Hovorí sa, že pokiaľ človek nemá očakávania, nemôže ho nič sklamať. Od knihy s pestrofarebným vzhľadom, pod ktorú sa podpísala Vanda Rozenbergová, však nepochybne musíme niečo očakávať. Po jej posledných románoch Muž z jamy a deti z lásky (2017) a Tri smrtky sa plavia (2018), ktoré pozitívne prijala kritika aj verejnosť, nebude čitateľ prirodzene čakať nič menej ako kvalitné dielo. A hoci by na nás obálka s králikom i titul samotnej knihy zdanlivo mohli pôsobiť mierumilovne, nemali by sme nechať zmiasť prvými dojmami.
Na začiatku celého príbehu sa ocitáme vo svätostánku, akých sú na Slovensku tisíce. Slúžia ako kultúrne a spoločenské centrá každého mesta či dediny, zastupujú dennú tlač, poskytujú priestor pre slobodné šírenie informácií a názorov. Práve v krčmách vznikajú najväčšie priateľstvá aj ľudské vojny, v prípade našej knihy aj láska. A hoci by sme sa mohli nazdávať, že nič komplikované z rečí prehodených pri pive nemôže vzísť, mýlime sa. Naivné čítanie sa hneď po niekoľkých stranách zmení na zamotanú spleť udalostí a ľudských osudov, ktoré sa len tak jednoducho rozmotať nedajú. Dve uši králika by mohli symbolicky predznamenávať existenciu druhej časti knihy, ktorá naozaj príde. Čoskoro. Najskôr musí niekto zomrieť.
Mohlo by sa zdať, že autorku v druhej časti už omrzelo striedanie množstva postáv, vyratúvanie vzťahov, rodinných príbuzenstiev a rozhodla sa zamerať na jednu postavu a jej prisúdiť hlavnú úlohu. Po zdĺhavom, niekedy až príliš zamotanom rozprávaní osobných príbehov a strastí štamgastov z krčmy U Thora nám teda autorka napokon núka Vanesu z Holandska. Tá má viaceré predpoklady, aby rolu hlavnej hrdinky získala. Žena v strednom veku, sama s dieťaťom, z neharmonickej rodiny, po skrachovanom manželstve a s neobyčajnou chorobou, ktorá ju vyníma zo spoločnosti a zároveň až kruto núti, aby bola spoločnosťou nepretržite obklopená. Všetko, čo sa dá zhrnúť do jednej vety, sa dozvedáme z epizodicky poskladaného rozprávania. Postupne sa nám však pred očami zároveň začne vynárať problém, dostávame sa do konfliktu s postavami, ich celkovým vykreslením, a preto sa podvedome musíme začať zaoberať tým, či už toho všetkého nie je akosi veľa. Veľa náhod, nefunkčných vzťahov, nepríjemných životných okolností, veľa disharmonických prvkov. Navyše, život Vanesy je podávaný len vo fragmentoch, aj to nanajvýš neusporiadaných. Zjavne by nám mali poskytnúť vysvetlenia mnohých Vanesiných zvláštností. V prípade niektorých by však vysvetľovanie ani nebolo potrebné, iné, oveľa zaujímavejšie, ktoré majú veľký potenciál a vďaka ktorým by postava mohla dosiahnuť potrebnú hĺbku, však nie sú jasné ani zďaleka ̶ pri skladaní tohto puzzle nám teda niektoré kúsky chýbajú. A hoci sa nás Vanesa predsa urputne snaží presvedčiť o svojom oduševnení, boji, fyzickom aj psychickom, akosi máme problém uveriť jej. „‚Takže všetko, čo si mi o sebe zatiaľ rozprávala, je pravda?‘ (...) ‚Všetko je pravda‘...“ (s. 160). Prečo potom cítime, že ani zďaleka to nie je všetko? Odpoveď na zmiešané pocity z (ne)vývoja v knihe by mohla (konečne) poskytnúť ďalšia postava, Gabriel.
