Anketa: Prežijú (humanitné) vedy?
Jedným z najvážnejších problémov, s ktorými sa dnes vedecké disciplíny musia vyrovnávať, je nekompromisná inštrumentalizácia vedy, oslabenie jej autonómnosti a kritického potenciálu v spoločnosti, ktorej výrazne dominujú trhové sily (pozri napr. Dizdar, 2014). Požiadavky instantného zužitkovania výsledkov výskumu, okamžitej návratnosti a zúročenia investícií, ktoré sa stávajú hlavnými preferenciami štátu i súkromného sektora, ústia do marginalizácie základného výskumu v prírodných vedách a k pohybu, ktorý sa javí ako postupná likvidácia humanitných a spoločenských vied ako takých.
V našom kultúrnom priestore dlhodobo rezonuje i otázka kvality vedy (podobne ako problém s ňou úzko spätý – kvalita školstva), ktorá je vo verejných diskusiách prezentovaná z rôznorodých stanovísk. Nemožnosť zhodnúť sa na tom, či slovenská veda skutočne „chradne a práchnivie“ (Drábik – Kšiňan, 2017; Matkovská – Holič – Podstupka, 2016), tkvie primárne v rôznom definovaní zmyslu vedeckého bádania, ktoré sa následne premieta do kritérií hodnotenia kvality. Faktor, ktorý najvýraznejšie posilňuje tieto rozpory, je nepochybne práve polarizácia inštrumentálneho a kritického chápania vied. Na druhej strane je však požiadavka vyššej kvality vedeckých výstupov tiež dôsledkom dôkladného poznania vlastného odboru a vnímania jeho aktuálnych nedostatkov, vrátane existencie neetickej a/alebo na kvantitu a spĺňanie vonkajších formálnych kritérií orientovanej praxe, vďaka ktorej texty bujnejú samoúčelne a bez akéhokoľvek zmyslu pre daný odbor, ľudské poznanie, spoločnosť či – z neantropocentrického hľadiska – planéty ako takej.
Komplexné celospoločenské globálne aj lokálne problémy, ktoré sme na tomto mieste mohli iba stroho načrtnúť, u nás v ostatných rokoch vyústili – v kombinácii s pragmatikou tvorby štátneho rozpočtu a dlhodobo nízkymi investíciami do oblasti vedy a výskumu – do systému, ktorý skôr ohrozuje kvalitný rozvoj jednotlivých vedných oblastí ako mu napomáha. Do veľkej miery mechanickou aplikáciou medzinárodných bibliometrických kritérií a metodiky hodnotenia vied na malý sociokultúrny priestor s okrajovou pozíciou na geopolitickej mape vzniká situácia, v ktorej ani najuznávanejší odborníci a odborníčky z oblasti nepodávajú z pohľadu rozpočtu a financovania pracovísk výkony dostatočné na to, aby mohli plynulo a za prijateľných podmienok vykonávať svoju činnosť, ktorou prispievajú k rozvoju daného vedného odboru. I keď sa scientometria postupne zdokonaľuje a už napríklad berie do úvahy rozdiely v citačných správaniach sa jednotlivých disciplín (Mingers – Leydesdorff, 2015, 5), základné databázy, z ktorých vychádza, obsahujú texty primárne v angličtine. Potenciál ohodnotiť kvalitu výsledkov vedeckých výskumov, zameriavajúcich sa na jednotlivé menšie lokality, je teda naďalej nízky, na čo poukazuje o. i. aj Leidenský manifest (Hicks et al., 2015).
Aktuálny systém financovania vyústil do niekoľkých rezultátov – na jednej strane vedie k posilneniu samoúčelných, kvantitatívne zameraných publikačných stratégií, na strane druhej hrozí perspektívne postupným zánikom lokálne špecifických disciplín, ktoré budú nútené svoje výskumné problémy formulovať nie v súlade s vnútornou logikou oblasti, ale tak, aby uspeli na medzinárodnom „trhu“ s vedeckými poznatkami (kritický pohľad na problematiku podáva napr. Leslie, 2016). Ďalším faktorom, ktorý stavia slovenské humanitné vedy do absurdnej situácie, je rozpor medzi tým, že najpreferovanejším vedeckým výstupom je v súčasnosti článok vedený v databáze Web of Science, no len málo akademických pracovísk má zakúpené plnotextové databázy karentovaných a indexovaných článkov. Z dlhodobého hľadiska z toho vyplýva nemožnosť zlepšovať kvalitu vlastnej vedeckej práce obohacovaním sa o zahraničné poznatky, ktorých získavanie by nešlo na úkor vynakladania súkromných finančných zdrojov vedcov a vedkýň. Z globálnej perspektívy je tento problém odrazom komodifikácie a privatizácie vedeckých poznatkov, teda akceptáciou stavu, keď niekoľko veľkých súkromných vydavateľstiev vydáva väčšiu časť tých vedeckých časopisov, v ktorých scientometrický systém núti akademikov a akademičky publikovať (keďže sú zahrnuté do preferovaných typov databáz). Tie potom za nemalý obnos univerzity z verejných zdrojov kupujú (resp. na Slovensku často skôr nekupujú) svojim zamestnancom a zamestnankyniam.
V súčasnosti, keď situáciu humanitných (a spoločenských) vied pociťujú mnohí akademici a akademičky ako likvidačnú, je reforma modelu hodnotenia a financovania vedy a výskumu mimoriadne naliehavá. Anketa, ktorú vám ponúkame, by chcela prostredníctvom rôznorodých náhľadov na problematiku prispieť k analýze, ktorá by sa mohla stať jednou z báz pri pokuse o reformu hodnotiacej metodiky. Je, samozrejme, nemalé množstvo ďalších aspektov, ktoré zapríčiňujú aktuálny stav či z neho vyplývajú (postfaktuálne tendencie v médiách aj politike, tzv. zlá veda v Goldacrovom chápaní, zhoršujúce sa životné podmienky a psychické zdravie na akademických pracoviskách, kde narastá v už aj tak konkurenčnom prostredí tlak na výkon a i.) – aj o týchto sa, veríme, bude čoraz viac diskutovať – či už v rámci prítomnej ankety, alebo na iných platformách.
Literatúra
drábik, Jakub – Kšiňan, Michal. Chradne a práchnivie slovenská veda? Forum historiae, 2017. Dostupné z: http://forumhistoriae.sk/-/chradne-a-prachnivie-slovenska-veda-.
DIZDAR, Dilek. Instrumental thinking in Translation Studies. Target, 2014, roč. 26, č. 2, s. [206] – 223.
Hicks, D. et al. Bibliometrics: The Leiden Manifesto for research metrics. Nature, 2015, roč. 520, č. 7548, s. 429 – 431. DOI 10.1038/520429a. Slovenský preklad dostupný z: http://www.leidenmanifesto.org/uploads/4/1/6/0/41603901/leidenmanifesto_svk.pdf.
Leslie, Ian. The sugar conspiracy. Guardian, 2016, dostupné z: https://www.theguardian.com/society/2016/apr/07/the-sugar-conspiracy-robert-lustig-john-yudkin.
Mingers, John – Leydesdorff, Loet. A Review of Theory and Practice in Scientometrics. European Journal of Operational Research, 2015, roč. 257, č. 1, s. 1 – 19. DOI 10.1016/j.ejor.2015.04.002.
Matkovská, Zuzana – Holič, Dominik – Podstupka, Ondrej. Slovenská veda chradne a práchnivie. Sme. 2016, 19. August. Dostupné z: http://plus.sme.sk/c/20246111/slovenska-veda-chradne-a-prachnivie.html
Úvod
Myslíme si, že kritická reflexia vedeckej prevádzky, ktorá má dosah na to, ako a čo sa skúma, by mala byť organickou súčasťou úvah každého bádateľa/bádateľky. V momentoch krízy je verejná debata vo vnútri vedeckej komunity jednou z terapeutických metód, ktorá má potenciál prispieť k jej riešeniu. Koncom roka 2017 sme spísali verejné vyhlásenie Za reformu hodnotenia (humanitných) vied, ktoré sa primárne týkalo momentálneho stavu vo financovaní (humanitných) vied na Slovensku. Vyhlásenie podpísalo dovedna stosedemdesiatpäť vedeckých pracovníkov/pracovníčok a sympatizantov/sympatizantiek. Konštatovanie problému – ktoré napokon nebolo v tomto kontexte ani prvé ani posledné – sa chceme prítomnou anketou pokúsiť posunúť smerom k úvahám o riešeniach. Začiatkom roka sme preto do ankety o súčasnom stave (humanitných) vied oslovili viacero domácich aj zahraničných akademikov/akademičiek. Odpoveďami – aj vo svetle aktuálnych politických udalostí na Slovensku – napokon prispelo deväť z nich. Veríme, že rôznorodosť ich pohľadov, ktoré sú vždy čiastočne determinované svojou situovanosťou (pracovisko, vedný odbor a pod.), pomôže spriepustniť hranice medzi často izolovanými hľadiskami a vytvoriť tak širšiu bázu solidarity, priestor na (auto)kritiku a hľadanie možných riešení.
Ivana Hostová a Veronika Rácová
Anketové otázky
1. Hodnotenie kvality vedeckej práce je integrálnou súčasťou každej disciplíny – bez toho nie je schopná sa rozvíjať. Zároveň je však zrejme potrebné z pragmatických dôvodov vyvinúť aj nástroje, pomocou ktorých je možné túto prácu hodnotiť zvonku disciplíny – za účelom prerozdeľovania verejných financií, kariérneho rastu a pod. Doterajšie bibliometrické modely v mnohých prípadoch z viacerých príčin zlyhávajú a ich aplikácia na slovenské pomery kladie absurdné požiadavky najmä na vedcov a vedkyne v lokálne orientovaných humanitných vedách (napr. slovakistika). Ako celý problém vnímate vy? Ako vidíte vzťah medzi scientometriou, vedeckou výkonnosťou, financovaním vedy a zmysluplnosťou bádania?
