Slovenská kritika a literárna veda zaraďuje prozaickú tvorbu Uršule Kovalyk do feministickej línie novšej slovenskej literatúry; s feminizmom jej texty spájajú napríklad autori kapitoly Próza monografie Hľadanie súčasnosti. Slovenská literatúra začiatku 21. storočia, (Csiba – Passia – Taranenková, 2014, s. 57), vo feministickom kontexte ich interpretuje aj Marta Součková v knihe P[r]ózy po roku 1989 (2009, s. 375 – 401). Dôsledne zdôraznená ženská perspektíva, tematizácia telesnosti, sexuality a silných emocionálnych pút medzi ženami, tzv. sisterhood, detabuizácia násilia páchaného na ženách, najmä v rodinných a partnerských vzťahoch, kritický opis patriarchálnych mechanizmov kultúry – predovšetkým tieto prvky, prítomné najmä v prvých dvoch zbierkach poviedok Kovalyk, zdôvodňovali umiestnenie jej tvorby v rámci feministického písania. Od feminizmu sa tiež samotná autorka nedištancovala, na rozdiel od iných, nielen slovenských spisovateliek, ktoré sa radšej vyhýbajú takýmto jasným deklaráciám.
Otázku angažovanosti môžeme považovať za dôležitú črtu každej feministicky zameranej umeleckej aktivity. O angažovanosti v tvorbe Kovalyk sa dá uvažovať od jej debutu. V novej zbierke poviedok Čisté zviera, ktorú vydalo v roku 2018 občianske združenie Divadlo bez domova, angažovanosť získava nové významy, najmä prostredníctvom rozšírenia tematického registra; okrem problematiky, ktorú môžeme považovať za feministickú, sú v poviedkach tematizované problémy sociálneho vylúčenia, prejavy stúpajúcej agresivity v spoločenskom živote, ako aj otázky ekológie.
Nové prózy Uršule Kovalyk budem interpretovať v kontexte „novej angažovanosti”. Pokúsim sa stručne vysvetliť, o čo ide. Pojem angažovanosti v kultúrach, ktoré sa istý čas vyvíjali v podmienkach totality, je zaťažený, samozrejme, celým radom negatívnych konotácií, má určitú, bachtinovsky povedané, pamäť istých kontextov, spojených s ideologickými tlakmi, propagandou, násilnými spôsobmi využitia moci atď. Tento pojem sa súčasná kritika snaží nanovo definovať, zbaviť ho jednoznačne negatívnych významov, najmä v prácach, ktoré sú venované možným spôsobom účasti umelcov, spisovateľov, divadelníkov, filmových režisérov na spoločenskom živote a v ktorých sa uvažuje o funkciách, aké umenie aktuálne môže plniť.
Paweł Mościcki, ktorého práce venované otázkam súčasného divadla považujem za inšpiratívne aj pre literárnu vedu, navrhuje v koncepcii angažovanosti nadviazať na teórie Jeana-Paula Sartra a pripomína jeho tvrdenie, že „každá výpoveď, tak isto umelecká, vzniká v konkrétnej situácii, ktorá je podmienená historicky, ako aj politicky. Preto každý, kto chce hovoriť o existenciálnom postavení človeka, musí tieto determinanty brať do úvahy.“ (Mościcki, 2015). Z tohto hľadiska cieľom angažovaného umenia je „znovuzískanie vplyvu na rozhodnutia, svetonázory a morálne pozície ľudí, účasť na spoločnom vypracovaní projektu spoločnosti. Umenie, aby mohlo mať reálne dôsledky v reálnom svete, musí sa zbaviť svojej autonómie a rozplynúť sa v nepredvídateľnom prúde spoločenského života. Iba zaznamenávaním skutočných ľudí v skutočných situáciách umelecká aktivita dokáže odhaliť spôsob, akým sa formuje individuálna a kolektívna sloboda" (tamže). Prístup Sartra, ktorý z dnešnej perspektívy môžeme považovať za pomerne radikálny, o. i. vzhľadom na zdôraznenú opozíciu autonómia – angažovanosť, ktorá sa nezdá dostatočne opodstatnená a predovšetkým je neproduktívna, je stále prínosný ako istý východiskový bod v diskusii, týkajúcej sa možnej účasti umenia na vytváraní spoločenskej komunity, jej hodnôt a spôsobov chápania slobody človeka.
