Dve básnické zbierky Muškát (1940) a Môj sen o láske (1941), niekoľko vybraných básní z obdobia po vydaní oboch zbierok a zaujímavý životný príbeh poetky s pseudonymom Ria Valé, vlastným menom Valérie Reiszovej, priniesla kniha Môj sen o láske: Z poézie múzy Rudolfa Dilonga, ktorá dizajnom nadväzuje na úspešný román Denisy Fulmekovej Konvália (2016). Nebudem sa v tomto texte primárne zaoberať literárnokritickou a literárnohistorickou reflexiou Reiszovej poézie (o to už sa pokúsili iní), ale zameriam sa najmä na edičnú prípravu knihy.
Z knihy nie je úplne jasné, kto texty upravoval. V tiráži je ako editorka uvedená Zuzana Šeršeňová a ako zodpovedný redaktor Jaroslav Šrank. V edičnej poznámke je potom množné číslo (nevedno či má predstavovať kolektív alebo autorský plurál). Odcitujem pasáž z edičnej poznámky:
„Do znenia básní sme sa snažili zasahovať minimálne. Úpravy sme robili iba pri evidentných chybách a v prípadoch, ktoré neboli v súlade so súčasným pravopisom. Zároveň sme k redakcii pristupovali tak, aby v jej dôsledku nedochádzalo k posunom v rytme či v rýme, či už by to znamenalo narušenie alebo vylepšenie pôvodnej podoby. Ojedinelo sa teda v textoch môžu vyskytnúť aj prvky, ktoré sa vymykajú norme (napr. ukazovacie zámeno ‚tak‘ namiesto správneho ‚taká‘ na s. 63). Javy, ktoré sú oproti norme príznakové, ale sú funkčné ako básnická licencia, sme plne rešpektovali. Až na zriedkavé výnimky (kontextovo odôvodnená náhrada pôvodného substantíva ‚kos‘ za ‚drozd‘ na s. 99) sme rešpektovali i pestrú lexiku, v ktorej majú pevné miesto aj poetizmy, bohemizmy či nárečové slová; tu nás viedla snaha zachovať špecifický autorský idiolekt aj dobový jazykový kolorit“ (Ria Valé, 2017, edičná poznámka, bez paginácie).
Formulácia „Zároveň sme k redakcii pristupovali tak, aby v jej dôsledku nedochádzalo k posunom v rytme či v rýme, či už by to znamenalo narušenie alebo vylepšenie pôvodnej podoby“ je trochu nejasná. Nie je z nej čitateľovi zjavné, čo editor(i) robil(i), resp. nerobil(i). Čo teda táto „záhadná“ formulácia znamená, by mohla dosvedčiť kolácia pôvodného vydania zbierok a edične upraveného textu. Ukázala, že zásahy našťastie nie sú príliš početné a editori pristupovali k textu až na malé výnimky s rešpektom. Pokiaľ išlo o aktualizáciu pravopisu, edičné zásahy sú očakávané. Či verš začína veľkým alebo malým písmenom je tiež skôr vecou dobovej typografickej konvencie a nezohráva to rozhodujúcu úlohu (nehovorím tu o takých zásadných veciach ako svojvoľné zrušenie alebo doplnenie interpunkcie, ktoré sa ale netýka tohto vydania). V týchto intenciách sú úpravy Muškátu neproblematické. Je otázkou, či sú zmeny zastaraných tvarov šťastlive a náhlive na šťastlivo a náhlivo nevyhnutné. Pravda, to umožnila aj tá šťastná zhoda, že sa v rýmovej pozícii vyskytli dve príslovky, pri ktorých bol tento zásah možný.[1]
Diskutabilné zásahy sa však objavujú v druhej zbierke Môj sen o láske. Obmedzím sa tu iba na výpočet najzjavnejších zásahov, ktorý môže byť vnímaný aj ako svojho druhu errata pre čitateľov, aby si mohli rekonštruovať správne znenie:[2]
s. 75 „vkročí“ namiesto správneho „kročí“
s. 77 „v poli a útesoch“ n. „z polí a útesov“
s. 78 „hľa, ja...“ n. „hľa, i ja...“
s. 79 „z diaľky“ n. „v diaľky“
s. 79 „láska ľúbostná“ n. „láska ľútostná“
s. 85 „...nezabudni. Že...“ n. „...nezabudni, že...“
s. 85 „a od lásky nosí smútok v očiach“ n. „od lásky nosí smútok v očiach“
s. 86 „ako“ n. „jako“
s. 86 „roztrieska tmu“ n. „keď roztrieska tmu“
s. 87 „spadne“ n. „padne“
s. 97 „úsmev“ n. „úsvit“
s. 99 „drozd“ n. „kos“
s. 107 „má“ n. „nemá“
Iste, niektoré chyby sa do textov mohli dostať omylom, čo sa pri edíciách nepodarí vždy ustriehnuť. Zmeny ako pridanie predpôn (vkročí, spadne) či nahradenie nárečového „jako“ spisovnou formou síce nemenia radikálne text, ale nie sú ani nevyhnutné. Niekoľko z týchto zámerných či nezámerných editorských zásahov však zmenilo aj znenie, význam či (jambický) rytmus textu. Možno predpokladať, že zmena „nemá“ na „má“ je skôr prehliadnutím či nepozornosťou opisu, keďže editori zrejme nemali v úmysle narúšať jambický rytmus. Vypustením spojky „keď“ z verša „keď roztrieska tmu“ sa taktiež porušil rytmus, pretože „keď“ malo plniť úlohu anakrúzy. Pre vykonanú emendáciu by bol potrebný dôkaz. Tým, že sa do rýmovej pozície dostalo nesprávne „útesoch“, bol narušený rým s „do lesov“, navyše sa tým mení pád (namiesto „odkiaľ?“ sa pýtame „kde?“). „Láska ľúbostná“ sa javí ako zbytočná tautológia, no správne pochopenie poskytuje pôvodný atribút „ľútostná“, ktorý láske prisudzuje isté špecifické vlastnosti. Atď.
