V rýchlom slede niekoľkých týždňov si pripomíname nedožité osemdesiatiny troch výrazných slovenských spisovateľov: Ladislava Balleka (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava), Pavla Hrúza (14. 6. 1941 Banská Bystrica – 15. 8. 2008 Banská Bystrica) a Pavla Vilikovského (27. 6. 1941 Liptovský Mikuláš-Palúdzka – 10. 2. 2020 Bratislava). Každý z nich sa venoval próze a knižne debutoval približne v rovnakom období. Priebehom a kulmináciou tvorivej dráhy sa dosť odlišujú, čo platí aj pre ich postavenie v spoločenských štruktúrach v prednovembrovom i ponovembrovom období. Ale sú tu aj iní spisovatelia narodení v roku 1941, napríklad Vlado Bednár či Július Satinský, žijúci i nebohí, ktorí sa už tak nepripomínajú. A v prípade, že sa rozhodneme prekročiť čo i len hranicu kalendárneho roka, objavujú sa ďalšie mená a ďalšie, často dosť odlišné tvorivé osudy: Peter Jaroš, Štefan Strážay, Stanislav Rakús, Milan Zelinka...
Skutočnosť, že výrazné tvorivé zjavy sa objavujú na tomto svete i v literatúre spoločne – hoci nemusí ísť vždy o tak nápadnú blízkosť, ako v prípade troch spomenutých prozaikov – otvára širšiu tému generačnosti a otázky s ňou spojené. Môžeme sa pýtať, kde končí vymedzenie jednej generácie a začína sa ďalšia, do akej miery vymedzenie generačného intervalu a jeho pružnosť súvisia s dobovými podmienkami. Iste záleží aj na perspektíve. S odstupom desaťročí je necelých päť rokov medzi P. Vilikovským a Dušanom Dušekom zanedbateľným časom, no pri podrobnejšom pohľade na ich začiatky sa každý ocitne v inej generačnej konfigurácii. Môžeme si ďalej všimnúť istú „sezónnosť“, akoby niektoré roky patrili básnikom a iné prozaikom. A pri tejto príležitosti sa pýtať, prečo sa v slovenskej literatúre u prozaikov generačná príslušnosť nemanifestovala aj skupinovo ako u básnikov (katolícka moderna, nadrealisti, konkretisti, Osamelí bežci, Barbarská generácia...). Intenzita generačného pocitu asi nebude konštantná, nie každý má potrebu takto sa vyhraňovať. V tejto súvislosti nás zaujímalo, či generačnosť zohrala nejakú úlohu v ponovembrovej literatúre, napríklad v súvislosti s novovznikajúcimi vydavateľstvami a ich edičným programom, a akú zohráva dnes.
Napriek príležitostnému rázu nekoncipujeme tento cyklus príspevkov na tému generáciu ako regulárnu anketu, nekladieme explicitné otázky. Veríme, že pre tých, ktorí sa zúčastnia, vyplynú z predchádzajúceho textu, a možno aj také, aké by sme sami nevedeli sformulovať. Obdržali sme príspevky, ktoré sa venovali spisovateľom ročníka 1941 v súvislosti s ich tohtoročným jubileom (aj tým, ktorí neboli explicitne spomenutí), či už ako jednotlivcom alebo z generačnej perspektívy, ale aj reflexiu vlastnej skúsenosti so zasadením do určitej doby a všeobecnejšie úvahy venované generačnosti v literatúre.
Michal Habaj
/1974; básnik, literárny vedec/
Ani neviem, čo k tej generačnosti napísať. Tak teda iba niekoľko čriepkov.
Necítil som sa nikdy súčasťou generácie, ale v jednej – ktorá vlastne ani nebola generáciou – som sa na krátku dobu ocitol. Jaroslav Šrank tú generáciu na prelome milénií nazval Text Generation a hoci ten termín už dnes asi celkom neobstojí, svojho času presne pomenovával niektoré dôležité znaky spájajúce tvorbu viacerých autorov, ktorým tak prisudzoval osud generácie. Dnes môžeme vidieť, že každý z tých autorov už vtedy rozmýšľal inak: ak ale chceme hovoriť o generácii, asi si musíme všímať predovšetkým to spoločné.
Dalo by sa o tejto generácii hovoriť aj z inej perspektívy: asi by nikdy nevznikla, ak by nebolo platformy, ktorá ju zastrešila a svojím spôsobom určovala jej rámce. Kľúčovou v akomkoľvek premýšľaní o generácii či generačnosti bude potom existencia vydavateľstva Drewo a srd. To, čo jednotlivých autorov spájalo, bola – domnievam sa – blízkosť názorová a básnická, spoločné očakávania od „novej“ poézie, podobný pohľad na to, ako by súčasná poézia mala vyzerať, aké by mala mať podoby a funkcie. Ročníkmi narodenia sa totiž táto generácia ťahala jedným i druhým smerom pomerne doďaleka: Peter Macsovszky (1966), Peter Šulej (1967), Martin Solotruk (1970), Michal Habaj (1974), Nora Ružičková (1977), Andrej Hablák (1977).
