Problémy s prvou nebásnickou knihou Kataríny Kucbelovej Čepiec začínajú pri jej žánrovom zaradení, teda pri spôsobe, akým sa bude kniha čítať. Čitateľ môže vstúpiť do knihy s vedomím, že ide o prózu, ak sa bude orientovať podľa toho, kam ju zaraďujú v kníhkupectvách. Pokiaľ sa rozhodne riadiť anotáciou alebo perexom knihy, môže nadobudnúť pocit, že autorka napísala skôr etnograficky ladenú reportážnu knihu. Ten, kto sa rozhodne spojiť obe možnosti čítania, môže usúdiť, že Kucbelová mu predostrela autobiograficky ladenú prózu. A čitateľ, ktorý si už o knihe zistil viac, ako je na prvé čítanie potrebné, azda ani nebude vedieť, ako ju čítať.
Zážitok z Čepca záleží na spôsobe čítania. Kniha ich pripúšťa azda viac, ako by bolo vhodné. Isteže, existujú pútavé knihy, ktoré sa vzpierajú žánrovému zaradeniu a ktoré môžeme stále s rezervou označiť za prózy. Domnievam sa, že Kucbelovej kniha čitateľa odmení, ak sa ju rozhodne čítať ako beletrizovanú reportážnu literatúru. Neodmení ho stopercentne, ale najviac. Na tento mód čítania ostatne sama autorka napokon aj odkazuje: „Jano by mohol byť prototyp, Jano z Hronca, jeden z troch Slovákov, ktorí vedia vybíjať valašky, moje reportérske šťastie v reportáži o vyšívaní, o mojej vykorenenosti.“ (s. 89).
Premisa knihy je motivovaná vnútornými pohnútkami rozprávačky (vzhľadom na vyššie povedané sa ponúka stotožnenie s autorkou) naučiť sa šiť čepiec u postaršej Iľky, konfrontovať sa so „skutočným“ folklórom a terapeuticky sa zamerať na „cudziu“ aktivitu. I tak však subjekt rozprávačky po väčšinu deja ustupuje do pozadia. Autorka sa viac zameriava na prerozprávanie Iľkinho života, ku ktorému sa postupne upína a stotožňuje sa s ním. Vo viacerých momentoch rozprávačka prizná, že v rámci terapie šije čepiec a píše o tom knihu, a to bez inej postrannej motivácie. Voľne koncipovaný dej, začatý pri prvom stretnutí dvoch žien a ukončený približne v momente, kedy rozprávačka usúdi, že dokáže ušiť čepiec sama, sa z veľkej časti prelína s rozprávaním Iľky o svojej minulosti, o minulosti Šumiaca a okolitých dedín a s pasážami o problematickom spolužití s rómskou menšinou. Rozprávačka vypovedá o sebe len minimálne, zväčša z náznakoch, v knihe sa sústredí na prepožičanie hlasu ostatným v pokuse odhaliť „autentickú“ podobu ľudových tradícií, dedinského života a lokálnej minulosti, no v neposlednom rade aj seba.
Napriek tomu, že rozprávačka otvorene venuje sebe len minimálny priestor, príbeh knihy slúži do veľkej miery aj na osobnú výpoveď. V ňom rozprávačka viackrát poodhalí svoj vzťah k regiónu, resp. absenciu „otčiny“, ktorý pomenúva ako vykorenenosť, tvrdí, že „korene mám vo vzduchu.“ (s. 31), rovnako zo spôsobu prerozprávania príbehov možno odčítať jej vlastný svetonázor, problémy a minulosť. V tomto zmysle pre knihu ťažiskové vyvracanie tradovaných stereotypov pramení rovnako v potrebe vypovedať o sebe, ako aj o ostatných. Iľkin príbeh zahŕňa vzťahové peripetie s manželom a svokrou, účinkovanie v ochotníckom divadle a v televíznej relácii či jej celoživotnú prácu v stiesnenom obchode a následné vyhorenie – všetko udalosti, v ktorých rozprávačka vidí čosi známe zo seba a zo svojej rodiny. Okrem toho poukazuje na spôsob vyobrazovania regiónu v médiách: „natočili tu celý diel cooking show, dedinčanov obliekali do krojov, varili šumiacke gule, sánkovali sa na krniach z Kráľovej hole a v celej časti o Šumiaci sa neobjavil ani jediný Róm, dokonalá ilúzia pre Slovákov, hra na tradície.“ (s. 30). Ide o pokus preniknúť pod povrch ilúzií a hier, či už do súkromného života dedinčanov či pod štylizované obrazy slovenskej kultúry a vidieckeho života. Do veľkej miery sa tiež zameriava život Rómov, ktorých stretáva na prechádzkach v osade za dedinou, veľký priestor venuje autorka aj opisom rôznorodosti krojov a ich nepravdepodobným črtám a farebným kombináciám, ktoré neraz nezodpovedajú zaužívanému obrazu. Za literárne vhodný, no faktograficky nespoľahlivý prístup si zvolí zapisovanie ústne podávaných príbehov, ktoré sa dlho tradujú, či predstavujú verejné tajomstvo. Sama rozprávačka v tom vidí určité úskalia: „Nič nesedí, nemôžem sa spoľahnúť ani na svoje pozorovanie, o pamäti si nerobím ilúzie už dávno, o čo sa to vlastne usilujem?“ (s. 146). Práve voľné, nedôsledné a nespoľahlivé rozprávanie a určitá skepsa z verného reprodukovania Iľkinho príbehu posúvajú Čepiec do rajónu prózy.
