Plav

Veľká budúcnosť Erika Šimšíka, Modus vivendi Zuzany Mojžišovej a Fytopaleontológia Petra Šuleja sú tri prozaické knihy z roku 2019 avizujúce koniec sveta. Ide o archetypálnu tému, ktorá je dnes súčasťou verejného diskurzu aj mimo náboženských rámcov, ktoré boli v minulosti jej domovským prostredím. V súčasnosti, v dobe antropocénu sa vyjadruje dvomi spôsobmi.

Prvý využíva problematiku umelej inteligencie napĺňaním kedysi len fiktívnych vízií. Aktuálnejší je druhý prístup, pracujúci s podnetmi ekologickej krízy. Diskusia okolo nej tiež nie je nová, no spôsob, akým je vyjadrovaná, jej zabezpečuje čoraz zreteľnejšie, a tým hrozivejšie kontúry. To v najnovšom období reprezentuje napríklad publikácia Neobývateľná zem (slovenské vydanie z roku 2019) klimatológa Davida Wallace-Wellsa, podávajúca katastrofický obraz blízkej budúcnosti s odvolaním sa na slová Roya Scrantona: „Najväčšia výzva, akej čelíme, je filozofická: pochopiť, že táto civilizácia je už mŕtva“ (s. 192). Neobývateľná zem sa stala predlohou prózy Posledné storočie autora Jakuba Fila, ktorá predstavuje jednu z možností, ako tému konca sveta literárne transformovať – žánrovým písaním v kľúči sci-fi. Výber významov a ich kompozícia sú v takom prípade bezvýhradne podmienené problematizovaním možností našej budúcnosti – nech sa deje čokoľvek a akokoľvek, musí ísť o osud celého sveta, planéty alebo ľudstva, pričom na svojich ramenách ho nesie a s ním bojuje typická žánrová postava, agent v utajení.

Šimšík, Šulej i Mojžišová žánrovú jednoznačnosť problematizujú. Nie sú na perspektívu budúcnosti ani bezpodmienečne sústredení, nie je ani významovou dominantou ich kníh. Práve tým si ale otvárajú možnosti inej kvality. Potenciál globálneho rámca sledujú v spájaní rozbiehavého. Každá z próz zoskupuje vďaka tomu rôznorodý materiál, sprostredkúva nesamozrejmé súvislosti, ponúka svoju predstavu plurality. Globálne súradnice sú pre týchto autorov vďačnou perspektívou, keďže jej všeobsiahlosť umožňuje zviditeľniť akúkoľvek skúsenosť, zážitok, nápad. Výsledok tejto stratégie je v  prípade každej zo spomenutých kníh iný.  

Erik Šimšík avizuje pluralitu už úvodným mottom, výpočtom možností, ako knihu klasifikovať a čítať: „ako román, sci-fi thriller, drámu, príbeh o láske, absurdný román, erotický román, intertextuálny, dobrodružný román, oslavu popkultúry aj klasikov“. Všetky žánrové perspektívy sa postupne dostávajú do popredia. Zároveň, ani jednu z nich nemôžeme nazvať kľúčom k čítaniu prózy ako celku. Sentimentálne úvahy o láske a jej strate striedajú naturalisticky konkrétne obrazy sexuálnych aktov, vízie zničenej budúcnosti striedajú zhustené príbehové reminiscencie ako vystrihnuté z dobrodružnej literatúry. Rovnako tak pracuje príbeh s naladeniami, raz zadumanými, inokedy ironickými až absurdnými, inokedy vzletne zaujatými. Je to odvážny zámer, ktorého výsledok nie je literárne uveriteľný. Núka sa predovšetkým otázka, ako môže tak široká paleta expresívne poňatých žánrov vytvoriť príbeh, ktorý je vlastne úplne nezaujímavý. Odpoveďou môže byť predstava osobného rozhovoru s rozprávačom Veľkej budúcnosti, ktorý by nám chcel povedať niečo veľké, chcel by nás pri tom aj trochu pobaviť, no nič mu akurát nenapadá, a tak len neprestajne mení tému a skáče samému sebe reči.