Zámerom a podstatou „novej angažovaností” literatúry v mnou zvolenej perspektíve je rozšírenie priestoru citlivosti, otvorenosti, poukázanie na aktuálne problémy v spoločenskej sfére, ich vplyv na individuálne životy a reflexia možných riešení negatívne posudzovaných javov, najmä tých, ktoré ohrozujú slobodu a bezpečie človeka. Uvažovanie o literárnom diele v kontexte angažovanosti je, samozrejme, výsledkom istého interpretačného prístupu, v ktorom jednotlivé zložky textu – téma, dej, charakteristika postáv a ich chápanie sveta, jazykovo-štylistická rovina atď. – sú analyzované podľa toho, ako zobrazujú spoločenské javy a ako chápu a hodnotia mocenské vzťahy. V opise angažovaného postoja v procese kritického čítania sa dá použiť aj pojem „politika literatúry“, ktorý odkazuje na dvojaké presvedčenie čitateľa: „že spoločenská skutočnosť je súborom nerovných narácií, aké vytvárame o svete, a že prostredníctvom rozhovoru o týchto naráciách je možné túto skutočnosť zmeniť.“ (Czapliński, 2009, s. 39). Podrobnejšia prezentácia názorov na samotný pojem angažovanosti, novších koncepcii kritického umenia a community art, ako aj teoretických literárnovedných stanovísk, ktoré sú užitočné v interpretáciách textov z pohľadu ich spoluúčasti na široko chápanom spoločenskom živote (o. i. nový historicizmus, kultúrny materializmus, rozličné smery v rámci kultúrnych štúdií) prekračuje možnosti a ciele tohto článku, vyššie úvahy tvoria len všeobecný kontext uvažovania o vybraných prózach zo zbierky Čisté zviera.
V koncepciách angažovanosti umenia a umelcov sú zdôrazňované jej dve možné roviny: formulovanie angažovaného umeleckého odkazu a vyjadrovanie sa k spoločenským a politickým otázkam v mimoumeleckej sfére (v rozhovoroch, na besedách atď.). V prípade Kovalyk ťažko hovoriť o výraznej, intenzívnej prítomnosti tohto druhého aspektu; autorka sama o sebe hovorí, že sa nepovažuje za aktivistku, zriedkavo sa otvorene vyjadruje k spoločenským problémom. Napriek tomu, na základe jej niektorých verejne dostupných prejavov (napríklad v krátkych filmoch, dostupných na platforme Youtube, v ktorých pozýva na antifašistickú mobilizáciu alebo podporuje Dúhový Pride) môžeme sa domnievať, aké hodnoty sú jej najbližšie. Poukazujú na ne aj profesijné rozhodnutia – sociálna práca a terapia s ľuďmi postihnutými a dlhodobo žijúcimi na ulici, aktivity v Divadle bez domova. To môže vytvárať dodatočný interpretačný kontext jej tvorby, hoci, samozrejme, nemusí byť pre čitateľa podstatný.
Súbor Čisté zviera tvorí pätnásť krátkych prozaických textov, sústredených na príbehy žien; mužské postavy sú až na ďalšom pláne, pritom rozhodne menej miesta ako v doterajšej tvorbe autorka venuje otázkam intímnych a rodinných vzťahov. V novej zbierke môžeme poukázať na niekoľko dominantných tém, z hľadiska angažovanosti sa zdajú byť dôležitými predovšetkým postupujúca devastácia prírodného prostredia a rozličné formy sociálneho vylúčenia. Napriek tomu, že tieto problémy sú prezentované hlavne na základe individuálnych a konkrétnych príkladov, súčasne odkazujú aj na isté systémové súvislosti a vzťahy, týmto spôsobom príbehy jednotlivcov získavajú všeobecnejšie významy v spoločenskom kontexte. Stále dôležité sú v textoch motívy spojené s telesnosťou, stereotypne chápanými rodovými úlohami a možnosťami ich prekračovania, s násilím páchaným na ženách, šírením sa krajných ideologických názorov. Zaujímavým spôsobom Kovalyk tiež tematizuje problém staroby a samoty a, hoci len náznakovite, otázku literárnej tvorby – tento metatextový motív, ktorý sa vyskytuje v prvej poviedke zbierky, možno považovať za isté nóvum v próze autorky.
