Peter Jaroš sa s určitou dávkou sentimentu rozhodol vo svojej najnovšej zbierke štrnástich poviedok s názvom Pasca ponoriť do vlastných spomienok, do minulosti často skreslenej nedokonalosťou našej pamäti, obzrieť sa späť za svojím životom a životom na Slovensku v 40. až 90. rokoch 20. storočia. Písanie o tom, čo už bolo, však nie je zďaleka nová disciplína, no azda práve preto je o to náročnejšie túto tému zachytiť a podať originálne.
Nebýva zvykom, že autor sa takpovediac otvorí čitateľovi už na prvých stránkach knihy, a pri poviedkach navyše nečakáme ani to, že sa budú na seba až tak ponášať, tematicky aj výrazovo. Hoci prvky autobiografie nie sú súčasťou každej z poviedok, autor zväčša píše o sebe, inokedy cez seba, raz v prvej osobe a niekedy v tretej. Najautentickejšie sú pasáže o tom, čo mu je blízke a známe, poviedky z rodnej obce Hybe, rodinného prostredia, neraz s poriadnou dávkou irónie ba až grotesky. Sám o sebe tvrdí, že v priebehu „36 rokov sa mu podarilo: ‒ viac či menej uspokojiť 17 mileniek; ‒ tri razy sa oženiť aj rozviesť; ‒ mať 16 detí. A keby ho nebol trafil šľak, výsledok by bol oveľa lepší...“ (s. 13). Úsmevné sú najmä prvé poviedky z dôb vysokoškolských štúdií, hľadania lások a vlastnej cesty životom. Jaroša cítime pri každom otočení stránkou, je hmatateľný, skutočný, tak ako jeho príbehy, ale i usmiate tváre na rodinných fotografiách, ktoré dopĺňajú zbierku o ďalší rozmer osobnosti autora. Jaroš sa však neobmedzuje len na strohé a povrchné rozprávanie, ale na pozadí príbehov rozoberá aj širšie témy, problematiku vtedajšieho režimu, spoločnosti plnej predsudkov, alkoholu a grobianstva.
Okrem vyslovene osobných poviedok nájdeme v zbierke aj také, v ktorých sa autor vracia do obdobia SNP, rieši problematiku združstevňovania, agitácií a odporu obyčajných ľudí voči zavádzaniu režimu. Jaroš však zachytáva tieto témy z nezvyčajného uhla, neusiluje sa len o zobrazenie doby a života v nej, ani o heroizáciu jednej či druhej strany konfliktu. Zameriava sa v prvom rade na vnútorné prežívanie postáv. Zdá sa, akoby autor s odstupom času potreboval raz a navždy túto problematiku v sebe uzavrieť a zároveň pripomenúť súčasnému čitateľovi reálnu tvár minulosti. Neraz totiž prehliadame jej významný presah do nášho každodenného života, a to aj napriek tomu, že medzi nami ešte stále žijú bývalí partizáni či tí, ktorí sa nechali zlákať vidinou jednotných roľníckych družstiev a dodnes sa cítia ukrivdení a oklamaní.