Fytopaleontológia Petra Šuleja, pokračovanie románového setu História (2009), Spolu (2016), tiež pracuje s rôznorodým materiálom. V centre pozornosti sa striedajú postavy predchádzajúcich románov Miro a Peter (a ich partnerky), nováčikom je ženská postava z budúcnosti Daniela. Tieto tri postavy rozvíjajú tri línie. Z časového hľadiska môžeme hovoriť len o dvoch vrstvách, no zápletka rozprávania  nie je založená na protiklade súčasného a budúceho, tieto roviny  medzi sebou komunikujú len voľne. Tri hlavné postavy otvárajú v rozprávaní špecifické problémy s vlastnými pravidlami a poetikou.

Línia Mira a Veroniky najväčšmi nadväzuje na predchádzajúci román Spolu. Autor hľadá a čitateľ môže objaviť priestor pre romanticky rozvíjanú zápletku. Tá, hoci sa odohráva v nevšedných súradniciach náhodných stretnutí, exotických prostredí vrcholového športu a biznisu, ale aj bisexuálnej lásky, sa zároveň vyhýba vedomiu vlastnej exkluzívnosti vďaka jednoduchej a účinnej stratégii: „Miro sa nijako zvlášť nevzrušuje“ (s. 110). Spolužitie druhej dvojice románu Petra a Niny sa naopak rozvíja v kulisách klasického manželstva. V rámci neho sa do popredia dostáva postava svokry: „Doteraz bol skalopevne presvedčený, že všetky vtipy o svokrách sú naozaj len a len vtipy“ (s. 19). Popieranie tohto presvedčenia, kontextualizované s otázkami ekologických problémov, je literárnym materiálom druhej línie. Treťou líniou rozprávania je špionážny sci-fi príbeh Daniely, ktorá zachraňuje svet pred zničením. V tejto línii sa zvyšuje miera intertextuality, formálnych experimentov i vizuality  

Každá troch línií je relatívne autonómna. Nie že by si boli vzájomne ľahostajné,  no pri čítaní nevzniká dojem, že by sa jedna podriaďovala druhej. Že by sa jeden význam vtesnával do iného kontextu, v ktorom by nefungoval. Ide o samostatné svety, majúce svoje vlastné slepé uličky, ale tiež o svety, ktoré o sebe vedia a koexistujú, napríklad pri evokácii zvukových vnemov. Opakujúci sa zvuk cirkulárky pôsobí najprv doslovne, ako zvuk cirkulárky, neskôr prepojí celkom rozličné kontexty. Stane sa súčasťou hudby opätovne sprítomňovanej nemeckej kapely Einstürzende Neubauten, mihne sa v reminiscencii na študentské internáty a znie tiež počas útoku IT systému v momente, keď sa ľudia snažia zachrániť svet. Podobne aj Erik Šimšík vyjadrí v istom momente konkrétnu hudobnú asociáciu. V situácii, keď Vlado kope hrob, znie pieseň od Nicka Cavea Push the Sky Away. Znie, aby podporila atmosféru situácie. Tu jej význam začína aj končí a my môžeme hovoriť– Nick Cave je klišé. Aby pieseň, so všetkou potenciálnou sugesciou, ktorú so sebou nesie, skutočne i literárne znela, nestačí napísať na papier jej slová „keep on pushing“. Nick Cave pritom nie je väčšie klišé ako Einstürzende Neubauten (frontman kapely Einstürzende Neubaten bol svojho času súčasťou kapely Nicka Cavea). Klišé nie je motív, ale jeho použitie. V Šulejovom prípade sa toto použitie stáva zaujímavým v opakovaní a posúvaní významu, v jeho paralelnosti, v jeho rozbiehavosti a následnej zbiehavosti.     