2. Tým, že aktuálne hodnotiace mechanizmy (nielen) na Slovensku nie sú nastavené adekvátne, prichádza často k devalvácii a marginalizácii výstupov, ktoré sú pre humanitné/spoločenské vedy z ich vnútornej podstaty relevantné a nadhodnocujú či preferujú sa kritériá, ktoré, hoci im nie sú celkom vlastné, sa v systéme hodnotenia a financovania chápu ako kľúčové indikátory kvality práce vedcov a vedkýň. Aké to má podľa vás dôsledky na samotnú vedeckú prácu, jednotlivé vedecké disciplíny, no aj na celkové spoločenské vnímanie humanitných vied?
3. Zamýšľali ste sa nad možnými riešeniami? Aká metodika či systém hodnotenia by dokázali komplexnejšie a objektívnejšie zohľadňovať hodnotu výstupov, ktoré sú charakteristické a relevantné pre humanitné/spoločenské vedy a špeciálne pre lokálne zamerané odbory?
4. Aký máte názor na aktuálnu inštrumentalizáciu vedy, ktorá so sebou prináša výraznú marginalizáciu humanitných a spoločenských vied, no tiež neaplikovaného výskumu v prírodných vedách?
5. Pomerne často sa diskutuje či píše o narastajúcej disparite medzi humanitnými/spoločenskými vedami a prírodnými vedami. Ako tento jav vnímate a aké dôsledky (kultúrne, spoločenské, civilizačné atď.) z neho plynú?
Odpovede:
Peter Michalovič:
V poslednom období intenzívne prebieha diskusia o spravodlivosti či skrivodlivosti kritérií hodnotenia kvality vedeckého výskumu. Táto diskusia sa týka predovšetkým humanitných vied. Je to dané viacerými špecifikami humanitného poznania, avšak nerád by som vystupoval v mene všetkých vied, preto budem hovoriť len v mene estetiky a filozofie, ktorým sa venujem viac než tridsať rokov a v prípade ktorých, aspoň si myslím, mám aj odbornú kompetenciu.
Začnem pozitívami scientiometrie. Jej nesporným pozitívom podľa mňa je, že dokáže kvantitatívne zhodnotiť publikačnú činnosť vedcov. Presvedčivo ukáže, koľko toho vedec za určitý čas v oblasti vedeckého výskumu vyprodukoval a aká je jeho produktivita v porovnaní s inými vedcami. Je to dôležitý ukazovateľ, netreba ho však absolutizovať. Ak totiž berieme do úvahy napríklad iba jeden rok, tak sa môže stať, že vedec v tom roku nič nevyprodukoval, pretože pracoval na rozsiahlej monografii, ktorá bola publikovaná až nasledujúci rok.
A teraz niekoľko slov k negatívam. V prvom rade si treba uvedomiť, že na rozdiel od prírodovedných disciplín humanitné nemajú svoj univerzálny vedecký jazyk, nedisponujú akousi analógiou matematiky alebo iného formalizovaného jazyka. Naopak, prehovárajú, metaforicky povedané, rôznymi dialektmi. Každý z nich je špecifikovaný svojou vlastnou bázou pojmov, okruhom problémov, zameraním atď. Tak napríklad štrukturalistická a postštrukturalistická estetika sa zaoberajú prevažne súčasným umením, hermeneutika sa zase zameriava predovšetkým na umenie minulé, o ktorom už netreba viesť polemiku, či patrí alebo nepatrí do sveta umenia. Neopragmatizmus sa odmieta zaoberať rozlíšením medzi interpretáciou a použitím, zatiaľ čo pre ecovsky orientovanú semiotiku sú dôležité diferencie medzi interpretáciou a použitím alebo interpretáciou a nadinterpretáciou.
Mohol by som pokračovať ďalej, nie je to však potrebné, pretože je tu ešte niečo, čo bráni, aby texty našich mysliteľov mohli byť publikované v zahraničí, a tým je samotné umenie. Či sa nám to páči alebo nie, svet umenia môžeme chápať ako súčasť národnej kultúry. Samozrejme v prípade literatúry sú hranice medzi jednou a druhou národnou literatúrou jasne vymedzené, v prípade vizuálneho umenia tieto hranice nie sú až tak pevne narysované, a preto môže byť napríklad Dominik Skutecký považovaný tak za súčasť slovenského, ako aj maďarského výtvarného umenia. To sú však ojedinelé prípady, v drvivej väčšine vládne zhoda, kto do akého umenia patrí. A čo z toho vyplýva? Nuž okrem iného predovšetkým to, že interpretačné prístupy či interpretačné rámce sa tvoria aj v dotyku s tým či oným regiónom univerzálneho sveta umenia. Preto sa svetovo uznávaný estetik Jan Mukařovský zaoberal predovšetkým českým umením alebo vynikajúci literárny historik Oskár Čepan písal o slovenskej literatúre. Obaja nielen písali o českom alebo slovenskom umení, ale písali pre českého a slovenského čitateľa. Pokiaľ niečo z ich diela bolo preložené do cudzích jazykov, tak to boli práce so širším zameraním, napríklad to boli metodologicky orientované štúdie alebo štúdie z estetiky. Jedno aj druhé je pre normálne fungovanie vedy dôležité, a ak ich neurobia naši vedci, tak ich neurobí nikto. Ak sa nájde niekto, kto sa bude zaoberať parciálnymi otázkami nášho alebo iného „malého“ regiónu umenia, ponúkne skôr pohľad outsidera na toto umenie, ktorý môže byť komplementom pohľadov insiderov, rozhodne však nie ich substituúciou. Preto si myslím, že by bolo oveľa produktívnejšie nezaoberať sa tým, či nejakú štúdiu treba zaradiť do kategórie XXX alebo XXY, ale zaoberať sa tým, či je kvalitná alebo nekvalitná, či rozširuje, prehlbuje naše poznanie alebo neprináša nič nové, či reálne žije a pôsobí v spoločenstve vedcov alebo leží v tme archívov ako vrece zemiakov v tmavej pivnici.
O kvalite vedeckých výkonov mnoho vypovedajú recenzie alebo iné diskurzné žánre, lenže tie sa pomaly ale isto vytrácajú z verejného priestoru. Kto už bude dnes písať recenzie, keď majú také mizerné bodové ohodnotenie? Len fanatici odboru, ktorí si uvedomujú význam recenzií a píšu ich bez ohľadu na bodové ohodnotenie.
Scientiometria vyvoláva aj tlak na to, aby najmä mladí vedci za každú cenu publikovali v karentovaných časopisoch a chodili z jednej konferencie na druhú. Zaiste tento tlak má svoju pozitívnu dimenziu, lenže aj negatívnu, pretože popri zvyšovaní produktivity bráni mladej generácii plne sa sústrediť na určitý problém, študovať primárnu a sekundárnu literatúru, porovnávať jednotlivé koncepcie, hľadať ich silné a slabé stránky. Namiesto toho ich nepriamo núti zaoberať sa problémami, ktoré sú dôležité pre organizátorov konferencií a často ich príspevky k danej problematike majú takmer nulovú vedeckú hodnotu. Ale budú publikované v zborníku z medzinárodnej konferencie, inštitúcia získa body a všetko je teda O. K.
Mohol by som sa sťažovať ďalej, ale pravdu povediac už ma to nebaví. Som rád, že si môžem dovoliť minimalizovať tlak scientiometrie. Inak povedané, môžem sa venovať tomu, čo ma zaujíma, čo považujem za dôležité pre súčasný výskum umenia, čo mi stále spôsobuje radosť z objavovania nového. Zároveň som smutný z toho, že túto radosť čoraz intenzívnejšie tlak scientiometrie upiera mladej generácii. So znepokojením sledujem, ako mnohí pomaly, ale iste upadajú do letargie a z ich vedeckej činnosti sa vytráca vášeň, čo má držať každého vedca pod krkom. Ak ho nedrží, môže síce napísať štúdiu vysoko bodovo ohodnotenej kategórie XXX, ale pochybujem, či táto štúdia má zmysel a či ju bude čítať okrem povinných recenzentov aspoň najbližšia rodina. Pre vedu je dôležitá spätná väzba, bez nej sú naše publikačné výkony ako výkriky do púšte, ktoré nikto nepočuje, a preto niečo treba robiť. Napríklad diskutovať o tom, lenže s kým? Tí, ktorí o tom vedia, diskutujú a tí, ktorí o tom nevedia alebo nechcú vedieť, diskutovať nechcú. Je to smutné, ale je to tak a sám som zvedavý, či sa to bude meniť k lepšiemu. Skôr si myslím, že nie, ale to je môj názor a nikomu ho nevnucujem.
Jozef Tancer
1. Situácia, v ktorej sme sa ocitli, je absolútna fraška. Škandalózne nízke financovanie a kritéria kvality postavené na hlavu nielen znemožňujú naozaj kvalitne a inovatívne učiť a bádať, ale medzičasom pokrivili aj charakter učiteľov a vedcov. Miesto rázneho a hlasného odporu, ku ktorému sme sa ani raz od roku 1989 vo väčšej miere nezmohli (štrajk vysokých škôl v roku 2016 len ukázal, ako nám vlastne tento stav vyhovuje), stále hľadáme aspoň aké-také možnosti ako prežiť, a tak napomáhame veselému bujneniu nekvality. Ako recenzenti sa podpisujeme pod mizerné zborníky, do tlače odovzdávame niekoľkokrát to isté, len s iným názvom, úvodom a záverom – veď vykrádať samých seba nie aj ako kradnúť z cudzieho. Odborníci s kvalitným vzdelaním a akademickými titulmi garantujú odbory, ktoré už mali byť dávno zatvorené – veď z niečoho treba žiť. Každoročne udeľujeme vysokoškolské diplomy množstvu študentov, ktorí by pred dvadsiatimi rokmi ani nezmaturovali – veď musíme mať koho učiť. Prijímame dizertačné práce s rozsahom, zodpovedajúcim väčšej diplomovej práci v Nemecku či Francúzsku – veď kto by čítal dlhšie (zvyčajne) bláboly. A učiť na zahraničnú univerzitu v rámci programu ERASMUS (nie do Česka!) radšej nejdeme, aby sa neukázala naša skutočná úroveň. Nie, nie sme si na vine len sami. Ale svoj podiel viny si na tejto fraške nesieme a nezbavíme sa ho ani anketami či verejnými vystúpeniami.
