Súčasťou žánrového kódu folku je autonómny text, ktorý s hudobnou zložkou úzko spolupracuje alebo ju v istých prípadoch svojimi kvalitami aj „prekonáva“. Tento žáner na Slovensku nemá takú tradíciu a zázemie ako v našom okolí (české folkové pesničkárstvo alebo poľská poezja śpiewana) ani prebytok nových talentov, no občas sa aj tu rozsvieti. Do tejto skupiny patrí hudobný projekt popradsko-brnianskeho pesničkára Samuela Kovalčíka s ťažko skloňovateľným názvom Zabiť Františka.
Debutový eponymný album obsahuje desať skladieb so slovenskými textami, v ktorých sa okrem folku ozývajú aj iné hudobné jazyky a tradície, napríklad indie-pop alebo klasická gitara. Jednotlivé skladby albumu spája podobná emocionálna modalita príbehov medzi „pevninou detstva“ a „ostrovom mŕtvych“, medzi civilnosťou a samozrejmosťou bežných životných situácií a ich dramatickou až tragickou skrytou linkou. Album si nepotrpí na efekty, maximom prostých aranžmánov sú zvuky upravené syntetizátorom.
Zviazanosť hudby a textu a originálny hlasový prejav, raz civilný, inokedy výrazne štylizovaný, vysoko hodnotí Vlado Janček vo svojej recenzii v Denníku N[1] – sú to preňho „pesničky, čo zostávajú v hlave.“ No zároveň platí, že pokiaľ ide o texty, v hlave nezostanú celé, skôr len ich pasáže, útržky, verše či formulácie. A na poslucháča niekedy doľahne presila motívov, textových nápadov či popkultúrnych alúzií, ktoré sa do tela skladieb organickejšie nezapájajú. Tu by sa žiadal väčší odstup a asi aj rozdelenie úloh autora a producenta. No keď sa Zabiť Františka vzdá až surrealistických brikoláží, vznikajú číre pesničky so silným, dobre zvládnutým spojením textu a hudobno-hlasovej interpretácie (napr. Vietnam).
Základným vzťahovým vektorom k svetu je tu občas až dramaticky akcentovaná melanchólia. Kým hudobne sa k tejto emocionálnej báze odkazuje najmä prácou so zvukovými efektami, v textovej zložke zas motívmi spomínania, sna (vo vzťahu k minulosti) a snívania (ako projektovania alternatív a dystopických svetov). Sila Kovalčíkovho umeleckého myslenia spočíva v invenčnosti jednotlivých textových nápadov a ich presvedčivom a výrazovo variabilnom zvukovo-hlasovom interpretovaní. Slabšie je to s citom pre mieru a kompozíciou – na úrovni jednotlivých skladieb aj albumu. Hoci o talente autora niet pochýb, akoby sa niekedy jednotlivých nápadov prosto nechcel vzdať.
V pesničkách Zabiť Františka sú viac než príbehy podstatné stavy, postoje či situácie, jeho výpoveď nestojí na jednoduchej narácii, ale na fragmente, mozaike alebo kompaktnejšie pôsobiacej intímno-lyrickej impresii. Kompozícia celého albumu je zostupná: smeruje od myšlienkovo viacdimenzionálnych a výrazovo vypätejších skladieb (pesničkár sám zoči-voči naliehajúcemu, vo svojej podstate bezohľadnému svetu) k harmonizujúcemu fade outu, v ktorom sa vyjadruje či uzatvára isté obdobie, vracia sa ku konkrétnym životným situáciám (intímno-úvahové témy posledných troch, štyroch skladieb).
Z celku albumu sa vynára niekoľko hlavných, vzájomne prestúpených tém: detstvo a dospievanie a s ním spojený zmenený sebaobraz a videnie sveta, popkultúra a poetika každodennosti, život ako v zásade neradostný medzipriestor medzi narodením a smrťou, zodpovednosť a sila (slabosť) indivídua vo svete, láska ako čosi, čo umožňuje vidieť svet „menej šedý ako obvykle“, ale čo je zároveň výbušným, extatickým elementom: „fialové odrazy, vitráže, lietali, vedeli, že ich nikto nezviaže“ (Dôstojník).
Vcelku monochromatickú náladu albumu autor vyvažuje pomerne širokým spektrom situácií. Zďaleka nejde len o vzťahovo-ľúbostné kráže, niekoľkokrát sa napríklad v časových prestrihoch posúvame do dosť vzdialených období (December 1950, Vietnam) – v akejsi hypoteticko-snovej adaptácii atmosféry studenej vojny a vietnamského frontu v mysli súčasníka. Cieľom nie je lacné historizovanie, ide tu dnešok a o niekoho, kto „nájde v zrkadle tvár“, kto „vždy keď [nastúpi] na štvorku, miesto ruchu sveta vonku [počuje] v [svojej] hlave kričať ľudí.“ A odkaz na „horiaci južný Vietnam“ nie je retro angažovaným apelom, ale gestom empatie, smeruje k vlastnému scitlivovaniu, nie k moralizovaniu pred auditóriom.
Základný emocionálny rámec, v ktorom sa hudba Zabiť Františka pohybuje, teda nie je radostný: Podšívkou jeho láskavosti a empatie k svetu je ťaživé vedomie jeho márnosti.
[1] https://dennikn.sk/2404921/nie-je-nutne-aby-bolo-priamo-veselo/
(Radoslav Passia pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)
- prečítané 4080x