Plav

Juraj Kováčik debutoval pred štyrmi rokmi zbierkou poviedok V panoramatickom kine (2018), ktorá sa dostala do finálovej desiatky súťaže Anasoft litera 2019. Od žánru kratších próz potom prešiel k románom: v roku 2019 mu vyšla próza Všetky jeho svety (2019) a v roku 2021 dielo s názvom Tri tornáda. Dá sa povedať, že Kováčikova tretia kniha obzvlášť nevybočuje z autorovej poetiky, najmä medzi románmi možno nájsť viacero podobností. V oboch sa ústredný ľúbostný príbeh odohráva na pozadí udalostí presahujúcich rámec každodennosti: v prvom prípade išlo o sféru paralelných vesmírov, tento raz si autor zvolil tému živelnej katastrofy. Ide o formu ozvláštnenia textu – motív tornád, zvýraznený už tým, že sa dostal do názvu knihy, sľubuje čosi neobyčajné, čo radikálne naruší životy postáv.

Jošua, rozvedený bezdetný muž v strednom veku, pracuje v marketingovej firme. Je to premýšľavý človek, vlk samotár, ktorý si vystačí so svojou životnou rutinou. Stabilnú existenciu mu ohrozí nečakaná pohroma – tri tornáda zdemolujú časť mesta, v ktorej Jošua býva. Prichádza nielen o strechu nad hlavou, ale vzápätí aj o prácu a všetky úspory. Ocitá sa na hrane, no vďaka novej a pravdepodobne aj poslednej žene sa rozhodne začať odznova.

Zoznámi sa s ňou za zvláštnych, osudovo pôsobiacich okolností. Ani Alena nemá deti, jej citový život je definovaný neuspokojivými, nezáväznými vzťahmi a ocitne sa v rovnakej situácii ako Jošua. Ich spoločná cesta, hľadanie vzájomnej dôvery, prehlbovanie spoločného vzťahu je hlavnou témou románu.
Použité rozprávačské postupy sú v podstate rovnaké ako v predchádzajúcom diele Všetky jeho svety. Čítame príbeh podávaný z perspektív oboch protagonistov: striedavé rozprávanie Jošuu a Aleny v rámci neočíslovaných a nepomenovaných kapitol u oboch postáv plynulo prechádza z prvej osoby do tretej, čím sa sprostredkúva pohľad do vnútorného sveta postáv a zabezpečuje od nich istý odstup. Hoci rozprávanie postupuje prevažne chronologicky, v spomienkovo ladených vnútorných monológoch sa čitateľ dozvie viac aj o ich prehistórii. Vedľajšie postavy v diele sú ploché, neraz stereotypne modelované (záporné postavy sú vykreslené ako odpudivé).

Sem-tam sa v texte mihne pôvab niektorých Kováčikových poviedok z Panoramatického kina – cit pre farbu a detail vynikajú v obrazoch, ktoré pôsobia ako fotografie: „Slnečné lúče tu a tam prenikali pomedzi husté lístie stromov a ako roztrúsené zlaté mince sa povaľovali po zemi, stole, stoličkách, tvári a rukách Jošuových spolužiakov“ (s. 72). No popri nich sa autor nevyhne aj mnohým kvázi-poetickým klišé (nočné motýle letiace do plameňov na s. 129, 162, a iné).

Oproti predchádzajúcim knihám sa zvýšila miera autobiografickej štylizácie rozprávania, ktorá sa v úvode „kamufluje“ – román je priznane fikčný, autor hovorí o Jošuovi ako o svojom hrdinovi, zároveň sa však deklaruje autentickosť príbehu („Nemala to byť autobiografická kniha, ale hrdina sa mu bude podobať“, s. 120.) Posilňuje ju aj konkrétnejšie ukotvenie príbehov: kým v predchádzajúcich dielach Kováčik využíval bližšie neurčené, zrejme západné, provizórne pôsobiace miesta, príbeh Troch tornád sa podľa množstva geografických a architektonických indícií („pyramídová“ budova rozhlasu, biely hrad nad riekou, priečelie galérie atď.) odohráva v meste, ktorého predobrazom je Bratislava. Občas sa v retrospektívnych pasážach hrdina vracia do svojho detstva stráveného v menšom slovenskom mestečku. Prozaik odkazuje na rôzne aspekty súčasného Slovenska, v náznakoch sa črtajú aktuálne i večné spoločenské problémy, politická scéna, pandémia.