Vo vzťahu medzi scientometriou, vedeckou výkonnosťou, financovaním vedy a zmysluplnosťou bádania je z môjho hľadiska „pes zakopaný“ v prvom rade v oblasti financovania. V 18. storočí mohol Friedrich Schiller vo svojej inauguračnej prednáške na Jenskej univerzite pokojne opovrhovať vedcami, ktorí vo svojej akademickej práci videli v prvom rade zdroj obživy („chleboví učenci“) a vyzdvihovať „filozofické hlavy“, ktoré nadradili neustále hľadanie pravdy pragmatickému zárobku. Systém financovanie vedy na Slovensku z nás všetkých robí chtiac-nechtiac „chlebových učencov“, ktorí musia podriadiť svoje ideály a záujmy nevyhnutnosti uživiť seba a svoje rodiny. Vedci sú tak nútení buď si hľadať rôzne iné vedľajšie pracovné úväzky alebo sa zapájať do rôznych, aj finančne výhodných vedeckých projektov (pri veľkom kuse šťastia a usilovnosti), čo zas vedie k nadmernej pracovnej vyťaženosti a paradoxne od samotnej vedeckej práce odvádza. Kto raz bude čítať naše zobrané žiadosti o udelenie grantu alebo záverečné správy, ktoré počtom strán často prevyšujú rozsah odborných článkov, ktoré sme v rámci daného projektu splodili?
2. Napriek trvalému podfinancovaniu vysokých škôl štát cynicky nastavuje také kritéria hodnotenia kvality, ktoré vzhľadom na reálne možnosti akademických pracovníkov jednoducho nie je možné naplniť. Isteže, kvalitu práce a obzvlášť v našich pomeroch rastúcej nekvality, treba kontrolovať, veď v našom akademickom svete je stále hochštaplerov až-až, hoci už to prestávajú byť hochštapleri, ktorí nikdy nič nepublikovali, ale práve naopak, ktorí chrlia jeden text za druhým. Dôležité je, že spĺňa formálne parametre. To, čo existujúcemu systému hodnotenia kvality vyčítam, je jeho absolútny formalizmus. Samotný typ publikácie automaticky nevypovedá nič o kvalite uverejneného textu. Prečo by mal byť text dobrého a poctivo pracujúceho vedca publikovaný vo fakultnom zborníku horší než práca, ktorú uverejní v karentovanom časopise? Vari spieva špičkový operný spevák na pódiu košickej opery horšie než v La Scale? Existujúca metodika nevypovedá nič o kvalite publikácií a navyše má katastrofálny dopad na imidž spoločenských vied. Keďže sa ocitajú na chvoste evaluačných rebríčkov, vzniká dojem, že sú leniví a neschopní a že si viac peňazí ani nezaslúžia. A to ešte vôbec nehovoríme o tom, že naším poslaním na univerzitách nie je len robiť kvalitnú vedu, ale aj (najmä?!) prvotriedne učiť.
3. Je nevyhnutné, aby sme znova posudzovali kvalitu vedeckej práce podľa jej obsahu a významu v rámci danej disciplíny a nie podľa formy a množstva. Kategorizáciu publikačnej činnosti či evidenciu citátov by som úplne zrušil. Miesto toho by som výrazne posilnil význam všetkých tých situácií a komunikačných fór, kde sa posudzuje alebo sa aspoň má posudzovať kvalita obsahu práce. Aspoň pár príkladov:
V prvom rade by som zmenil spôsob výberových konaní na miesta akademických pracovníkov, ktoré sú spravidla čistou formalitou. Najlepšie, aby sa o nich nikto nedozvedel, najlepšie, aby prebehli rýchlo a len s jedným kandidátom. Nuž a ak sa aj prihlásia viacerí, aj tých posudzujeme formálne. Zväčša je napríklad postačujúce, aby uchádzači odovzdali zoznam svojich publikácii, vôbec nechceme vidieť ich samotné práce – veď kto by už mal čas čítať ich.
Zvýšil by som dôraz kladený na dizertačnú prácu. Rozsah tejto práce vyžadovaný na Univerzite Komenského, našej „najstaršej a najväčšej“, je 120 strán.... (Ale veď vlastne – ako som to len mohol prehliadnuť! – 120 strán, to sú v slovenských pomeroch hneď dve monografie! Napísané, teda beriem späť, možno by na dizertáciu stačilo aj 60 strán a kniha je na svete!).
Treba znova začať podporovať, oceňovať, honorovať odbornú a literárnu kritiku, rozvíjať recenzné rubriky časopisov. Veď práve kvalitné recenzie, ktoré sa niekedy píšu týždne, sú tým prirodzeným regulatívom kvality! Existujúca kategorizácia publikačných výstupov recenzie de facto ignoruje. Kto bude v časoch, keď treba naháňať body inými publikáciami, vysedávať nad kritickým posudzovaním prác kolegov a kolegýň?
Za predpokladu, že by sa strojnásobili platy profesorov, by som zrušil inauguračné konania a miesto nich zaviedol výberové konania na profesorské miesta podľa vzoru týchto konaní v západoeurópskych krajinách. Pri dostatočnej finančnej motivácii by sme si mali z čoho vyberať a nemuseli vo vedeckých radách uvažovať, či dotyčnú osobu na inauguráciách podporiť či potopiť, lebo škola potrebuje garanta.
4. Univerzity boli po stáročia priestorom, kde štúdium a bádanie nestáli v službách štátu alebo nejakých záujmových skupín, ale ich zmysel bol daný jednoznačným akceptovaním významu štúdia a bádania ako takého. Pre mňa má štúdium zmysel predovšetkým pre štúdium samé a pre radosť z poznania. Nie úžitok, ale zvedavosť je motorom vedy. V dnešnej spoločnosti nastavenej čisto na prax sa však takýto postoj presadiť nedá. A tak sa na Dňoch otvorených dverí chtiac-nechtiac groteskne snažíme vysvetľovať stredoškolákom, aký konkrétny úžitok budú mať z čítania Fausta, z historickej angličtiny, z Rembrandtovych obrazov a pod. A možno sa už ani nesnažíme, lebo tomu sami prestávame veriť. Alebo povedzme to inak, omnoho trefnejšie a ostrejšie, slovami Terryho Eagletona: „A centuries-old tradition of universities as centres of humane critique is currently being scuppered by their conversion into pseudo-capitalist enterprises under the sway of a brutally philistine managerial ideology. Once arenas of critical reflection, academic institutions are being increasingly reduced to organs of the marketplace, along with betting shops and fast-food joints. They are now for the most part in the hands of technocrats for whom values are largely a matter of real estate. A new intellectual proletariat of academics is assessed by how far their lectures on Plato or Copernicus boost the economy, while unemployed graduates constitute a kind of lumpen intelligentsia.“
5. Okolo seba vidím veľmi málo ochoty a záujmu hľadať mosty (pardón, toto slovo je teraz veľmi nepopulárne, tak radšej:) prepojenia medzi humanitnými a prírodnými vedcami, no nielen u nás, ale aj v zahraničí. Ani náš systém vysokoškolského vzdelávania nie je nastavený tak, aby takéto presahy podporoval (po interdisciplinarite len voláme, nepraktizujeme ju. A ak sa o tom aj pokúsime, hneď nám klepne po prstoch naša úzko vymedzená klasifikácia odborov a odborových komisií). Samozrejme, jeden z dôvodov je, že v dôsledku špecializácie si už navzájom len veľmi ťažko rozumieme. Sú pritom oblasti, kde je takáto spolupráca mimoriadne inšpiratívna – napríklad výskum emócii v literárnej vede v posledných rokoch. Alebo výskum pamäti v 90tych rokoch, na ktorom pracovali tak neurológovia, ako aj historici či kultúrni vedci. Občas však mám pocit, že prírodovedci sa tvária, že oni spoločenské vedy nepotrebujú a aj pod dojmom nášho zlého imidžu nás neberú vážne. Prežívame obdobie neuveriteľných technologických zmien, ktoré majú práve vďaka prírodným vedám a technike obrovský dopad na náš spôsob života. Ako spoločenské vedy by sme ich mali reflektovať. Zdá sa mi, že v tejto oblasti sme málo aktívni. A to platí, ako aj mnohé iné z mojich odpovedí, aj na moju vlastnú adresu.
Radoslav Passia
1. Otázka v názve tejto ankety je síce príjemne provokujúca, ale vecne ju nepovažujem za celkom primeranú. V kontexte môjho videnia sveta nič nenasvedčuje tomu, dokonca ani na Slovensku nie, že by humanitné vedy nemali prežiť. Nepoznám žiadne oficiálne verejné vyjadrenie nejakého relevantného politika, úradníka, či manažéra vedy, ktorý by humanitné vedy ako také považoval za zbytočné. Ak sa niečo dlhodobo a zatiaľ bez viditeľného výsledku rieši, nie je to samotná existencia humanitných a spoločenských vied, ale skôr nedostatočné financovanie slovenskej vedy ako celku a spôsob, akým tento malý mešec prerozdeľujeme.
A ako vidím vzťahy medzi uvedenými pojmami? Scientometria je jedným z nástrojov merania vedeckej výkonnosti konkrétneho jednotlivca (resp. kolektívu či pracoviska). Financovanie sa v súčasnosti už aj na Slovensku odvíja od výsledkov hodnotenia konkrétneho vedeckého pracoviska. Bavíme sa teda asi najmä o podobe tohto hodnotenia. Vo vede považujem za kľúčové, aby samotná scientometria nebola jediným nástrojom/spôsobom hodnotenia, ale aby sa kombinovala s kvalitatívnym (peer review) prístupom. Výsledkom by potom, v ideálnom prípade, mala byť kvalitná a „viditeľná“ (teda v primeranom konkurenčnom prostredí publikovaná) veda, ktorá bude aj dobre financovaná.
