Plav

Existujú knihy, ktoré človeka sprevádzajú po mnohé roky a vždy, keď sa do nich začíta, dotknú sa ho. Ich opätovné čítanie prináša stále niečo nové, odhalenie ďalšieho kamienka vo fascinujúcej mozaike príťažlivej svojou komplikovanosťou. Sú to zväčša diela, ktoré sa časom stanú kánonickými, „klasikou“, typom literatúry so schopnosťou oslovovať čitateľa znova a znova, provokovať nesamozrejmosťou a neuchopiteľnosťou. Väčšina ambicióznych autorov sa snaží vytvoriť práve takéto dielo.

Na zadnej strane obalu poviedkovej zbierky Jána Babaríka s názvom Jumper sa píše, že ide o „príbehy, ktoré je rozhodne lepšie stokrát čítať, ako raz (ne)prežiť“. Avšak prečítať Jumpera stokrát by zrejme naozaj čitateľ neprežil – nie sú to prózy predurčené na opakované čítanie. Sú to texty na jedno použitie, univerzálne poviedky založené predovšetkým na prekvapivých dejových zvratoch a (ne)čakanej pointe. Neohúria, ale ani neurazia. Úvodnými poviedkami autor nastolí pravidlá hry, a keď na ne čitateľ pristúpi, môže sa nechať unášať dynamicky plynúcim dejom a čakať nečakané.

Celej prozaickej zbierke dala názov titulná poviedka Jumper, v ktorej je koncentrovaná autorova umelecká metóda: spočíva v momente prekvapenia, ktoré je často spôsobené zlovestným omylom, zámenou, záhadou a súvisí s premenou identity a časovou problematikou. Kde do racionálneho ponímania sveta narazí absurdita, vzniká priestor pre filozofovanie i zimomriavky – obidva aspekty Babarík do svojich príbehov aj zakomponoval, ale neokázalo, s mierou. Zápletka príbehu sa preňho nestáva zámienkou pre zamudrovanie si o veciach medzi nebom a zemou. Autor necháva záver otvorený, neukončuje ho však veľavravnými troma bodkami zanechávajúcimi mystický opar. Ostáva pomerne striedmy.

Titulnou poviedkou je zrejme inšpirovaná aj ilustrácia na obale knihy – grafika kričiaceho zamračeného holohlavého muža, ktorá v spojení s výraznými farbami (červená, čierna, žltá) a šikmo nakloneným anglickým názvom pôsobí agresívne, punkovo. Kniha však taká nie je (hoci sa v nej vyskytujú aj obrazy násilia). Je to žánrová všehochuť. Tvorí ju dvanásť textov, ktoré majú prvky detektívky, thrilleru, sci-fi, je v nich aj čosi z magického realizmu, podobné pointy príbehov by sa dali nájsť u Rankova či Borgesa. Mieša sa v nich sociálna problematika s prvkami fantastiky a hororu. Protagonistami próz sú predovšetkým outsiderské postavy a postavičky s poznačenou psychikou, čím pripomenie Čierny zošit Richarda Pupalu (mimochodom, obaja autori pochádzajú z Malohontu), hororovými prvkami zas asociuje strašidelno u Kariku.

Obraz Babaríkových hrdinov pripomína rýchlo nahodenú skicu. Ich dialógy sú primerane prosté, úderné, slovenské prostredie autentické, hoci regionálne ukotvenie nemá v týchto príbehoch významné miesto. Pokojne by sa mohli odohrávať kdekoľvek na svete, avšak vďaka konkrétnym slovenským mestám a miestam sa zvýznamňuje napätie medzi fiktívnym a skutočným.
Prehovory sebaironických rozprávačov sú ukážkou trpkého humoru, príznačná je nenútená expresivita: „drsný chlap som bol len v halucináciách, v skutočnom živote som bol zbabelý, upotený srab“ (Moje prvé ja volá o pomoc, s. 79). Autorovi sa dobre darí evokovať hovorovú slovenčinu, ktorá je funkčná pri tvorbe významovej oscilácie medzi reálnym a fantastickým. Dialógy voľne striedajú pásmo rozprávača, vďaka čomu sujet plynie dynamicky aj na úrovni kompozície.

Rozprávačmi príbehov sú rôzni ľudia – muži aj ženy, starší i mladší, pričom prozaik uplatňuje perspektívu aj nesympatických, záporných postáv. Protagonistom poviedky Po lakte od krvi a stále málo je násilnícky muž, ktorý manželku pravidelne bije a po jednej ťažkej noci ju ráno nevie nájsť. Blúdi po byte, nasleduje stopy krvi, až ju napokon objaví v garáži v ich aute: „Zvnútra zacítil pach moču, možno aj stolice. Ale nehneval sa. Pre toto mal pochopenie. To neurobila schválne. Stalo sa už aj predtým, že sa pošťala, keď ju bil. Nikdy ho to nerozčúlilo, skôr naopak. Jej zvierače boli akýmsi lakmusovým papierikom. Povolili – aha, už to preháňame, treba ubrať“ (s. 85). K názvom textov možno dodať, že nie sú zvolené vždy najšťastnejšie, niekedy hádam príliš otvorene anticipujú „prekvapivú“ pointu, napr. poviedka Časová slučka.

Babarík nie je debutant, jeho prvá kniha Pálenie mostov vyšla v roku 2013. Aj tam, podobne ako v Jumperovi, stavil na to, čomu sa hovorí „pútavý dej“. Je to spisovateľ, ktorý píše predovšetkým pre čitateľa a čitateľský zážitok. Od umelecky najambicióznejšej súčasnej slovenskej prózy sa líši tým, že centrom jeho textov nie je subjekt. Babarík vysunul do popredia príbeh. Jeho Jumper sa sotva stane súčasťou slovenského literárneho kánonu, kultovým dielom. To ale neznamená, že nedokáže vyvolať čitateľský zážitok. Nie je to márna kniha. V jednoduchosti je krása a platí to aj pre tohto spisovateľa: jeho poviedky síce krásne nie sú (a ani nechcú byť), ale nečítajú sa zle.

(Tamara Janecová pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity.)