Je potrebné spomenúť aj spôsob, akým vypovedá o pozorovaných ľuďoch a regióne? Rozprávačka si na jednej strane drží od svojich „postáv“ dištanc, nehodnotí ich, neodsudzuje (hoci tu a tam sa nevyhne explicitnému vyjadreniu názoru), spravidla sa nespráva blahosklonne, na druhej strane však ide o poučenú rozprávačku z úplne odlišného sociálneho a intelektuálneho prostredia (čo napokon dokazuje citovaním množstva spisovateľov). Napriek tomu, že rozprávačka takpovediac skočí do ľadovej vody, priamo doprostred diania a svojských dedinských reálií a vzťahov, a vypovedá z prvej ruky, nedokáže obsiahnuť a plne pochopiť dynamiku opisovaného života. Napokon sama si uvedomuje, že len referuje, sama priznáva v početných pasážach o problematickom spolužití dedinčanov a obyvateľov osady, že to „oni“ žijú „s nimi“. Primkne sa teda k Iľke, postave, ktorá je jej najbližšia, cez ktorú dokáže projektovať seba a vypovedať o sebe. Priznáva Iľkinu jedinečnosť vo svojom spisovateľskom a sebapoznávacom procese, ktoré jej dodávajú autentickejšie, hodnovernejšie kontúry: „Mohlo by sa zdať, že Iľka je zameniteľná, ale nie je, s hocikým by to nešlo, Iľka je reálna postava, knihu píše aj ona.“ (s. 100).
Vo vypovedaní jej príbehu pravdepodobne vidí zámer celej knihy, ku ktorému sa postupne prepracuje: „Čo ak má aj ona projekt , spomenúť si na celý život, uzavrieť, čo sa deje, nechať ho prejsť cez moju hlavu, ktorá ešte je schopná usporiadať ho do celku?“ (s. 138). Etnografické a sociologické exkurzy sa tu tým pádom javia byť podružné, no práve ony sú na celej knihe najzaujímavejšie –autorka tu vypovedá s odstupom, nenútene, no napriek tomu zasvätene. Príbeh Iľky, v ktorom sa rozprávačka v role latentnej reportérky citovo angažuje, je tu prostriedkom skonkrétnenia, individuálnym príkladom života v daných spoločenských súradniciach. Zároveň predstavuje pre rozprávačku istú formu zapustenia koreňov, hoci plytkých. Je však stále legitímne pýtať sa na celkový zámer Kucbelovej diela, ktorý postupuje od sebapoznávania k poznávaniu druhých v širších spoločenských rámcoch.
Ak však prvotným cieľom diela bolo vypovedať príbeh, ten sa v Kucbelovej „próze“ môže javiť ako nedostatočný na plnohodnotnú prózu, navyše písanú neraz vecným, referujúcim jazykom, a to aj v pasážach s očividne vysokou citovou vypätosťou. Rovnako by samostatné etnografické a sociologické línie nevystačovali na celistvú reportážnu výpoveď. Snaha o demýtizáciu regiónu a folklóru, osobná zaangažovanosť v príbehu, zdôrazňovanie detailov zo súkromného prežívania Iľky, presah k širšej spoločenskej výpovedi, istý podiel fikčnej autorskej licencie a zároveň starostlivosť o reálnosť postáv a faktografiu, akokoľvek deklarovanú v anotácii ako nedôslednú, však odkazujú k možnosti čítania v rámcoch poľskej školy reportáže. Autorka však túto potenciu svojho písania nevyužila natoľko, aby celkový zámer diela a motivácie, ktoré viedli k jeho napísaniu, boli nepochybné. Ak uvažujeme o Čepci ako o priznanom produkte terapeutického písania („Čepiec nebudem nosiť, knihu nebudem čítať.“ s. 38), potom je obdivuhodné, z čoho všetkého a ako pregnantne sa dokáže autorka vypisovať.
(Viliam Nádaskay pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV.)
- prečítané 3679x