Pri úvahách o zmysluplnosti bádania či konkrétneho výskumu už vstupujeme na veľmi neisté pole. Vedecká komunita by mala vystupovať jednotne najmä pri obhajobe zmysluplnosti základného výskumu, ktorého potrebu na Slovensku spochybňujú najmä rozličné lobistické skupiny a think-tanky napojené na časť nášho podnikateľského prostredia. Aká je ich predstava prerozdeľovania verejných zdrojov na vedu a výskum vrátane eurofondov, ukázala kauza, po ktorej v roku 2017 padol minister školstva P. Plavčan.
2. Ako vedecký pracovník SAV sa nedokážem celkom kompetentne vyjadriť k hodnotiacim mechanizmom na univerzitách. Pokiaľ však viem, systém ako taký je racionálny a mnohí ho vnímajú ako funkčný. Diabol je však aj tu skrytý v detailoch a ľuďoch. Dnes nie je problém dostať sa k najrozličnejším modelom hodnotenia humanitných a spoločenských vied, aj v stredoeurópskom priestore sa na túto tému konalo viacero konferencií a seminárov, publikovalo sa dosť článkov. Každý ministerský úradník, ako aj vedúci pracovník fakulty či univerzity, ktorý systém hodnotenia a financovania riadi, má možnosť sa vo veci pomerne rýchlo zorientovať. Ak sa napriek tomu niekde pri hodnotení humanitných vied uplatňujú kritériá iných vedných disciplín, je to manažérske zlyhanie, o ktorom treba verejne hovoriť. Zle nastavené kritériá vedú k všeobecnej strate dôvery v zmysluplnosť vedeckej práce a následne ku kamuflovaniu vedeckého výskumu a produkovaniu výstupov len kvôli splneniu kvantitatívnych kritérií. Česi na tento stav nezmyselnej produkcie používajú výstižný pojem „kafemlejnek“.
3. Budem hovoriť o situácii v Slovenskej akadémii vied, ktorú poznám. Koncom roka 2017 schválil Snem SAV ako najvyšší orgán akadémie nové zásady ročného hodnotenia vedeckých organizácií (tzv. výkonové financovanie), ktoré platia od tohto roku a v zásade rešpektujú princípy, ktorými sa riadi aj financovanie VŠ na Slovensku. Výkonové financovanie v SAV rešpektuje rozdielnosť prírodných, technických a humanitno-spoločenských vied. V praxi to znamená, že každé z troch oddelení vied si môže samo upraviť kritériá výkonového hodnotenia pri rešpektovaní nasledujúcich fixných parametrov: výsledky ostatnej medzinárodnej akreditácie ústavu (43%), objem finančných prostriedkov získaných od domácich verejných subjektov, teda domáce granty (5%), objem finančných prostriedkov získaných od iných subjektov a zo zahraničia (5%), hospodárska činnosť organizácie (2%), doktorandské štúdium (5%), publikačná činnosť a citačný ohlas pracoviska (40%).
Na základe týchto parametrov s daným percentuálnym „váhovaním“ sa budú prerozdeľovať vyčlenené financie na ročnej báze, pričom na jednotlivých oddeleniach vied je napríklad ponechané určovanie „vedeckej závažnosti“ jednotlivých druhov publikácií. V praxi to znamená, že v oblasti humanitných vied nie je publikovanie vo WoS a CC časopisoch hlavným kritériom vedeckej relevantnosti, ale zohľadňujú sa aj iné publikácie, podľa našich zvyklostí najmä monografie. Veľký vplyv na ročné hodnotenie má aj medzinárodná akreditácia, ktorá nezohľadňovala len číru publikačnú kvantitu jednotlivých pracovísk, ale aj kvalitatívnu stránku výskumu. Hoci sa akreditačné hodnotenie niektorých pracovísk stretlo s rozpačitými aj odmietavými ohlasmi, celkovo považujem túto cestu za správnu a aj aktuálne platné ročné hodnotenie ústavov SAV za dobré východisko do budúcnosti. Systém špecifického výkonového hodnotenia humanitných disciplín v SAV je teda vytvorený. Aj ten najgeniálnejší systém prerozdeľovania peňazí však máločo vyrieši, ak je bazálny rozpočet vedeckej organizácie mizerný, čo je súčasný stav vo financovaní slovenskej vedy. Som presvedčený, že sme sa dostali do stavu, keď sa systém bez radikálneho navýšenia finančných prostriedkov na vedu zo strany štátu už nedá výraznejšie zlepšiť. Pripomínam, že podiel výdavkov na vedu a výskum v SR bol v roku 2016 necelých 0,8 percenta, priemer EÚ je viac ako 2 percentá. V tom je dnes jadro problému, bez štandardného financovania nemôžeme požadovať od našej vedy štandardné výsledky, samozrejme, ruka v ruke s navyšovaním prostriedkov by mali ísť aj štrukturálne reformy.
4. Ako v iných oblastiach života, aj tu ide o mieru. Literárna veda a iné humanitné disciplíny majú svoj „prirodzený“ inštrumentalizačný rozmer, ktorý je oddávna súčasťou našej vednej oblasti, myslím tu napríklad na literárnu kritiku a publicistiku, metodiku a didaktiku výučby literatúry na školách a podobné subdisciplíny. Mali by sme si uvedomiť, že v slovenskej tradícii literárnovedného bádania je tento zdanlivo nanucovaný aplikačno-inštrumentalizačný rozmer samozrejme prítomný, treba ho len takto pomenovať a prezentovať. Intervencie do spoločenskej sféry, verejného života, expertízy pre verejné a štátne inštitúcie, mediálne a vzdelávacie aktivity – to všetko robíme a mali by sme to robiť ešte vo väčšom rozsahu, aby si náš význam spoločnosť hmatateľnejšie uvedomovala. Význam a spoločenské postavenie našej disciplíny máme v tomto zmysle vo svojich rukách. Naše aplikácie nespočívajú v predaji patentov, ale v expertnej podpore verejnej sféry v oblasti kultúry, výchovy a vzdelávania – a to sú predsa kľúčové veci, v ktorých má naša spoločnosť veľké deficity.
V týchto diskusiách sa často zabúda na zodpovednosť humanitných vedcov za problematický stav svojich disciplín. V slovenskej literárnovednej komunite dnes vidím veľa dlhodobo neriešených problémov, pričom „elity“ odboru ich príliš nevnímajú, resp. sa často na ich vzniku a konzervovaní podieľali a podieľajú. Povedané aktuálnym slovníkom slovenskej spoločnosti je napr. slušné ukončovať grantové projekty v sľúbenom čase a kvalite, nevydávať konferenčné zborníky za vedecké monografie, či rešpektovať princíp konfliktu záujmov a neprideľovať ako člen rozličných komisií granty svojmu pracovisku alebo dokonca sebe osobne. To všetko a veci podobné sa dnes deje a nejde o marginálne javy.
Slovenské literárnovedné pracoviská sú inštitucionálne izolované, chýba im spoločný hlas, vzájomná kritická kontrola, väčšia sebareflexia. Tu by mohla pomôcť stavovská vedecká organizácia, preto považujem za dôležité obnoviť Slovenskú literárnovednú spoločnosť, ktorá by mohla svojich členov pri konkrétnych sporoch a problémoch, spojených povedzme aj s hodnotením a financovaním ich práce na univerzitách, pomôcť a podporiť. Ďalšou témou je nedostatočné napojenie na medzinárodné vedecké prostredie. Celkovo je tu teda veľa práce na vlastnom poli, až potom by sme sa mali pozrieť cez plot k susedovi a zisťovať, či nám neoberá nejaké jablká z našej záhrady.
5. K tejto otázke som sa už čiastočne vyjadril v predošlých odpovediach. Nepochybne existuje prirodzená disparita medzi jednotlivými vedami daná rozličnými predmetmi ich výskumu a využívanými metódami. Túto veľkú rôznorodosť si treba neustále pripomínať. Naozaj je vhodné používať v podobných anketách či diskusiách v súvislosti s vedami plurál: Ak niekto suverénne hovorí o problémoch vedy, veľmi často myslí najmä tú svoju, čo platí nielen o prírodných vedcoch, ale aj o humanitných. Ak disparitu chápeme ako diskvalifikujúcu nerovnosť medzi jednotlivými vednými odbormi v očiach politicko-mocenských elít, prípadne širšej verejnosti, potom tá hranica podľa mňa nejde ani tak medzi humanitnými a prírodnými a technickými vedami, ale skôr medzi základným a aplikovaným výskumom. Zdá sa mi, že medzi situáciou literárnych vedcov, botanikov a napríklad teoretických fyzikov nie je dnes na Slovensku zásadný rozdiel.
