Plav

Poznámka redakcie: Kultúrno-geografická črta prozaika Ivana Habaja (1943) Fenomén „Československý kolonista“ nepriamo nadväzuje na anketu Ad generácia (Ballek, Hrúz, Vilikovský...), ktorú sme v lete t. r. uverejnili v štyroch pokračovaniach na stránkach Platformy. V oboch prípadoch ide o pomenovanie toho, čo ľudí spája – v prípade ankety o generačné väzby, v črte Ivana Habaja o spoločnú historickú skúsenosť s priestorom a jej previazanosť s rodovou pamäťou, ktorá, podľa prozaika, „slabne“.

Keď som kedysi v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia písal poviedku Kolonisti, neskôr publikovanú v mojom debute s názvom Dolniaci, ešte som nemal konkrétnu predstavu o tom, že fenomén „Československý kolonista“ sa raz stane nosnou témou mojej prozaickej tvorby. Najvýraznejšie sa prejavila v románovej trilógii Kolonisti 1 – 3, postupne vydávanej začiatkom osemdesiatych rokov. Už vtedy som si však prinajmenšom uvedomoval, že rodová pamäť viažuca sa k tejto problematike s novými generáciami postupne slabne a ja by som k tomu nemal byť ľahostajný.

Postupom času začalo ma zaujímať, či ja, človek pohybujúci sa na území tvorivých účastníkov slovenského literárneho života a zároveň potomok týchto kolonistov, som v tomto priestore osamotený, alebo či sa okolo mňa nenachádzajú ďalší autori pôvodom „z tohto rodu“. Ako sa ukáže, tento záujem nebol márny.

O tom, že literárny vedec Viktor Kochol je synom kolonistu z Miloslavova – Alžbetinho dvora, dnes už vychytenej takmer prímestskej oblasti Bratislavy, dozvedel som sa náhodou niekedy v polovici sedemdesiatych rokov. Prezradil mi to obyvateľ Alžbetinho dvora, ktorý predával cez inzerát záhradu priľahlú k svojmu rodinnému domu. Bol to vrstovník Kochola, ktorý k nemu tu a tam prišiel na návštevu i potom, keď už sám nemal v obci príbuzných.  Záhradu sme nekúpili, bola priveľká... Onedlho potom zoznámil som sa i osobne s týmto prísnym literárnym kritikom. Tu a tam sme spolu debatovali aj o téme kolonizácie južného Slovenska, napríklad v mojej kancelárii vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, v klube spisovateľov, alebo pri spoločnej ceste domov hore Poštovou – on býval na Suchom mýte, ja zasa na susediacom Námestí 1. mája, v červenom dome vedľa Čemadoku.

Krátko po vydaní prvého dielu Kolonistov prišiel mi list písaný úhľadným drobným rukopisom, v ktorom mi jeho odosielateľ vyslovil uznanie a moje poznatky o problematike kolonizácie juhu po vzniku Čs. republiky rozšíril o mnohé autentické spomienky na vlastné pôsobenie v jednej z kolónií. Autorom listu bol pán Strýček, vtedy už osemdesiatnik. Býval v Košútoch pri Galante, ale začiatkom dvadsiatych rokov patril k zakladateľom kolónie Miloslava, dnešného Miloslavova, takže jeho osobné spomienky na ťažké začiatky osídlencov ma hlboko zasiahli. V liste sa pán Strýček zmieňuje, že knižku mu darovala k Vianociam jeho dcéra Hana Ferková, o ktorej som vedel, že je dlhoročnou redaktorkou vydavateľstva Mladé letá, autorkou viacerých knižiek pre deti i významnou prekladateľkou. No a ako je známe pani Hana je matkou dvoch synov činných i v literárnej oblasti, predčasne zosnulého Jerguša, autora mnohých skvelých analýz spoločenského života vydaných aj knižne, a Andreja, úspešného spisovateľa i matematika, vysokoškolského pedagóga. Tu sa teda stretávame hneď nielen s príslušníčkou generácie detí pôvodných kolonistov, ale i s generáciou vnukov, navyše potomkov spoločného predka... Pán Strýček mi napísal aj po vydaní druhého dielu Kolonistov. Jeho vrúcny obsah si trvalo uchovávam v pamäti a je mi ľúto iba toho, že sme sa osobne nestihli stretnúť, hoci sme to mali v úmysle.

