„Na začiatku bol sľub“ (s. 20) – znie úvodná veta debutovej knihy novinára Lukáša Onderčanina Utópia v Leninovej záhrade (s podtitulom Československá komúna Interhelpo). Dokonale vystihuje nielen príbeh družstva vybudovaného v roku 1925 v sovietskom Kirgizsku v dnešnom hlavnom meste Biškek, ale aj spôsob, akým autor príbeh podáva. Prvý sľub sa týka príkladnej utópie, vybudovanej v cudzej krajine s naoko neobmedzenými možnosťami, ktoré umožnia československým proletárom podieľať sa na budovaní nového sveta; tým druhým je prísľub, že osudy komúny nám priblíži dokumentárny román, teda rozprávanie o reálnych udalostiach využívajúce postupy umeleckej prózy. Ani jeden sa celkom nesplní.
Kniha rozpráva rozsiahly príbeh komúny Interhelpo: čo viedlo k jej vzniku, ako sa jej darilo, respektíve nedarilo, a aké boli individuálne osudy niektorých členov a čo po sebe zanechala. Slovné spojenie „rozpráva príbeh“ neznamená automaticky „fabuluje“ – výklad historických udalostí taktiež často podlieha potrebe triediť udalosti do logického sledu, narativizovať, hľadať súvislosti. Podľa francúzskeho historika Paula Veynea „história (...) vždy zostane v zásade rozprávaním a to, čo sa nazýva vysvetlením, je iba spôsobom, ktorým sa rozprávanie organizuje na pochopiteľnú zápletku“ (Paul Veyne: Ako písať o dejinách, 1998, s. 56). Prirodzene, tento postup využíva aj Onderčanin, nie je to žiadna chyba. Sprístupňuje tak obdivuhodné množstvo dostupného materiálu, či už ide o historickú literatúru, beletriu alebo archiválie, a pritom neobetuje faktografiu, aby za každú cenu udržal čitateľovu pozornosť. Práve naopak, vo svojom rozprávaní dokáže zdôrazniť zaujímavé a dôležité detaily, odbočky k iným témam (napríklad okolnosti vzniku a ďalšie osudy umelého medzinárodného jazyka ido) doň zapracúva väčšinou funkčne a s mierou. Príbeh komúny a jej obyvateľov podáva autor s odstupom problematiky znalého bádateľa – nenecháva sa rozprávaním strhnúť do prepiateho vymýšľania a už vôbec nie do hodnotenia, dokáže využiť pramene tak, aby sa k slovu dostali najmä aktéri diania a inštitúcie.
Knihe dominuje výklad, sumarizácia udalostí v logickej časovej následnosti a načrtávanie individuálnych príbehov. Snaha nasilu urobiť z nej dokumentárny román pôsobí tak trochu ako retuš fotografie, ktorá ju nepotrebuje. Potreba zdobiť a dopĺňať solídnu vecnú literatúru zrejme vyplýva z akejsi insitnej predstavy o umeleckom písaní – tu metafora, tam dialóg. Autor má tiež miestami problém utriediť rozprávanie do prehľadnej časovej následnosti na úrovni odsekov a viet. Využíva časové aspekty takmer náhodne, strieda ich bez ohľadu na to, či sprítomňuje dejovú situáciu alebo vysvetľuje ďalekosiahlejšiu históriu a súvislosti. Táto laxnosť vrcholí vo vetách, v ktorých autor zabúda na akýkoľvek časový horizont rozprávania – situáciu uvádza anachronicky pohľadom z vesmíru: „Pri pohľade z vesmíru vyzerá jazero Issyk-Kuľ ako obrovské morské oko“ (s. 28).
