Magdalena Bystrzak
Jedna veta denne
Alta Vášová: Odlety. Ivanka pri Dunaji : F. R. & G., 2019.
recenzie

„Ne že bych nebyla nejšťastnější na světě, kdyby Bedřich něco velkého udělal a měl úspěch; ale v nás ženských je někdy až touha nebo potřeba rezignovat. To se člověk cítí jaksi víc doma či co.“

 

Čapek, Karel: Život a dílo skladatele Foltýna. Praha : Knižní klub, 1999, s. 44 – 45.

         

Autobiografické, fragmentárne Odlety sú exkluzívna kniha. Vznikali pomaly, akoby mimochodom, bez zámeru sa rýchlo dopracovať k výsledku. Sú „dozreté“, domyslené, introspektívne, takmer bilančné. Nájdu si svojich čitateľov, ktorým sa prihovoria mierne spomalenou dikciou a autorkinou každodennou zotrvačnosťou, jej tematizovaním „bytia“ alebo skôr trvania. Bez potreby sa ukazovať, ale s vôľou povedať si svoje.     

Vášová sa snaží byť civilná a vecná. Uchováva si statočnosť vo svete, z ktorého stále niečo alebo niekto ubúda, „odlieta“ a mizne. Východiská rozprávania sú preto chvejivé, tekuté. Trvalé naladenie autorky-rozprávačky osciluje medzi kritikou hrubých stránok neistej súčasnosti („Patrí sa: nepomenovať veci presne, podať ruku, pripiť si. [...] Príležitostne: dokopať ležiaceho. Zničiť nepohodlného. Ustúpiť sile postavenia a majetku“, s. 140 – 141) a strachom z budúcnosti, predtuchou blížiacej sa katastrofy. Svet jej prózy je takmer ako zo skla – jeden silnejší úder ho ľahko rozbije na malé kúsky.

Odlety sú síce autobiografické, ale nie sebastredné. Načrtávajú podoby kontaktu, ktorý Vášová udržiava s tým, čo je „vonku“ (ľudia, ich knihy, ich a naša politika...). Nehybnosť a predvídateľnosť každodenných veci („Obklopená známymi vecami, uzavretá v škrupine domu, deň podelený na ustálené časti a nemenné povinnosti“, s. 63) je preto zdanlivá. Vášová pozoruje najmä ľudí a ich činnosť, nevytvára si ilúzie ideálneho stavu vecí. Rozvíja rôzne podoby vzťahov, ale kým ľudí prevtelí do postáv, prepustí ich cez vlastný, nie vždy prívetivý filter. Pozícia, do ktorej sa štylizuje a ktorú si volí, je síce miestami voyeurská, ale zároveň nenápadná. Veci sa hýbu a menia, ona ich jednoducho sleduje, vníma ich a o nich aj píše.

Nič iné sa napokon – okrem presnej vety a vlastnej mienky –, od intelektuálne založenej a etablovanej spisovateľky neočakáva. K tomu statusu prirodzene prispieva aj vedomie vlastnej výlučnosti, a preto odlišnosti, ktoré občas býva zradné. V Odletoch je však prítomná silná sociálna línia, láskavo objímajúca tých, ktorí sú vylúčení a sociálne slabší. Vášová síce neprekračuje hranice intelektuálnej bubliny, ktorú svojím písaním reprezentuje a ktorú aj potenciálne oslovuje, ale poukazuje na to, že aj tu niečo zlyhalo. Tento moment sa viaže na silné humanistické prvky jej myslenia, jej nesúhlas s realitou dneška, ktorú vníma ako dravú, občas brutálnu, no jednoznačné drsnú („Škeria sa z billbordov, obrazoviek, novín. Vysielajú bubliny okrúhlych prázdnych viet. Otravené šípy ohováračiek. Kto z koho, kto z koho“, s. 58). V tomto zmysle sú Odlety aj strohou diagnózou súčasnosti, „hrozivej grotesky“ (s. 52), za ktorej podobu sme spoločne zodpovední.

Čo nie je možné zmeniť, dá sa opísať, pomenovať. Dať tomu tvár, vniesť poriadok do chaosu. V tom vidím aj motiváciu Odletov, ktoré – žánrovo najbližšie azda denníkovým zápiskom bez nároku na pravidelnosť –, štrukturujú udalosti a zároveň zachytávajú plynutie času. Voči ubiehajúcim dňom, týždňom, mesiacom a rokom je však Vášová len zdanlivo bezradná. Vystavuje sa skúške časom, ktorý je raz daný a zároveň nie je nekonečný.

Odlety sprevádza preto vedomie konca, ktoré patrí aj krehkej starobe, keď sa vytráca prispôsobivosť a flexibilita. Ako písal Antoni Kępiński (v knihe Rytmus života v preklade Heleny Stachovej): „Společenské postavení nedává dnes starému člověku pocit bezpečí“ (s. 283). Bezpečie Vášová vníma aj ako jeden zo základov spoločenského ideálu a hľadá ho najmä v medziľudských vzťahoch (rodinných, kamarátskych, spoločenských), no nie vždy úspešne („Si nedostatočná babička. Nevieš sa prijať v tejto role, nemáš rada jej názov, jej náplň“, s. 130). Odlety sú preto aj prózou odstupu od sociálnych úloh a údajne prirodzených povinnosti. Trochu paradoxne sú aj afirmáciou blízkosti a záznamom momentov, keď ľudský kontakt, výmena, stretnutie a žiadaná empatia jednoducho chýba: „Peter: sám seba dobiehajúci, rozdávajúci, sústredený až na doraz, po dno svojich možnosti. Občas sa z neho namáhavo vyhrabáva smerom k nám. Dá sa to? Dokedy?“ (s. 113).

Vášová nie je rozpínavá, nesúťaží o vlastný priestor. Berie to, čo ostáva, umiestňuje sa v zátvorke, je skôr pasívnym prvkom diania („Nebojuj o priestor“, s. 10; „Nemáš sa na čo sťažovať, veď ide o úspechy a prezentáciu. Prežila si to, už si sa aj spamätala, ale: nemožnosť, nechuť, strach začať knižku, ktorá by znova otvorila ten kolotoč odmietania“, s. 121). Rezignuje z prvoplánovosti a vníma ju ako jeden z neduhov atomizovanej súčasnosti („...vytvárame papierový svet. Každý svoj...“, s. 69), v ktorom ale nefunguje spolužitie, spoločné bytie založené na vzájomnej úcte a dôvere.  

Veľa sa už o próze Alty Vášovej napísalo a povedalo, aj o samotných Odletoch. Kritika zhodnotila knihu mimoriadne kladne, Odlety sa umiestnili aj vo finálovej pätke Anasoft litery 2021. Tento moment má napokon relevantnú, výpovednú hodnotu – signalizuje síce vkus poroty, ale prijatie kritikou zároveň svedčí o akceptácii Vášovej autorského gesta, potrebe spomalenia, vôli čítať precízne koncipované texty. Odlety sa pritom nedajú prehliadnuť, hoci sa nám prihovárajú stíšeným a miestami rezignovaným hlasom, ktorý je aj vyčítavý voči tomu, čo sa deje za oknom pracovne, bytu, mimo rámec rodinného kruhu („Beznádej; hore ju zaháňajú karnevalom, dole zločinom“, s. 97). Lepšie by bolo, keby ten hlas bolo počuť trochu viac. Ale vtedy by Alta Vášová nebola Altou Vášovou.

 

(Magdalena Bystrzak pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)

Publikované: 10/12/2021