V rýchlom slede niekoľkých týždňov si pripomíname nedožité osemdesiatiny troch výrazných slovenských spisovateľov: Ladislava Balleka (2. 4. 1941 Terany – 15. 4. 2014 Bratislava), Pavla Hrúza (14. 6. 1941 Banská Bystrica – 15. 8. 2008 Banská Bystrica) a Pavla Vilikovského (27. 6. 1941 Liptovský Mikuláš-Palúdzka – 10. 2. 2020 Bratislava). Každý z nich sa venoval próze a knižne debutoval približne v rovnakom období. Priebehom a kulmináciou tvorivej dráhy sa dosť odlišujú, čo platí aj pre ich postavenie v spoločenských štruktúrach v prednovembrovom i ponovembrovom období. Ale sú tu aj iní spisovatelia narodení v roku 1941, napríklad Vlado Bednár či Július Satinský, žijúci i nebohí, ktorí sa už tak nepripomínajú. A v prípade, že sa rozhodneme prekročiť čo i len hranicu kalendárneho roka, objavujú sa ďalšie mená a ďalšie, často dosť odlišné tvorivé osudy: Peter Jaroš, Štefan Strážay, Stanislav Rakús, Milan Zelinka...
Skutočnosť, že výrazné tvorivé zjavy sa objavujú na tomto svete i v literatúre spoločne – hoci nemusí ísť vždy o tak nápadnú blízkosť, ako v prípade troch spomenutých prozaikov – otvára širšiu tému generačnosti a otázky s ňou spojené. Môžeme sa pýtať, kde končí vymedzenie jednej generácie a začína sa ďalšia, do akej miery vymedzenie generačného intervalu a jeho pružnosť súvisia s dobovými podmienkami. Iste záleží aj na perspektíve. S odstupom desaťročí je necelých päť rokov medzi P. Vilikovským a Dušanom Dušekom zanedbateľným časom, no pri podrobnejšom pohľade na ich začiatky sa každý ocitne v inej generačnej konfigurácii. Môžeme si ďalej všimnúť istú „sezónnosť“, akoby niektoré roky patrili básnikom a iné prozaikom. A pri tejto príležitosti sa pýtať, prečo sa v slovenskej literatúre u prozaikov generačná príslušnosť nemanifestovala aj skupinovo ako u básnikov (katolícka moderna, nadrealisti, konkretisti, Osamelí bežci, Barbarská generácia...). Intenzita generačného pocitu asi nebude konštantná, nie každý má potrebu takto sa vyhraňovať. V tejto súvislosti nás zaujímalo, či generačnosť zohrala nejakú úlohu v ponovembrovej literatúre, napríklad v súvislosti s novovznikajúcimi vydavateľstvami a ich edičným programom, a akú zohráva dnes.
Napriek príležitostnému rázu nekoncipujeme tento cyklus príspevkov na tému generáciu ako regulárnu anketu, nekladieme explicitné otázky. Veríme, že pre tých, ktorí sa zúčastnia, vyplynú z predchádzajúceho textu, a možno aj také, aké by sme sami nevedeli sformulovať. Obdržali sme príspevky, ktoré sa venovali spisovateľom ročníka 1941 v súvislosti s ich tohtoročným jubileom (aj tým, ktorí neboli explicitne spomenutí), či už ako jednotlivcom alebo z generačnej perspektívy, ale aj reflexiu vlastnej skúsenosti so zasadením do určitej doby a všeobecnejšie úvahy venované generačnosti v literatúre.
Mila Haugová
/1942; poetka, prekladateľka/
GENERAČNÝ DOM (DVOR?) (ZÁHRADA RAJA)
Dostala som pozvanie na Mesiac autorského čítania a ten istý večer bude čítať aj Vladimír Merta. Okamžite mi naskočila jeho hudba, gitara, pesnička Písmenková láska a mnohé iné, ktoré som mala na magnetofónových kazetách : a toto okamžité naskočenie pamäti a presnej spomienky nazývam „generačné“, hoci ja som ročník 1942 a Merta 1947.