Najhoršie časti knihy oslabujú inak pútavé výkladové celky. Napríklad digresiu, venovanú významu koňa pre Kirgizov, mení opakovanie slov, bizarné jazykové obraty a čudesný adoračný tón na stredoškolský sloh príliš nadšenej milovníčky koní: „Kôň je spoločník, pomocník, cenný dar. Na horských pastvinách je dodnes dobrý kôň najlepším venom. Dobrý žrebec má cenu celého stáda oviec. Musí byť silný a žiarlivý, aby pred predátormi ochránil kobyly na pastvinách“ (s. 149). Ak nie sme hipológovia, je azda na mieste pýtať, akú konkrétnu rolu hrá žiarlivosť, vari typická konská vlastnosť, pri obrane pred predátormi. Tieto nevydarené pasáže na hranici gýča sa prostredníctvom chatrných dialógov a povrchnej citovosti pokúšajú navodiť zdanie akejsi „románovosti“, pričom však rušia plynulosť výkladu:
„‚Kedy odchádzate?‘ prekvapila ho priateľka otázkou, keď sa prechádzali pod jabloňami za obcou.
‚Ešte neviem. Možno o rok... Bude nás dosť. Treba veľa príprav. Hneváš sa?‘ pýtal sa jej.
Dievča mu odpovedalo otázkou: ‚Kedy sa vrátiš?‘
‚Vieš, Anka... Je to ťažké. Ale pochop! Keby som zostal a vzali by sme sa, čo by nás tu čakalo? Zháňal by som prácu a žilo by sa nám všelijako. Myslíš si, že by vaši rodičia súhlasili, aby som si ťa vzal, len tak s holými rukami? Boľševik bez haliera, bez strechy nad hlavou... A napokon... Oni naozaj potrebujú našu pomoc. Nehnevaj sa, musím...‘“ (s. 78 – 79)
Hoci sa výklad pochopiteľne točí okolo hŕstky ľudí, ktorí v Interhelpe a jeho príbehu zotrvávajú dlhšie (Rudolf Mareček či rodina Alexandra Dubčeka), text nie je primárne zacielený na konkrétne osoby. Onderčanin o nich nehovorí ako o literárnych postavách. Ponecháva ich v rovine účastníkov historických udalostí, fascinovaný ich motiváciou a odhodlaním. Málokedy však vedie príbeh cez ich životy – korektnejšie by bolo označiť za kolektívneho hrdinu družstvo ako celok, keďže práve ono je tou jednotiacou a zároveň meniacou sa entitou, ktorej sa snažíme porozumieť. Konkrétnejšie situácie, ktoré by sa dali s prižmúrenými očami pomenovať ako dejové, sa nevyskytujú často a iba sporadicky sa vyvinú do rozsiahlejšej príbehovej línie.
Najlepším príkladom takého prístupu, ktorý dáva slovo historickým dokumentom a minulosť dodatočne nebeletrizuje, je kapitola Vážení súdruhovia (s. 254 – 262). Pozostáva z prepisu a zoradenia žiadostí, ktoré obyvatelia družstva posielali svojmu predstavenstvu počas dvoch-troch rokov. Onderčanin archívne dokumenty nerozvíja beletristicky, nevytvára nimi dynamický príbeh a obraz života v komúne. Práve v tejto kapitole sa najviditeľnejšie prejavuje, že „dokumentárny román“ je pre knihu len nálepkou – svedectvá autor nezapracoval do širších literárnych situácií, nevyužil ich ako pozadie pre postavy, situácie len stroho zoradil. Ťažko mu však niečo vyčítať, domýšľať príbeh zjavne nebolo jeho hlavným, možno ani vedľajším zámerom – samotný výklad o Interhelpe a jeho obyvateľoch je dostatočne zaujímavý a nosný bez ďalšieho dopĺňania. Dokazuje to, že kniha by bola solídnou a pútavou „absyntovkou“ aj bez snáh o treťotriedne beletrizovanie.
