Ivana Komanická
Ad Pre zasvätených
Reakcia na recenziu Tamary Janecovej na knihu Pre teba sa postavím proti sebe
glosy
Uverejňujeme reakciu Ivany Komanickej, autorky prózy Pre teba sa postavím proti sebe, na recenziu tejto knihy, ktorú pre Platformu pre literatúru a výskum napísala Tamara Janecová. Publikovanie Komanickej textu neznamená, že sa s jeho obsahom redakcia stotožňuje. Nemyslíme si, že akémukoľvek dielu pomôžu dodatočné návody na čítanie. Príspevok Ivany Komanickej uverejňujeme bez redakčných zásahov.
 
Redakcia Platformy pre literatúru a výskum
 
 
 
Na moju otázku a patrí sa písať odpoveď na recenzie, môj priateľ odpovedal: A patrí sa písať takéto
recenzie?
 
Z názvu Pre zasvätených som nadobudla dojem, že autorka mala pocit vylúčenia. Zdalo sa jej, že mám
na tom vylúčení dokonca primárny záujem. Niečo pred ňou schovávam, som tajnostkárska.
 
Preto googlila, zdalo sa mi dokonca, že viac ako čítala. Prebehla okraj kníh, názvy kapitol a mottá.
Začudovala sa, že som nepoužila výraz kapitola. Mohla by to byť aj Hlava. Ale toto je kniha srdca.
 
Ja som googlila len raz, pri spojení epická struska.
 
Hysterik je ten, kto prenáša svoje vlastné pochybnosti a neistoty na druhého. Neopisujem svoju
vlastnú prózu, keď hovorím o hudbe, ktorá je metafyzická a dosť nanič? Nie. Postava v texte hovorí o
hudbe, ktorá je metafyzická a dosť nanič.
 
Celý víkend po vyjdení recenzie som písala odpoveď, vysvetľovala, kritizovala, podávala pomocnú
ruku, ako to robíme postavám v príbehu. Volala priateľom, ktorí dokážu také veci hodiť za hlavu, lebo
sa ich to netýka alebo sa ich to kedysi týkalo a teraz už nie.
 
Zisťovala som na internete, že všetky, a tu sa písalo o výlučne dobrých knihách, majú aj zlé alebo
prednostne zlé recenzie. O skutočne zlých tam nebolo ani slovo. Malo ma to upokojiť?
 
Čítala som to znova a znova a uvedomila si, že tam nie je vôbec nič.
 
Pýtala som sa, čo je cieľom takého písania?
 
Môj známy, literárny kritik, mi povedal, rýchlo urobený názor a potom prilievanie do ohňa.
 
Moja známa, literárna kritička, mi napísala, že to svedčí o veľkosti autora, ak dokáže kritiku prijať.
 
Môj známy, literárny publicista, mi položil zásadnú otázku. Sú kritiky určené autorovi? Keď som
zaváhala, ubezpečil ma, že nie.
 
Bola som dojatá z akejkoľvek odpovede, ktorá by mi poskytla aspoň trocha útechy.
 
Prečítala som si nejakú anglo-americkú feministickú kritičku a jej analýzu minimalizácie dosahu
ženskej literatúry. Zbrane sú rôzne, žáner, ktorý nemá kredit, dosah na publikum, stará dobrá kritika
elitizmu. Recenzentke sa zdá, že som sa vyoutovala sama v žánri, ktorý mi podsunula.
 
Poslala som sama sebe štyri verzie odpovede a nechala ich u seba v pošte pár mesiacov. Myslela som,
že tu ide o mňa a o to, ako s tým naložím. Nakoniec som pochopila, že ona to jednoducho nechcela
čítať. Ale prečo potom písala?
 
Jedna z vecí, ktorú som sa pri písaní naučila, je nenáhliť sa k záveru. Tu bol záver na začiatku s pár
rekvizitami začiatkov – popisy, ale chybné.
 
Kniha nie je multimediálnym výtvarným, hudobným či literárnym dielom, iba knihou, ktorá má
vlastný soundtrack. A že vznikol ma prekvapilo. Lebo najprv boli v knihe len fragmenty hudobných
textov. Dokonca notový prepis jazzového štandardu. Ale musela som opustiť tento žáner, spájal sa s
iným mužom. Muži v mojom živote vždy zneli ako hudba.
 
Obálka je prácou dvoch vizuálnych umelcov, cestu k vizuálnemu umeniu si tu autorka skrátila alebo
neprimerane predĺžila. Umelecké dielo na obálke je tradičný postup v knižnej kultúre, to ho ešte
nerobí multimediálnym, ak, tak iba veľmi tradične. Ale text pracuje s graffiti, ak si chcete cestu k
čítaniu skrátiť, môžete si ich prečítať za sebou.
 
