach Trenčanských novín objavila strohá informácia: „V Skalici zomrela 21. decembra r. 1919 Mária Holuby, rodená Boor, vdova po evanjelickom farárovi v Lubinej, známa v slovenskej spisbe pod pseudonymom Mária Javorinská. V utorok 23. decembra bola pochovaná“ (TN, 1920, s. 4). Pokoj prachu jej.

 

Príspevok je výstupom grantového projektu VEGA 2/0021/20 Národnoobrodenecké reprezentácie – mody realizácie, transgresie a tranzície. Zodpovedná riešiteľka: Mgr. Ivana Taranenková, PhD. Doba riešenia: 2020 – 2023.

 

Pramene:

Holuby, Mária. Tajnosti „Odkliateho zámku“. LA SNK, sign. 198 AI 26.

Holuby, Mária rod. Boorová. Materinský cit. LA SNK, sign. 58 N 1.

Holuby, Mária [M. Javorinská]: Rodina. Ohlas slovenskej sestry. In: Slovenské pohľady, roč. III, 1883, č. 4, s. 344 – 345.

Holuby, Mária [Jedna trafená húska]: Ozvena (Hviezdoslavovi). In: Slovenské pohľady, roč. II, 1882, č. 5, s. 432. 

Holuby, Mária [Maria]: Bohatierom svetla, Slovenské pohľady, roč. IV, 1884, č. 3, s. 204 – 205. 

Hviezdoslav: Mária. In: Slovenské pohľady, roč. II, 1882, č. 4, s. 292 – 296. 

Trenčanské noviny, roč. II, 1920, č. 1, s. 4.

 

Literatúra:

Bunčák, Pavel: Mária Angelína. In: Hriešna mladosť. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1973, s. 7 – 38.

Čepan, Oskár – Kusý, Ivan – Šmatlák, Stanislav – Noge, Július: Dejiny slovenskej literatúry III, Bratislava : Vydavateľstvo  Slovenskej Akadémie vied, 1965.

Juráňová, Jana: Žila som s Hviezdoslavom. Bratislava : Aspekt, 2008.

Lustigová-Bunčáková, Milica: Neznáma literátka Mária Holuby. Dostupné na [cit. 24. 11. 2022]: https://www.zahorskemuzeum.sk/milica-lustigova-buncakova-neznama-literat...

Podjavorinská, Ľudmila: Začarená duša. In: Živena, 32, 1942, s. 363 – 364.

Przybyszewski, Stanisław: Wybór pism. Wrocław : Zakład Narodowy im. Ossolińskich – Wydawnictwo, 1966.

Rosenbaum, Karol (ed.): Encyklopédia slovenských spisovateľov, 1. zv., Bratislava : Obzor, 1984, s. 202.

 

(Magdalena Bystrzak pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)

Publikované: 11/24/2022