René Bílik
1. Začnem tam, kde Vaše otázky končia. To, čo sa dnes ocitá v situácii radikálneho zneistenia, je práve zmysel vedeckého bádania. Od samého začiatku svojho pohybu v prostredí vedeckého výskumu (a je to už vyše tridsať rokov) som presvedčený, že zmyslom tejto činnosti je samo poznanie a z neho vyrastajúce rozumenie svetu. Svetu ľudskej existencie, svetu prírodných zákonov i svetu technických fenoménov, ktoré sú súčasťou ľudského životného sveta a výsledkom ľudskej činnosti. Potvrdzujú to, myslím si, také známe „príhody“ z dejín poznania, ako Archimedov beh po Syrakúzach v Adamovom rúchu, sprevádzaný radostným oznamovaním objavu jedného z fyzikálnych zákonov či Galileiho údajné „a predsa sa točí“. Antický príbeh ukazuje na prostú ľudskú radosť z objavu ako modality poznania a porozumenia, legenda spojená s Galileom Galileim ukazuje zasa na vedu ako postupné a nejednoduché približovanie sa k pravde. V prírodných vedách je možné k tej pravde (odkrytiu prírodného zákona) dospieť výpočtom, experimentálnym potvrdením, teda – dôkazom. Pohyb v humanitných vedách je založený na interpretácii a v tomto zmysle práve humanitné vedy (v dôsledku interpretačnej otvorenosti, ktorú sprevádza dialogický proces vyjednávania významu a zmyslu) stelesňujú (ukazujú, odkrývajú) vedu ako ľudskú činnosť smerujúcu (a preto nikdy nekončiacu) k pravde. Spomínam to z dvoch dôvodov. Po prvé preto, aby som zdôraznil, že prírodné a humanitné a spoločenské vedy tvoria strany tej istej „mince“, pričom ich usporadujúcim princípom (a elementárnym cieľom) je práve - poznanie a rozumenie. Druhým dôvodom je moja snaha ukázať, že tento zakladajúci princíp vedeckého bádania sa v ostaných rokoch dostal do služobnej, podriadenej pozície voči pragmaticky chápanej – užitočnosti. To, som o tom presvedčený, potvrdzuje dnes (najmä u nás) spochybnená pozícia základného výskumu v prospech výskumu aplikovaného. Výsledkom jednostranného akcentu na jednorozmerne (ako ekonomický osoh) pochopenú užitočnosť je potom aj zničujúca snaha redukovať vedeckú prácu na kvantitatívne merateľný a meraný výkon. Jeho výrazom je, v konečnom dôsledku, zdôrazňovanie ani nie tak vedeckého výsledku ako a skôr prostredia, v ktorom sa o ňom referuje, čo má napokon (napríklad v rozpočtoch vysokých škôl) aj svoje ekonomické vyjadrenie. Snaha poznať a porozumieť, ako „hnací motor“ vedeckého bádania, je následne striedaná snahou o finančne výhodné umiestnenie výsledku. Všimnime si, ako sa z vedeckého diskurzu vytratili kritické diskusie, polemiky, čo v rovine žánrov (a v rovine tzv. finančného prínosu) takmer úplne zlikvidovalo žáner analytickej vedeckej recenzie či vedeckej kritiky. Zdá sa mi teda, že radikalizovaná verzia scientometrie (či scientometrického ošiaľu) a na jej údaje zredukovaná predstava o vedeckom výkone, priviedla vedecký výskum u nás na hranicu, v priestore ktorej prestáva byť dôležité „čo“ (...je v texte, článku, knihe...) a na sile naberá „kde“ (kde je ten text umiestnený, kde on vyšiel).
2. Na toto som čiastočne už odpovedal. Preto len krátko. V zničujúcej honbe za finančne bonifikovaným publikačným priestorom (databázovaný časopis, zahraničné vydavateľstvo), sprevádzanej neuveriteľnou marginalizáciou vlastnej kultúry, domáceho vedeckého publika a s ním spojeného diskurzu (výrazom je radikálne preferovanie písania v anglickom jazyku) sa do marginálnej pozície, pravdaže, dostávajú najmä humanitné a spoločenské vedy. Podstatná časť z nich sa orientuje do vnútra vlastnej society, no vlastný jazyk tejto society je, paradoxne, synonymom nižšej úrovne, nízkej hodnoty, nižšieho výkonu a podobne. A znova sa stráca „čo“ (čo som zistil, čo som napísal), len ho v tomto prípade prekrýva vyššia hodnota „ako“ (v akom jazyku). Takže k honbe za finančne bonifikovaným publikačným prostredím sa pridáva snaha o písanie v cudzom jazyku. Treba však upozorniť, že ruka v ruke s tým si my sami marginalizujeme nielen svoj jazyk, ale aj svoju vlastnú kultúru (do nej veda predsa patrí!), teda samých seba! V humanitných vedách má množstvo výskumných výsledkov predovšetkým regionálny význam či význam pre konkrétne domáce prostredie. Excelentný alebo vôbec produktívny výsledok nemôže predsa znehodnocovať fakt, že je publikovaný (oznámený) v domácom jazyku.
3. Nebudem špekulovať. Možnú odpoveď nachádzam v desiatich pravidlách tzv. Leidenského manifestu. Nebudem ich tu spomínať všetky, ale len pars pro toto spomeniem niektoré z nich, pričom chcem len zdôrazniť, že majú zreteľný charakter dobre mienenej výzvy: „Ochraňujte vynikajúci výskum s regionálnym významom“, preto „(B)ibliometrie založené na kvalitných neanglických publikáciách by mali slúžiť na identifikáciu a oceňovanie excelencie v regionálne významných výskumoch“.
„Posudzujte vedecký výkon na základe stanovených cieľov inštitúcie, skupiny alebo vedca“, pretože „(N)existuje žiaden hodnotiaci model, ktorý by bolo možné aplikovať na všetky vedecké projekty a disciplíny“.
„Kvantitatívne hodnotenie by malo dopĺňať kvalitatívne hodnotenie odborníkov“, pričom „(H)odnotitelia nesmú podľahnúť pokušeniu zameniť vlastný úsudok za čísla. Indikátory nesmú nahrádzať informovaný úsudok“.
4. Myslím si, že na túto otázku som už odpovedal.
5. Som jedným z ôsmich signatárov Memoranda humanitných a spoločenských vedcov na Slovensku. Publikovali sme ho, a aj na spoločnej tlačovej konferencii v Bratislave sprístupnili médiám, v novembri roka 2016. Podpísalo ho niekoľko stoviek vedcov, poskytli sme viacero rozhovorov ba stretli sme sa na spoločnom rokovaní aj so zástupcami prírodných a technických vedcov. Usilovali sme sa hovoriť o podstate a zmysle spoločenskovedného výskumu a výskumu v humanitných vedách, prihlásili sme sa k zodpovednosti za kritické skúmanie ľudskej existencie a jej spoločenských rámcov a avizovali sme presvedčenie, že prírodné (technické) a spoločenské či humanitné vedy nestoja proti sebe, ale sú tými vyššie zmienenými stranami tej istej „mince“, že sú činnosťou, ktorej cieľom je poznanie a rozumenie. Sveta a svetu. Spočiatku to vyzeralo nádejne, no po chvíľach vzrušenia prišiel znova všedný deň. Teda marginalizácia kvalitného regionálneho výskumu s akcentáciou anglicky napísaných publikácií, pretrvávajúca monopolizácia jedného modelu hodnotenia, uplatňovaného na všetky vedy a dominancia indikátorov nad informovaným úsudkom...
Peter Zajac
1. Systém hodnotenia humanitných vied je u nás skreslený. Kľúčom k hodnoteniu sú kvantitatívne, a nie kvalitatívne kritériá. Výskum je orientovaný na osobný kariérny postup a na hodnotenie jednotlivých inštitúcií na základe kvantitatívnych kritérií. Vedie k vedeckej nadprodukcii, ktorá spochybňuje zmysel objavnosti a inovatívnosti vedeckej práce a smeruje k nadužívaniu a nadhodnocovaniu formálnych náležitostí vedeckých textov. Systém uzavretého hodnotenia v rámci jednotlivých inštitúcií vedie k strate konkurenčnosti a v dôsledku aj konkurencieschopnosti vedeckých prostredí a k strate vedeckej kompatibility, čo znemožňuje hierarchizovať jednotlivé výsledky v celonárodnom a medzinárodnom meradle. Vlastnosti a význam vedeckých žánrov sa posúva – glosy sa často prezentujú ako recenzie, recenzie ako články, články ako odborné štúdie, odborné štúdie ako vedecké štúdie, zborníky ako kolektívne monografie... Vytráca sa reálna proporcia medzi editorskou činnosťou a materiálovými štúdiami, materiálovými štúdiami a empirickým výskumom, empirickým výskumom a teoreticky založeným výskumom. Vytráca sa vedecká hierarchia medzi jednotlivými subdisciplínami, ktoré sa často egalizujú, ale zanedbáva sa aj teoretická inovatívnosť výskumu. Neexistuje skutočná celoslovenská a medzinárodná distribúcia vedeckej práce. Hodnota grantových projektov vo Vege a Kege sa nivelizuje, v AP VV funguje zjavná svojvôľa, protekcionizmus a klientelizmus, existuje minimálny priestor pre zakladanie medzinárodných projektov a tímov, ktorých logistika je veľmi náročná a nákladná.
2. Nadprodukcia vedie k znižovaniu úrovne vedeckej činnosti v spoločenských/humanitných disciplínach, k neschopnosti rozlíšiť medzi kvalitnou, menej kvalitnou a nekvalitnou vedeckou činnosťou, k veľkému hodnotiacemu rozptylu a k reálnej strate hodnotovej porovnateľnosti jednotlivých výskumov, zlá distribúcia vedeckých výsledkov vedie k strate znalosti výskumu, ktorý prebieha mimo rámca jednotlivých inštitúcií, k neschopnosti elementárneho rešeršovania domáceho a zahraničného vedeckého výskumu, k nejednotnosti vedeckého hodnotenia a k následnej nekompatibilite vedeckých stupňov medzi jednotlivými inštitúciami – v dôsledku vysokej miery klientelizmu to, čo je pre jednu hodnotiacu inštitúciu hodnotným výskumom, je pre druhú hodnotiacu inštitúciu nehodnotným výskumom; okrem toho majú vedecké a vedeckopedagogické stupne v jednotlivých inštitúciách rozdielne reálne váhovanie.
3. Riešením je dôsledné kvalitatívne hodnotenie vedeckej činnosti a vedeckých projektov namiesto kvantitatívneho, kombinácia biometrického a osobného hodnotenia, rozlíšenie vedeckého výskumu na základe jeho dôležitosti, miery významu (a to aj spoločenského), objavnosti a inovatívnosti, odstránenie protekcionizmu, klientelizmu a vzájomného „priateľského“ korumpovania pri hodnotení dôsledným externým, podľa možnosti medzinárodným hodnotením so zhodnotením špecifického postavenia česko-slovenských a slovensko-českých vedeckých vzťahov.
Za základný problém však pokladám to, že vedecké projekty sa nehodnotia na základe možnej inovatívnosti neznámeho, ale na základe opakovania známeho a predpokladu, že už na začiatku projektu poznáme jeho výsledok, čo vedie k paradoxu, spočívajúceho v „objavovaní objaveného“.
4. Som presvedčený, že čiastočne vyplýva z nepochopenia významu spoločenských a humanitných vied a čiastočne z neschopnosti samotných spoločenských a humanitných disciplín presadiť sa vo verejnom a mediálnom diskurze.