Oficiálne údaje o mieste narodenia veľkého slovenského básnika Jána Ondruša uvádzajú, že ním je obec Nová Vieska, ležiaca na rozhraní okresov Nové Zámky a Komárno. Je pravda, že sa narodil na katastrálnom území  tejto dedinky, ale presnejším miestom jeho narodenia je neveľká osada Arad, vzdialená od obce asi dva kilometre. Na tých miestach existovalo osídlenie už v stredoveku, ale dnešná osada vznikla v roku 1923 na rozparcelovanom majetku baróna Ullmanna a založili ju kolonisti, medzi ktorých patrili i rodičia Jána Ondruša. Boli to Slováci, ktorí sa presídlili do novej vlasti z Rumunska. Už dávnejšie som sa dozvedel, ako je to vlastne s miestom narodenia básnika a chcel som sa tam pozrieť. Až niekedy pred prelomom storočí, to ešte Ján Ondruš žil v stupavskom domove dôchodcov, naplnil som svoj úmysel... V jeden horúci letný deň, spolu s mojou manželkou Elou, doviezli sme sa do Novej Viesky, približne v strede dediny našli sme odbočku k známym Parížskym močiarom a úžľabinou ponad ne sme pokračovali do briežka, tam kde v tom čase končila tvrdá cesta. Vpravo z nej odbočovala ulička z oboch strán lemovaná rodinnými domami a záhradami. Uprostred osady, tvorí ju vari tridsať usadlostí, bolo neveľké priestranstvo, akési námestíčko, či parčík, charakteristické pre viaceré z kolónií. Nestretli sme tam ani živú dušu, nemal som sa koho spýtať, ktorý dom kedysi patril Ondrušovcom...

Na cintoríne v Slávičom údolí mám pochovaných svokrovcov. Asi desať metrov nad nimi mal svoj hrob básnik Ján Ondruš. Pri cestách na cintorín zvyčajne som sa zastavil i pri mieste jeho posledného odpočinku.  Pri jednej z posledných ciest na mieste hrobu uvidel som však už iba zvyšky betónovej obruby, samotný hrob tam už nebol. Stratil sa, zmizol, kam a prečo? Neviem.

V sedemdesiatom druhom roku vo vydavateľstve Smena, v edícií Mladá tvorba, redigovanej redaktorom Petrom Zajacom, vyšli krátko po sebe i dva prozaické debuty, moji Dolniaci a Strecha domu Dušana Dušeka.  Už niekedy v tom období mi utkvelo v pamäti, že rodiskom Dušana sú Gbelce, dedina vzdialená od Aradu vzdušnou čiarou azda štyri kilometre.

Spisovateľa Dušeka som si vždy spájal najmä s Piešťanmi a Šaštínom, tie Gbelce sa mi nezdali byť v jeho prípade inšpiratívne a trochu ma to miatlo. Mal som v úmysle príležitostne si to vyjasniť... V posledných dvoch-troch desaťročiach nepošťastilo sa mi stretnúť Dušana Dušeka osobne, miesto jeho narodenia zostávalo pre mňa stále tak trochu záhadou. Až nedávno, pri čítaní jeho najčerstvejšej zbierky próz Potok pod potokom, narazil som na vysvetlenie. Hoci už aj predtým v súvislosti s tými Gbelcami mal som akési tušenie, teraz sa už zjavil nezvratný fakt. Dušan Dušek je tiež potomkom kolonistu. Jeho starý otec po matke pochádzal z Rovenska na Záhorí a začiatkom dvadsiatych rokov patril k tým, ktorí poblíž dediny Bátorové Kesy, presnejšie pri bývalom majeri Miklósháza, založili osadu – Kolóniu. Tu sa narodila a vyrástla i Dušanova matka. Ako autor uvádza, dom po starom otcovi zdedil starší brat jeho matky. On sám tam bol raz s otcom na návšteve a po ovocie i med. S matkou tam chodieval viac krát, na Dušičky.

Bátorové Kesy, dnes už Bátorové Kosihy, za socializmu Vojnice, je veľká dedina v okrese Komárno. Kolónia pri Miklosháze, dnes sa táto časť nazýva Mikulášov sad, po desaťročiach  splynula s dedinou... Ako píše autor knižky Potok pod potokom na strane 34, „Starý tatko bol čsl. kolonista. Po vzniku ČSR sa tam lacno dostal k pozemkom. A niekde tam, na poľnom cintoríne, je aj pochovaný, niekde pri Bátorových Kesoch, dnes Kosihách.“

Putovanie za potomkami československých kolonistov prítomnými v slovenskej literatúre predbežne končí. Našli sme ich v generácií detí i v generácií vnúčat pôvodných osadníkov. Na záver už len zopár viet, ktoré toto putovanie doplnia.

Najväčšou kolóniou na dolnom Žitnom ostrove je obec Lipové, pôvodne Hodžovo. Na jej okraji sa začína chránené vtáčie územie Ostrovné lúky. Približne uprostred tohto územia, utopená medzi poľami a lúkami,  v priamom dotyku s prírodnou rezerváciou Dropie, leží osada Rakoťáš – Rakytie, ktorá administratívne patrí do Lipového. Od svojho centra je vzdialená päť kilometrov a vedie k nej len úzka, ako-tak spevnená cesta. V najsvetlejšom období osady, koncom prvej čs. republiky, žilo tu do 150 duší.  Dnes tu má trvalý pobyt jediný človek, dôchodca-včelár Adam Belan. Nemožno však povedať, že obydlia v osade chátrajú. O prevažnú väčšinu usadlostí sa starajú chalupári, zväčša potomkovia prvých osadníkov. V chalupe stojacej kúsok bokom od ostatných, desaťročia trávil tiché chvíle i autor tohto textu. V súčasnosti v nej často vídať i pravnuka pôvodných kolonistov. Je ním básnik a literárny vedec Michal Habaj.

August 2021