Ak sa nám prvá časť románu zdala príliš komplikovaná, tej druhej zasa chýba náboj, niečo, čo by nás pri čítaní hnalo vpred. Nová mužská postava tak pôsobí ako pozitívny prvok. Gabriel na to má i predpoklady, pretože vo svojom živote nezaháľal, a rovnako ako Vanesa, aj on má čo ponúknuť. Nefungujúce manželstvo, naštrbený vzťah so synom, predstieranie citov, tajnú prácu. A práve neúprimnosť a tajomstvá sú to, čo majú s Vanesou spoločné. Tak veľmi však chcú byť sami sebou, až si navzájom klamú. Rozenbergová teda vytvára vlastne ďalšiu, rovnako neurotickú postavu popri tej, ktorej sa venuje celý román. A hoci im obom dáva ďalší rozmer, vykreslí ich ako osobnosti, ktoré chcú v živote začať robiť veci správne, už je neskoro. Tak veľmi sa nám snaží ukázať autentických ľudí, až sa nám, stránka za stránkou, stráca viera, že sa jej to podarí. Priveľa problémových situácií, priveľa náhod a vnútorného nepokoja, pre ktoré postavám, a ani autorke, nedokážeme veriť. Vzostupy a pády. Očakávaný mier je v nedohľadne, počiatočné očakávania čitateľa sa nenapĺňajú, no, paradoxne, túžba dočítať knihu sa zvyšuje. Zvedavosť však nahrádza pocit, že si po toľkých stránkach zaslúžime do románu vidieť, rozmotať aspoň niekoľko vláken čoraz komplikovanejšieho a nejasného charakteru postáv.
Napriek tomuto všetkému sa v knihe nájde niekoľko krásnych príbehov a útržkovitých udalostí, pri ktorých máme naozaj pocit, že postavám rozumieme, dokonca by sme mohli s nimi súcitiť a pochopiť ich konanie. Vanesin život sa však znova obráti o stoosemdesiat stupňov, keďže sa stane vodičkou vysokozdvižného vozíka v sklade, čo by sme mohli vnímať ako výhru v jej živote, až kým znova nezačne cítiť, že to nie to „pravé orechové“. A pokiaľ sme sa celý čas snažili nájsť na Gabrielovi a na jeho živote niečo, čo by nás mohlo presvedčiť, že skutočne hľadá v živote pokoj, dostaneme ranu rovno do žalúdka, a to od policajta, ktorý si zapáli džointa priamo v kancelárii. Opäť sa nezhoduje konanie postáv s ich úvahami, cieľmi, túžbami, zasa pociťujeme celkový rozpor v knihe. Akoby ani autorka svojim postavám nerozumela, nedokázala posúdiť, či sú vlastne biele alebo čierne. Tvrdohlavo sa podľa nej pokúšajú usadiť a hľadajú mier, hoci nám je už dávno jasné, že to nedokážu a že na tom niečo nesedí.
A naozaj nesedí. Ak ste mier od knihy predsa očakávali, neprichádza, alebo len zdanlivo. Možno preto, že autorka tento úžasný slovný zvrat použila už na konci prvej časti. A možno práve pre to obrovské množstvo chaosu, pochybností, lží, pretvárok a neúprimností, ktoré sa nám postupne vynárajú priamo pred čítajúcimi očami.
Hodnota a prínos tejto knihy spočíva najmä v jej „nečitateľnosti“. Rozenbergová na mnohých miestach ukázala, že vie čitateľa rozrušiť a dokonale rozladiť vo chvíli, keď konečne nadobudol pocit, že všetkému porozumel. Túto svoju silnú stránku však uplatňuje tak často, až zatieňuje všetky ostatné kvality, ktorými kniha disponuje. Do poslednej stránky nie je zrejmé, či čítame majstrovské dielo, či nás autorka dokonale zmiatla, zamotala, znepokojila, pobúrila a dostala. Alebo je kniha jednoducho len banálnou a čudne neforemnou spleťou príbehov príliš „poškodených“ osobností, ktoré sa márne snažia dosiahnuť pokoj, porozumenie, lásku a uhasiť svoje vnútorné peklo na úkor niekoho druhého, obete, ktorú si našli po všetkých strastiach života a vkladajú do nej až príliš veľké nádeje. Nech už sme však od knihy očakávali čokoľvek, po jej dočítaní pokojne spať nebudeme. Ale to nevadí. „Nespánok je ukrytý v tme ako spev veľrýb. Oboje je volanie po spoločnom nočnom mieri“ (s. 48).
Autorka študuje v 5. ročníku odboru prekladateľstvo a tlmočníctvo (v kombinácii anglický a slovenský jazyk) na FiF UK v Bratislave.
- prečítané 2487x