5. Ako neschopnosť pochopiť, že výsledky a pôsobenie spoločenskovedného a humanitného výskumu nemožno merať ekonomickými kritériami, ale socializáciou spoločnosti v národnom a medzinárodnom rámci.
Ivana Taranenková
1. Skutočnosť, že sa v poslednom období predmetom diskusií súvisiacimi s vedou – predovšetkým s humanitnými odbormi – stáva jej hodnotenie, a nie zmysel a zmysluplnosť, považujem za skľučujúcu. Zdá sa mi, že debata o formálnych kritériách, ktoré sa na jednotlivé výkony majú aplikovať, aby sa určila ich hodnota, vedie – paradoxne – k sformalizovaniu a hodnotovému splošťovaniu jej výkonov.
Zdá sa, že manažérsky prístup k vede chce odbúrať tú fáza hodnotenia, ktorá je založená na oboznámení sa s jednotlivými výkonmi a reflexiou ich prínosu a zmyslu. Prepiaty dôraz na publikovanie v zahraničnom prostredí nie je zárukou kvality – sú situácie, keď sa štúdia či monografia posúvajúca poznanie v odbore objavuje v domácom prostredí a výstup publikovaný v zahraničí je banálny a povrchný.
Rovnako som v rozpakoch zo systému, v ktorom sa z určovania kvality vedeckých výstupov stáva biznis, ktorý v konečnom dôsledku profituje na práci akademikov financovanej z verejných zdrojov – mám tu na mysli rôzne korporácie a vydavateľstvá, za všetky možno spomenúť Elsevier. Takéto praktiky vedú taktiež aj k uzatvoreniu výsledkov výskumu do akademického geta, čo na naše odbory môže pôsobiť veľmi neblaho. Našim prirodzeným „odberateľom“ by mala byť aj domáca kultúra.
Na druhej strane – predstavitelia humanitných odborov (a aj slovakistiky) by tiež nemali podliezať latky a publikovať nikde nedistribuované „akademické samizdaty“. Mali by sa sústrediť sa na čo najefektívnejšiu prezentáciu svojej práce – na produkciu výstupov, ktoré presvedčivo potvrdia význam ich výskumu a jeho spoločenský a kultúrny impakt. Tiež je žiaduce, v rámci akéhosi pudu sebazáchovy, aby sa výraznejšie presadzovali aj v medzinárodnom prostredí a boli s ním kompatibilní.
2. O tom, že humanitné odbory sa pomeriavajú kritériami prírodných a technických vied sa popísalo a pohovorilo mnoho. O niečo menej diskutujeme o tom, čo môžeme spraviť my – slovenskí humanitní vedci. Mám totiž pocit, že si za devalváciu a marginalizáciu svojich výstupov môžeme sami, a to výraznou absenciou kritickej a konštruktívnej diskusie o našich výkonoch. Výskum v našom odbore sa uzatvára do ník, kde chýba zmysluplný dialóg, sebareflexia a konfrontovanie sa s vonkajším prostredím. Celkom zbytočne si pestujeme svojrázy svojej prevádzky a učíme ich aj mladších adeptov výskumu. Tu sa, samozrejme žiada dodať – česť výnimkám. Myslím, že práve aj tieto praktiky prispievajú k tomu, že mladá generácia sa rozhoduje pokračovať vo svojom štúdiu či práci v slobodnejšom a podnecujúcejšom akademickom prostredí v zahraničí.
A znova – položme si otázku, čo má byť tým výsledkom, ktorým presvedčíme verejnosť i našich kolegov prírodných vedcov o tom, že naša práca prináša zmysluplné výsledky. Samoúčelné a formalizované publikácie (v mnohých prípadoch z rôznych dôvodov utajené pred zrakmi verejnosti) realizované len preto, aby naplnili vágne formulované zadanie v grante to asi nebudú.
3. Riešením by mohol byť asertívny postoj humanitných vedcov podložený konkrétnymi zmysluplnými a reprezentatívnymi výstupmi, systém, ktorý netrpí na konflikt záujmov – čo je jeden z výrazných momentov poznamenávajúcich hodnotenie v našich odboroch –, ale dokáže vecne a transparentne zhodnotiť význam jednotlivých výstupov a výkonov. Nejde o nič, čo by bolo nemožné. V zahraničí existujú systémy akreditačných hodnotení, ktoré nie sú formalizované, vykonávajú ich odborníci, ktorí sa v daných oblastiach orientujú – v takomto duchu prebiehala napríklad posledná medzinárodná akreditácia v Českej akadémii vied, ktorá okrem hodnotenia priniesla vedcom i podnety pre ďalší rozvoj práce.
4. Som presvedčená, že náš výskum by sa nemal formalizovať, nemal by sa stať len prostriedkom na vyplňovanie položiek v tabuľke na dosahovanie „odznakov vedeckej zdatnosti“, nemali by sa z neho vytrácať vedecká zvedavosť a nadšenie pre riešenie problémov a otázok. Tieto momenty sa v novom miléniu akoby z našich odborov vytratili. Som presvedčená, že je možné nájsť kompromis a nenechať sa marginalizovať – napĺňať zvonku dané kritériá, a to tak, aby naša práca mala presvedčivý zmysel pre nás i pre druhých.
Ján Gavura
1. Hodnotenie kvality vyzerá úplne inak a to, na čo sa tento systém hrá a o čo sa pokúša, je nedokonalosť sama. To, že súčasné humanitné vedy na Slovensku (ale nie je to len náš problém) stále fungujú na obstojnej úrovni, je možné len kvôli tomu, že vedci z týchto odborov vedome nepočúvajú „rady“ hodnotiteľov a v podstate chránia školstvo a vedu pred jej vlastným ministerstvom a príbuznými inštitúciami, ktoré do procesu vedy zasahujú. Ak by sme chceli naplniť ich predstavy o vede, zmizol by úplne: lokálny výskum, literárna kritika, popularizácia vedy, podporovanie a vytváranie literárnych časopisov a mnohé ďalšie.
2. Vnímanie kvantity a sledovanie scientometrických kritérií je čistý materializmus. Dôležité je to, čo sa dá vidieť, uchopiť, predať. Nemôžeme sa potom čudovať, že civilizácia chradne, kultúra sa stáva synonymom pre zbytočný luxus. Ideálny človek je výkonný stroj, ktorý nekladie zbytočné a znepokojujúce otázky. Možno si spomeniete na svoje školské roky, keď každý v triede vedel, ako na tom on/ona je a ako sú na tom ostatní, kto je lepší, kto nestojí v danom predmete za nič. O kvalite sa vie, vedci vo svojich odboroch vedia, kto je kto. Len ich pohľad sa takmer nikdy nezhoduje s objektívnymi kritériami operátorov hodnotiacich mechanizmov. Je to nespravodlivé, ale zároveň akosi druhoradé. Áno, je to veľká prekážka pre ľudský život a rozvoj, ale aj napriek pochybeniam sa tvorí výborná veda. Je len škoda, že stojí toľké obete.
3. Vidím paralelu medzi umením a vedou a dokonca aj športom: v jednom, v druhom a v treťom treba širokú základňu, ktorá sa stane východiskom budúcich špičkových výkonov. Uživiť takúto základňu však nie je ľahké, navyše vo všetkých troch oblastiach je veľké množstvo nekvality, ktoré už nemá nič spoločné so základňami. Niekedy ambície presahujú možnosti a dôsledky bývajú deformujúce pre celý odbor. Dobrým kritériom je kritérium ohlasov. Áno, aj to sa dá nafingovať a deformovať, ale vo svojej prirodzenosti ide o ukazovateľ, do akej miery je nám dané dielo či výskum potrebný. Ak sa niečo konštantne cituje, asi to svedčí o dôležitosti, a ak o iné výstupy nikto nezakopne, asi je zjavné prečo. Samozrejme aj tu hrá úlohu, v akom prostredí sa pohybujeme a slovaciká budú zaujímavé a dôležité pre Slovákov a tých pár slovakistov vo svete. To je fakt, ktorý si treba ako kritérium uvedomiť.
4. Považujem to za krátkozraké rozhodnutie. Jestvuje historka, že Prešov nemá priame železničné spojenie so svetom preto, že gazdovia nedovolili cez svoje kapustniská viesť koľajnice. Hláv v konečnom súčte neubudlo, len namiesto talentovaných mozgov sa prekročil plán v pestovaní kapusty. Aj teraz sa radšej siaha po rýchlom, hoci malom zisku, ako po veľkolepej vízii budúcnosti.
5. Okrem disparity narastá aj interdisciplinarita. Veda potrebuje rovnako jedno aj druhé a dlhý čas to fungovalo. K pokriveniu došlo vtedy, keď sa vlády spoza stola rozhodli, že jedna veda je dôležitejšia ako druhá. Ani prírodní vedci však nevyhrali a podľa toho, čo hovoria, ťahajú na Slovensku za kratší koniec. Zaujímalo by ma, kto je to, kto stojí a ťahá na opačnom konci.
Ivana Ivánová
1. Keďže viac ako 10 rokov už nežijem na Slovensku, ani nesledujem ako sa vyvíja nastavovanie parametrov hodnotenia vedy, nemám názor na to, aký je vzťah medzi nastavenymi (nastavovanými) parametrami a výkonnosťou či zmyslupnosťou slovenského vedeckého bádania.
Isté hodnotiace vedecké kritériá sú potrebné, ale na to, či má bádanie zmysel, odpoveď negenerujú nijaké hodnotiace parametre. Bádanie je motivované vedeckým problémom, ktorý má zrejme najvačšiu šancu byť vyriešený, ak sa stane pre vedca zároveň problémom životným.
2. Ak sa preferuje spĺňanie (často) nezmyselne nastavených kritérií pred samotnou prácou na vedeckom probléme, vždy to má zhubné účinky: ak to robí poctivý kvalitný vedec, tak v prvom rade pre jeho motiváciu a osobnú integritu, ak to robí (pod)priemerný vedec, tak jemu/jej konformnosť možno osobne neublíži, ale v oboch prípadoch si pritakávanie nezmyslom v konečnom dôsledku odnesie celá spoločnosť.