Obraz sveta, ktorý sa postupne vynára z jednotlivých próz a dominuje v celom súbore, je, najjednoduchšie povedané, obrazom sveta, v ktorom z rôznych dôvodov slabší ľudia sú zbavení dôstojnosti a možnosti artikulácie vlastných potrieb, je to obraz skutočnosti, ktorá volá po zmene, potrebuje konkrétnu intervenciu. Otázka skutočného vplyvu na realitu je v textoch prezentovaná dosť skepticky, čo však nemusí vždy viesť k absolútnej pasivite, práve naopak – nesúhlas s negatívnymi javmi môže sa prejaviť ako romantická, na neúspech odkázaná a hlavne symbolická rebélia, môže posilňovať pocit vernosti istým hodnotám, môže tiež smerovať k aktivitám adresovaným iným ľudom, ktorí potrebujú pomoc. Bezmocnosť však môže spôsobiť aj stratu pocitu zmysluplnosti, priviesť k zúfalstvu a stať sa príčinou rezignácie na doterajšiu, zo spoločenského a etického hľadiska hodnotnú činnosť. V niektorých poviedkach sa dodatočne objavuje radikálny útek od skutočnosti, čo sa spája s odklonom od realistickej motivácie deja, využitím fantastických motívov, napríklad fyzickej transformácie, splynutia postáv so svetom prírody, vzdialenia sa smerom k inej rovine existencie. Touto líniou zbierky sa nebudem podrobnejšie zaoberať, diskutabilné sa mi totiž zdá spájanie týchto postupov s otázkou angažovanosti, hoci teoreticky je predstaviteľné. Sústredím sa len na niektoré texty, v prvom rade na tie, v ktorých sa spomenuté témy vyskytujú spoločne, čím sa vytvára do istej miery komplexný obraz určitých negatívnych a nepokoj vzbudzujúcich aspektov súčasnosti.
Z hľadiska problémovosti a komplexnosti záberu za významnú považujem predovšetkým poviedku Záhrada. Kovalyk využila v nej známy v literatúre motív, založený na presune na línii periféria – centrum, čo naznačuje iniciačnú problematiku, o. i. nové skúsenosti, nové poznanie, isté prehodnotenia v oblasti identity, pritom však vytvorila výpoveď s všeobecnejšou problematikou a platnosťou. Protagonistka, ktorá sa sťahuje do hlavného mesta nedokáže v ňom nájsť pocit bezpečia, necíti sa v novom priestore ako doma nie vzhľadom na individuálne ťažkosti a zábrany, ale predovšetkým z dôvodov, ktoré sú spojené z celým radom javov spoločenského charakteru. Demonštrácia organizovaná extrémistami, počas ktorej cítiť „až živočíšnu túžbu po krvi a eufóriu zo zabíjania” (s. 111), nápisy na budovách plné agresie, vulgárny jazyk, nevraživosť ľudí voči sebe sú pre hrdinku nepochopiteľné príklady šíriacej sa nenávisti a násilia, ktoré má zatiaľ iba symbolickú podobu, ale plynulo a veľmi rýchlo sa môže zmeniť v reálne násilie.
V texte sprítomnené situácie, ktoré môžeme považovať za odrazy skutočnosti dôverne známej aj čitateľovi, vyvolávajú v hlavnej postave záchvaty paniky, úplne ju zbavujú pocitu istoty, bezpečia a rovnováhy. Jej psychický a emocionálny stav ovplyvňujú aj skúsenosti z práce. Je zamestnaná ako poradenská pracovníčka v krízovom centre pre obete násilia, každodenný kontakt s týranými a bezradnými ženami v nej vzbudzuje strach z akéhokoľvek intímneho vzťahu a je tiež zdrojom pocitu bezmocnosti a zúrivosti. Téma násilia páchaného na ženách, jeden z kľúčových problémov v skoršej tvorbe Kovalyk, tentokrát nie je prezentovaná z perspektívy osoby, ktorej sa toto násilie bezprostredne týka (ako to bolo napríklad v textoch Betrix a ja či Vrátnik z debutovej knihy), ale z pohľadu osoby, ktorá chce pomôcť v riešení problému, pričom si uvedomuje okolnosti a zábrany, ktoré ozajstné riešenie sťažujú a takmer znemožňujú.
