Jadrom knihy Márie Modrovich Rozhovor s členkou kultu sú rozprávania niekoľkých žien, ktoré odišli od rodín a stali sa súčasťou spoločenstva iných žien. Do komunity, ktorá sa vytvorila okolo zahraničnej celebrity N. (má patriť medzi „top ženské hudobníčky všetkých čias“, s. 10) a usadila v prednovembrovom rekreačnom areáli, prichádza novinár a pýta sa žien, čo ich tam priviedlo. Jeho otázky v knihe absentujú, ale dajú sa domyslieť. Nerozprávajú len ženy, jeden z respondentov je aj muž, bývalý priateľ ženy z komunity, súčasťou knihy je aj list. Takto vyzerá najrozsiahlejšia časť prózy, jej ideovým vrcholom či pointou má byť rozhovor s N., ústrednou postavou celého spoločenstva, zavŕšený podobenstvom, mýtickým rozprávaním, ktoré je prevzaté z inej knihy.
Výpovede žien rámcuje príbeh dievčatka, ktoré ako malé videlo požiar, bálo sa ohňa a v závere prišlo do komunity po rokoch navštíviť matku, no nemá si s ňou čo povedať. Ujme sa jej N. a zoberie ju so sebou, keď ide loviť srnku, dievča odíde z komunity a stratí sa, v osade po jej odchode vypukne požiar. Záverečná kapitola je štylizovaná ako spomienka „stratenej“ dievčiny na návštevu komunity, rozprávanie je vedené z väčšieho časového odstupu. Prózu však uzatvára text „Skladovanie kusového dreva“ (s. 125), okázalo pomenovaný ako „Manifest“ (v skutočnosti je to manuál, návod na použitie). Toto napätie medzi okázalosťou (hoci aj maskovanou ironickým žmurknutím na čitateľa) a reálnym funkčným potenciálom rozprávania je charakteristické pre Rozhovor s členkou kultu ako celok. Aj zo stručnej synopsy je zrejmé, že kniha je komponovaná pomerne zložito – a, dodajme, v istých ohľadoch aj celkom zručne. Napríklad výpovede žien, ktoré vysvetľujú, prečo sa rozhodli žiť v komunite, sú príbehmi ich životov a zároveň jeho interpretáciou. Sentimentálny mix narácie a explikácie by ako postup v samostatnom rozprávaní alebo v zbierke poviedok neobstál, no štylizovaný ako interview a sústredený tak do jedného významového úbežníka určitú relevanciu nadobúda.
Rozhovory sú postavené vedľa seba ako na prvý pohľad rovnocenné, explicitne nehierarchizované, o tom istom hovorí niekoľko ľudí a je len prirodzené, že ich výpovede sa celkom nezhodujú, vzájomne relativizujú a miestami si protirečia. V rozprávaní sa uplatňuje princíp, ktorý poznáme napríklad z „noetickej trilógie“ Karla Čapka, ale aj zo spisovateľovej poslednej nedokončenej prózy Život a dílo skladatele Foltýna). Čapkova relativizácia však nie je spochybnením poznania ako takého, ale jeho prehĺbením. Na rozdiel od českého prozaika Modrovich tento postup využíva len ako ozvláštňujúcu rekvizitu. Na jeho plné uplatnenie nestačí technicky, pretože nedisponuje natoľko bohatým výrazom, aby dokázala výpovede jednotlivých postáv odlíšiť na inej než deklaratívnej úrovni. Avšak aj v prípade, že by sa jej podarilo obdariť postavy diferencovanejším rečovým prejavom, knihe by to nepomohlo, pretože čo sa poznania týka, jej prozaický svet nemá čo ponúknuť: je zrejmý. Modrovich nie je autorkou literatúry otázok, ale literatúry „tém“, takej, ktorá sa „vyrovnáva“ s určitými spoločensky aktuálnymi a spoločensky artikulovanými zadaniami. Otázky, ktoré sa tu kladú, sú iba rečnícke, odpoveď na ne je vopred známa.
Na prvý pohľad ponúka próza priestor, v ktorom si každá zo žien a aj jeden či dvaja muži môžu povedať svoje. Po dočítaní celej knihy je zrejmé, že ich výpovede nie sú rovnocenné, ale prísne hierarchizované: na hodnotovom vrchole je guru celej komunity N. a ako prísľub do budúcnosti tu máme dievčatko, ktoré pochopí, že matku stratilo, ale môže sa otvoriť niečomu inému – povedzme, že slobode... Postava dieťaťa tu figuruje v záchrannej úlohe ako tradičné a spoľahlivé emocionálne klišé, ktoré má posunúť v sebe uzavretý, nehybný a v podstate beznádejný svet rozprávania niekam ďalej. Dôležitosť, akú autorka tomuto motívu pripisuje, je zrejmá z toho, že tvorí rámec celej knihy. Jeho funkčnosť je pochybná, s výpovedným jadrom novely nezrastá organicky, skôr pôsobí ako dodatočne pridaný ozvláštňujúci ornament, ktorý by chcel rozprávanie obohatiť o nejakú ďalšiu duchovnú či až mystickú dimenziu (koketuje sa tu s motívom ohňa, lov je predstavený ako iniciačný rituál, poučiť sa môžeme vloženým mýtickým rozprávaním...).