3. Možno problém nie je v zle nastavenej metodike, podľa mňa je skôr v spôsobe práce samotných vedeckých kolektívov. V typickom neefektívnom vedeckom kolektíve sa snaží každý jednotlivec splniť nastavené kritériá sám za seba – každý chce robiť všetko a chce sa stať kandidátom na Nobelovu cenu prvý rok po vydretom (vysedenom) doktoráte. Takéto skupiny neefektívne pracujúcich kolektívov neurobia nič poriadne. Zmenu by mohli priniesť kritériá nastavené zvlášť pre každý vedný odbor (čo je bežná prax v zahraničí) a dôsledné riadenie vedeckých skupín, kde dosiahnutie výsledkov podľa nastavených pravidiel bude práca kolektívu.
4. Nie je to v poriadku – bez poriadneho základného výskumu sa zanedlho minú skutočné vedecké problémy a veda sa redukuje na opravovanie zle zatlčených klincov a donekonečna sa budú zlepšovať (a kaziť) spôsoby otvárania jogurtových kelímkov a tavených syrov. Bez humanitných vied ľudstvo prestane rozumieť, prečo je takáto predstava budúcnosti desivá.
5. Myslím, že v predchádzajúcej odpovedi som odpovedala aj na túto otázku.
Richard Sťahel
1. Ak by sa slovenskí vedci dôsledne držali nastavených hodnotiacich kritérií, úplne by rezignovali na akékoľvek publikovanie v slovenčine a na Slovensku. Z verejných zdrojov by sa tak v ešte väčšom rozsahu financovalo publikovanie v zahraničí, pričom väčšina zahraničných publikácií nie je dostupná v slovenských knižniciach ani kníhkupectvách. Tlak na publikovanie v zahraničí, a teda aj v iných jazykoch, prevažne však v angličtine, je fakticky spochybnením celého národného pohybu za posledných 200 rokov. Jazyk, ktorý sa nepoužíva aj vo vedeckej komunikácii nevyhnutne upadá a stagnuje. Navyše vzniká otázka na čo by potom vlastne mal na Slovensku takýto výskum existovať. Už teraz sme v absurdnej situácii, keď vedecké výstupy slovenských vedcov publikované v zahraničných vedeckých časopisoch a renomovaných vydavateľstvách často nie sú dostupné ani len slovenskej vedeckej obci, nie to ešte širšej verejnosti. Väčšina týchto výstupov ale vznikla s podporou grantov financovaných z verejných rozpočtov, zisky z prístupu k týmto publikáciám však ostávajú súkromným vydavateľstvám a databázových korporáciám v zahraničí. V odboroch, ktoré nie sú svojím výskumom zamerané na slovenské reálie si vedecký pracovník oprávnene kladie otázku, prečo by mal vôbec ešte zostávať na Slovensku, keď jeho hodnotenie do veľkej miery závisí od toho, ako sa mu darí publikovať v zahraničí.
2. K dôsledkom tohto nastavenia systému hodnotenia sú čoraz častejšie sa opakujúce javy ako prepracovanie, vyhorenie, demotivácia a v nejednom prípade rezignácia. Podpisuje sa na tom nielen finančné, ale aj personálne poddimenzovanie väčšiny humanitných vedeckých pracovísk. K ďalším patrí to, že veľa mladých schopných doktorandov zanechá štúdium po tom, čo preniknú do „tajov“ systému hodnotenia, čo je neuveriteľné plytvanie ľudským kapitálom tejto krajiny. Devalvácia a zneuznanie humanitných vied vo verejnom diskurze však môže mať veľmi závažné dôsledky pre zachovanie politickej a kultúrnej identity celej spoločnosti, rovnako ako aj pre schopnosť tvorivej adaptácie spoločnosti na výzvy globalizácie, informatizácie a automatizácie. Povedané bez servítky, technológie a technici sa vždy dajú kúpiť v zahraničí, kultúrna a politická identita nie. Tú buď budeme udržiavať, kultivovať a rozvíjať vlastnými silami, alebo o ňu jednoducho prídeme. Mnohé západné krajiny, ktoré majú omnoho dlhšiu tradíciu štátnosti a neraz aj mnohonásobne viac obyvateľov ako Slovensko, považujú možnosť straty kultúrnej a politickej identity v dôsledku globalizačných procesov za vážnu hrozbu, ktorej možno čeliť predovšetkým posilňovaním humanitných vedných odborov. U nás sa však prehliada už len potreba percepcie a adaptácie modelov a konceptov spoločenských, politických, kultúrnych a napokon aj vedeckých inštitúcií na naše podmienky a reálie. Pritom sa jasne ukazuje, že ich mechanické preberanie nestačí. V mnohých prípadoch potom takto preberané inštitúcie, ktoré inde fungujú, u nás neraz nepracujú ani len tak ako by mohli, nie to ešte tak ako by mali.
3. Každý odbor má svoje špecifická, v každom sú časopisy, vydavateľstvá, konferencie, ktoré sú relevantné či kľúčové tak na národnej ako aj na medzinárodnej úrovni. Každý, kto sa vo svojom odbore vyzná, ich vie identifikovať. Snaha o aplikáciu univerzálnych kritérií je síce pochopiteľná a vysvetliteľná ako súčasť celkovej byrokratizácie spoločnosti, ale je v rozpore s týmito základnými faktami. Slovenské ministerstvo školstva nebolo za uplynulé štvrťstoročie schopné ani len zriadiť národný register vedeckých časopisov. Pritom bez akéhokoľvek zdôvodnenia ale vytvorilo systém hodnotenia, ktorý stojí na databázach zahraničných súkromných komerčných subjektov, ktorých primárnym účelom nie je objektívne hodnotenie vedeckých výstupov, ale generovanie zisku. Keď sa začalo prejavovať, že zameranie na zisk neznamená zvyšovanie kvality, ministerstvo opäť bez akéhokoľvek zdôvodnenia rozhodlo, že sa bude riadiť zoznamom tzv. predátorských časopisov, ktorý je tiež výsledkom zahraničnej súkromnej iniciatívy. To prinajmenšom naznačuje, že ministerstvo nemá žiadne vlastné kritériá vedeckosti, ale len nekriticky akceptuje zahraničné súkromné, resp. komerčné iniciatívy, ktorých aplikáciu na slovenské reálie sa ani len nesnaží nejako zdôvodniť.
Takže v prvom rade by som očakával, že bude zriadený národný register vedeckých časopisov a vedeckých vydavateľstiev. To by samozrejme znamenalo aj stanovenie kritérií, na základe ktorých by časopis alebo vydavateľstvo mohlo byť do tohto zoznamu zaradené, a v prípade ich porušenia alebo nesplnenia zase vyradené. Kritériá by samozrejme museli byť stanovené pre konkrétne odbory alebo aspoň skupiny vied. Rovnako je možné hodnotiť aj vedecké podujatia. Je predsa rozdiel či podujatie organizuje vedecká spoločnosť s dlhoročnou tradíciou a členstvom v medzinárodných štruktúrach, alebo pracovisko nejakej súkromnej inštitúcie.
4. Tento proces je súčasťou inštrumentalizácie rozumu vôbec, ktorá bola už v minulom storočí podrobená hlbokej kritike s poukazom na to, že významne prispieva k prehlbovaniu mnohých sociálnych patológií. Tie svojimi dôsledkami ohrozujú integritu aj už spomenutú identitu spoločnosti. Z hľadiska dejín myslenia, resp. dejín filozofie, ktorým sa venujem predovšetkým, je však zjavné, že to, čo je skutočný prínos nejakej idey, konceptu alebo teórie a čo je len pena dní, sa neraz ukáže až s odstupom desaťročí či dokonca storočí. Inštrumentalizácia ale významne prispieva k tomu, že sa vedecká činnosť prednostne zaoberá tým, čo má veľké šance zapadnúť prachom už v najbližších rokoch.
5. Keďže pracujem ako vysokoškolský učiteľ a vedúci katedry, patrí medzi moje povinnosti nielen vedecká, ale aj pedagogická a organizačná činnosť. Disparita vo financovaní humanitných a spoločensko-vedných odborov na jednej strane a prírodovedných a technických odborov na druhej strane sa prejavuje o. i. v tom, že humanitno-vedné pracovisko musí mať často viacnásobne viac študentov i publikačných výstupov, aby mohlo dostať rovnaké zdroje na svoju základnú prevádzku, než pracoviská zamerané prírodovedne či technicky. Práve to spôsobuje prepracovanie, vyhorenie či rezignáciu, o ktorých som už hovoril. Z celospoločenského hľadiska sa však podceňovanie a verejné znevažovanie humanitných a spoločenských vied prejavuje napríklad nárastom extrémizmu, ale aj názorov spochybňujúcich základné princípy a inštitúty súčasného politického systému ústavnej demokracie. Zameranie na prírodovedné a technické znalosti a zručnosti vedie k tomu, že v spoločnosti začínajú citeľne absentovať vedomosti potrebné pre zachovanie základných predpokladov udržateľnosti politického systému ústavnej demokracie. Absolvent pripravený podľa požiadaviek "pracovného trhu" je často neschopný vykonávať najzákladnejšie občianske činnosti a nemá prakticky žiadny dôvod snažiť sa o udržanie občianskej spoločnosti alebo ústavnej demokracie – keďže nepozná dôvody ich existencie, ich základné mechanizmy a procedúry, hodnotové koncepty, z ktorých vychádzajú a často ani len nerozumie najzákladnejším pojmom či funkciám a úlohám verejných a politických inštitúcií, nie je schopný rozlíšiť liberálny postoj od fašistického, atď. Tieto znalosti a postoje s nimi spojené nie sú samozrejmosťou, nie sú intuitívne a ani spontánne. Ako vedel už Platón a Aristoteles, občana treba vychovať, a to v duchu konkrétnej ústavy. Toto u nás ako tak funguje iba na základných a čiastočne na stredných školách. Na vysokých školách sa však už väčšina študentov so žiadnym systematickým vzdelávaním v tejto oblasti nestretne a prevládajúci verejný diskurz ich ešte aj utvrdzuje v tom, že je to vlastne normálne, lebo poznatky humanitných a spoločenských vied nie sú trhovo konformné. Znalosti značnej časti populácie o základných princípoch organizácie spoločnosti i humanistických hodnotách, z ktorých sú odvodené, tak zostávajú na úrovni znalostí základnej školy. Predpokladám, že v žiadnej inej oblasti by sme neakceptovali, aby riadiaci pracovníci mali odborné vedomosti svojej profesie postavené iba na tom čo si zapamätali z učiva základnej školy. Fungovanie vecí verejných v tejto krajine tak zodpovedá tomu, že ich prakticky na všetkých stupňoch riadia prevažne ľudia, ktorí sú v oblasti organizácie spoločnosti a hodnôt, ktoré tvoria jej identitu, buď samouci alebo dokonca analfabeti.
