Peter Darovec
Už zasa je mŕtvy. Ale to nevadí.
Balla: Je mŕtvy. Levice : KK Bagala, 2018
recenzie

Leptokaria. Outsideria. Gravidita. Tichý kút. Unglik. De la Cruz. Cudzí. V mene otca. Oko. Veľká láska.

Desať Ballových prozaických kníh za posledné dve desaťročia. Všetky kritikou intenzívne vnímané, diskutované, z veľkej väčšiny oceňované. A všetky navzájom – dosť podobné. Ballov rukopis, jeho prozaické videnie sveta, ale ani jeho témy a postavy si nepomýlite s inými, len ťažko ich v rôznych autorových knihách od seba odlíšite. Akoby Balla celý svoj spisovateľský život písal len jednu knihu – hoci tá najnovšia je už jedenásta. Volá sa Je mŕtvy a nápadne sa podobá predchádzajúcim.

No hej, priamo sa tu vnucuje podvratná otázka, načo po tých desiatich výrazných, zaujímavých, ale viac menej rovnakých knižkách vydávať ďalšiu – rovnako zaujímavú, ale aj rovnako rovnakú. Tá otázka je však skutočne viac podvratná ako produktívna – vezmime proste ako fakt, že spisovateľ pridáva ďalšiu knihu, ktorá bude integrálne fungovať v jeho stále sa rozpínajúcom textovom univerze. Napokon, v takomto dlhodobo podobnom prístupe k písaniu nie je Balla sám. Poznáme ho už od niekoľkých slovenských autorov neomodernistickej generácie formovanej šesťdesiatymi rokmi (tak trochu napríklad Rudolf Sloboda a oveľa viac Dušan Dušek) a funguje dodnes aj u spisovateľov Ballovi generačnej oveľa bližších (veď aj taký Márius Kopcsay píše v rôznych knihách vlastne stále tú istú knihu o svojom mužskom protagonistovi, ktorý trpí neustálym pocitom outsiderstva, hoci je to vlastne vždy sociálne integrovaný človek zo strednej triedy; a taká Ivana Dobrakovová píše tiež v rôznych knihách vlastne tú istú knihu o svojej ženskej protagonistke, ktorá trpí neustálym pocitom outsiderstva, hoci jej dôvody sú iné než tie u Kopcsaya...).

Vo všetkých vyššie zmienených prípadoch, v ktorých sa autor či autorka rozhodli písať jednu knihu v mnohých, je v nejakom zmysle v hre autentickosť. Títo spisovatelia píšu o ľuďoch a prostrediach, ktoré sú im blízke, ktorým hlboko rozumejú, na ktoré majú takpovediac aprobáciu. A do iných sa preto nepúšťajú. Autentickosť sa v ich prózach javí ako základná literárna i životná hodnota, ktorú treba neustále hľadať, a to dokonca aj vo svete, ktorý ju už dávno stratil. Toto – zväčša neúspešné, no o to intenzívnejšie – hľadanie autentického, ozajstného, skutočného v ľudskom živote a následne aj v literatúre, by sme mohli označiť za základ a podstatu neomodernistického premýšľania o svete a písaní o ňom. A tiež za základ premýšľania a písania Ballovho. Pretože on do tohto radu autorov už neodmysliteľne patrí. A nielen tým, že píše stále jednu knihu v mnohých.

Do tejto novej sa na niečo vyše 200 strán zmestilo viac než 60 krátkych prozaických útvarov – žánrovo od poviedky cez aforizmus až po gnómu. Tieto zdanlivo rôznorodé texty tvoria v skutočnosti zasa ten známy a celkom konzistentný ballovský svet – na názory jeho prakticky výhradne mužského protagonistu na seba, na iných ľudí, ale aj na spoločnosť a život ako taký sa môžeme celkom dobre spoľahnúť. V Ballovom podaní ich vieme predvídať.

Jeho protagonista má v rôznych textoch tejto knihy rôzne mená (prípadne žiadne meno), no stále je to ten istý „dobrovoľný outsider“. Ten, kto chápe samotu ako jediný možný spôsob – i tak nie šťastnej – existencie. Ak bežne vnímame človeka ako tvora spoločenského, ktorého to prirodzene ťahá k iným ľuďom, tak Ballova chvála samoty, opustenosti či až odľudstva má pôsobiť – a napriek neustálemu opakovaniu tohto gesta ešte stále aj pôsobí – provokatívne.

Zo svojej reálnej osamelosti zvykne Ballov protagonista unikať do kafkovského sveta surreálnej absurdity. A ak neuniká on, príde absurdita za ním – bez toho, aby si od neho pýtala povolenie. Deje sa to v príznačne nazvanej poviedke Kafka v reštaurácii, ale aj v mnohých ďalších, kde sa prvok absurdity, surreality, grotesknej hyperboly nečakane – a preto zaujímavo – objaví v inak realistickej scenérii. Napríklad ako „prenosná čierna diera“ (s. 17), ktorá sa v úvodnej poviedke zbierky zjaví v prázdnom kupé vlaku. Táto paradoxná kombinácia absurdity a reality má pritom v knihe veľa variácií, napríklad v poviedke Šťastná náhoda (s. 111) je zaujímavým prepojením kafkovskej absurdity s až sociologicko-ekonomicky poňatým obrazom súčasnosti.            