Preto by som rozšírila Vaše zadanie napísať niečo ku generácii spisovateľov narodených v roku 1941 o narodených trochu neskôr alebo aj skôr. Mám veľmi rada ranné čarovné texty Ladislava Balleka, priznám, že texty Pavla Hrúza nie sú mi celkom blízke a zostávajúceho Pavla Vilikovského, ktorý sa v júli nedožil svojich 80 narodenín, mám generačne priradeného skôr k Rudolfovi Slobodovi: debutovali v tom istom roku (1965) v tom istom vydavateľstve (čo nebolo ťažké lebo vydavateľstiev sme mali dokopy tri...). Slobodov Narcis a Vilikovského Citová výchova v marci mali zásadný význam pre slovenskú prózu a písanie nasledujúcich generácii. V oboch knihách išlo o „výchovný román, poviedky...“ Hrdinovia mladí muži nikde neusadení, neukotvení, hľadajúci, nerozhodní pomaly prichádzajú k hranici nazvanej slobodná vôľa, k tomu, čo znamená odlišnosť, hľadanie a popieranie Boha, zmyslu života a to bolo pre TÚ generáciu to najzaujímavejšie najpodstatnejšie.
Patrím k tej generácii rokom narodenia a zároveň pocitmi a citmi, ktoré oni vtedy za nás vyjadrili. Debutovala som neskoro, a necítila som sa byť v generácii tých, ktorí vydávali svoje básnické knihy a debuty vtedy keď ja. Veľmi rýchlo som sa po vstupe do literárneho života obliekla do kože „mojej generácie“: Strážaya, Mihalkoviča, Štrpku, Vilikovského, Slobodu, Dušeka, Mitanu, Laučíka, Lýdie Vadkerti Gavorníkovej, Balleka, Janovica, ak smiem rozšírim to aj o výtvarné umenie o staršieho Rudolfa Filu , o niečo mladšiu generačnú skupinu A R (avance retard) Daniel Fischer , Igor Minárik, Marián Mudroch, Klára Bocskayová... A pridám aj hudbu nedávno zosnulého Romana Bergera, Ilju Zeljenku, Juraja Beneša, a Mariána Vargu a Deža Ursínyho. Lebo chápem generáciu nie ako „svoju“ literárnu izbu, ale ako dom a rozšírený dvor a môže byť aj záhrada (raja umenia : nádeje).
O prekladoch a zahraničnom generačnom priestore možno inokedy.
Túto generáciu, ktorú som spomenula a ktorá pomaly odchádza, sme si pripomenuli pri nedožitej 80-tke trojice spisovateľov... Je to bolestivé a ťažko prijateľné hovoriť o nich v minulom čase, nečakať ich novú knihu.
Nezúfam: na krásnej slávnosti Stretnutia k 30. výročiu založenia Modrého Petra Petra Milčáka som stretla a zhovárala sa s múdrymi, vzdelanými, o literatúru aj našej generácie sa zaujímajúcimi mladými ľuďmi: Alfred, Samuel Pavol, Ladislav, Juraj, Michal...budú myslím skvelou a literárne dobre orientovanou generáciou... Ako hovorí drahý priateľ generačný druh básnik Ivan Štrpka: „ideme ďalej“.
Zajačia Dolina 8. júl 2021
Milan Zelinka
/1942; prozaik/
Človek medzi ľuďmi
(O Pavlovi Vilikovskom, Ladislavovi Ballekovi, Ivanovi Habajovi a Stanislavovi Rakúsovi)
Ak ma pamäť neklame, hoci prozaické vystúpenia spisovateľov generácie 1941 neboli skupinové ako to bolo u básnikov pred nimi i po nich, predsa tu bolo možné už z ich časopisecky uverejňovaných literárnych prác vybadať istú typovú príbuznosť, hoci každý prichádzal so svojou „troškou do mlyna“. Za nijakú cenu a pod nijakým tlakom nechceli byť schematickí, chceli voňať ozajstným životom, bez akýchkoľvek ideologických prikrášlení. Veľmi pozorne som čítal tieto ich rané diela a doslova úzkostlivo som sa s nimi usúvzťažňoval tak, že som si svoje poviedky porovnával s ich poviedkami, čo mi prinieslo nejedno sklamanie, keďže táto konfrontácia dopadla väčšinou v môj neprospech. To bol vlastne proces hľadania sa, pravdaže nie vždy uvedomelý, ale vždy dosť boľavý.
