Pavol Rankov patrí k spisovateľom s celkom pevným autorským profilom; v jeho prípade rozlomeným do dvoch základných, kriticky odlišne prijímaných tvarov. Najprv vzbudil zaslúženú pozornosť ako autor pútavých, rozprávačsky presvedčivých pointovaných poviedok so (zväčša) zvláštnymi až bizarnými témami. Neskôr sa rozhodol pre románový žáner – s priemernými až podpriemernými výsledkami. Prečo je to tak, dobre dokumentuje aj najnovší príspevok do jeho románového portfólia, kniha Legenda o jazyku.
Román je rozčlenený do dvoch časových línií – prvá sa odohráva v Prahe prvých rokov normalizácie (1972), tá druhá prebieha v blízkej budúcnosti (podľa indícií v knihe ide o rok 2022). Dokumentom literárnej pôdy, po ktorej sa Rankov pohybuje s najväčšou istotou (a aj najúspešnejšie), je predovšetkým druhá línia. Točí sa okolo zvláštneho vzťahu rozprávača s psychicky narušenou „Tetuškou“, čo je vhodný základ pre autorom obľúbené tematizovanie psychologických a vzťahových deformácií, no najmä odkrývania toho tajomného v ich pozadí (nakoľko je Tetuška naozaj „bláznivá“ a čo je príčinou jej stavu?), a to v komornom, od civilizačného ruchu odčlenenom prostredí (v tomto prípade – v Tetuškinom byte). Pravda, ako je u Rankova zvykom, vykreslená situácia v sebe nezaprie vyumelkovanosť – aby mohla vzniknúť a vyvíjať sa vytýčeným, „správnym“ smerom (teda aby sa „zbytočne“ nekomplikovala nad rámec dejovej pointy), postavy a prostredie musia mať presne stanovený tvar a funkcie. Rozprávač-štyridsiatnik je tak síce súčasťou typickej rodiny a zamestnancom typicky šedivej korporácie, zato mu však nechýba výrazná vnímavosť, empatickosť a ani energia na trpezlivé budovanie špeciálneho vzťahu s Tetuškou, hoci tá ani nie je jeho príbuznou (a naopak – jej bližšie príbuzenstvo jednoducho musí byť homogénnou skupinou necitlivých ignorantov). Pôvodný dejový nápad je teda v tomto rovnicovom systéme tvorby odkázaný sám na seba. A keďže sám prílišnou nápaditosťou nevyniká, rutinná remeselná zručnosť, s ktorou je podaný, z neho robí nanajvýš literárny štandard na jedno (čitateľské) použitie.
Výsledný efekt knihy podstatne zhoršuje fakt, že táto druhá línia je vlastne pointou. A to prvej dejovej línie, ktorá v románe pokrýva podstatne širší priestor, a v rámci ktorej sa Rankov vybral do literárnych priestorov, ktoré mu spisovateľsky (ani len na tej „remeselnej“ úrovni) jednoducho nesedia. K širším, otvoreným prostrediam, k širším spoločenským témam (spoločnosť v socializme) a najmä k plastickým, komplexnejším postavám, bez ktorých jedno ani druhé (v žánrovo negrotesknom texte) literárne „ožiť“ jednoducho nemôže.
Táto, prvá dejová línia sa točí okolo štvorice mladých študentov histórie (dve dievčatá a dvaja chlapci), ktorí sa (rankovskou) náhodou zapletú do udalostí spojených s opätovným vedeckým skúmaním „jazyka“ Jana Nepomuckého, aby sa nakoniec (ešte väčšou náhodou) dostali do tragického stretu s politickou mocou. Vo výsledku ide o povrchné a o seba sa neustále potkýnajúce prebratie modelov, ktoré už dobre poznáme z kníh Petra Šabacha (skostnatený socializmus očami dospievajúceho) či Dana Browna (mocenské konšpirácie okolo známych historických udalostí a faktov), respektíve z ich filmových spracovaní.
Tému si pritom Rankov nevybral zle – stále má (aj napriek jej početným umeleckým spracovaniam v súčasnej slovenskej próze, respektíve práve vďaka zvyčajne povrchnému či vyprázdnene efektnému tvaru týchto spracovaní) svoju až pálčivú aktuálnosť. Ale čo z toho, keď s ňou pracuje tak tézovito (a také redundantne, názorne a doslovne), že sa kniha stáva lacnou ideologickou príručkou, nie nepodobnou normalizačným výchovným pamfletom a prózam pre mládež v duchu doktríny, ktorú Rankov hlasno kritizuje. V duchu nemennej a ničím neproblematizovanej tézy, že všetko, čo súvisí s komunistickým mocenským aparátom, musí byť zlé, a – naopak – každý, kto je skutočným odborníkom, či aspoň uvažuje empaticky, musí byť jasne proti ZSSR a komunistickej strane. Príslušníci ŠtB sú u Rankova vedno nesympatickí, zaslepení, ba neľudskí – komunistickú stranu a kariérne postavenie (o ňom, samozrejme, aj snívajú) pritom bez zaváhania stavajú nad vlastnú rodinu. Pohlavár vojenskej kontrarozviedky tak nemá najmenší problém s tým, aby bola jeho jediná dcéra vyšetrovaná agentom ŠtB, ba dokonca ho vyzýva, aby ju poriadne vystrašil.