Ak hovoríme, že globálne rámce v uvedených prózach fungujú ako gravitačné pole pre rôznorodé významy, rozhodujúcim sa ukazuje, akú a či vôbec má toto pole energiu. Potvrdzuje to aj román Zuzany Mojžišovej Modus vivendi. Naratívnu os tvorí príbeh troch babiek, Johany, Alenky a Hildy, ktoré sa vydávajú vo vyľudnenom svete na púť do neznáma, za liekmi pre chorobne blúzniacu Hildu. Rozprávačka okrem toho zaplavuje čitateľa spleťou mikropríbehov, z ktorých veľká väčšina nemá význam pre hlavnú dejovú os. Sú to príbehy, v ich rámci metapríbehy a ďalej metametapríbehy, ktoré sa do rozprávania a aj z neho dostávajú celkom laxne.  Uvádzacie vety odsekov typu „a tu si Johana spomenula“, „zrazu Johane napadlo“  sa v texte dokola opakujú, ich enumeráciou by bolo možno diskreditovať kvality prózy: nič sa tu nedeje, len Johana dookola spomína. No práve tento moment povyšuje autorka na zámer. Výsledkom je naliehavosť, ktorú cítiť medzi riadkami v celom texte a ktorá sa napokon vo vzácnom momente sama vysloví: „Z hĺbky duše si želá, aby jej niečo napadlo, aby sa myšlienka vkradla, spomienka prišla na pomoc, nejaký verš, obraz... No iba strach tú starenu opantá. (...) Všade ticho“ (s. 191 – 192).

Zvýznamňovanie vlastných tvorivých trápení dokáže byť čitateľsky enormne iritujúce, no Mojžišovej sa darí ho pretaviť do pôsobivého literárneho vyjadrenia, a to vďaka načasovaniu, neokázalosti a tragike, ktorá vzniká vďaka tomu, že je len naznačená v sieti mikropríbehov tlmočiacich naopak, naivne povedané, dobrotu človeka. Jej najsilnejším príkladom môže byť postava smetiara, o ktorej nikto nič nevie, ale on každému necháva odkazy, v ktorých ľuďom praje šťastie, zaujíma sa o ich životy alebo len tak odkáže, že ich má rád.  V takom nastavení potom neprekáža, že dané mikropríbehy sú vskutku rozbiehavé, naopak, táto vlastnosť pozitívny dojem umocňuje.  

Aký význam má vzťah doteraz naznačeného k dystópii, nie ako k literárnemu žánru, ale ako k spôsobu vnímania reality?

Vo Veľkej budúcnosti sa obrazy globálnej situácie „prelomového“ roku 2039 – 2040 budujú na prvých stranách. Budujú sa vskutku koncepčne a premyslene, preto zamrzí, že po úvodnej expozícii musíme tento časopriestor opustiť a nemožno sa doň vrátiť. Sem-tam sa v rozprávaní pripomenie nejaký robot alebo dron. Na začiatku sa otvorí rozprávanie v určitom mode, ktorý si vyžaduje našu pozornosť, my mu ju venujeme, očakávame dôvod, no ten nepríde. Chceli by sme túto stratégiu nazvať zámerom, hrou s čitateľom, ale pocit, ktorý v nás zostáva, je skôr ten, že autor prosto zabúda na vlastné nápady. Na katastrofický rozmer si spomína až celkom na záver, keď opäť vysúva do popredia dystopický presah, aby dal povedanému náležitý význam. Rozprávač pri tom problematizuje otázku, či ide o prózu dystopickú, alebo utopickú, sám odpovedá v úvodnom motte: „záleží na akej strane múra stojíš“. Zahmlieva tým pomerne ploché posolstvo sci-fi línie príbehu – pre technologický pokrok sa bude človek musieť vrátiť k svojim prírodným koreňom.