Hodnota Onderčaninovej knihy spočíva v tom, že hovorí zainteresovane o časti našich dejín, ktorá do veľkej miery vypadla zo spoločenskej pamäti. Či právom, alebo neprávom, to kniha ani nemá v úmysle rozsúdiť. Ako som už naznačil, srší z nej fascinácia projektom, ktorý už od počiatku znel nepravdepodobne, stretával sa s množstvom prekážok a napokon nedopadol podľa predstáv jeho účastníkov i obhajcov. So záujmom o životné dráhy ľudí, ktorí svoje životy zasvätili revolučnému projektu svojskej utópie, sa autor celkom relevantne v závere pýta na jeho hodnotu: „Stálo to všetko vôbec za to? Mária Golianová nevie. Svoju úlohu interhelpovci splnili, len záver bol o čosi trpkejší, ako by čakala. Svoj život napokon dožila v centre Biškeku. Rodičom nič nezazlieva“ (s. 424). Odpoveď nepozná protagonistka, ktorej život bol pobytom v Interhelpe takpovediac poznačený, nemusíme ju poznať ani my. Onderčanin nepodsúva žiadne hodnotenie, nečastuje aktérov blahosklonným súcitom, nezavrhuje projekt ako naivný komunistický či ľavicový nepodarok, ale hľadá preň, povedané s Veyneom, pochopenie a vysvetlenie. V tom kniha presahuje viaceré umelecké opusy slovenskej literatúry.
O to väčšia škoda je, že sa kniha prezentuje ako dokumentárny román. Hranica medzi faktografiou a fikciou sa nestráca úplne, ale nevydarených beletristických pasáží autor vytvoril dosť na to, aby nahlodal čitateľovu dôveru ohľadne toho, aké množstvo opisovaných udalostí je produktom jeho predstavivosti (kniha síce končí obsiahlou a užitočnou bibliografiou, autor však neuvádza konkrétne citácie). Žánrovú autocharakteristiku diela prijali nielen autor a vydavateľ, prijali ju tiež organizátori i porotcovia ceny Anasoft litera. Zaradenie do zoznamu hodnotených kníh je prinajmenšom sporné, no v konečnom dôsledku Utópii v Leninovej záhrade nič neuberie na kvalite a spraví jej reklamu. Skôr je na mieste pýtať sa, čím si to zaslúžila práve ona v tomto roku a nie, ak si mám pomôcť príkladmi z nedávnej minulosti, knihy Eugena Gindla Zaživa v Tramtárii (2020), ktorej fabulačná stránka je nezanedbateľná, či Slon na Zemplíne (2018) Andreja Bána, ktorá svojím ustrojením prekračuje hranice reportáže smerom k umeleckému písaniu. Nehovorím o výbere do desiatky ceny, ale vôbec o samotnom zaradení do zoznamu hodnotených kníh. Utópia v Leninovej záhrade zostáva zaseknutá na polceste: nevyťažila takmer nič z románového potenciálu témy, no nespĺňa ani nároky kladené na historiografickú prácu. Na polceste, ale cielene a funkčne, sa nachádza aj kniha českého novinára Jaromíra Mareka Interhelpo: Tragický příběh československých osadníků v Sovětském svazu (2020). Spája poctivý výskum (vrátane orálnej histórie) so zrozumiteľným dynamickým výkladom, ale bez nechcene komických beletristických pasáží a s prehľadným poznámovým aparátom. I tak azda stojí za to prečítať si obe – Marek mapuje do väčších detailov osudy a perzekúcie jednotlivcov a ponúka obsiahlejší pohľad na zánik Interhelpa, vzniku a fungovaniu družstva sa detailnejšie venuje Onderčaninov debut. Samozrejme, ten môže na prvý pohľad z dvojice pôsobiť ako uvoľnenejší variant historizujúcej práce, ktorý sa ktosi rozhodol nazvať beletriou. Ak na to stačia vyššie uvedené pseudoumelecké obraty, všetko je na svojom mieste: kôň na pastvine, reportér v desiatke.
(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.)
- prečítané 1867x