Plav

Novela Táto izba sa nedá zjesť je knižným debutom Nicol Hochholczerovej, dvojnásobnej finalistky súťaže Poviedka (ročníky 2016 a 2019). Text vychádza z osobnej skúsenosti autorky, ktorá sa ako dvanásťročná ocitla v nezákonnom, manipulatívnom „vzťahu“ s jej učiteľom. Próza sleduje niekoľko rokov trvajúce zneužívanie zo strany päťdesiatnika, od jeho počiatkov, keď hrdinka iba matne rozpoznáva závažnosť situácie, v ktorej sa ocitla, až po postupné precitanie a vymanenie sa.

Text je rozdelený na dve nerovnocenné pásma odlíšené typom písma – prvé je písané v tretej osobe z perspektívy Ivana, dotyčného učiteľa. To druhé, dominujúce, reprezentuje priamy pohľad protagonistky Terezy. Dej sa taktiež člení na časti prostredníctvom číslic v hornom rohu strany, ktoré vyznačujú narastajúci vek Ivana a Terezy. Hlavným štruktúrnym faktorom prózy je fragmentárna kompozícia, tvar sa rozpadá na sériu viac-menej samostatných vstupov, ktorých rozsah kolíše od jednej vety po niekoľko odsekov. Preferenciu nespojitých fragmentov možno vysvetliť aj inšpiráciou Esterházyho knihou Harmonia Caelestis, na ktorú sa v texte odkazuje, alebo ju spojiť so všeobecným vzostupom internetových mikrožánrov typu tweet, status, instastory, čiastočne súvisiacim napríklad s fenoménom fragmentovaného vedomia a poruchy pozornosti.

Tento spôsob písania je do istej miery v opozícii k analytickej tradícii dlhších prozaických žánrov, ktorá zabezpečuje postupný, racionálny rozklad javov na ich komponenty a sledovanie vzťahov medzi nimi (obzvlášť ide o vzťahy príčiny a následku, ktoré produkujú dej). Dej je síce v novele prítomný a dokonca je vystavaný chronologicky, no je náročné rekonštruovať sled udalostí ako súvislú kauzálnu reťaz, v ktorej jedna vec vyústi do ďalšej a tá do nasledujúcej. Explicitná diagnostika a hodnotenie tu ustupujú dištancovanej reprezentácii vypreparovanej fakticity – nie však vo forme protokolu, ktorý racionálne reprodukuje udalosť v jej objektívne danej celistvosti, ale vo forme subjektivizovaného skúmania následkov, ktoré majú často podobu medzier, trhlín, kamufláží a zamlčiavania, teda toho, čo predstavuje „nulovú formu“ rozvíjania témy.

Text je z toho hľadiska budovaný ako séria rétorických výmen a transformácií. Prvou je výpustka, ktorou sa úplnosť a celistvosť výpovede ruší v prospech zámlky. Prejavuje sa to prevažne akontextovosťou jednotlivých fragmentov, ktoré sú zväčša obklopené rozsiahlym bielym priestorom stránky. Prázdne priestory gestikulujú smerom von, ku kontextu traumy, ktorá je jazykom často skôr obkolesovaná, ako explicitne označená. Ďalším rétorickým prostriedkom je irónia ako zámena blízkosti a priamej emočnej angažovanosti za odstup. Veci sú prezentované ako už uzavreté, ukončené, a preto rozprávačsky zvládnuteľné, pričom rečové dekórum a realistická výrazová striedmosť ustupujú voľnej hre s jazykom – ide napríklad o ironické rekontextualizácie situácií či výrokov pripísaných Ivanovi: „Dobre rano moje krasne steniatko. Keby som bola pes, chcela by som, aby ma škrabkali za uchom, aby mi dali ľudské meno, aby mi v miske často menili vodu; aby sa im zdalo, že som ani o kúsok nenarástla, že som stále niekoľkotýždňové šteniatko“ (s. 106), alebo o segmenty, ktoré pripomínajú litanické invokácie: „Spapal si mi oči, teraz nevidím, aký si starý. Spapal si mi ruky, teraz necítim, aký si mäkký. Spapal si mi otca, ten ešte nevie, aký si“ (s. 61). Bujnejúce, prekvapivé obrazy nahrádzajú priame pomenúvanie duševných pochodov a stavov protagonistky. Obraznosť prózy je obraznosťou nepatričného, neprirodzeného, opačného – niečo tu nesedí a jazyk to už počnúc titulom prózy dáva jasne najavo. K tomuto dojmu prispieva aj stavba súvetí, ktorá spolu s fragmentárnosťou kompozície upevňuje náhlivé tempo rozprávania. Pohyb prózou tak nie je postupným, rozvažujúcim začítavaním sa, podobá sa skôr na strhávanie náplasti.  

Existujú témy vyvolávajúce dojem, že by už z hľadiska ich vlastnej podstaty mali byť vyňaté z poľa pôsobnosti literatúry ako inštitúcie, ktorá – zjednodušene povedané – premieňa ľudské situácie na zážitkovo a esteticky pôsobivé reťazce znakov. Ide o oblasti, nad ktorými je prirodzené skôr rozhorčene krútiť hlavou, než sa opájať ich literárnym potenciálom, keďže zoči-voči nim pôsobí reč akosi nepatrične, zdá sa byť na vec krátka. A skutočne, pri Hochholczerovej debute môže mať čitateľ miestami pocit, že v tejto komunikačnej situácii mu nie je celkom pohodlne. V konečnom dôsledku potom zrejme otázka stojí tak, či je lepšie mlčať, alebo prehovárať, čiže riskovať. Hochholczerovej próza je vlastne kompromisom medzi týmito dvoma polohami. Komunikatívne výpovedné je tu rovnocenným partnerom rituálne performatívneho: text prehovára a zamlčiava zároveň, čím signalizuje, že udalosť ho presahuje, že jazykom nemožno celkom adekvátne obsiahnuť to, čo sa stalo.

(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)