Drewo a srd však bolo zaujímavé skôr tým, že napriek silnému pocitu generačnosti, ktorý navonok so sebou nieslo a ktorý sa ako tušené vehikulum skrýval za razantným pohybom jeho básnickej imaginácie, bolo predovšetkým nadgeneračné a medzigeneračné. Napríklad v roku 1997, kedy som debutoval so zbierkou 80-96-7760-4-5, vyšiel tiež debut Martina Solotruka Tiché vojny, tretia zbierka Petra Macsovszkého Cvičná pitva, ale tiež zbierka Mily Haugovej Alfa Centauri či druhá kniha Ballu Outsideria a próza Stanislavy Chrobákovej Krutokradma. Nasledujúci rok popri zbierkach Petra Šuleja a Nory Ružičkovej sa objavila i Oddychovka Kamila Zbruža. Atakďalej. Ak si takýmto spôsobom prejdeme edičný plán vydavateľstva a zostaneme hoci iba pri pôvodnej tvorbe, potom bude jasné, prečo na jeho pôde nikdy nevznikol „generačný manifest“, ale zato vznikol „vnútorný poriadok vydavateľstva DREWO A SRD“ – signovaný v Banskej Bystrici 7. 11. 1995. Pravda, tento „vnútorný poriadok“, keď sa začítame do jeho dvanástich bodov, by pokojne mohol byť i oným neexistujúcim „manifestom“, v ktorom sa snúbi byrokraticko-korporátna forma s umelecko-subverzným duchom.
Vrátim sa na začiatok. Necítil som sa ako súčasť generácie, ale čosi ako generačný pocit som v spoločenstve autorov a autoriek vydavateľstva Drewo a srd predsa len zažil – koniec-koncov i spoločný projekt Generátor X vzišiel práve z pocitu akéhosi generačného súzvuku. Ale zažil som ho už i predtým, ako som sám debutoval: azda najskôr pri stretnutí s debutovou knihou Tomáša Horvátha Akozmia, potom s Malým románom Mareka Vadasa a Ballovou Leptokariou, pri Strachu z utópie a Ambite Petra Macsovszkého, pri zbierkach Petra Šuleja. A vlastne a najmä po celý ten čas vo dvojici s Jaroslavom Šrankom, bývalým spolužiakom z gymnázia, ktorý sa profiloval ako náš generačný kritik. Náš generačný – tak teda nejaká generácia tam asi bola.
Pavel Matejovič
/1963; literárny vedec/
Uvažovanie o literatúre v intenciách generácie je súčasťou tradičného literárnohistorického rastra, ktorý bol v literárnej reflexii silne prítomný najmä pred novembrom. Vychádzalo z potreby zdieľania určitých spoločných hodnotových rámcov, ktoré by bolo možné nejakým spôsobom uchopiť. Najskôr to bola ešte vojnová a najmä bezprostredne povojnová skúsenosť a zmeny, ktorými spoločnosť v tomto období prechádzala. Akcentovaná bola najmä téma Slovenského národného povstania a budovania nového a spravodlivejšieho spoločenského systému, ktorý bol však výrazne poznačený dobovou ideológiou. K estetickému a hodnotovému zlomu prichádza až v druhej polovici päťdesiatych rokov (Generácia 56, Trnavská skupina), kedy sa téma generačnosti spája zároveň aj s postupným návratom k tradičnému chápaniu literatúry ako špecifického estetického fenoménu, ktorého imanentnou súčasťou bol aj sociálny či spoločensko-kritický podtext. Okrem tematizácie každodennosti je to aj iný pohľad na vojnové udalosti a budovateľskú éru, okrem subjektivizácie je to aj individuálna pamäť a čoraz výraznejšie zastúpený regionalizmus. Ak by sme chceli nájsť nejakú spoločnú platformu pre spomenutých prozaikov, tak potom by to boli práve spomenuté znaky. Viac než prítomnosť nejakého spoločného generačného pocitu tu prevažuje poetologická a axiologická diferenciácia: rok narodenia má v tomto kontexte len symbolický význam. Za posledné autentické manifestačné vystúpenie, ktoré malo znaky spoločne zdieľaného generačného pocitu, boli manifesty Osamelých bežcov. Šesťdesiate roky boli zároveň posledným obdobím, keď sa pojmy ako generačný konflikt či generačná výmena v literatúre brali skutočne vážne. Pokusy vzkriesiť generačnú diskusiu v deväťdesiatych rokoch ústili do stratena, podobne skončili aj snahy o manifestačné vystúpenia, ktoré boli len ozvenami šesťdesiatych rokov a pôsobili nepresvedčivo.
