Plav

Kniha laureátky Anasoft litery 2018, nominovaná v aktuálnom ročníku ceny, je upraveným a rozšíreným vydaním prózy publikovanej pôvodne v roku 2002. Je o dospelej žene s mentálnymi problémami, ktoré určujú jej špecifické, „senzitívne“ videnie sveta a predstavu o nutnosti jeho záchrany, ako avizuje názov. Dôležité je hneď na začiatok poznamenať, že problematika psychického zdravia nie je témou knihy, mentálna choroba funguje primárne ako nástroj nastolenia konfliktu medzi hrdinkou a svetom, pričom ťažisko skúmania tu má spočívať práve na svete, ktorý hrdinku obklopuje, nie na nej samotnej. Ako uvádza anotácia, „Etela Farkašová […] sa staronovou prózou opäť kriticky vyjadruje k aktuálnym problémom našej civilizácie.“

Dej prózy nie je bližšie priestorovo a spočiatku ani časovo špecifikovaný. Protagonistka G., vykazujúca príznaky obsedantno-kompulzívnej poruchy, žije s matkou, prevažne izolovaná od zvyšku spoločnosti, bez širšieho zázemia medziľudských vzťahov. Vo svojej izolácii sa upína na prepracované predstavy o realite, ktoré majú charakter až akéhosi pseudovedeckého systému, „megaprojektu“ záchrany – konečným produktom má byť kniha ozrejmujúca jej „zistenia“. Ústredným pojmom tohto systému je poriadok a intenzívne pociťované znepokojenie z jeho úbytku: „Poriadok je pre G. najvyšším princípom, posvätným prikázaním, základom morálky potrebným pre správny, spravodlivý a múdry život, preto ju takmer do nepríčetnosti dostáva pohľad na cigaretové ohorky alebo cestovné lístky na chodníku, nehovoriac o zdrapoch novín alebo igelitových taškách poletujúcich v parčíkoch, aj v tom ich, cez ktorý prechádza takmer každý deň cestou do potravín, ak ide na nákup sama a má istotu, že ju matka neuvidí, neváha vyzbierať aspoň časť odpadu a ponosiť ho do smetného koša na konci parčíka“ (s. 45). Hrdinka nenávidí všetky prejavy neusporiadanosti a, paradoxne, vychýlenia z normálneho stavu. Na popis dejov prebiehajúcich v jej okolí používa vedeckú terminológiu, prípadne vymýšľa vlastné novotvary: entropia, logos, tenzie, necelistvovať, zneporiadňovanie, existenciálne znáhodnenie a pod.

Text je reflexívne zameraný, jeho prevažná časť sa orientuje na protagonistkine snahy o systematizáciu predmetnej a spoločenskej reality, ktoré sú skĺbené s jej úvahami o aktuálnych civilizačných výzvach (vojny, ekologické problémy). Dejová zložka je podružná, plní účel akejsi konkretizácie či ilustrácie úvahových častí: hrdinka trávi čas upratovaním, starostlivosťou o záhradu, čelí problematickým zvratom, napríklad zmene názvu ulice. Snaží sa vo svete znižovať mieru neusporiadanosti, v čom spočíva jej úsilie o záchranu: „G nesmierne túži môcť tak premeniť svet na upravenú, starostlivo ošetrovanú záhradu, v ktorej sa udržiavajú princípy poriadku, pretože je základom nielen etiky, ale aj estetiky, môcť žiť v takej záhrade...“ (s. 81). Hrdinke však prostredie kladie odpor, čo je pre ňu zdrojom neistoty a frustrácie – a ešte frenetickejšej snahy o systematické „uchopenie“, konceptualizáciu skutočnosti, nastolenie totálneho poriadku aspoň v rovine predstáv.

Je určujúcim a zrejme tiež fatálnym paradoxom Farkašovej knihy, že aj keď je jej tematickým východiskom princíp poriadku, samotná próza je usporiadaná len veľmi málo. Jej hlavným štruktúrnym pravidlom je totiž hromadenie homogénnych, zameniteľných prvkov do radu. Dej knihy nie je dejom v pravom zmysle slova, v skutočnosti totiž ide len o sled scén, ktoré varírujú ústredný motív protagonistkinej borby s prejavmi neporiadku, pričom segmenty by bolo možné bez väčších problémov ľubovoľne presúvať alebo k nim pridávať ďalšie. Autorka to napokon aj spravila zostavením rozšírenej verzie, ktorá obsahuje napríklad aj časť zasadenú do pandemického obdobia. V kompozične uzavretom, resp. starostlivo usporiadanom texte by takýto aktualizačný zásah bol ťažko realizovateľný, švy by boli príliš zjavné a pridaný segment by pôsobil dojmom nadbytočného apendixu – vo Farkašovej texte je to v podstate jedno, pretože dojmom apendixu pôsobí každá kapitola za približne päťdesiatou stranou. Tento problém sa vzťahuje aj na štýl, pre ktorý je typické priraďovacie súvetie a nadužívanie pleonazmov („nesplnila úlohu, schybila, zlyhala, zavinila“ (s. 50).  

