Pojem komúna má viacero významov, no v každom z nich funguje predstava kolektívnej alternatívy voči väčšinovému poriadku alebo budovania spoločenstva na nekonvenčných princípoch. Jedna z takýchto „komún“ (pod týmto názvom vo svojich spisoch skupinu evidovala tajná polícia) vznikla v 70. rokoch 20. storočia v Košiciach. Jej jadrom bola kapela Lesní speváci, neskôr Nace, k ďalším aktivitám patrilo vydávanie samizdatových zborníkov Trinásta komnata, bytové semináre a organizácia neformálnych výstav. Hlavnou postavou tohto undergroundového okruhu bol umelec a filozof Marcel Strýko (1955 – 1994), k ďalším relevantným osobnostiam patrili básnik Erik Groch a výtvarník Zbyněk Prokop, ostatní sú dnes známi skôr na lokálnej košickej scéne.
Dokumentárny film režiséra Jakuba Julényho Komúna o osudoch tejto skupiny a ich súčasných postojoch k svojej minulosti tematizuje predovšetkým postavu Marcela Strýka. V zásade je postavený na spomienkovom rozprávaní aktérov, často unikajúcich pred pozornosťou košickej Štátnej bezpečnosti na chalupu do Slanskej Huty. Vo filme vystupujú Strýkovi košickí priatelia, jeho manželka, syn a český disident Mirek Vodrážka, ktorý reprezentuje aj košicko-pražskú linku nezávislej kultúry, napríklad kontakty Marcela Strýka a iných s Egonom Bondym, Františkom „Čuňasom“ Stárekom, Janom Placákom a podobne.
Tému košického okruhu kvalitne spracoval už český dokumentárny seriál Fenomén Underground (30. časť Divoký východ, 2012), treba povedať, že pokiaľ ide o využitie obmedzeného archívneho obrazového a zvukového materiálu, tieto dokumenty sa čiastočne prekrývajú. Julényho film uchopuje tému rozprávačsky „pokojnejšie“, na väčšej ploche a jeho špecifikom je, že zachytáva nielen utváranie a podhubie košickej skupiny, ale chce dôkladnejšie zmapovať aj okolnosti jej rozpadu, ktorý mal dve základné príčiny: infekciu vnesenú sústavnými intervenciami Štátnej bezpečnosti a vnútornú vyčerpanosť.
Táto potenciálna pridaná hodnota však zostáva sčasti „nenaplnená“. Kľúčový dramatický moment dokumentu, po novembri 1989 odhalená spolupráca jedného člena komúny s tajnou políciou a snaha o vzájomnú konfrontáciu, zmierenie a odpustenie, vyznieva akosi naprázdno. Julényho film ide viac po nejasných privátnych spomienkach na komplikované osobné vzťahy než po spoločensko-kultúrnych kontextoch, navyše je konfrontovaný s nechuťou či neschopnosťou aktérov otvorene pomenovať niektoré témy a udalosti. Zostáva tak od začiatku do konca ponorený do lyrickej hmly veľavýznamného mlčania.
Košická nezávislá scéna 70. a 80. rokov nie je vymyslený fenomén. Bola to však slabá rastlinka, ktorá pod kuratelou Štátnej bezpečnosti nedostala šancu na prežitie. Krehkú tému sa Julénymu nepodarilo nasvietiť nanovo, možno aj preto, že terapeutické zmierenie sa s temnými stránkami minulosti, ktoré mal film zachytiť a do istej miery azda aj moderovať, sa nekonalo.
Kedysi pred desaťročím sa mestom šíril marketingový slogan „čo je Kafka pre Prahu, to je Márai pre Košice“. Film je tak trochu „undergroundovou alternatívou“ tohto prístupu. Mnoho známeho opakuje a kanonizuje, chýba komplexnejšia a kritická interpretácia. Košická nezávislá scéna aj po tomto pokuse o dokumentárne spracovanie ostáva nie celkom odkrytým fenoménom, v ktorom sa zvláštne previazali (kresťanská) spiritualita a slobodné myslenie inšpirované pražským undergroundom.
Možných ciest, kam sa v jeho výskume vydať, je azda niekoľko. Iste by stálo za to detailnejšie preskúmať pramene Strýkovho filozofovania, systematickejšie zmapovať jeho politické pôsobenie v deväťdesiatych rokoch, prípadne sa zamerať na skrytý, ale vecne zrejmý dosah skupiny okolo Strýka a Grocha na neskoršie dianie v slovenskej literatúre. Veď relevantná časť spirituálnej línie lyriky po 1989 neobživla na Spišskej Kapitule, ale čerpala z týchto „košických“ zdrojov a jej súčasťou bolo sebavedomé presvedčenie o vlastnej relevancii a modernosti.
(Radoslav Passia pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)
(zdroj ilustračnej foto: www.komunafilm.sk)
- prečítané 2714x