Plav

Sex, drogy a egocentrický subjekt

Prózy, ktoré tematizujú vysoko individuálne prežívanie subjektu, sú v súčasnej slovenskej literatúre etablovanou a hojne využívanou literárnou formou, prípadne sa čoraz viac vyskytujú biografizujúce alebo priamo autobiografizujúce prózy. Ide o dve odlišné modality, ktoré sa môžu vzájomne prelínať – (auto)biografická próza spravidla zaznamenáva prežité udalosti, kontextualizuje ich, hľadá v nich vnútornú logiku a usporadúva ich do istého typu naratívu; subjektivistická próza vo všeobecnosti znamená zameranie na vnútorné prežívanie subjektu, pričom v oboch sa tak môže diať prostredníctvom splynutia autorskej osobnosti s rozprávačom. Tieto dve stratégie sa môžu prelínať, ako sa deje aj v texte Chaconna Tomáša Hučka, kde tvoria zmes, ktorá zaujme viac ako fenomén sociológie literatúry než svojimi umeleckými kvalitami.

Chaconna je priznane autobiografické rozprávanie, memoáre, ako žánrovo a s nezámernou iróniou vymedzuje knihu sám autor. Rozprávač, priamo stotožnený s autorom, v ňom rozpráva svoj životný príbeh od detstva do súčasnosti, pričom dôraz kladie na obraz seba ako dvadsiatnika, resp. skorého tridsiatnika. Ťažiskom rozprávania je ľúbostný príbeh subjektu/autora a Slečny, ktorý tvorí hlavný sujet textu a rámcuje ho (snaha vyrovnať sa s touto životnou epizódou možno predstavuje prvotnú motiváciu písania textu). Dopĺňajú ho opisy ciest a úvahy o umení a filozofii, v ktorých Hučko sýti text a vyčerpáva čitateľa intelektuálnym svetom svojho textového alter ega. Túto zmes dopĺňajú iné vložené umelecké texty (poviedky a dramatické útvary), napísané autorom v rôznych obdobiach života. Každá zložka je pritom problematická.

Prvým problémom je zmysel memoárového písania v prípade debutujúceho autora. To nie je výčitka smerom k životnej náplni a zážitkom autora, skôr pragmatická záležitosť: má literárne neetablovaný autor čo povedať prostredníctvom memoárov zameraných na umenie a zvlášť na literatúru? Iste, mohol by, keď sa však rozhodne podstúpiť podobný „experiment“, potrebuje si ujasniť, prečo sa chystá využiť práve tento žáner a či bude jeho náplň v nejakom zmysle zaujímavá. Voľba žánru tu vyznieva pomerne ironicky vzhľadom na celkový obsah a skutočnosť, že autor nie je spisovateľsky dostatočne ukotvený, aby dokázal presvedčivo autobiografizovať svoje spisovateľstvo. Pokiaľ by Hučko dokázal byť stále ironický, dalo by sa cez výsledný text preniesť – on však svoj spisovateľský status prehnane romantizuje nadmerne ho zvýznamňuje a berie ho smrteľne vážne. Dokladom toho sú spomenuté vložené poviedky, detailné autorské komentáre k nim a vzletnosť, s akou ich uvádza: „Dnes mi je jasné, že všetky moje texty z Indie sú odrazom napätia medzi potrebou pevnej pôdy pod nohami, ktorá mi tam chýbala, a mojimi prirodzene deštruktívnymi (a sebadeštruktívnymi) tendenciami. Tento text je toho dobrým príkladom – ak mu dobre rozumiem, tak je to dialóg medzi mojím nedávnym socialistickým nadšením a snahou mať niečo svoje, niečo autentické, isté a tradičné“ (s. 89). Svoj príbeh vníma nemenej pompézne, napríklad v momente, keď sa ho chystá ukončiť: „Skôr, než pred záverečným dejstvom zdvihnem oponu, je čas na posledný text, ktorý sa s týmto príbehom spája. (...) Je to text vystavaný na územnom pláne bolesti, zrodený z presvedčenia, že milostný vzťah je formou agresie, lepšie či horšie skrývanej“ (s. 165). Hučkovo príliš vážne spisovateľstvo sa prejavuje vo všetkých rovinách diela, od lexiky, modality a štýlu, ktorý možno s nadhľadom nazvať „estétskym“, cez tému a príbeh. Všetky možné neduhy autorovho písania možno nájsť zhrnuté v tejto vete: „Predtým, než budem pokračovať v rozbehnutej love story, ktorá pomaly, zatiaľ iba v náznakoch, ale o to nezvratnejšie smeruje k svojmu koncu, treba k rytmu čítania, písania, premýšľania a milovania dodať pár tónov z rozkolísaného rytmu fetovania.“ (s. 95)

