Viliam Nádaskay
Rany, domovy, nemožnosti
Richard Pupala: Ženy aj muži, zvieratá. Bratislava: Lindeni, 2020.
recenzie

Richard Pupala je slovenský poviedkar. Toto tvrdenie je azda banálne, Pupala predsa píše poviedky – a nie je na Slovensku sám. Ako jeden z mála slovenských autorov sa im však venuje programovo, a to s výsledkom, ktorý nepôsobí polovičato, nedotiahnuto či priamo zbytočne. Nazvať Pupalu poviedkarom znamená priznať jeho tvorbe atribúty, ktoré sa s dobrou poviedkou spájajú: premyslenú výstavbu, jasný cieľ príbehu, posolstvo, no najmä schopnosť na malej ploche ukázať problémovú viacrozmernosť človeka a sveta. Pupala je totiž zároveň autorom nesmiernej empatie, ľudskej i sociálnej.

Po sociálne ladených poviedkach z Návštev (2014) a hororových príbehoch z Čierneho zošita (2017) vychádza kniha Ženy aj muži, zvieratá. Názov možno čítať vecne, ako signál, o kom a o čom bude reč. Presnejšie však hovorí, s akými postavami budeme mať dočinenia: ženy aj muži, (všetci sú) zvieratá. Sledujeme postavy, ktoré sa dokážu správať nevhodne, pudovo, neľudsky (mimo toho, čo vnímame ako štandardné sociálne správanie), a to vo vyhrotených situáciách ako reakcia malého dievčaťa na smrť brata, alkoholom hnané správanie matky po odchode manžela či pri stretnutí s agresívnou šoférkou, ktorá dostane facku. Titul však presahuje aj do nekaždodenných, zvláštnych či priam bizarných situácií. Pupala načrtáva správanie, ktoré viac vybočuje zo spoločensky akceptovateľných noriem – tehotná žena je závislá na jedení omietky, iná zdedí po samotárskom otcovi byt zaprataný vecami, manželský pár uväzní psychicky chorú dcéru na rok v klietke. Príbehy prechádzajú z rutiny do excesu, racionálne sa stretá s iracionálnym, v každom texte má rôzne podoby a odlišnú motiváciu.

Tak ako pri predošlej zbierke sa autor dostáva až na hranicu hororu, no nesnaží sa čitateľa prvoplánovo, efektne šokovať. Napätie a strach v Pupalových prózach sú vierohodne motivované nepriaznivou existenciálnou, partnerskou a sociálnou situáciou postáv. Je to strach z bezvýchodiskového stavu, anticipácie niečoho zlého, „nenormálneho“ – vzhľadom na názov knihy pripomínajú mnohé postavy zvieratá zahnané do kúta, bez možnosti úniku. Doslovne v kúte sa ocitne stratou dcéry poznačená protagonistka poviedky Soňa a deti, ktorú na reštauračnej toalete prekvapí malý chlapec: „Ako na ňu bez slova hľadel, uvedomila si, že má jedno oko nižšie ako druhé. Predtým ho tak nevidela, v neustálom pohybe či skloneného k mobilu. Teraz sa nehýbal a vyžaroval akúsi neznámu hrozbu“ (s. 27).

Spravidla je tento stav vykreslený obrazne, ako v poviedke Chrasty, lodžie, možnosti, v ktorej muž, nezamestnaný scenárista, zbije agresívnu šoférku a následne sa obáva, že ho niekde spozná a príde mu to oplatiť jej muž. Čakanie na konfrontáciu protagonistu vnútorne zožiera a núti ho uvažovať o tom, kde naňho môže muž zaútočiť. V závere poviedky sa jeho fantázia rozbieha do viacerých smerov – do minulosti, keď spomína na svoju prvú a jedinú bitku, a do budúcnosti. Poviedka písaná v minulom čase sa v tomto momente preklopí do budúceho a protagonista bilancuje dva možné scenáre: muž naňho striehne pred panelákom a zbije ho, alebo pôjdu spolu na pivo a posťažujú sa na ženy. V úplnom závere protagonista pozoruje svoju spiacu, uplakanú partnerku: „Tak dávno som si ju takto neobzeral, až som zabudol, ako vyzerá, a napadlo mi, že odpoveď na všetky tie strašné otázky je v tej tvári; a že presne viem, čo by som mal robiť, ale už si nie som istý, či to dokážem“ (s. 135).  Záver je viacznačný: môže odkazovať na rozchod (implikovaný neustálymi hádkami), neplodnosť (sugerovaná epizódou, ktorú protagonista píše do seriálu Skutočné príbehy) aj na priamu konfrontáciu s (ne)známym mužom. Bezmocnosť, ktorú konštatuje, pociťujú v jadre všetky postavy, nech už ide o bezmocnosť voči sebe alebo ostatným, minulosti alebo budúcnosti.

Minulosť je v Pupalovej ostatnej knihe obzvlášť dôležitá. Návrat postáv do detstva, spomínanie na rodičov a dôležité, traumatické udalosti ich životov tu nie sú ojedinelé. Návrat do minulosti umožňuje nasvietiť prežité z rôznych uhlov, minulé udalosti, ktoré mladý človek intenzívne prežíval, ale nevedel pochopiť, naraz dávajú zmysel. Nie však vždy. V poviedke Mama na kolotoči sa rozprávačka vracia do mladosti, spomína na svoju prvú lásku a na postupne silnejúci alkoholizmus svojej matky, ktorá spadne v opitosti z kolotoča. Zlomový moment vo vlastnom živote, rozvod rodičov, a následné letné prázdniny sú rámcované pesničkou Samanthy Fox Touch Me (I Want Your Body), nejde však o nostalgické spomínanie, ale naopak o prekódovanie zmyslu pesničky na základe osudného leta. Telesnosť, ktorú pieseň tlmočí a ktorú by mala v to leto protagonistka zažívať, nemá však očakávanú podobu: postava je nútená starať o dobité telo svojej matky. Trápna dávna udalosť sa v aktuálnom spomínaní naraz stáva zásadným momentom dospievania – o to príznačnejšie, keď sa o neskoršom živote rozprávačky viac nedozvieme.