Ako prvý z uvedenej generácie ma zaujal Pavel Vilikovský. Hneď ako som si prečítal jeho prvú knihu poviedok Citová výchova v marci (Slovenský spisovateľ Bratislava 1965), bolo mi jasné, že ide o autora natoľko originálneho, že ho nemožno napodobniť. Imponovala mi úspornosť jeho vety, ale pritom som cítil, že má silný citový náboj.
Na rozdiel od mojich, Vilikovského prózy boli z celkom reálneho života. Autor vnímal situácie ľudí, s ktorými mal hrdina jeho próz do činenia, bez akýchkoľvek ilúzii, demýticky. Pohyboval sa v rámci presných náznakov. Psychický stav radšej nedopovedal, akoby ho mal významovo preexponovať a tým skresliť pravdu.
Citová výchova v marci ma trvale priťahovala. Ako čitateľ som sa k tejto knihe stále vracal – v nádeji, že raz sa mi predsa len podarí rozlúštiť tajomstvo Vilikovského umeleckého majstrovstva.
Ak mi o veľa rokov neskôr prozaik Stanislav Rakús tvrdil (a tvrdí to stále), že umelecká próza je až vtedy definitívne hotová, keď k nej nemožno už nič pridať, ale ani z nej už nič ubrať, neraz som si spomenul práve na poviedky a novely Pavla Vilikovského. Na ich tichý, nevtieravý, prirodzene hlboký humanizmus, na ich súcitenie s osudmi ľudí, o ktorých rozprávajú – bez toho, aby im čo i len v náznakoch dávali nejakú planú nádej. Pochopil som, že tento spisovateľ miluje Slovensko a jeho obyvateľov – svojim spôsobom. Že nepotrebuje atraktívnosť ani extravaganciu, aby čitateľa zaujal. Ak opúšťa ľudí, ak odchádza inam z ich rozjatrených domovov, tí ľudia cítia i vedia, že ich opúšťa tak, že vlastne zostáva stále s nimi. Nezabudnuteľne a tak verne, že mu človek nevdojak až závidí jeho ľudskú i autorskú identitu.
Už od začiatku svojho prozaického snaženia som tajne túžil po tom, aby som bol v slovenskej próze 70-tych rokov 20. storočia taký citeľne prítomný ako spisovateľ Pavel Vilikovský v slovenskej próze rokov 60-tych, ale som si vedomý, že sa mi to nikdy nepodarilo.
Čo sa týka osobných kontaktov... S Pavlom Vilikovským som sa stretol len raz či dva razy.
Jeho zmysel pre objektívnu pravdu, žičlivý vzťah k ľuďom a zmysel pre spravodlivosť sa ukázali aj v roku 2006, keď odborná porota spomedzi desiatich finalistov súťaže Anasoft Litera rozhodovala o tom, komu z nich ju udelí. Nakoniec ju po dlhom rozhodovaní udelila Pavlovi Vilikovskému za jeho knihu Čarovný papagáj a iné gýče.
Keď som mu k tejto cene telefonicky blahoželal (mal som ju prečítanú, vedel som, že si toto ocenenie zaslúži), spisovateľ mi povedal, že porota vzhľadom k veľkej vyrovnanosti umeleckej úrovne všetkých desiatich kníh, do poslednej chvíle nevedela, komu cenu udeliť (vo finálovej desiatke bola aj moja kniha poviedok Príbehy z Karpát).