Ďalší problém vyviera zo žánrového vymedzenia (memoáre, nech by boli aj anti), z knižnej úpravy v podobe diára a spôsobu rozprávania – je jasné, že sa celý text točí okolo jedného Ja. Toto Ja prestupuje všetkým a vzťahuje sa na všetko – každá zmienka o filozofovi či umelcovi má osobné, ba až intímne konotácie, všetky „sekundárne texty“ sú produktom tohto Ja, ktoré v nich hľadá svoje prejavy a odrazy. Pre autora má všetko „nejakú spojitosť s vnímaním sveta ako textu “ (s. 19) a všeobecne jeho „prístup ku všetkému, od výtvarného umenia k sexu, bol cez text“ (s. 25). Možno teda priamo povedať, že text je nevhodne egocentrický – nevhodne, pretože po prečítaní nemožno nájsť dôvod takého absolútneho upnutia sa na textovo nezaujímavý subjekt aj sujet. Nakoľko je príbeh s najväčšou pravdepodobnosťou autobiografický, treba podotknúť, že táto výčitka sa netýka mimoliterárneho života, ale neschopnosti autora látku premeniť na logický a ucelený naratív. Nesledujeme coming-of-age story, ako to autor v texte naznačuje, pretože obraz subjektu autor dovolí čitateľovi sledovať spravidla cez autokomentáre – nesledujeme istý vývin subjektu, skôr to, čo si autor o tomto vývine myslí. Jediný náznak uceleného naratívu, love story medzi subjektom a Slečnou, však nie je dostatočne vyhranený, aby zakryl Hučkom tvorený obraz myslenia o sebe samom. Ak slovenská literatúra po roku 1989 tenduje k spoločenskej aj textovej fragmentarizácii a individualizovanosti, potom Chaconna je len logickým extrémnym vyústením tohto trendu – hoci nejde o hermeticky uzavreté hĺbanie, stredobodom záujmu sa stáva nezakryte autorský subjekt. Ja, v akejkoľvek podobe, je pre svet autora, ale pre svet mimo neho (pre iných ľudí, udalosti, javy, diela) determinujúce. A napokon keď autor dáva čitateľom otázku „Prečo by vás to malo zaujímať?“ (s. 7), odpoveď ho v podstate nezaujíma. Podstatným je mať svoj príbeh textovo uchopený, bez ohľadu na čitateľskú skúsenosť. V tomto egocentrizme je subjekt/autor stereotypným príznakom svojej individualizovanej doby. A práve v tomto zmysle je Hučkov text zaujímavý. Je však na uváženie, či takýto egocentrický eskapizmus súvisí so stále neprekonaným vedomím o spoločenskom statuse spisovateľa, živeným najmä pred rokom 1989, alebo potrebou realizovať sa a individualizovať v každom možnom odvetví. Chaconna je skrátka dielom, ktoré signalizuje vyčerpanie jednej poetiky premenou subjektivizácie na egocentrizmus.

Posledný problém predstavujú vložené fikčné texty, ktoré by mali napomáhať autorskej sebareflexii. Nie sú vo všeobecnosti dostatočne umelecky presvedčivé, o to ostatne autorovi zrejme ani nešlo – ich primárnym zámerom je byť objektom úvah zo strany autora. Zároveň predstavujú isté gesto legitimizácie autobiografickosti a tematizácie spisovateľstva – autor tak dodáva materiál, ktorý napísal a ktorý ukazuje, že predsa len tým spisovateľom je, hoci je debutant. Ostáva len uvažovať nad tým, čo by bolo, keby sa autor rozhodol pracovať na týchto fikčných textoch, ktoré v sebe nesú istú absurdnú a existenciálnu pečať.

Akokoľvek by však zneli odpovede na všetky tu položené otázky ohľadne zmyslu a žánru textu, nič to nemení na tom, že Hučko autorsky napokon zlyháva: text nedisponuje inou ucelenou koncepciou, ako je preukazovanie „spisovateľskosti“ autora — čitateľ sa nedozvie, o čom okrem autora samotného chce vlastne vypovedať. A pokiaľ by aj išlo o text, ktorého autobiografickosť by Hučko iba vehementne predstieral, aby sa mohol baviť na čitateľov účet, je to hra pomerne otravná a zbytočná. Obsah textu sa dá zhrnúť ako zmes nikdy nekončiacej love story, autorských úvah na tému umenia a filozofie a vložených „sekundárnych textov“. A tak je síce Hučko očividne pozorný až vášnivý čitateľ, no zároveň nepozorný spisovateľ bez textového nadhľadu, ktorého nezachráni ani hŕstka výstižných a dobre namierených viet. Na záver treba povedať, že je jedno, v akom kóde sa Chaconna číta – text kvalitatívne neobstojí, nech už ho čitateľ vezme do ruky ako subjektivistickú biografickú prózu alebo memoárovú inštruktážnu autorskú príručku. Ako sám Hučko píše: „Literatúra mi pomohla k dvom veciam – k premýšľaniu a sexu“ (s. 21). To stručne vystihuje jeho debut.