V celej zbierke rezonujú predovšetkým rôzne podoby autobiografie a obrazy z histórie slovenského národa. Jaroš vo viacerých poviedkach však narába aj s prvkami žurnalizmu, drámy a filmovej tvorby, čo úzko súvisí s jeho životom. Práve v týchto poviedkach je autor súčasný, moderný, v nich ukazuje svoju schopnosť inovácie, nadčasovosti či experimentu. Ako príklad môžeme uviesť poviedku Správa o ceste na rodinnú dovolenku, ktorá je skutočne písaná ako správa, teda zachytáva aj dobovú faktografiu (napríklad ceny potravín na začiatku augusta v roku 1992). Okrem toho však rozoberá i nuansy života typické pre dané obdobie a politickú situáciu ovplyvňujúcu život (nielen) spisovateľov na Slovensku i v Slovinsku. Moderný nádych má aj poviedka Abakus, ktorá je písaná prostredníctvom korešpondencie Jaroša s fiktívnym českým filmovým režisérom Mistrom zo Želíz. Čitateľa však zaujme hlavne neustále prepisovanie synopsy, predchodcu filmového scenára, s ktorou autor zápasí v snahe vyhovieť pokynom Mistra. Jaroš tak odhaľuje zákulisie spisovateľského života a úskalia tvorby „na objednávku“. Ako sám priznáva: „na jednej strane som si opätovne uvedomil režisérovu až urputnú snahu nasilu ma dokopať k nejakému prijateľnému tvaru synopsy a na druhej strane, tiež opätovne, svoju nechuť či neschopnosť vyhovieť mu bezo zvyšku“ (s. 194). Napokon je potrebné spomenúť aj poviedku Rekvizitári, ktorú sám Jaroš nazýva filmovou: má podobu scenára s faktickými poznámkami, v niektorých úsekoch aj s ďalšími možnými variantmi, celý dej sa točí okolo filmovej tvorby na Slovensku a v zahraničí. Autor poukazuje hlavne na podobnosti a odlišnosti fungovania tohto priemyslu, na jeho závislosť a tiež závislosť jeho kvality od politickej situácie v jednotlivých krajinách. Keďže Jaroš túto problematiku spomínal aj v predchádzajúcich poviedkach, čitateľ akosi prirodzene anticipuje pointu a nedočká sa žiadneho výnimočného vyvrcholenia príbehu.
Názov zbierky je úzko spojený so životným pocitom autora a s jeho názorom na spoločnosť v minulosti aj v súčasnosti. V pasci sa ocitajú protagonisti poviedok, ktorým napríklad režim bráni vycestovať do zahraničia, sám autor, ktorému raz diktuje počet strán a riadkov cenzor a inokedy sa mu nedarí vykľučkovať z problému so synopsou, ale aj slovenský národ ako taký, uväznený v pasci kultúrnych zmien a neschopný prijať ich: „Alegoricky povedané, kultúra, umenie sú akousi ekológiou ľudskej duše; bez kultúry, bez umenia, aj bez filmového umenia, ľudská duša spustne a zhrubne a človek sám zničí podstatu, z ktorej zatiaľ žije a stavia“ (s. 227). Motív pasce však Jaroš najviac rozvíja v poviedke „Sme v pasci nových mýtov...?“ zasadenej do roku 1990. Poviedku tvorí parafráza prednášky profesora Václava Bělohradského o kultúre vo vtedajšom Československu, preberaní západných vzorov postmoderny a potrebe vymaniť sa zo snahy o prekonávanie nového: ide len o mýtus danej doby, ktorý nás láka do pasce: „Každé prekonávanie starého je moderné, ale ‚post‘ ‒ to už nie je moderné, lebo postmodernizmus tiež len cituje, nemôže povedať nič bez toho, aby necitoval...“ (s. 272). Na druhej strane však sám Jaroš píše o tom, čo nasledovalo po prednáške: „V tej našej vinárni, v tej našej villonovskej krčme, v tom kupleraji, našom raji, zúrila postmoderna ostošesť...“ (s. 273).
Zbierku štrnástich poviedok teda uzatvára akási filozofická úvaha o literatúre, kultúre a ich postavení v spoločnosti tesne po Nežnej revolúcii, o snahe prekonávať minulosť a vnášať do literatúry a umenia niečo nové. V tomto duchu sa celou knihou nesie nádych nostalgie, ktorú autor ozvláštňuje modernými prvkami a zároveň hľadá medzi týmito opozíciami rovnováhu, niekedy menej prirodzene, než by sa žiadalo. Presne tak by sa dala čítať celá zbierka Petra Jaroša. Ako pokus skúseného autora o inováciu, vymanenie sa z pasce minulosti, ktorú si so sebou nechtiac, no predsa len nesie na pleciach spolu so svojou Tisícročnou včelou.
- prečítané 1457x