Plav

V recenzentskej praxi sa často uplatňuje syndróm „druhej knihy“. Autor debutu, ktorý vzbudil pozornosť, vydá ďalšie dielo – a až to má potvrdiť „nádeje doň vložené“. S literárnym dojčaťom , pri prvotine občas až s rozmaznávaným, sa zrazu zaobchádza ako s dospelým, čas hájenia je preč. Väčšinou mu vyčítajú opakovanie sa, pomalé tempo rastu, jednoducho to, že nám do literatúry namiesto všestranne sa rozvíjajúceho jedinca pribudol ďalší retard. Ivan Medeši je autorom diskutovaného a – ako sa zvykne hovoriť – „oceňovaného“ poviedkového súboru Jedenie (2018), no vyššie spomenutý rutinný postup sa pri aktuálnej knihe Vilkovia nedá uplatniť. Nie je to Medešiho „druhá kniha“, iba druhý slovenský a na Slovensku vydaný preklad jeho próz, ktoré však v tomto preklade vychádzajú prvýkrát. Už dávnejšie sa tu objavila Kvaśna kňižka (2010) v jazyku vojvodinských Rusínov, ktorým autor píše. Navyše doma, v rodnej Vojvodine, publikoval ďalšie dve knihy. Trochu komplikované, však. Zmieňujem tieto okolnosti, aby som sa k nim už nemusel vracať. Stačí, že boli témou niektorých kontroverzií pri vydaní Jedenia, sporov vedúcich k čitateľsky irelevantnej otázke, či autor patrí do slovenskej literatúry. Podstatnejšie však je, že za každou z kníh, ktorá na Slovensku Medešimu vyšla, stojí skutočne dospelý autor, hoci aj o tomto – o jeho mentálnej vyspelosti – sa v niektorých ohlasoch pochybovalo.

Nie je však pritom dôvod vyhnúť sa porovnaniu dvoch Medešiho kníh, do slovenčiny pozoruhodne preložených Marošom Volovárom, väzby medzi nimi sú očividné. Pri čítaní Vilkov sa ocitáme takmer v rovnakom prostredí ako v Jedení. Dominuje vojvodinská dedina, mestský svet, ktorému prozaik venoval v predchádzajúcej knihe jednu novosadskú prózu, sa tu iba mihne v bizarne spodobnenom Ľvove pri rovnako bizarnej návšteve Ukrajiny. Podobné sú aj postavy, outsideri neschopní zaradiť sa do spoločenstva. Dedinský učiteľ z druhej prózy je priamym rozvinutím vedľajšej postavy zo záveru Jedenia. Spoločné majú tieto knihy aj napätie medzi ideálom a skutočnosťou, spája ich tiež sloboda, ktorú si v tomto priestore rozprávač dožičí. A rozdiely: Vilkovia sa skladajú z dvoch dlhších, vyše stostranových rozprávaní, v rovnako rozsiahlom Jedení bolo próz šesť. Stále sa však pohybujeme v blízkosti poviedky ako najuvoľnenejšej kratšej prozaickej formy, v ktorej čitateľ intenzívne cíti prítomnosť rozprávača. Nejde tu iba o príbeh a svet, do ktorého je zasadený, ale o osobnú víziu tohto sveta, o jeho estetické a mravné zhodnocovanie, o to, komu a čomu autor drží palce a čo ho odpudzuje. Vo Vilkoch sa rozprávač stal ešte väčším pánom ako v Jedení. Medeši je fabulačným voluntaristom, pre sujetovú štruktúru jeho próz sú charakteristické rôznorodé digresie a časové skoky. S rovnakou ľahkosťou mení modalitu rozprávania, „prepína“ z vecného a prízemného do zveličene fantastického, z tragického do extatického. Na prvý pohľad nepripravený, až rozprávkový happy end titulnej prózy nemá síce oporu v logike príbehu, ale veľmi dobre mu porozumieme na úrovni vzťahu medzi rozprávačom (autorom) a postavou.

Uzemňujúcim prvkom oboch rozprávaní je sociálna zameranosť. Tento aspekt mal svoju dôležitosť aj v poviedkach predchádzajúcej knihy, vo Vilkoch však vystupuje do popredia. V Jedení Medeši sústredil pozornosť na výnimočné, čudácke postavy. Títo excentrici však neboli obyvateľmi spoločenského dna, ako ich vyhodnotilo viacero tunajších ohlasov, boli len iní na pozadí ustálených sociálnych štandardov, ktoré v rozprávaní fungovali ako viac-menej neutrálne pozadie. Aktuálna kniha viac zdôrazňuje neschopnosť väčšinového spoločenstva tolerovať tých mimo normu (Vilko), nenápadnú, prehliadanú a tolerovanú represiu väčšiny voči „iným“. Druhá próza, „pedagogická poéma“ Február, rozpráva o mocenských mechanizmoch v prostredí školy a je svojskou antiódou na devótnosť, súčasť boja o prežitie v učiteľskom mikrosvete: „Čo si tu mohol? Ako fungovať v tom hviezdnom prachu zla? V galaxii výkalov. Vstúpiť do politickej strany a tam sa zaopatriť hovnom, ktoré budeš mastiť po sebe a tlačiť do pľúc protivníkov, aby si obstál? Či sa súkať do riti riaditeľke, aby ti len drevák trčal z análu, a tam sa vyzbrojiť hovnovou muníciou a biť tými tvrdými hovnami rivalov po hlave?“ (s. 118). Expresívne výrazové prostriedky sú u Medešiho nielen vtipné a nápadité, ale aj motivované zúfalstvom postáv. Každý sa bráni, ako vie, a keď vie, že sa neubráni, uchyľuje sa k poslednému prostriedku, k obrane jazykom.