Niektoré z týchto zásahov by mohli mať svoje opodstatnenie, ak by sa rukopisom zdokladovalo, že znenie prvého vydania je chybné (no aj v tom prípade by mohlo ísť o autorizovaný redakčný zásah). Z edičnej poznámky však nevieme, či sa v rukopisných variantoch zachovali aj básne zbierok Muškát a Môj sen o láske a či sú následne básne zo zbierky s nimi kolacionované, alebo sú z rukopisov prepísané iba texty tretej časti Iné básne, ktoré boli predlohou pre pripravovanú zbierku Zvíťazil ľud navždy a ktoré až do tohto vydania neboli publikované.
Ďalej výmenu bohemizmu kos za drozd editori označujú za „kontextovo odôvodnenú“ (edičná poznámka). Čo to presne znamená, si však musíme domýšľať z nasledujúcich viet. Keďže editori pokračujú, že akceptovali „pestrú lexiku, v ktorej majú pevné miesto aj poetizmy, bohemizmy či nárečové slová“ (ale bohemizmus kos sa do tejto pestrej lexiky nevmestil), „kontextová odôvodnenosť“ bude buď v tom, že sémantickú totožnosť (čo by spĺňali aj iné ekvivalenty bohemizmov) dopĺňal aj rovnaký počet slabík. Teda „kontextová odôvodnenosť“ môže znamenať možnosť ľahkej zameniteľnosti slova „kos“ za slovo „drozd“ bez zmeny významu a rytmu. Alebo motiváciou zásahu mohlo byť aj to, že „kos“ by mohol v čitateľovi evokovať kosca.
Pri tomto kroku nebola zohľadnená možná zvuková korešpondencia bezprostredného stretu sykavky s („kos spával“, nová podoba „drozd spával“). Ale i keby k tomuto stretu neprišlo, je to zásah do pôvodného znenia textu: jednoducho to nie je verš Valérie Reiszovej. Textologická práca je vecou minucióznych zásahov, neraz možno považovaných za zbytočné pedantstvo. No pokiaľ si má textológia udržať status vedy a edičná práca má byť pretavením jej výsledkov do praxe, je nutné dbať aj na najmenšie detaily.
Kniha má napohľad veľkorysé typografické riešenie a v závere ponúka dobové fotografie a faksimile rukopisov a textov. Nedostatkom je, že v knihe absentujú také časti ako slovník s vysvetlením neznámych slov (práve tu by mohol byť kos objasnený) alebo aj obsah. Tie mohli v knihe byť namiesto niektorých zdvojených informácií či citácií, ktoré sa vyskytovali v ináč zaujímavých textoch: aj v úvodnom, skôr biograficky ladenom texte Denisy Fulmekovej Lietavica v tôni Rudolfa Dilonga, aj v záverečnom texte Kristíny Pavlovičovej Hodnota života vážky nad riekou, tendujúcom k literárnej histórii. Alebo sa informácie z oboch textov mohli dopĺňať, alebo mohli byť v jednom texte skondenzované, aj keď je pochopiteľné, že autorky tak urobili pre plynulosť a celistvosť svojich textov. Nazdávam sa tiež, že by sa nemal zľahčovať Dilongov prínos pre Reiszovej poéziu. Azda by sa práve preto žiadalo venovať väčší priestor tomu, čo Pavlovičová iba letmo naznačila v závere doslovu, teda tomu, čo je a čo nie je „dilongovské“ v poézii Rie Valé. To teda zostáva úlohou pre ďalších bádateľov.
(Text je rozšírenou verziou niektorých častí štúdie Aktuálne otázky slovenskej textológie: Textologický diskurz na Slovensku. In: Slovenská literatúra, roč. 65, 2018, č. 4, s. 294 – 301.)
[1] Ak by tam bolo napr. v prílive, už táto zmena nie je možná. A takáto morfologická korekcia by potenciálne mohla generovať dvojité riešenia. Tie by ostatne neboli ničím novým, je na mieste sa však pýtať, či má zmysel totožné slová v tom istom texte v niektorých prípadoch ponechávať a v iných ich aktualizovať. To však opäť nie je prípad recenzovanej knihy.
[2] Údaje sú v poradí: číslo strany v aktuálnej edícii 2017; súčasné znenie 2017; pôvodné znenie po pravopisnej aktualizácii.
- prečítané 3081x