Samotný fakt, že sa nejakí autori narodili v tom istom roku, predstavu spoločne zdieľaného generačného povedomia ešte nenapĺňa. Samozrejme, medzi Ballekom, Hrúzom a Vilikovským by sme mohli hľadať isté prieniky, rovnako však aj diferencie. Pokiaľ ide o "novátorskú" poetiku, možno bližšie by si boli Hrúz s Vilikovským, Ballek je viac "tradičný". Kým napríklad Vilikovský polemizoval s Mináčovým konceptom slovenských dejín, pre Balleka boli skôr inšpiráciou, ešte viac to platí pre P.Jaroša ale aj pre V. Šikulu či I. Kadlečíka. No na strane druhej si Vilikovský s Kadlečíkom boli priateľsky veľmi blízki, týka sa to najmä Vilikovského, ktorý si Kadlečíkovu tvorbu veľmi cenil. Teda robiť nejaké hrubé čiary a deliť autorov na tradicionalistov a avantgardistov či neomodernistov a postmodernistov v sebe skrýva množstvo háčikov a otáznikov. Ak by sme chceli predsa len nájsť nejaká spoločné autorské znaky, potom by to bol regionalizmus a autobiografické motívy. To sa však zďaleka netýka len spomenutých autorov, možno povedať, že uvedené znaky majú transgeneračný charakter a sú špecifickým a integrálnym znakom slovenskej literatúry, či už tej tradičnej, alebo súčasnej. Ak niečo pretrvalo, tak potom naším "národným" špecifikom je konkrétny región a miesto autorského subjektu v priestore, areáli, urbánnom, rurálnom či nejakom exotickom prostredí, alebo v prostredí rôznych kultúrne a etnicky marginalizovaných skupín.
Slovenská literárna kritika si v minulosti často kládla otázku o poslaní a zmysle literatúry, resp. sa snažila načrtnúť nejaké kontúry jej vývinu a smerovania. Svojho času jeden vydavateľ vyslovil bonmot, že slovenská kritika je mŕtva a symbolicky ju aj pochoval, kritik zase poznamenal, že súčasná slovenská literatúra sa už nevyvíja. Čiže to, čo sa nevyvíja, ustrnie a nakoniec zahynie, teda s literatúrou vedno hynie aj kritika. Alebo povedané slovami klasikov: kým v pohnutých časoch, keď národ pred rozličnými hrozbami utekal do hôr, spisovatelia utekali do anjelských zemí. Opäť len počujeme ozveny dávnych diskusií. Alebo "vývoj" nie je práve tým relevantným kritériom na hodnotenie literatúry, ktoré by sme chceli po konci avantgárd ešte počúvať.
Môžeme teda konštatovať, že literatúra si nakoniec vždy nájde svoje vlastné riečištia, výmole či slepé ramená. Tak tomu bolo nakoniec aj v ére "náhradných riešení", ktoré zo spätného pohľadu zase celkom náhradnými neboli. Literatúra je vždy nejakým spôsobom spätá s tradíciou, neodvíja sa od narodenia autora, i keď mnohí súčasní autori si vystačia s vlastnou pamäťou, individuálnymi zážitkami a pocitom, že vedia písať, alebo sú dokonca svetoví.
Dnes je už zrejmé, že s postmodernou iróniou si nevystačíme, radikálna postmoderna by totiž znamenala skutočný koniec literatúry, kde už nič nemožno brať vážne, totiž tam, kde autor ani príbeh neexistujú, už končia aj všetky žarty. Časom si to uvedomili aj autori, ktorí sa po postmodernom a ironickom období svojej tvorby vrátili späť k tradičným hodnotám – pamäti, individuálnym spomienkam, klasickému príbehu, regiónu či k spoločenským témam a histórii. Nemožno tu nepostrehnúť istý nostalgický podtext za érou, keď písané slovo garantovalo autorskú identitu. Ale zároveň si uvedomujeme, že nie je možný ani návrat ku generácii či dokonca Generácii, ako to svojho času "manifestačne" avizoval jeden autor populárnej literatúry, takéto gestá už vyznievajú nepresvedčivo a bývajú zväčša len súčasťou autorskej marketingovej stratégie. Spoločensky angažovaná tvorba býva často politicky oceňovaná, majú ju radi všetky režimy, literatúra s prívlastkom generačná však na spoločenskú objednávku zväčša napísaná nebýva. V čase všetkých možných civilizačných hrozieb môže byť hlas literatúry opäť počuť, ale či bude aj vypočutý, je už iná otázka. Môžeme už len špekulovať, či medzi rokmi 1941 a 2021 existuje akýsi ukrytý a ešte nemanifestovaný transgeneračný životný pocit...
- prečítané 3814x