Stratégia založená na tematizácii daného problému v jeho systémových kontextoch, hoci z perspektívy individuálnej citlivosti, je v poviedke prítomná aj v súvislosti s environmentálnou problematikou. Titulná záhrada, o ktorú sa niekoľko rokov dobrovoľnícky starala suseda, predstavuje pre hlavnú postavu „ilúziu bezpečného miesta“ (s. 112). V texte je prezentovaná v súlade s zakódovanými v kultúre symbolickými významami (spomienka na raj, šťastie, zmyslovosť), v protiklade k mestu (čo môže pripomenúť napríklad známe veršie anglického metafyzického básnika Abrahama Cowleya „God the first garden made, and the first city Cain”). Na mieste záhrady ma však vzniknúť parkovisko a tak sa čoskoro jediný azyl protagonistky stáva obeťou agresívnej, ziskuchtivej politiky mesta a jeho činiteľov. Poviedka má výrazne deziluzívny charakter, jednotlivec, konfrontovaný s násilím rôzneho druhu – fyzickým a psychickým –, ktoré spoločnosť nevníma, ako aj inštitucionálnym, založeným na mocenských vzťahoch, je úplne bezmocný.
Problém vzťahu človeka k prírode, predovšetkým jej bezohľadného a nezmyselného ničenia je prítomný aj v iných prózach zbierky. Kým predstava radikálneho rozdelenia sveta ľudí a prírody v poviedke Nočné hlasy našich sov, v ktorej autorka architextuálne nadviazala na konvenciu hororu a využila motív pomsty prírodného živlu, sa mi nezdala umelecky presvedčivá, tak stvárnenie témy rebélie proti devastácii prírodného prostredia v texte Súkromná vojna socky T. zaujímavým spôsobom aktualizuje motív individuálnej vzbury, vyplývajúcej zo svojho druhu imperatívu a absolútneho presvedčenia o zmysle boja proti nespravodlivosti. Tento motív bol využitý aj v iných súčasných dielach s environmentálnou problematikou, napríklad v románe Olgy Tokarczuk Prowadź swój pług przez kości umarłych (román vyšiel v roku 2017 v českom preklade: Svůj vůz i pluh veď přes kosti mrtvých), a v minuloročnom filme islandského režiséra Benedikta Erlingssona Woman at War (Kona fer í stríð). Na všeobecnej rovine tieto všetky diela spája nielen ústredná postava aktívnej silnej ženy, ale aj koncepcia populárna najmä v tradícii romantického myslenia, podľa ktorej rozhodný nesúhlas s nespravodlivosťou je vždy zmysluplný a aj keď nespôsobí očakávanú zmenu, tak nesie so sebou dôležitú morálnu hodnotu.
O zmysle svojej rebélie je presvedčená aj protagonistka poviedky, jej protest (sabotáž výstavby apartmánov na mieste mestského parku) je spontánny a nekompromisný, svoju reakciu považuje za absolútne primeranú situácii. Jej pohľad na udalosti spoznávame počas policajného výsluchu, ktorého opis je dôležitý vzhľadom na zdôraznenie kontrastu medzi dvoma postavami a spôsobmi myslenia. Na jednej strane máme angažovanosť hrdinky, zviditeľnenú v jej emocionálnom prejave (používa expresívny jazyk, vulgarizmy, emotívne spojenia: „krvácajúce telo parku“, „môj park práve zavraždili“ – s. 93), na druhej strane úplnú ľahostajnosť policajta, ktorý vedie výsluch. Jeho správanie možno interpretovať ako príklad úradníckej nezaujatosti, ako aj prejav apatickosti celej spoločnosti a jej nechuti k akejkoľvek aktivite, reflexii a kritickému mysleniu. V stretnutí týchto dvoch svetov akékoľvek porozumenie sa zdá byť nemožné, napriek tomu, že znepokojenie prístupom k životnému prostrediu by teoreticky mohlo byť styčným bodom záujmov obidvoch strán. V texte je prítomný aj motív chudoby a s ňou spojeného sociálneho vylúčenia. Vzhľadom na životnú situáciu hrdinky (dlhodobá nezamestnanosť, samota) park mal pre ňu výnimočné postavenie ako miesto, ktoré ju zachraňovalo od izolácie. Tieto okolnosti bezprostredne motivujú ženu k odhodlaniu aktívne protestovať a bojovať; obrazom krysy sa zdôrazňuje živelnosť, inštinktívnosť ako protiklad k spoločensky akceptovateľným, v istých situáciách však neúčinným formám správania sa, myslenia atď.
