Plav

„ – Doba je taká, že motivuje ľudí k ideálnemu sebaobrazu. (...) – Odkedy je taká doba? – Odkedy média tak invazívne prenikajú do spoločnosti a ponúkajú posunutý model úspešnosti, dokonalosti, akéhosi ideálu moderného človeka.“

Správa o stave duše (Rozhovory Denisy Gura Doričovej so psychiatrom Pavlom Černákom)

„‚Vlastne sa nič také nestalo,ʻ zaznie hlas z tmy. (pauza) ‚Nič – také – sa – nestalo,ʻ ozve sa znova. (…) Vykrúti ústa do grimasy a dodá: ‚Zvlášť v tejto dobeʻ“.

Šmatláková, Zuzana: Nič sa nestalo (s. 7)

Próza afektu a tela – takto by bolo možné stručne charakterizovať najnovšiu novelu Zuzany Šmatlákovej Nič sa nestalo. Ďalej: je to text, ktorý tematizuje súčasnosť, akýsi vzduch týchto čias, umelo rýchlych a umožňujúcich tak tvorivé, ako aj „kreatívne“, miestami exhibicionistické sebaodhaľovanie. Všetky tieto zložky – telo, afekt, súčasnosť – Šmatláková trpezlivo pozoruje a tú poslednú zároveň hodnotí.

Na scéne divadla, v svetle reflektorov stojí súčasný mestský everyman, presnejšie povedané everywoman, príslušníčka strednej vrstvy medzi tridsiatkou a štyridsiatkou so slušným životným štandardom. Funguje vo svete mnohých príležitostí a sociálnych sietí, chce zbierať zážitky a deliť sa o ne. Reprezentuje jednu z výrazných figúr súčasnosti, konzumenta tovarov a vzťahov. Autoterapeutickú monodrámu „na rozlúčku“ inscenuje pritom žena v pokuse bilancovať predošlé skúsenosti a dať záverečnú bodku za zdanlivo skončeným príbehom. Dramatizáciu minulého sprevádzajú jej gestá – grimasy, pohyby rúk, kŕčovité držanie tela, rituálne opakované siahanie po mobilnom telefóne. Pocity sa tu inscenujú prostredníctvom tela – ono si totiž pamätá a vie, že sa niečo stalo.

Šmatláková pritom netematizuje nič nové (mimomanželský vzťah a následné vysporiadanie sa s ním, súčasnosť, ktorá prechádza cez filter obrazovky mobilného telefónu...). Predkladá však text, ktorý je kompozične ucelený a detailne prepracovaný. Autorke sa hravo darí dotiahnuť do konca nápad výmeny identít – žena inscenuje príbeh muža, ktorý azda stál na začiatku jej písania. Literárnymi prostriedkami evokuje expresivitu inej podoby umeleckého (seba)vyjadrenia: „Ruky vedľa tela. ‚Čo je to?ʻ Chvíľu je ticho. ‚No, čo to je? A odkiaľ?ʻ Pozerá pred seba. ‚Hovorte. No,ʻ pobáda publikum. Nikto netuší, či je to súčasť monológu, alebo jej naozaj ide o interakciu“ (s. 43). Čítame text a jeho prostredníctvom zároveň sledujeme predstavenie, cibríme si vnímavosť. Rozprávanie jednoducho funguje, funguje efektívne.

Domnievam sa, že problém autenticity (seba)vyjadrenia nebol Šmatlákovej ľahostajný. Podarilo sa jej postihnúť napätý vzťah medzi zjednodušeným, do lajkov, smajlíkov a fotografií splošteným vyjadrením ľudskej skúsenosti a potrebou autentického zdieľania či zdieľania autenticity (alebo toho, čo sa za autentické, osobné, úprimné považuje). Monológ ženy na javisku je „neotesaný“, pôsobí improvizovane, živo. Nejde však o manifestované „ja“, ktoré je ochotné sa k niečomu priznať – k vyčerpanosti, k vlastným prešľapom alebo k nevere, odhaliť sa s celým repertoárom vlastných slabostí. Témou je skôr konštruovanie identity, vonkajší a za vonkajškový považovaný sebaobraz („‚Zrazu tá neutíchajúca potreba ukázať, že všetko vo vašom živote je tak, ako má byť.ʻ (pauza) ‚Dať to najavo verejneʻ“, s. 61), ako aj fungovanie vo svete „neautentických“ pozlátok, nálepiek, vytesňovania zážitkov.

Tak teda „nič sa nestalo“. Naozaj? Šmatláková vie udržať odstup od postáv, ktoré konštruuje, vie ukázať obyčajnú, až banálnu každodennosť a súčasne ozrejmiť špecifický rys ich osudov – ich neschopnosť vlastnú realitu vedome tvoriť. Všetko v tejto próze plynie: slová, gestá, spomienky. Veci sú relatívne, rodinné väzby takmer náhodné, vzťahy sú prchavé. Absentuje fundament, životy sa vyprázdňujú a začína v nich dominovať rezignácia prizdobená „kreatívnym“ ornamentom neschopným vyjadriť niečo podstatné. Tento portrét dnešných tridsiatnikov nie je láskavý, no niečo presvedčivo vyjadruje – zdieľaný pocit, že z útržkov, obrázkov a lajkov nevznikne konzistentný sebaobraz.

Šmatláková píše: „No ale predstavte si, že by ľudia boli natoľko úprimní, že by si tam strčili [ide o priestor pod profilovou fotkou na sociálnych sieťach – M. B.] niečo takéto: Neurotička so sklonmi k narcizmu, enter, v novom riadku: Neuplatnila som sa v odbore, enter (...)“ (s. 50). A predtým: „Škoda, veľká škoda, bolo by pekné mať sa s kým konečne úprimne porozprávať“ (s. 49). Úprimnosť sa fetišizuje, má podstatný vplyv na medziľudské vzťahy, miera autenticity sa vníma ako kritérium umeleckého zážitku, hľadá sa „silný“, dôveryhodný príbeh. Dnešný tridsiatnik v podaní Šmatlákovej nehovorí pritom priamo, aj keď hovorí „z duše“. Stráca sa vo vlastných výkladoch a rád sa hrá, strieda nálady a hľadá jadro veci – na terapeutických posedeniach alebo prostredníctvom „kreatívnej“ sebaprezentácie.  

Prečo sa potom pozastavovať nad takýmto svetom? Azda aj preto, že tu a taký naozaj je. Ide o výsek aktuálnej reality, ktorú Šmatláková pozorne sleduje a podrobne zaznamenáva. Ide aj o novodobú podobu komunikácie, obzvlášť tej virtuálnej, prebiehajúcej ako nepriamy súboj medzi partnermi dialógu, ktorého niet (čim viac lajkov, tým lepší pocit, väčší predpoklad výhry). Monodráma je pritom adresovaná predovšetkým bývalému milencovi a súčasne rozprávačovi, ktorý si z divadla odnesie rozporuplný zážitok („Melódia v pozadí naberá jasnejšie kontúry a ja si vravím, že ona je vážne blázon“, s. 126). Ak cieľom ženy inscenujúcej monodrámu je upútať pozornosť muža, exponovať samu seba, vybaviť predošlé účty a súčasne vyhrať emocionálny súboj, tak ten cieľ azda naplnený nie je. A preto: ak sa tu naozaj niečo stalo, tak vznikla kniha, ktorá aspoň na chvíľu udrží pozornosť a zaujme ako jeden z dobre zvládnutých portrétov súčasnosti.

(Magdalena Bystrzak pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)