Proti štvorici študentov okrem politickej moci stojí aj ich učiteľ doktor Šindelář, ktorý je už pri svojom prvom vystúpení v knihe celkom „jasný“ – Tomášovi, hlavnej postave a jednému zo štvorice, je už od pohľadu výsostne nesympatický a má, ako inak, pravdu; Šindelář sa rýchlo naozaj prejaví ako samoľúby, zákerný, zakomplexovaný a falošný človek. A keďže ide o presvedčeného komunistu, musí byť – pochopiteľne – spochybnený aj z odbornej stránky. Zato však – napriek svojej hlbokej obmedzenosti – dokáže aj on pochopiť, že od študentky-zväzáčky, „hoci pôvabnej a politicky angažovanej, komplexnejšie a zmysluplnejšie vyjadrenia nedostane“ (s. 131).
Pri opise myslenia a konania priaznivcov a pohlavárov strany Rankov zásadne využíva ironický tón, pričom v duchu motta „načo miera, keď mám pravdu“ neobchádza ani jednu, čo ako malú a čo ako detinskú príležitosť na výsmech: „Keď štvorica vysokoškolákov vyšla z menzy, fúzatý muž za nimi toporne kráčal s pocitom hlbokej triednej nenávisti k buržujom, ktorí sa v teple naobedovali, kým on proletár vonku mrzol. Fúzatý muž tu však nebol zbytočne. (...) Fúzatý muž mal významné poslanie, povinnosti voči republike, komunistickej strane, pracujúcim, mládeži, ktorá si zaslúži mierovú budúcnosť. Ak aj prechladne, neprechladne len tak nemilobohu.“ (s. 192)
Naopak, pri kladných postavách sa Rankov tak krvopotne snaží, aby boli naskrze sympatické, že sa trochu cynickejšiemu čitateľovi (rozumej takému, ktorý podlieha tej slabosti, že vníma literatúru ako literatúru) tak okolo desiatej strany celkom znechutia. Aj preto, že si Rankov ľudskú autenticitu (ktorá mala tvoriť kontrapunkt k politickej mašinérii) príliš často zamieňa s prostoduchou infantilnosťou.
Študenti sú študentmi, a preto majú elán (mládeži vlastný) a k nemu spontánne vyjadrovanie a správanie, aké by mali mať podľa Rankova: „,Čože?‘ vyhŕkli naraz Tomáš a Klára, alebo to boli Martin a Táňa, ale možno aj všetci štyria. Nechali staré farníčky pri východe a ozlomkrky vyrazili k Nepomuckému. ,Ako je to možné...‘ nechápala Táňa. ,...že sme si vôbec...‘ čudoval sa Martin. ,nevšimli svätého Jana Nepomuckého...‘ nešlo do hlavy Kláre. ,Takéto faux pas!‘ vyčítal si Tomáš.“ (s. 160) Popritom však majú vycibrený vkus a taký hudobný prehľad, že by nemohol byť širší, ani ak by mali k dispozícii internet. A keď treba vysvetliť nejaký ten text od The Rolling Stones, ani tú angličtinu nemajú najhoršiu. Čo je však dôležitejšie – vynikajúci prehľad a správny názor majú aj v histórii a politike, pričom ho vedia (na počkanie) výborne artikulovať. Heroické správanie počas výsluchov je potom už len samozrejmosť. Aj keď – ak by sa Táňa namiesto hrdinského mlčania rozhodla urobiť logickú vec a skúsiť vyšetrujúcemu agentovi vysvetliť, že ide o omyl (a ak by sa v románe prihodilo o nejakú tú náhodu menej), „šanca“ na heroizmus ani nemusela nastať. Ale pointa je pointa a načo si komplikovať veci.
Vzhľadom na Rankovove dlhoročné spisovateľské skúsenosti je veľmi udivujúce, ako instantne, krkolomne a insitne román často pôsobí. Všetky postavy v knihe (azda s výnimkou Tetušky v druhej dejovej línii) sú ploché a ploché sú aj ich vzájomné vzťahy. Napätie medzi študentmi a Šindelářom je v knihe len na to, aby mala „sympatická“ štvorica hmotný hodnotový protipól do konfrontácie a aby sa nejako ozvláštnilo neraz zdĺhavé prerozprávanie historických skutočností o Janovi Nepomuckom (o ktorom sa čitateľ aj tak nedozvie viac, než na Wikipédii). Rovnako obligátne a do prázdna zaznieva aj motív osudovej, nenaplnenej lásky medzi Tomášom a Táňou, ktorá – tak ako kadečo iné – je v knihe len preto, že sa to tak zvykne. Nehovoriac o tom, ako otravne v Rankovom modelovom podaní pôsobí. Zvláštnou kapitolou sú potom školácke neprirodzené dialógy, neraz preťažené rôznorodými druhotnými funkciami.
Román Legenda o jazyku teda opäť ukazuje, v čom je Rankov v rámci slovenskej literatúry pozoruhodný a čo mu naopak vôbec nejde. Tam, kde je emocionálne odťažitý a nechá hovoriť vzťah medzi dvoma zvláštnymi, až bizarnými postavami (rozprávač a Tetuška), respektíve tam, kde opisuje fyzickú či psychickú vyhrotenosť (záverečná scéna výsluchu a smrti Tomáša) je presvedčivý a čitateľa necháva ľahko zabudnúť aj na to, nakoľko sú tieto situácie uzavreté do „nenormálneho“, takpovediac laboratórneho sveta. V priestore románu ich však zároveň musí o niečo oprieť, musí k ním nejako postupne prísť – pri historickej téme (ale zďaleka nie len pri nej) ide napríklad o zapojenie hlbšieho poznania a sugestívnejšieho sprítomnenia doby i postáv v nej; o jemnú, trpezlivú prácu s charaktermi a prostredím. Ak sa toto odbaví modelmi a tézami, rezultátom je kniha, ktorá sama nie je ničím viac, než modelom – ukážkovým materiálom, ako nepísať.
- prečítané 2812x