Róbert Novotný
1. Hodnotenie kvality vedeckej práce je tu od nepamäti. Zmenili sa však pravidlá hry. Pridal sa k nim veľmi jednoznačný boj o každé euro, a to na všetkých úrovniach – od ministerstiev až po konkrétnu výskumníčku či výskumníka. A ako vieme, i najjednoduchšie hry využívajú body na zistenie úspešnosti hráčov. Kto je úspešný, dostane vavrínový veniec, a kto nie...
Zavedenie pravidiel hry prebehlo – na univerzitné a akademické pomery – raketovým tempom. Existujú tu však légie vedcov a výskumníkov, ktoré hru ešte nevedia hrať alebo sa nedokážu, prípadne nechcú pravidlám prispôsobiť... a čo je horšie, nemajú sa ju od koho naučiť. Vznikajú tak pravidlá Faraóna (alebo je to hra Prší?), kde popri dohodnutých pravidlách niekedy červená sedmička vracia do hry, ale na opačnom konci krajiny už nie. Sú tu teda šedé zóny, kde sa jednoducho nad niektorými ťahmi zatvárajú očami. To súvisí s transparentnosťou: už samotná existencia či dokonca presná formulácia pravidiel hodnotenia vedy nie je vždy prístupná alebo známa. To vedie buď k tvorivým interpretáciám, alebo k hraniu hry, kde sa až na konci ukáže, že vlastne bolo treba hrať úplne inak. Ďalší faktor sú samotné body – prekvapivo sa nikdy nezbavíme dojmu, že Pravý vedec(tm) doobeda zrýchli autá, poobede zlacní pivo a ostatné si nezaslúži pozornosť. Ak už nič iné, je to obmedzovanie tvorivého procesu. Ako naznačujú aj sprievodné texty ankety – zjednodušené hodnotenie nepraje lokálnemu a humanitnému, hoci sa ich snaží rovnostársky zjednotiť.
2. Hodnotiace mechanizmy chcú na prvý pohľad pomerať „veškeré výskumníctvo“ jedným metrom. Ako v tej anekdote: do baru U Einsteina vojde teoretický fyzik, lingvistka, pôrodník a lesnícky fytológ.
Našťastie, za posledných pár rokov už identifikovali niekoľko vyčnievajúcich vedcov a vedkýň na oboch koncov spektra a primerane ich odmenili či vytrestali. V druhom rade je tu tolerovaná šedá zóna – zóna voľnej interpretácie pravidiel, zóna, kde rigidné dodržiavanie pravidiel je bodovo odmeňované lepšie ako hranie, kde sa uvažuje i nad dlhodobejšími dôsledkami. Je to pohodlné miesto, kde sa kritériá naplnia akýmkoľvek formálne korektným spôsobom, ale zároveň sa tým len podporujú predsudky o nezmyselnosti, nízkej kvalite, či dubióznych zásadách.
3. Okrem spomínanej transparentnosti a eliminovania šedej zóny uvažujem i nad aspektom spätnej reflexie samotných pravidiel hodnotenia spojenej so širšou diskusiou. Bez toho šedá zóna udrží predsudky o mastičkároch vedy, ktorých dá do jedného vreca s výbornými vedcami mimo scientometrických kritérií.
Možno akýkoľvek otvorený spôsob redukcie šedej zóny – i viacero paralelných spôsobov hodnotenia, napr. špecificky pre humanitné/spoločenské vedy.
4. Inštrumentalizácia vedy očividne zvýhodňuje globálny, aplikovaný výskum. Čo s ostatnými som naznačil v predchádzajúcich odpovediach.
5. Stačí príklad: informatika a počítačové inžinierstvo ako globálne vedy prinášajúce priame financie sú takmer splnením vysnívanej vedeckej oblasti. Už dnes je však jasné, že ak majú kooperovať so slovenskými špecifikami alebo vzájomne sa reflektovať s kultúrnymi a spoločenskými situáciami, disparita nebude mať pozitívny kultúrny účinok. Stačí sa pozrieť na sociálne siete a spravodajstvo.
Zoznam autorov a autoriek:
- Prof. PaeDr. René Bílik, CSc., pôsobí v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave a na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Venuje sa slovenskej literatúre 20. storočia. Publikoval viacero monografií: Industrializovaná literatúra (1945 – 1956) (1994), Duch na reťazi. Sondy do literárneho života na Slovensku v rokoch 1945 – 1989 (2008), Historický žáner v slovenskej próze (2008) a iné.
- Doc. Mgr. et Mgr. Ján Gavura, PhD., pôsobí na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Vo svojom výskume sa zameriava na slovenskú i svetovú literatúru 20. storočia. Je autorom vedeckých monografií Ján Buzássy (2008), Lyrické iluminácie. Kritiky a interpretácie 1997 – 2010 (2010) a Iné ja. Lyrický subjekt ako objekt básnickej introspekcie (2014). Od roku 2013 vedie časopis Vertigo.
- Ing. Ivana Ivánová, PhD. sa vo svojom výskume v odbore geoinformatika zameriava na návrh a tvorbu priestorových informačných systémov a znalostných infraštruktúr a výskum kvality priestorových údajov a informácií. V súčasnosti je vedeckou a pedagogickou pracovníčkou na Curtin University a vo výskumnom centre pre priestorové informácie CRCSI v Austrálii. V r. 2014 – 2017 pôsobila na brazílskej štátnej univerzite UNESP v São Paulo, v r. 2007 – 2013 na holandskej University of Twente a v r. 2000 – 2007 na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave. Už viac rokov sa tiež aktívne zaoberá štandardizáciou priestorových údajov a momentálne zastupuje Curtin University v austrálskej národnej štandardizačnej organizácii a vedie pracovnú skupinu zaoberajúcou sa kvalitou údajov v medzinárodnej štandardizačnej organizácii Open Geospatial Consortium.
- Prof. PhDr. Peter Michalovič, CSc., pôsobí na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Ako estetik sa venuje najmä filmu, literatúre a výtvarnému umeniu. Medzi jeho najvýznamnejšie práce patria knižné publikácie ako Úvod do štrukturalizmu a postštrukturalizmu (1997, s Pavlom Minárom), Orbis terrarum et speculum ludi (1999), Dal Segno al Fine (2003), Rozprava o westerne (2014, s Vlastimilom Zuskom) a iné.
- RNDr. Róbert Novotný, PhD. je softvérový architekt, ktorý sa momentálne venuje vývoju technologickej platformy pre bankový sektor. Zároveň pôsobí na Ústave informatiky Prírodovedeckej fakulty UPJŠ v Košiciach, kde vyučuje moderné softvérové technológie a vývoj mobilných aplikácií.
- Mgr. Radoslav Passia, PhD., je pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave.Zaoberá sa slovenskou prózou 20. a 21. storočia. Publikoval napr. monografiu Na hranici. Slovenská literatúra a východokarpatský hraničný areál (2014). V rokoch 2010 – 2015 pôsobil ako šéfredaktor časopisu Romboid.
- Doc. Richard Sťahel, PhD., je vedúcim Katedry filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. K hlavným oblastiam jeho vedeckého záujmu patria dejiny filozofie 20. storočia, politická filozofia, filozofia práva a štátu či environmentalizmus. Svoje vedecké štúdie pravidelne uverejňuje v domácich i zahraničných časopisoch.
- Doc. Mgr. Jozef Tancer PhD., germanista a historik, vedúci Katedry germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Prednáša dejiny nemeckej a rakúskej literatúry 18. – 20. storočia, venuje sa dejinám nemeckej literatúry a kultúry na území Slovenska, najmä výskumu periodickej tlače a cestopisnej literatúry; zaoberá sa výskumom viacjazyčnosti a jazykových biografií; je autorom niekoľkých monografií k dejinám nemeckej literatúry a kultúry v Bratislave a spolueditorom rady zborníkov k dejinám nemeckého jazyka a kultúry v Uhorsku.
- Mgr. Ivana Taranenková, PhD., pôsobí v Oddelení dejín slovenskej literatúry 19. storočia Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Zaoberá sa výskumom slovenskej literatúry druhej polovice 19. storočia, ale aj reflexiou súčasnej slovenskej literatúry, predovšetkým prózy. Aktívne sa venuje literárnej kritike a kultúrnej publicistike. Je autorkou monografie Fenomén Vajanský (2010), spoluautorkou a spolueditorkou publikácie Hľadanie súčasnosti: Slovenská literatúra začiatku 21. storočia (2014), ako aj kolektívnej monografie Konfigurácie realizmu (Host, 2016). Editovala viacero literárnovedných zborníkov a pripravila dve edície slovenskej prózy 19. storočia. V súčasnosti pôsobí aj ako redaktorka webového časopisu Platforma pre literatúru a výskum (www.plav.sk).
- Prof. PhDr. Peter Zajac, DrSc., pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Popri rozličných otázkach literárnej teórie, genológie a literárnovednej metodológie skúma dejiny slovenskej a českej literatúry. Je autorom viacerých vedeckých monografií: Tvorivosť literatúry (1990), Pulzovanie literatúry (1993), Auf den Taubenfüßchen der Literatur (1996), Ästhetik des Schwingens (2015) a iné.
- prečítané 5711x