Modrovichovej kniha pracuje s tzv. silnými témami: s rodom, ženským údelom, problematikou osobnej integrity, so schopnosťou prijať sa a niesť za seba zodpovednosť, nastoľuje otázky týkajúce sa vzťahov, samostatnosti, závislosti, autenticity, médií a obrazov, ktoré vytvárajú a ktorým manipulujú... Práve prostredníctvom kriticky poňatej postavy dotieravého, dvojnásobne nechápavého novinára – pre ženy pochopiteľne nechápavého ako muža i ako reprezentanta masmediálneho, svet zjednodušujúceho sveta – sa stáva nápadným jeden nechcený a pre túto prózu charakteristický paradox: Rozhovor s členkou kultu sa približuje k svetu, ktorý kritizuje, aby sa napokon stal jeho súčasťou. Ide najmä o lifestylovú dimenziu diela, o jeho povrchovú exkluzívnosť, ktorú o. i. zabezpečuje aj prítomnosť celebrít. V próze sú dve, prvá globálna (už spomenutá pop-hviezda N.) a druhá lokálna, spisovateľka, laureátka bližšie nekonkretizovanej ceny „**** Litera“, ktorá sa stiahla z „literárneho výslnia“ (s. 16). Tá tvrdí, že jej minulosť ju zaväzuje „pristupovať k slovám uvedomelejšie“ (s. 12), no rozpráva na nerozoznanie od ostatných postáv. Prehovory nevyvolávajú predstavu ľudí, ale hercov replikujúcich naučené slová zo scenára: „Žiť spolu. Možno spolu dokonca zomrieť – viem, patetické. Je akoby druhoradé, aký život by sme mali, či s deťmi, alebo bez, či by sme cestovali, alebo pestovali zeleninu na Záhorí. Len sme vedeli, že máme byť spolu“ (s. 72). Biograficky dotované výpovede sú venované väčšinou tomu, čo predchádzalo príchodu žien do spoločenstva, dôvodom, ktoré ich tam priviedli. Problémové životné situácie, v inom kontexte azda relevantné, sú však zbanalizované na úroveň kaviarenskej konverzácie. Život je v tejto próze predstavený ako niečo, čo sa žije najmä preto, aby sa o tom potom mohlo hovoriť. V tomto poňatí je niečo „prázdninové“, veď aj príbehovým jadrom rozprávaní sú najmä erotikou a sexom korenené „exkluzívne“ historky z horských chát, lyžovačiek či dovoleniek v exotických destináciách, teda to, čo poznáme už z predchádzajúcich autorkiných kníh.
Sú knihy osve nevýrazné, no dosť nápadne odkazujúce k okolnostiam vzniku. Otázky, ktoré navodzujú, nesmerujú ani tak k posolstvu diela, ako skôr k poňatiu literatúry stojacemu za ich zrodom. Tvrdiť, že Modrovichovej kniha sa zrodila plne z ducha aktuálnej literárnej prevádzky, by nebolo celkom presné, hoci to naznačuje údaj v tiráži, podľa ktorého časť rukopisu vznikla počas rezidenčného, štipendiom dotovaného pobytu v Budapešti. Nemožno ani povedať, že tohto „ducha“ reprezentuje, pretože ten má viacero podôb, no jednu z nich, pomerne výraznú, áno. Nepatrí k literatúre, za ktorou tušíme pôvodný postoj – či už je to postoj k literatúre samotnej (Medeši, Rosová), k sebe (Bendzák, Kucbelová, Rosová), k životu (Bindzár, opäť Medeši), k objavovanému a artikulovanému svetu (Sabuchová, Jurolek a znovu Medeši)... Čím menej je tento postoj manifestovaný, tým lepšie, hoci ani jeho prítomnosť nie je zárukou hodnoty. Podstatou takýchto diel však nie je šikovnosť, aj v menej podarenej artikulácii (Hučko, Madro) dokážu vzbudiť rešpekt. Odlišný prístup je charakteristický pre knihy, ku ktorým patrí aj Rozhovor s členkou kultu. V nich sa literatúra stáva vehiklom postojov, ktoré sú už ako všeobecne zdieľané k dispozícii, ktoré takpovediac visia vo vzduchu – zvykne sa potom povedať, že kniha má „silnú“ tému, že je to trendová literatúra. Jej najvýraznejším predstaviteľom je Michal Hvorecký. Prozaici tejto skupiny sa nelíšia pôvodnosťou postoja, ale mierou zručnosti, Modrovich patrí k zručnejším.
Diela trendy literatúry sa pohybujú v medzipriestore medzi žánrovým, oddychovým písaním a umeleckou tvorbou. Z prvej oblasti preberajú niektoré postupy, aktuálnosť, vonkajšiu námetovú atraktívnosť až dráždivosť a orientáciu na čitateľa, s druhou zdieľajú proklamovanú nezávislosť – a ich autori štatút umelcov a z neho odvodenú možnosť participovať na tom segmente literárnej prevádzky, ktorý stojí predovšetkým na podpore z verejných zdrojov. Výsledný knižný produkt je potom výsledkom prepojenia dvoch podôb šikovnosti – prvá zabezpečuje podmienky na písanie a vydanie, druhá sa uplatňuje pri písaní samotnom. Možno potom povedať, že kniha Rozhovor s členkou kultu je všestranne šikovná.
(Vladimír Barborík pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)
- prečítané 2869x