Potešil ma výskyt Vilikovského v recenzii. Pre mňa je to slovenský Peter Handke. Spomenula som si
na nápisy na budovách v Handkeho Krátkom liste na dlhú rozlúčku. Ako som ich čítala, v kontexte aj
samostatne.
 
Pojmovo či žánrovo v umení recenzentka nerozlišuje a to ju vedie k tomu, že si umenie spája s
predsudkami „bežného čitateľa“ - ambíciami, bohémstvom či rojčením.
 
Rovnaké predsudky tu zaznievajú na adresu filozofie, alebo toho, čo v texte vníma ako filozofické.
 
Literatúra je umením. Nie je bloggerstvom k témam. Nie je short message. Nesúvisí s
cieľavedomosťou, ale s istým druhom otvorenosti.
 
Takáto otvorenosť je potrebná aj v hermeneutike čítania alebo v tom, čo sa od 70-tych rokov
20.storočia nazýva kritickým vysporiadaním sa s problémami, s ktorými sa čitateľ stretáva.
 
Ale postavy v príbehu nie sú umelci. Asi je tu moja životná situácia zagooglená do príbehu. Je tu len
jedno dievča, ktoré sa nedokáže zbaviť hudby. Je to chybný úsudok alebo znova predsudok? Žánrová
predpojatosť?
 
To, čo recenzentka označuje za nezrozumiteľnú a repetitívnu samovravu je autorským pokusom o
aktualizáciu prúdu vedomia, modernistického kompozičného postupu.
 
Recenzentka si na prácu s dialógmi vystačí tvrdením, že ide o táranie.
 
Entropia znamená, že text nekontrolovateľne narastá. Kompozičná práca na texte bola veľmi pomalá
a sústredená, jej rozsah bol celkom presne rámcovaný. Začiatky a konce kapitol boli napísané na
začiatku. Kniha je postavená na vete, nie na odstavci alebo strane, nevyužíva teda klasický prozaický
princíp ani princíp hromadenia alebo akumulácie v písaní, o ktorom hovorí.
 
Kniha je prácou s dvomi archívmi: mojim vlastným nikdy nepublikovaným básnickým archívom
poézie, ktorú som písala v čase odohrávania sa novely, teda krátko po revolúcii a ktorá určila jazyk
novely a súdnym archívom môjho otca. Toto je jediné miesto, kde bolo na mieste googlenie.
 
Aj ja som musela veľa googliť, čítať rozsudky a potom ich kontrovať s margináliami z otcovho archívu,
poznámky na obálke, názvy spisov, ceruzou pripísané detaily, nad strojom napísanou žiadosťou
poznámka s výkričníkom, že v skutočnosti ide o prosbu, jeho predlžujúce sa podpisy.
 
V čase písania knihy sa môj otec rozhodol svoj archív redukovať a mňa poveroval, aby som to hádzala
do smetia. Zachraňovala som tašky s nadrobno roztrhanými papiermi, vždy si na tom dával záležať,
aby boli dokonale roztrhané, nechávala som ich nevyhodené v aute, na záhrade, v našej chate.
 
To Whom it May Concern, ktorú si Vilikovský preložil po svojom a ktorá sa dostala do literárno-
kritického obehu a opakovane sa používa ako zbraň voči začínajúcim autorom, preboha prečo, (pozri
recenziu Rosovej na debut Tomáša Hučka, ktorá prináša ten istý argument), je administratívna
formula. V najvšeobecnejšom zmysle otvára otázku adresáta, ktorú si recenzentka uzavrela vlastným
pocitom vylúčenia. Potom sa už chcela iba oslobodiť. Kniha nie je určená, len venovaná tomu/tým,
koho sa to môže týkať. Je to vlastne výzva k venovaniu.
 
Chcem ju k čítaniu pozvať ešte raz. Prikladám stručný návod k čítaniu, ktorý som už komusi poslala:
 
Čítajte nahlas, kniha je napísaná, aby bola čítaná nahlas ako poézia.
 
Ak potrebujete, čítajte v inom jazyku, ja som ju čítala pre seba aj v iných jazykoch, keď som
potrebovala zistiť, či nepracujem s klišé.
 
Nečítajte veľa, je to komprimovaná novela. Súvislosti prichádzajú v okamihoch, ako epifanie.
 
Posledná alebo prvá možnosť je, pustiť si soundtrack ako prvý. Niekedy to robím, idem na film do
kina a pustím si soundtrack, emocionálne film pochopím, pred tým, než som si ho pozrela.
Publikované: 03/13/2020