Pri Petrovi Šulejovi je dystopická línia samostatne vyčlenená a taktiež pomerne jasná. V tomto prípade je ale nepretržitá, je budovaná, znásobovaná a predovšetkým nápaditá. S čitateľom okrem iného komunikuje – v nástojčivom  podaní autorského plurálu – umelá inteligencia. Strojene evidenčný spôsob jej rozprávania rešeršuje všetky ponúkajúce sa súvislostí v nečakane bizarných kombináciách. Ide o IT rozprávača, ktorý tiež disponuje imaginatívnym myslením i vtipom. V porovnaní s chápaním umelej inteligencie ako hrozby skazy ľudstva ona sama pôsobí vo vzťahu k nám vcelku pokojne. Nepodlieha panike ani pátosu. Nepozná žiadne body zlomu, nikoho nechce zničiť. Zbavuje tak ľudí statusu obetí a prenáša na nich zodpovednosť.

Obraz zničenej budúcnosti v podaní Zuzany Mojžišovej je, naopak, hmlistý. Dostáva sa do popredia len cez atmosféru, ktorá sa tvorí tým, že sa dozvedáme o opustených budovách, meste bez ľudí a predovšetkým detí, hoci príčiny sústredenia sa na deti nepoznáme. Okrem toho sa navracajú znepokojujúce obrazy v diaľke sa objavujúcich mužov, následne utekajúcich ktoviekam, možno na neustále uháňajúci vlak, ktorý ktoviekam uháňa.  Takto neurčito budovaná atmosféra vstupuje do kontrastu so spomenutými naivne sympatickými príbehmi, spomienkami na ľudí a situácie, ktoré tu boli, boli fajn, ale viac tu, nevedno prečo, nie sú. Čítanie Mojžišovej dystópie má navyše meniacu sa pôsobnosť: najprv vyzerá ako zatajovanie, ktoré treba riešiť, neskôr vzniká podozrenie, že dystopický rozmer je len hyperbolou osobného rozpoloženia. To by sa zaiste dalo hovoriť aj o ďalších dvoch rozoberaných prózach, no tu sa balansovanie medzi osobným a globálnym stáva explicitným, napr. v momente, keď rozprávačka hovorí o hlavnej výzve v  beznádejnej situácii: „Treba prežiť čo najdlhšie a byť doma, keď sa deti vrátia živé a zdravé. Aspoň živé“ (s. 39).  Je to tvrdenie, ktoré je funkčné vo fikčnej rovine dystopickej reality, ale  má svoju platnosť aj vo sfére bežnej ľudskej skúsenosti. Napokon sa vo vzťahu k dystópii dostávame do momentu, keď si uvedomíme,  že netreba na žiadne riešenie či  odhalenie tajomstva čakať. A to dokonca skôr, ako nám to naostatok vypovie sám príbeh.   

Dystopické rámcovanie v troch slovenských prózach možno chápať dvojako, ako ozvláštňujúci efekt (možno povedať, že bez intenzifikácie dystópiou by pôsobili prózy pomerne fádne), alebo ako vyrovnávanie sa s témou reálne pociťovanej hrozby. Za podstatné pokladám, že na rozdiel od čisto žánrového písania, aké predstavuje napríklad spomenutý Jakub Filo, prózy Šuleja, Mojžižovej i Šimšíka, hoci v rozličnej kvalite, tento horizont možností vôbec otvárajú.

Anglický filozof, literárny teoretik a environmentálny aktivista Timothy Morton v nedávnom rozhovore pre Rádio Wave uviedol, že jedným z hlavných problémov, ktorý zásadným spôsobom ovplyvňuje dystopické predstavy o našej blízkej budúcnosti, ale aj reálne spoločenské dianie v tejto veci, je spôsob, akým o téme hovoríme, ako ju pomenovávame, aké slová a kontexty používame. Predkladané prózy sú relevantnou súčasťou tohto procesu. A to aj napriek tomu, že tvrdé dáta odborníkov vypovedajú o konci sveta zdanlivo celkom všetko a niet viac čo dodať.

(Daniel Domorák pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)