Vladimír Barborík
Jana Beňová:
Honeymoon
glosy

Báseň v próze je pojem z minulého storočia, dnes významovo ešte vágnejší než v čase, keď si za ním možno niekto vedel niečo predstaviť (podobným procesom významového vyprázdnenia prešla esej). Veľa to nesľubovalo a ešte menej dávalo: väčšinou išlo o amorfné insitné útvary, vo svojej rôznorodosti spojené úsilím byť umením.

Najnovšia kniha Jany Beňovej nie je báseň v próze, ale má niektoré jej nesympatické vlastnosti. Ako próza predstavuje v aktuálnom domácom kontexte mainstream. Trochu príbehu, trochu reflexie, trochu doma, trochu vonku, trochu vtedy, trochu teraz – to všetko v kultivovanej, kvázidenníkovej forme. Kultivovanej kultúrou rozprávačkinho rozprávania, v ktorom sa zúročí aj skutočnosť, že rozprávačka je kultúrna literárna bytosť. Text je prešpikovaný priamymi aj nepriamymi odkazmi na známe (Bernhard, Cortázar, Gombrowicz...) aj menej známe mená, pre vyspelejších čitateľov je pripravený aj ironický kvíz s menom prvého japonského literárneho nobelistu, ktoré nie a nie sa objaviť v správnej podobe; dialogickosť mu dodávajú poznámky pod čiarou, doplnené rozprávačkiným milencom. Takto by to bola sympaticky skromná, takpovediac minimalistická vecička, trochu pripomínajúca iné subjekty súčasnej prózy a v niečom sa od nich odlišujúca. Mediálny formát: novela do literárneho časopisu.

Najväčší problém tejto knihy spočíva v tom, že je knihou, teda niečím, čo má v domácej literárnej kultúre takmer kultový štatút (spolu s románom). (Mimochodom: máte už vlastnú knihu? Nezúfajte, prihláste sa u najbližšieho slovenského vydavateľa.) Kniha je príjemný predmet, možno ho hladiť, krstiť, darovať, pripísať do zoznamu na záložku nasledujúcej knihy... Je však aj určitým priestorom, v ktorom by sa mala uplatniť významová intencia diela. Možno ho využiť diskrétne alebo nápadne (i nápadito), môže byť dielu pohodlným bývaním, ale i tesnou celou. Pri Beňovej próze je to naopak: knižná podoba je nadrozmerná (nemyslím teraz fyzickú veľkosť, ani formát modlitebnej knižky by veci nepomohol). Pracuje sa tu podľa zásady „mehr luft“, konkretizáciou abstraktnej koncepcie „medziriadkového priestoru“ ako nositeľa „hĺbky“. Pri jej doslovnom pochopení – čím viac priestoru, tým „hlbšie“ dielo – by sa v praxi mal význam každej vety prehlbovať odsadením (a každým ďalším alebo presunutím na nasledujúcu stranu násobiť). Nie je to problém grafickej úpravy, tá je korektná, ale autorského zámeru. A vo výsledku problém vzťahu vety a kontextu, jednotlivého motívu (obrazu) a príbehu. Beňovej text chce mať jedno aj druhé: znehybnené momentky, reflexiu (azda aj aforizmy), enigmatické útržky evokujúce akýsi vyšší neprítomný celok (nechávajúce „priestor pre čitateľa“ – opäť ten priestor!), ale aj hybnosť príbehu. Prvú tendenciu podporuje osihotenosť jednotlivých viet či krátkych motivických fragmentov; takéto „vystavenie“ ich však robí zraniteľnými, obnažuje občasnú nechcenú banalitu („Telo zareagovalo prílivom túžby.“, s. 59), zvýznamňuje aj to, čo by malo ostať nepovšimnuté v toku rozprávania. Beňová, pri všetkom rešpekte k jej pozorovacej a formulačnej bystrosti, nie je Iľf, jej pokusy o aforizmy motivuje skôr vôľa k literatúre, než živosť myslenia (výsledkom sú chcene paradoxné útvary, napr.: „Čím nebezpečnejšie miesto, tým väčšia nádej na záchranu.“, s. 58).  Ešte raz: Honeymoon nie je báseň v próze, no podobne ako ona sa tvári na viac, než je, a rozhodne nechce byť ničím menej než umením. S aktuálnou prózou ju spája čoraz zreteľnejšia miera únavy. Akoby tomu v posledných pätnástich rokoch výsostnému Ja začali dochádzať sily, akoby už nebolo schopné odlíšiť sa od iných Ja: tuším už prestáva byť zaujímavé aj pre seba.