Takto zvolený tvárny princíp je daný ritualizovaným životom hrdinky (s. 50), ktorá pre svoje psychické ťažkosti zle znáša zmeny a čokoľvek, čo narúša jej rutinu. Vychádzame teda z toho, že pôvodný stav má byť zachovaný, respektíve rituálne obnovovaný a štruktúra textu vlastne predstavuje vymedzenie sa voči tekutej chaotickosti súčasnej civilizácie. Lenže nie sú stav a ritualizácia skôr doménou lyrických foriem? Čo sa týka žánrového zaradenia textu, v anotácii sa operuje len s pojmom próza a autor doslovu hovorí o novele (s. 247), aj keď skôr v súvislosti s pôvodným vydaním knihy. Minimálne svojím rozsahom text, aspoň v rozšírenom vydaní, na čitateľa kladie románové nároky (kniha má dovedna 267 strán, v pôvodnom vydaní iba 110 strán), pričom románové sú aj ambície zachytiť aktuálnu skutočnosť v jej syntetizujúcej totalite (na jej komplexnosť a protirečivosť sa zrejme zabudlo). No román ako taký nie je žánrom rituálnej repetície – práve naopak, rozsiahlejšie prózy ťažia z logiky zlomu, postavenej na princípe narušenia východiskového poriadku. Z tohto vyplýva vnútorná dynamika žánru nutná na to, aby čítanie dlhšieho textu nebolo mrzutou skúškou čitateľovej trpezlivosti. Je jedna vec, keď sa text kriticky dištancuje od pravidiel „vonkajšieho sveta“, avšak keď sa bezhlavo vzpiera svojim vlastným výpovedným možnostiam, nastáva problém. Účinne to ilustruje prímer k Cervantesovi, hrdinka je koniec koncov variáciou postavy dona Quijota – jej psychické rozpoloženie ju, rovnako ako Quijota, stavia do konfliktu so svetom. G. však chýba vôľa priamo sa so svetom konfrontovať (narušiť stav východiskového poriadku, vydať sa na cestu). Umelecky plodné napätie je u Cervantesa produkované tým, že sebaklam ústrednej postavy je neustále vystavovaný spochybneniu zo strany jej okolia; vo Farkašovej próze je hermeticky uzavretý do seba a viac-menej nedotknuteľný. Vzťah postava – svet je tu nastolený opačne, čo nutne nemusí prekážať, lenže vo svojom stvárnení už táto konfigurácia nefunguje, pretože k skutočným konfrontáciám medzi naším „pokriveným svetom“ a hrdinkou tu vlastne ani nedochádza. Zhodnocovanie stavu vecí je tu predkladané nie v súlade s pohybom prózy – postupne, ako proces –, ale ex post ako pevne sformovaný, do detailov prepracovaný pohľad na skutočnosť. Námet, stojaci na princípoch kontinuity, konzervovania aktuálneho stavu, tu zvádza totálnu vojnu s parametrami žánra, ktorý by zo svojej podstaty mal byť dynamický a dialogický.

Možno pritom argumentovať, že v umeleckej próze sa okrem horizontálneho pohybu uskutočňuje aj vertikálny pohyb do hĺbky. Avšak aj takýto pohyb by mal obsahovať istú progresívnu logiku, naznačovať aspoň možnosť, že sa postupne k niečomu prekopeme, že nejde iba o mechanické odkrývanie a preskupovanie vrstiev rovnorodého materiálu. Výsledkom je teda naozaj to, že čitateľ tu niekoľko hodín sleduje, ako protagonistka ostošesť kope hlbokú jamu, ktorá poslúži ako úkryt pred okolím. Je možné, že z hľadiska duševného stavu postavy ide o pochopiteľné riešenie, avšak prozaicky sa tým nerieši nič, ak si odmyslíme akýsi otupený, vzdialený pocit tragiky.

Kto čítal Šimečkovo Obnovenie poriadku, vie, že vo vzťahu k poriadku sa zakaždým treba pýtať: Poriadok pre koho? Pre G. sa poriadok ustanovuje tak, že realitu presieva cez vopred určenú mustru, ktorá nepripúšťa dvojznačnosť, nepredvídateľnosť, konflikty a kolízie. Takýto je potom aj fikčný svet prózy. Žiadny zo zavedených postulátov literárnej teórie netreba chápať absolútne – avšak Farkašovej text dosť presvedčivo potvrdzuje ten, podľa ktorého literárne texty budujú svoj poriadok tak, že ich konštituenty predstavujú hierarchiu, že ten-ktorý prvok koliduje s inými a vrhá na ne nové svetlo. V systéme dochádza k zmenám, často nečakaným, rovnako tak aj k významovým rozptylom. Sekvencia gggggggg má napokon len taký stupeň usporiadania ako holý prvok g. Podľa všetkého sa tu v nedostatočnej miere reflektuje fakt, že to, čo v mikroskopickom meradle pôsobí ako neporiadok, môže byť v makroskopickom pohľade zložito usporiadané – základná, nulová podoba poriadku (séria, mriežka, monotónia, stereotyp) sa tu zamieňa s princípom poriadku ako takého. Trvanie na exponovaní tohto poňatia systémovosti má za následok, že autorka nenapísala ani novelu, ani román, ale akúsi špekulatívno-filozofickú hagiografiu s poruchou rastu.

(Patrik Miskovics pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)