Ďalší dôležitý tematický okruh súboru predstavuje situácia marginalizovaných skupín. V prózach Veverička v lodičkách a Posledná sezóna túlavých mačiek, ktoré sú venované bezdomovcom, je, podobne ako v poviedke Záhrada, dôležitý priestorový aspekt. Miesta deja týchto krátkych textov (výdajňa časopisu Notabene, Divadlo bez domova) sú bezpečným a priateľským priestorom, na rozdiel od priestoru, ktorého znakmi sú neistota a každodenný boj o prežitie, sveta, ktorý si neželá prítomnosť ľudí bez domova. Prvý priestor by sme mohli nazvať priestorom inklúzie a druhý exklúzie. Podstatné je, že prvý je ohrozený zánikom, opakovane je tu spomínané systémové zlyhanie a ľahostajnosť politikov. Absencia krokov, ktoré by mohli viesť k reálnemu riešeniu problému bezdomovectva vyvoláva medzi sociálnymi pracovníčkami pocit bezmocnosti, s ktorým sa však snažia, na rozdiel od protagonistky už spomenutého textu, bojovať. Pochybnosti a frustrácia dosahujú však takmer neznesiteľnú úroveň, čo je ukázané v istým spôsobom únikovej predstave rebélie: „Unavené myšlienky jej prinášajú čoraz absurdnejšie riešenia v podobe bezďáckej revolúcie. Pred očami má úžasné happeningy a pouličné protesty, ktoré by nakoniec donútili politikov stavať sociálne byty.“ (s. 26). Pripomeňme, že podobný motív, takisto spojený s pocitom bezmocnosti a nespravodlivosti, využila Zuska Kepplová v jednej časti debutu Buchty švabachom, kde sa protagonistky bavia predstavou o vzbure ekonomických migrantov.
V interpretácii týchto dvoch textov treba spomenúť aj úsilie o prelomenie stereotypov týkajúcich sa ľudí bez domova. Zdôraznená je ich individualita, tak vo všeobecných formuláciách („Rôzne osudy. Rôzne mená, povahy, diagnózy a závislosti” – s. 25), ako aj v podrobnejšom opise (napríklad postava Lydky z poviedky Veverička v lodičkách). Dôležitý je aj opis ich vzťahu k divadlu, ktoré v čase vzniku bolo považované za absolútne nezmyselnú a zbytočnú iniciatívu, aby sa časom „stalo podstatným bodom ich vesmíru. Miestom, kde môžu byť ‚normálnymi ľuďmi‘. Malvína si niekedy predstavovala, ako sa v momente, keď vlezú do divadelnej šatne, vyzlečú z kože bezďákov a čáry-máry, odrazu sú z nich osobnosti. Nedotknutá esencia človečiny, čo ukrývajú hlboko vo svojom vnútri, nepoškvrnená špinavou ulicou.” (s. 72). Tento názor, vyslovený hlavnou postavou, zakladateľkou divadla možno považovať za prejav humanistického a empatického postoja, aký je voči marginalizovaným skupinám príznačný v celom súbore Čisté zviera. Zároveň treba podčiarknuť, že Kovalyk sa pri týchto témach vyhýba tak idealizačným postupom, ako aj publicistike.
V poviedkach, ktoré tvoria sociálnu líniu zbierky sú stvárnené aj ďalšie témy – ťažko znesiteľná samota starších ľudí a jej spoločenské a psychické dôsledky (Šepkajúce lyžičky), obmedzené možnosti existencie a realizácie ľudí zmyslovo postihnutých (Čisté zviera), negatívne a agresivitou preplnené postoje voči akejkoľvek inakosti (vedľajší motív v prózach O žene, ktorá neznášala literárne podujatia a Palacinkový pes). Z perspektívy angažovanosti dôležité nie je len zameranie textov na akútne a aktuálne spoločenské problémy, ktorými sa súčasná slovenská literatúra zaoberá pomerne zriedkavo, ale predovšetkým výrazné hodnotenie istých javov (prostredníctvom komentárov a reflexii postáv, ich reakcií na určité situácie, ale aj prostredníctvom jazykovo-štylistických prostriedkov a kompozičných postupov). Narácie, týkajúce sa skúsenosti predstaviteľov marginalizovaných a diskriminovaných skupín, ktorí majú značne obmedzenú možnosť artikulovať svoju situáciu, hrozieb spojených s postupujúcou devastáciou prírodného prostredia, ako aj znepokojujúcimi zmenami v spôsoboch fungovania spoločnosti a správaní sa ľudí, je možné považovať za spoluúčasť na diskusii o súčasnom stave sveta a jeho smerovaní.