Keď ju udelila jemu, navrhol porote, aby sumu 200 tisíc korún s cenou spojenú, rozdelila rovnakým dielom medzi všetkých desiatich finalistov, každému po 20 tisíc korún, ale porota jeho návrh nemohla prijať, nedovoľoval jej to štatút súťaže.
Aj toto bola (a je) jedna z charakteristických čŕt spisovateľa Pavla Vilikovského, ktorého smrť ma svojho času zaskočila ako máločo v živote.
S konfrontáciou s románmi Ladislava Balleka Pomocník a Agáty to už bolo horšie. Ladislav Ballek bol rodený románopisec, ja som odjakživa inklinoval ku kratším prozaickým útvarom, k poviedke, črte a novele. Ja som bol bežec na krátke trate, on maratónec, čiže úplne rozdielne typy. On bol vytrvalec, ja som bol šprintér – mohol som s ním vôbec tvorivo konfrontovať?
Aj napriek tomu, že mi pri našom osobnom stretnutí na Horovovom Zemplíne v Michalovciach takmer vášnivo tvrdil, že aj ja som „južan“, a teda, že aj ja by som mal svoje prózy situovať na južné roviny v okolí Senca, Igramu a Cífera, pri svojej najlepšej vôli som nemohol tento jeho návrh prijať. Uvedené priestory boli prozaicky už „obsadené“ prísnym a presným realistom Ivanom Habajom a nie je rozhodujúce, že viacej na juhovýchod, bližšie k Dunaju. Jeho poviedky a novely som čítal veľakrát a naozaj som nevedel, čo by som po ňom ja mohol ešte povedať?
Umeleckú presvedčivosť próz Ivana Habaja som si potvrdil aj po mnohých rokoch už ako dôchodca. Čím som ich viacej čítal, tým sa mi väčšmi páčili. Čítal som ich znova a znova a nevychádzal som z údivu, čo všetko dokázal Ivan Habaj do svojich póz dostať, koľko pohnutých ľudských osudov, koľko spontánnosti a zemitosti, ktorá neťahá k zemi, ale naopak, autorovi a čitateľovi dáva krídla, nesie ho do výšok.
Ale Ladislav Ballek?
Pravda, vďaka pôvodnému povolaniu nášho otca, ktorý bol vyučeným mäsiarom a neraz spal len tri hodiny denne, som poznal viacero mohutných mužov tohto remesla, v tvárach červených ako papriky, ktorí sa v nedeľu popoludní veru vedeli navzájom hostiť tak, ako Volent a Riečan. Očividne verili v silu mäsitého jedla a dávali to patrične najavo, ale to bolo vlastne všetko.
Od románov Ladislava Balleka som stál v úctyhodnej vzdialenosti, aj napriek tomu, že som ich rád čítal, no tvorivo sa s nimi nejako konfrontovať, to mi nezišlo na um ani v tom najodvážnejšom sne...
Stanislav Rakús v novele Temporálne poznámky (Slovenský spisovateľ : Bratislava, 1993) dokázal to, o čom som ja nemohol ani len snívať. Ani ako človek, o to menej ako autor. Jeho hrdina má mesto Košice hlboko prežité, prebolené a presmiate a to do takej miery, že sa mu toto mesto mohlo stať jeho jediným skutočným domovom. Necíti sa v ňom cudzí, práve naopak, život v ňom je uňho taký samozrejmý, že si to ani neuvedomuje. A keby ho niekto, nejaký veľmi zlomyseľný človek z Košíc chcel vyhnať, márna bude všetka jeho rozumová i telesná námaha. Z tohto mesta ho už nevyženieme a ak, tak len veľmi nakrátko, lebo Rakúsov mestský človek sa tam čoskoro istotne vráti, vráti sa ticho, nebadane a naveky sa usadí nielen vo vlastnom byte, ale aj na múroch okolitých domov, usadí sa ako lišajník zvláštnej červenkastej farby, podľa ktorého nielen na múroch starých domov, ale aj na kôre starých stromov bezpečne rozpoznáme, kde je sever, východ, západ a juh, ako základné súradnice života i sveta...
- prečítané 2173x