Ballov dobrovoľný outsider sa nepotrebuje nejako ostentatívne strániť celej spoločnosti, naopak, je v nej nezriedka celkom slušne integrovaný (niekedy ako úspešný spisovateľ, niekedy ako radový úradník), ale vždy sa ostro vymedzuje v rámci intímnych medziľudských vzťahov. Dokáže a aj chce ich nadväzovať, ale nedokáže v nich nájsť trvalý zmysel a hodnotu. Vzťahy medzi ballovským subjektom a okolím existujú, ale sú neustále ohrozené. Sú to vzťahy podliehajúce rýchlej a nezastaviteľnej entropii, vrátane tých najosobnejších. Dočasná prítomnosť iných ľudí v živote subjektu je tak viac potvrdením celkovej opustenosti človeka než jej zrušením. Typicky ballovskou vetou preto aj v tejto kniha ostáva: „Vedomie, že vzťah s touto ženou bol iba prechodným pozlátkom na trvalej opustenosti, ho po izbách sprevádza ako verný pes.“ (s. 105.) Koľkokrát sme len čítali vetu s podobným významom u tohto autora, ktorý už pred nejakým tým štvrťstoročím prišiel so slovom „dvojsamelosť“?

Tá podvratná a v úvode tohto článku zavrhnutá otázka, prečo čítať knihu, v ktorej nájdeme zhruba to isté, čo v tých predchádzajúcich, sa nám tu vracia s novou nástojčivosťou a žiada si predsa len nejakú odpoveď. Dá sa nájsť – vlastne sa ich ponúka niekoľko. Jedna z nich je, že Balla vie dobre písať. Zručne, vtipne, rafinovane, hravo a prekvapivo. A na to sa čitateľovi dobre pozerá, aj opakovane.

Vie písať; a áno, vie sa aj písaním predvádzať. Pôsobivo sa predvádzať. Súčasťou tohto predstavenia sú aj rôzne literárne hry, ktoré dokáže Balla vždy (a aj tentoraz) inovovať. V tejto knihe mnohých textov sa sofistikovane hrá s kompozíciou, žánrami, rovnakými názvami rôznych poviedok (a nie náhodou ide o tie s pateticko-ironickými názvami ako Život či Osud). Literárnou hrou je napokon aj interpretačne mimoriadne zaťažený nejednoznačný názov knihy. Dá sa čítať rôznymi spôsobmi (Je mŕtvy alebo Balla je mŕtvy), hlavne však v rôznej modalite (pateticky alebo ironicky – inými slovami, vyberte si, či to myslí vážne, alebo vtipkuje, prípadne oboje naraz). Názov knihy je autorovou pascou nastavenou pre všetkých horlivých interpretátorov, ktorí sa môžu sporiť, či ho čítať postmoderne ako odkaz na barthesovskú smrť autora, alebo ako gesto identifikácie sa autora s postavami a ich základným nastavením voči životu, alebo...  Skrátka, možno je už Balla mŕtvy, ale isto vie ešte stále čitateľovi pekne komplikovať život.

A aby toho nebolo málo, ešte jednu zaujímavosť by sme v tom názve našli. Je to oscilácia medzi extrémne osobným a extrémne neosobným. Pri jednom možnom čítaní, tom osobnom, avizuje Balla sám seba ako hlavnú postavu i tému knihy (niečo ako: toto je kniha o Ballovi, ktorý je mŕtvy). Pri tom druhom, neosobnom, si čitateľ môže povedať, že keďže je  autor mŕtvy, bude zrejme kniha o všetkom možnom, len nie o ňom samom.

Samotné texty potom potvrdia, že obe tieto čítania názvu dávajú zmysel. Na jednej strane stojí extrémna výlučnosť sveta Ballových protagonistov – niektorí z nich si nárokujú ešte aj svoje súkromné, osobné počasie: „...zdalo sa mu, že už roky trávi na samotke s vlastným exkluzívnym počasím.“ (s. 10.) Na strane druhej sa tu na Ballove pomery až nezvykle často objavujú aj celospoločenské témy, vrátane aktuálnych spoločensko-politických problémov (napríklad antimigrantská hystéria či manipulatívne internetové diskusie). A občas tu dokonca príde reč aj na celkom jednoduché, neexkluzívne, no o to ľudskejšie veci, ako je napríklad starnutie. Oproti tomu ostentatívne deklarovanému ballovskému „štandardizovanému“ gesta odťažitej seba-výlučnosti pôsobia tieto pasáže prekvapujúco a dojímavo ľudsky: „Kedysi veril – ale kam zmizlo kedysi? -, že stredoškoláci sú dospelí ľudia. Dnes vie, že dospelá nebola ani jeho prababka.“ (s. 10)

Ballove postavy sa stále rovnako jasne dištancujú od života, ktorý je v ich vnímaní „...spočiatku pekný, no postupne stále menej príťažlivý, až napokon iba odpudzuje a nestojí za reč,“ a rovnako aj od ľudí: „Tento je rád, že už nechce byť s ľuďmi.“ (s. 27) Ale Balla ako autor dáva zároveň nenápadne najavo, že ho ľudia zaujímajú, že ich vníma a počúva (preto aj dokáže dôveryhodne napodobniť ich rečové prejavy, napríklad jazyk teenagerov). A ukazuje to aj nasadením, s ktorým o nich aj o sebe v tejto knihe píše. Balla je stále rovnako autenticky a naplno naštvaný na seba i na svet a tomuto veľmi ľudskému naštvaniu sa dá napriek i vďaka sofistikovanému literátskemu prekrytiu stále veľmi dobre veriť.  Práve v tom je Ballova autentickosť, v tom je skutočná hodnota jeho – aj súčasného – písania.

 

(Peter Darovec pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.)

Publikované: 03/08/2019