V skutočnosti, ktorá je zobrazená v súbore Čisté zviera, sa rozdiely a hranice medzi jednotlivcami, medzi sociálnymi skupinami, medzi ľuďmi a životným prostredím stále prehlbujú, preto myšlienky o uplatnení ideálov súdržnosti, otvorenosti a tolerancie sa zdajú utopické. Na rozdiel od angažovanosti umenia v prvej polovici 20. storočia, ktoré často projektovalo utópiu dokonalého spoločenského zriadenia, angažovanosť na začiatku 21. storočia znamená skôr veľmi kritickú diagnózu skutočnosti a pomerne ostražitú reflexiu nad možnosťami zmeny. Za najdôležitejší aspekt, ktorý môže narušiť dojem totálnej bezmocnosti a pesimizmu, považujem v prozáchprózach Kovalyk prezentáciu tých foriem aktívneho nesúhlasu so skutočnosťou, ktoré sú spojené s lokálnym, konkrétnym prostredím a sú určené konkrétnym ľuďom, ktorí pomoc potrebujú. V textovom priestore (aj v reálnom priestore, na ktorý texty odkazujú) je možné nájsť istú nádej na zmenu, napriek trpkým a bezútešným dojmom, ktoré môže vyvolávať pozorovanie istých javov skutočnosti. O takomto prístupe k svetu, ktorý napriek pochybnostiam a vedomiu uvedomovaniu si obmedzených možností nerezignuje na aktivizmus by sa dalo uvažovať v teoretických súvislostiach metamodernizmu, ktorého niektoré tvrdenia je možné aplikovať aj na rovinu spoločensko-politickej reflexie. Metamodernistické stanovisko, ktoré výstižne vyjadrujú pojmy, ako informed naivety alebo „momentary suspension of disbelief“ (Kubera, 2013, s. 298), kladie dôraz na aspoň dočasnú rezignáciu na pesimizmus, relativizmus, pochybnosti týkajúce sa pojmov zmyslu a pravdy, aj keď sú teoreticky zdôvodnené a na základe poznania skutočnosti opodstatnené, a navrhuje vďaka konkrétnej činnosti podnikať kroky, ktoré môžu viesť k lepšiemu porozumeniu medzi ľuďmi, môžu mať pozitívny dosah na vývoj spoločnosti. Niektoré postavy zo zbierky Čisté zviera, najmä osoby, ktoré pomáhajú sa venujú pomoci slabším, takto formulovanú koncepciu účasti na vytváraní sféry spoločných hodnôt prakticky realizujú. V stvárňovaní takýchto postojov a skúsenosti, ako aj v určitom tematickom zameraní textov, v pokusoch o zviditeľnenie problémov, ktoré sú vo verejnom diskurze alebo neprítomné, alebo prezentované značne skresleným spôsobom, vidím angažovanosť prózy Uršule Kovalyk.
LITERATÚRA
CSIBA, Karol – PASSIA, Radoslav – TARANENKOVÁ, Ivana: Próza. In: PASSIA, Radoslav – TARANENKOVÁ, Ivana (eds.): Hľadanie súčasnosti. Slovenská literatúra začiatku 21. storočia. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2014, s. 37 – 109.
CZAPLIŃSKI, Przemysław: Polityka literatury, czyli pokazywanie języka. In: DUNIN, Kinga (ed.): Polityka literatury. Przewodnik Krytyki Politycznej. Warszawa: Wydawnictwo Krytyki Politycznej, 2009, s. 5 – 39.
KOVALYK, Uršula: Čisté zviera. Bratislava: Divadlo bez domova, 2018.
KUBERA, Jacek: Metamodernistyczna oscylacja lub podmiot i tożsamość po postmodernizmie. In: Teksty Drugie, 2013/1 – 2, s. 293 – 304.
MOŚCICKI, Paweł: Zaangażowanie i autonomia teatru. In: Polish Theatre Journal, 2015/01. Dostupné na internete: http://www.polishtheatrejournal.com/index.php/ptj/article/view/32/97
SOUČKOVÁ, Marta: P[r]ózy po roku 1989. Bratislava: Ars Poetica, 2009.
- prečítané 3412x