Významnou (hádam i najosobnejšou) súčasťou diela je Jošuovo spisovateľstvo. Sprevádzajú ho početné odkazy na umeleckú literatúru, spomína Slobodu, Pišťanka, Solženicyna, Mňačka, Rozenbergovú, Kafku – ich funkcia je však dekoračná, o nejakom hlbšom intertextovom nadväzovaní nemôže byť reč. Alúzie predovšetkým demonštrujú hrdinovu jedinečnosť („tešil sa, ako budú preberať Rimbauda, a keď sa k nemu v škole konečne dostali, šokovalo ho, ako rýchlo cez neho prešli a ako nikto iný z triedy nebol jeho básňami nadšený tak ako on,“ s. 100). Píše si blog a zároveň pracuje na svojom treťom románe, ide teda o príbeh v príbehu („ruka, ktorá kreslí ruku, ktorá kreslí ruku,“ s. 97). V próze sa objaví aj zopár odkazov na Jošuove-Kováčikove predchádzajúce knihy (autoreklama!). Okrem toho, že čítame hrdinove literárne pokusy, úryvky textov, sledujeme aj jeho premýšľanie o teoretických umeleckých otázkach a zámeroch – rozhoduje sa medzi rozprávaním v prvej a tretej osobe a podobne. Jedným z viacerých úskalí diela je jeho rozvláčnosť a deskriptívnosť. Obsahuje množstvo nemotivovaných poznámok, spisovateľ sa grafomansky vyžíva v komentovaní a vysvetľovaní: „slovo správne sa dá čítať dvojako. S tvrdým e na konci to znamená dobré, príslušné, bohumilé, s mäkkým e na konci to znamená presné, bez chyby“ (s. 120). V autorovom písaní cítiť snahu písať autenticky, „úprimne“, no mnohé reflexívne pasáže (neraz tvorené patetickými rečníckymi otázkami) znehodnocuje doslovnosťou. Jošua si rád a často insitne zafilozofuje o poslaní spisovateľa, sláve, zmysle života, Kováčik dokonca využíva tieto pasáže v románe na vybavovanie si účtov s literárnou kritikou. V rozprávaní ju zastupuje literárny časopis s veľavravným názvom Imperatív. V príbehu sa objaví viackrát, no literárna kritika a časopis dostávajú na frak najmä v časti, kde sa spomína istá kauza, keď „jedna autorka napísala do redakcie reakciu na recenziu, oni to uverejnili so škodoradostnou poznámkou, že to dávajú tak, ako to dostali“ (s. 142). Táto spomienka vytvára premostenie k hrdinovmu rozhutovaniu o celkovom stave literárnej kritiky na Slovensku. Nemá o nej vysokú mienku. Recenzenti sú preňho fušeri, ktorých taktiku hravo prekukol, používajú totiž zásadne „konštrukcie, ktoré sú často tým bohatšie, čím chudobnejšie sú myšlienky v nich“ (s. 143) a vo svojej obmedzenosti si vôbec neuvedomujú, že ich hodnotenie kníh je subjektívne. „A ešte majú pocit, že robia vedu“ (s. 143), vŕši sa Kováčik, teda, pardon, „Jošua“.

Náplasťou na hrdinovo zranené spisovateľské ego je sľubne sa rozvíjajúci vzťah s Alenou i napredovanie v postupne stále viac spoločnej umeleckej tvorbe. Takto sa román komótne sunie k svojmu šťastnému koncu a patetickej pointe. Na konci knihy ostáva čitateľovi pocit nadbytočnosti, dojem, že bol piatym kolesom na voze, pretože tu sa niekto prosto potreboval vyrozprávať. Kováčik doprial svojim postavám nádej a dal im šancu na nový život, rozpovedal ich strastiplnú cestu a priblížil ich (svoje) názory a vnútorné pochody – no estetický a emocionálny zážitok to bol skôr pre autora než čitateľa. 

(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave.)