Perspektíva spomínajúceho sa dosť zásadne aj uplatňuje v textoch Deľba či Súkromná hodina matematiky. Rozprávaním rozkrýva a objasňuje zmysel rodičovských hádok, roztržiek a rozchodov. Detstvo tu viac ako čas idyly a nevinnosti predstavuje biologický čas formovania osobnosti, ktorému až dodatočná, spätná interpretácia dodáva zmysel. Samotná pamäť, sieť spomienok, ktoré v sebe rozprávač poviedky Deľba nosí, predstavuje príbeh, ktorý sa však nepokúša sám vysvetliť, berie ho ako daný: „Keď som si príbeh nášho odchodu neskôr poskladal, s prekvapením som zistil, že si na otca, s výnimkou nášho rozhovoru v aute, ktorým sa to všetko začalo, vôbec nepamätám. Nevidím ho v kuchyni tety Mariky, v žulovej hale ani v škôlke, kam po mňa musel chodiť. Hoci je hlavnou postavou, jeho obraz nenávratne zmizol. Súčasťou príbehu sa však stalo mamino rozprávanie a ja v predstave kráčam ulicou po zotmení a vidím jej postavu, črtajúcu sa v rozsvietenom okne na prízemí“ (s. 124). Spomínanie tak väčšmi pripomína čítanie a vysvetľovanie cudzieho príbehu ako ohliadanie sa za vlastným životom.

Čitateľovi sa pri textoch tohto súboru môže ľahko vybaviť poviedková tvorba Dušana Mitanu. Spoločnú majú nielen skratkovitosť, dôraz na pointu a mysteriózne, iracionálne konštruované príbehy, ktorých protagonisti vedome aj nevedome prekračujú spoločenské normy. Podobnosť je natoľko silná, že poviedka Deň letných prázdnin svojím námetom duševného a fyzického dozrievania chlapca a dievčaťa počas letných prázdnin a ich stretu s iracionálnym zlom, zosobneným starenou Virágovou, mimovoľne odkazuje na Mitanovu poviedku Letné hry. Mitanova tvorba nepriamo prehmatávala hranice akceptovateľného v literárnej tvorbe, rovnako aj v spoločenskom bytí jednotlivca vo svojej dobe. Práve to je bod, ktorý považujem aj pri Pupalovi za nesmierne hodnotný: jeho poviedky sú na prvý pohľad výseky zo životov, venované psychickým, vzťahovým a sociálnym problémom, ale obsahujú v sebe nenahraditeľnú esenciu doby. Tak ako Mitanove texty dodnes čítame ako remeselne zvládnuté viacrozmerné správy o stave a životnom pocite jednotlivca za normalizačnej stagnácie, tak aj Pupalove poviedky bude azda možné o tridsať rokov čítať ako umelecky pôsobivé záznamy prežívania dobového človeka. Či chceme, alebo nie, Pupalova tvorba ako celok nás citlivo konfrontuje s ľudským aj spoločenským marazmom, odkrýva to, čo si nechceme pripustiť: disfunkčnú spoločenskú prevádzku, ktorá ponúka na každom kroku kariérne a materiálne príležitosti, ale aj disharmonické vzťahy a psychickú nevyrovnanosť. Na ne nadväzuje aj témami rodinnej anamnézy, strachu zo smrti alebo ľudskej blízkosti.

Napriek tomu sa Pupala nevyhne občasným remeselným pokleskom, v kontexte jeho tvorby zvláštne vypuklým. V texte sa tak vyskytnú bizarné jazykové obraty: „Prvý dojem hovoril, že sa ocitla v cudzom byte; alebo jej to šepkom skríkol do ucha“ (s. 73). Okrem nefunkčne rozvíjaného obrazu veta ilustruje takmer všadeprítomný problém zbierky: nadužívanie bodkočiarky, ktorá vo väčšine prípadov nelogicky zastupuje pomlčku, čiarku či dvojbodku. Okrem štylistických lapsusov v Pupalovej poslednej zbierke možno nájsť aj do istej miery nezvládnuté pointy. Môže byť príliš explicitná, ako v úvodnej poviedke Noc s korytnačkou, keď sumarizuje a opakuje to, čo je už zrejmé („Vôňa vermútu. Bratova smrť. Korytnačka v skrinke“, s. 13), ale aj nadmieru zahmlená, ako v texte Repríza, keď Pupala až na hranu zrozumiteľnosti príbehu znejasňuje, čo sa stalo na návšteve protagonistu u svojej nápadníčky.

Nie je náhoda, že Pupala preferuje poviedku. Obmedzený priestor praje nedopovedanému, iba naznačenému. Poviedka nevyčerpáva, predstavuje len strohý výsek sveta – a to všetko zamlčané neraz hrá väčšiu úlohu ako vypovedané. Najefektívnejšie sa v nej teda môže realizovať autor, ktorý nemá potrebu trýzniť čitateľa siahodlhými úvahami alebo doslovnosťou. Pupala síce svoj žáner nie vždy zvládne majstrovsky a bezchybne, i tak je však celkom očividné, že hoci aj priemerná poviedka od Pupalu hodnotovo a remeselne prevyšuje drvivú väčšinu súčasnej slovenskej poviedkovej (ak nie celkovo prozaickej) tvorby.

 

(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)

Publikované: 04/09/2021