Medešiho rozprávania pôsobia uvoľnene, spontánne, no sú ukážkou premyslenej práce s motívmi a témou. Dokáže nasmerovať pozornosť čitateľa na zdanlivo podružný groteskný detail a zároveň mu veľmi prirodzene udeliť symbolickú platnosť. Je ním napríklad naprázdno sa točiaci, preskakujúci pedál na bicykli miestneho outsidera Vilka, človeka, ktorý nedokáže v živote poriadne „zabrať“ a ktorému – z pohľadu ostatných – trochu „preskakuje“...: „Keď šliapol na pedál, reťaz obrátila dva kruhy naprázdno a až potom chytila zúbok, ktorý tak dlho hľadala...“ (s. 9). „Fekálna“ obraznosť, ktorá je leitmotívom Medešiho próz, sa zmysluplne podieľa na tvorbe obrazu sveta. V autorovom poňatí dedinské spoločenstvo stojí či skôr pláva v sračkách. Na to, aby sa z motívu stala veľká metafora či podobenstvo, musí disponovať prvotnou presvedčivosťou a konkrétnosťou: „... vedel, že s ním má osud iný plán. Musí mať – vyhrabať ho odtiaľ. Z tej žumpy. Bola tu vysoká spodná voda a Vilko tú dedinu nemal za viac ako za spojitú nádobu smradľavých žúmp plných bacilov a hnusu“ (s. 9). Obrazné zovšeobecnenie by malo mať – a vo Vilkoch má – vierohodný životný základ. Ak autor predchádzajúcu knihu autor pomenoval Jedenie, táto by sa mohla nazvať aj podľa záverečnej, finálno-análnej fázy tráviaceho procesu. Všeobecne zdieľaný a neveľmi originálny názor, že život stojí za hovno, je u Medešiho zdôvodnený a konkretizovaný epicky, rozprávačským výkonom. Čítame slobodnú a zároveň motivovanú naráciu, oscilujúcu medzi rozvíjaním príbehu, jednotlivými situáciami „tu a teraz“, do ktorých sú postavy ako väzni vlastných životov zasadené, a očistnou predstavivosťou, fantáziou. Medeši s ľahkosťou prepája rozvíjajúci sa dej s reflexiou a zároveň sa od situácií odpútava, prechádza k úplne iným témam a do iných svetov. Disponuje pružným asociatívnym myslením, dokáže k sebe priblížiť motívy zdanlivo odťažité. Do rozprávania sa mu podarilo včleniť aj na prvý pohľad cudzorodé žánre, akými sú autonómne náladové eseje a glosy venované rockovej hudbe alebo nedeľnej polievke. Z rozprávania „netrčia“, stávajú sa jeho integrálnou atmosférickou zložkou.

Medešiho svet tvorí neveľké spoločenstvo, kde je na každého lepšie vidieť. Klientelizmus, devótnosť, zneužívanie moci a iné vzťahy tohto typu vystupujú vzhľadom na početnosť komunity veľmi výrazne, no ani Slovensku nie sú celkom cudzie. Na rozkódovanie väčšiny z toho, o čom je vo Vilkoch reč, máme aj svoj domáci kľúč, napr. u Tajovského či Kukučína, hoci niekomu sa bude zdať už dosť zhrdzavený. Medeši podáva v mimoriadne kontrastnom rozlíšení to, čo je nám vlastné a stále nás sprevádza, čo však – rozmaznaní relatívnym blahobytom, ktorý sa ako blahobyt ukazuje najmä vo vzťahu k vojvodinskej skutočnosti – vnímame už trochu nepozorne a rozmazane. Podstatné však je, že tým jeho Vilkom veľmi dobre rozumieme, možno aj preto, že sme kedysi porozumeli Neprebudenému.

Medešiho prózy sa slovenskému čitateľovi prihovárajú špecifickým, dôvernejším spôsobom než iné preložené prózy. Dôvodom je kvalitný preklad, ktorý dokáže využiť jazykovú blízkosť originálu a cieľavedome s ňou pracuje, ale aj isté mentálne a kultúrne príbuznosti. Ale príťažlivosť Medešiho próz nestojí len na nich. Má aj niečo, čím je v súčasnej slovenskej próze ojedinelý. Keď pred vyše tridsiatimi rokmi poskytol Víťazoslav Hronec, slovenský básnik z Vojvodiny a tak trochu aj Medešiho starší „sused“ v rovnakom kultúrnom prostredí, rozhovor Slovenským pohľadom, na otázku, či sleduje našu prózu, odpovedal takto: „... môžem vám povedať, že sa pritom veľmi nudím. (...) Hrdinovia súčasnej slovenskej prózy nevedia ani poriadne zahrešiť, ani smilniť poriadne nevedia, raz za čas tam niekto niekoho zabije, nič sa tam v podstate nedeje. V Juhoslávii by také prózy nik nečítal...“ Jednou z Hroncových výhrad bol nedostatok temperamentu. Uplynuli tri desaťročia, v Juhoslávii už nečíta vôbec nik a my v próze dnes azda hrešíme a smilníme na trochu vyššej úrovni (Pišťanek). Stále sa však nemôžeme sťažovať na nedostatok kultivovane napísaných kníh, ktorým nemožno vyčítať nič okrem toho, že sú nudné, alebo sa takými v priebehu čítania stanú. Ak sa znovu vrátime k literatúre v jej základnej komunikačnej funkcii, ak si ju predstavíme ako formu rozhovoru, potom bude zrejmé, že „vykecávanie sa“ nemôže byť jej jediným účelom. Bez rešpektu k druhej strane, bez predstavy čitateľa a snahy zaujať ho z toho bude aj v lepšom prípade len akási bizarná „samoreč“. Medeši myslí na čitateľa bez toho, aby sa mu podkladal.

(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)